Drsno-krásna Šostakovičova Lady Macbeth

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na Festivale európskeho divadla Eurokontext.sk uviedla Opera Národného divadla moravskosliezského z Ostravy v historickej budove SND štvordejstvovú operu Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča z r. 1932 Lady Macbeth Mcenského újezdu (okresu). Večer 9. júna 2018 sa priestory divadla zaplnili početnými domácimi, ale aj mnohými zahraničnými záujemcami o toto legendami opradené dielo, ktoré malo dlhé roky punc „zakázanosti“ na javiskách bývalého Sovietskeho zväzu – a u nás sa neuvádza pre svoju náročnosť a rizikovosť u návštevníka. Na predstavení, ktoré trvalo takmer tri a pol hodiny, však väčšina divákov zrejme zažila silné chvíle umenia, lebo záverečný potlesk a výkriky bravo, nemali konca.

Inscenácia Ostravčanov mala v tamojšom Divadle Antonína Dvořáka premiéru iba 8. a 9. marca t. r., takže je vskutku čerstvou novinkou z repertoáru Národného divadla moravskosliezského v Ostrave, ktorému možno iba závidieť, že dokázalo na takej vysokej úrovni – a najmä s odvahou a bez predsudkov – naštudovať a uviesť cenné, pritom provokatívne, najmä však hudobne priam geniálne, symfonicky ladené, myšlienkovo sýte, režijne vypracované a interpretačne pozoruhodné operné dielo.

D. D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Opera NDM Ostrava, 2018,
foto: Martin Popelář

V Bratislave zazneli iba tri predvedenia tejto opery! Dve boli domáce naštudovania (1935, 1984 pod názvom Katarína Izmajlová) a do tretice bolo dielo v Bratislave uvedené vďaka aktuálnemu hosťovaniu ostravskej opery. Je to hodená rukavica a výzva dramaturgicko-repertoárovej politike, ktorá u nás siaha len po hranice väčšinou overených titulov, vždy s obavou, „kto na ne príde?“, „predá sa dosť vstupeniek?“ či „podarí sa zvoz rakúskych penzistov?“. Ak ide o novší titul, ako napríklad Janáčkova Vec Makropulos, alebo Straussova Salome, vedenie Opery SND sa vyľaká malej návštevnosti a titul sa po pár reprízach stiahne. Tak to bude azda aj na budúcu sezónu, kedy sa – chvályhodne – plánuje konečne aj uvedenie dvoch opier 20. storočia, a to od Benjamina Brittena Rieka čajok/Rozpálená pec, dokonca aj opernej rozprávky od slovenského skladateľa Petra Zagara s názvom Rozprávka o šťastnom konci. Dožijú sa repríz? Rozprávka určite, je v nej záruka malých návštevníkov, ktorí si s rodičmi nedajú utiecť podobné predstavenie, hoci sa im ponúkajú v SND aj skrátené výbery z klasických diel so sprievodom moderátora.

U súčasných opier je celkom samozrejmé – aj vo veľkých operných domoch, že sa inscenácia diela 20. storočia po pár reprízach „odloží“ a opäť uvedie obnovená, skúškami znova preverená o rok – dva, ako novinka pre ďalších záujemcov, resp. inú generáciu návštevníkov divadiel, prípadne účastníkov medzinárodných festivalov súčasnej hudby, ktoré sa úspešne rozmnožili aj v hlavnom meste Slovenska. To by sa čudovali vedenia divadiel, keby uvideli zaplnené sály podobných produkcií – najmä mládežou! Tou, ktorá napriek internetovej kultúre (alebo práve pre záplavu informácií z každého kúta poznania?) dychtí po aj po nových umeleckých zážitkoch. Ibaže tieto podujatia (aj operné) treba dostatočne spropagovať, nadviazať kontakty s ich usporiadateľmi a cez agentúry nadviazať kontakt s domácimi a zahraničnými návštevníkmi, prípadne s turistickými kanceláriami. Všetko záleží na propagácii, na ktorej sa u nás šetrí, alebo nevie pracovať? Iná vec je dramaturgická odvaha.

Slovenské národné divadlo, historická budova

Starší návštevníci SND si pamätajú na operné sezóny v sedemdesiatych – osemdesiatych rokoch m. st., kedy azda nebolo divadelnej sezóny, aby sa neuviedlo jedno súčasné, najmä však slovenské operné dielo. Buď od najčastejšie uvádzaného Jána Cikkera, Eugena Suchoňa, alebo Tibora Freša, Juraja Hatríka, Juraja Beneša, Bartolomeja Urbanca, zo svetových skladateľov Richarda Straussa (SalomeElektra), z českej tvorby Janáčka (Jej pastorkyna, dávnejšie aj Líška Bystrouška, legendárna inscenácia Veci Makropulos), alebo Šostakovičovej druhej verzie Lady Macbeth (inscenácie druhej, skladateľom vykrátenej verzie opery, uvedenej v SND r. 1984 pod názvom Katarína Izmajlová), s nezabudnuteľnými výkonmi Magdalény Blahušiakovej, Milana Kopačku, Františka Livoru a Sergeja Kopčáka v hlavných rolách a ďalších sólistov Opery SND vo vedľajších, ktoré rovnako vyžadujú veľké herecko-vokálne majstrovstvo… Tiež boli problémy s návštevnosťou, rovnako sa nerátalo s dvadsiatimi uvedeniami repríz! Ale vtedajšie vedenie nerezignovalo – nepochybne aj pod tlakom ministerstiev, kde boli (za éry ministra Miroslava Válka) ľudia, ktorí kultúre a tiež hudbe predsa len rozumeli.

O slovenských operných premiérach bývali v Hudobnom fonde a jeho vtedajšom Klube skladateľov dokonca besedy za účasti vzdelaného obecenstva, v neformálnych besedách so skladateľmi, nehovoriac o pravidelných rozhlasových operných a hudobných reláciách (venovaných aj našej opernej tvorbe) z dielne redaktorky Etely Čárskej, Viery Režuchovej, Milice Zvarovej, ktorá má zásluhu i na nahrávkach slovenských opier z produkcie Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a sólistov Opery SND na LP albumoch, ktoré vyšli z produkcie vydavateľstva OPUS za spolupráce s vtedajším Slovenským rozhlasom. Pod vedením Hanuša Domanského sa realizovali nahrávky súčasných opier – dokonca v experimentálnej kvadrofónnej verzii, nehovoriac o Elektroakustickom štúdiu Slovenského rozhlasu (už neexistuje…), kde vznikali síce režimom kritizované diela – ale vznikali a prezentovali sa občas na koncertoch, alebo zahraničných festivaloch. Aj Slovenská televízia robila (a vysielala) – zaiste pre vybranú zložku publika – nové televízne operné inscenácie (dokonca aj operetné). A nech boli, aké boli, zostali v archíve ako doklad éry rozhľadenej dramaturgičky Gabriely Vyskočilovej (ale aj vtedajších mladých redaktorov) a dlhoročného šéfredaktora hudobnej redakcie Jaroslava Meiera. To všetko bolo – a nie je, hoci žijeme v slobodných časoch, kedy by mala naša kultúra rozkvitať oproti tej „socialistickej“, normalizovanej.

Po predstaveniach hosťujúcich divadiel Eurokontextu sa konajú besedy o festivalových inscenáciách. Nijaké podobné besedy sa po našich premiérach nekonajú – iba tlačové besedy pred premiérou, určené na propagáciu médiám. Tak sa súčasné a budúce publikum síce informuje, ale nevychová.

D. D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Opera NDM Ostrava, 2018,
Rudolf Medňanský (Zbedačený mužík), Jakub Kettner (Inšpektor),
foto: Martin Popelář

Od spomienok sa vrátim k hosťovaniu ostravskej opery na Eurokontexte sk. V čom bola inscenácia opery D. D. Šostakoviča Lady Macbeth Mcenského újezdu pre nás taká výnimočná? (Pozn:„Ujezd“ je špecifický ruský názov malej čiastky gubernie, pričom okres – v zmysle slovenského dodatku v názve diela – v cárskom Rusku neexistoval). Už r. 1984 sme sa niektorí v SND stretli s týmto výnimočne silným, orchestrálne sýtym (hoci upraveným) hudobno-dramatickým dielom. A tak je pre nás azda ľahšie potvrdiť, že – ako sa píše vo vyčerpávajúcom bulletine k inscenácii – ide o „…azda poslednú najväčšiu operu 20. storočia“. Jej základom je strhujúci symfonický tok, ktorý by sme (v slede jeho pätnástich symfonických opusov) mohli nazvať ďalšou vokálno-inštrumentálnou symfóniou D. D. Šostakoviča. Možno ju prirovnať trochu k tragike XIII. symfónie „Babij jar“ na texty J. Jevtušenka, líčiacej masaker židov v priepasti neďaleko Kyjeva. V oboch dielach – opere aj symfónii – je prítomná príšerná, nezmyselná smrť a vraždenie: ibaže v 13. symfónii podmienená rasovou nenávisťou, v Lady Macbeth živočíšnou láskou hlavnej hrdinky, ktorá dala na váhy osudu svoj zbabraný život, neovládateľnú vášeň k nehodnému mužovi – a na druhej miske váh zasa vraždy dvoch ľudí, ktorí jej bránili v naplnení hodnotnej existencie (krutého svokra a nemohúceho manžela).

Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič (1906 – 1975)

Šostakovič (1906 – 1975) začal operu písať na námet novely (skôr faktografickej črty) ruského spisovateľa Nikolaja Leskova iba ako 24-ročný – a dokončil ju, v decembri 1932, keď mal 26 rokov! Premiéru mala v 22. januára 1934 v leningradskom „Malom opernom divadle“ – a v Moskve v Hudobnom divadle Nemiroviča – Dančenka o dva dni neskôr. Zrejme z úcty ku zjavnej genialite mladého skladateľa, ktorý mal už sebou úspešnú premiéru satirickej opery Nos na Gogoľov námet – r. 1929 (aj tú sme v SND videli v realizácii moskovského komorného divadla), balet Zlatý vek (u nás zaznela suita z tohto diela v Slovenskej filharmónii) a Šroub (Skrutka), nehovoriac o ďalších opusoch výnimočného skladateľa, ho nepostihla zdrvujúca kritika už skôr. Katarína Izmajlová sa hrala doma i zahraničí ako učebnicové dielo ruskej realistickej opery. V Leningrade odznelo 83 predvedení, v Moskve až 94! – a to nehovoríme o ďalších naštudovaniach diela v bývalom Sovietskom zväze a na početných scénach v zahraničí.

D. Šostakovič: Ruská lady Macbeth Mcenského okresu,
Malé operné divadlo, Leningrad, 1934, svetová premiéra

V SND dielo uviedol „osvietený“ dirigent Karel Nedbal v československej premiére už 23. 11. 1935 (pozn. red.: o tejto veľkolepej udalosti sme písali v článku Šostakovičova Ruská lady Macbeth – jedna z najslávnejších operných premiér v histórii SND). Až po bratislavskej premiére Katarínu Izmajlovovú naštudovali v Novom nemeckom divadle v Prahe (29. 1. 1936) a v pražskom Národnom divadle dokonca až v máji 1965!

Zlom úspešnej cesty opernej „Kataríny“ nastal po januárovej návšteve nového moskovského naštudovania opery J. V. Stalinom r. 1936. Krátko nato bol uverejnený v komunistickej Pravde anonymný úvodník pod názvom Chaos namiesto hudby, čo znamenalo pre Šostakoviča kritiku z formalizmu, negácie opery a prozápadných tendencií. Dlhoročné odstavenie z vedúcej pozície v ruskej hudbe, neobyčajný strach umelca pred zatknutím a popravou, ako to bývalo v Rusku počas tridsiatych rokov m. st. tragickým zvykom, ho načisto paralizovalo, resp,. dlhé roky nútilo komponovať v rámci ždanovovskej estetiky realizmu. Autor jeho životopisu Solomon Volkov spomína, že Šostakovič nie jednu noc stál pri výťahu s kufríkom najnutnejších vecí, pripravený na útek pred vpádom polície a uväznením (hoci pred tým by ho nezachránil žiaden úkryt). Je teda pochopiteľné, že povaha i tvorba nádejného skladateľa sa po jeho umeleckom rozbehu zmenili. Túžil prežiť so svojou rodinou – a nie žiť v gulagu, alebo byť zastrelený pri múre, ako bolo pri najmenšom podozrení či udaní zvykom v ZSSR v časoch tzv. veľkého stalinského teroru a na začiatku masového zabíjania tunajších občanov (od augusta 1936).

Chaos namiesto hudby, Pravda, 28. 1. 1936

Bez rozoberania ďalších osudov skladateľa a jeho – napriek všetkému – impozantnému odkazu (aj keď čiastočne v niektorých dielach poplatnému vládnucej moci – čo je pri psychickom tlaku ľudsky pochopiteľné), zapôsobila Lady Macbeth Mcenckého újezdu v pôvodnej podobe a s odstupom 84 rokov od svojej svetovej premiéry – ale aj po následných úpravách diela po Stalinovej smrti (1879 – 1953) na nás ako hudobný a dramatický víchor. Jej štyri dejstvá sú skladateľom členené v orchestrálnej partitúre ako štyri časti symfónie s medzihrami: 1. dejstvo – úvodná časť, 2. dejstvo – pomalá časť, 3. dejstvo – Scherzo, 4. dejstvo – Finále. Obsahovo je členené tiež na štyri obsahové úseky, rozvrhnuté ako: I. sexuálne scény; II. vraždy a násilie; III. svadba a odhalenie zločinov; IV. trest a smrť Kataríny.

Hudobný riaditeľ ND moravskosliezského Jakub Klecker naštudoval dielo s bohatým obsadením orchestra – aj s výpomocami v exponovanej dychovej sekcii plechov (hoci nemohol celkom naplniť predstavu Šostakoviča o plnom počte týchto nástrojov, ktorých malo byť 14). Z dychov zvuk v orchestrálnej jame i z bočných lóží znel ako zjavenie blesku – v podstate to bolo zvýraznenie scén, ktoré zvuk operného orchestra povýši nielen do vášnivej, ale skôr apelatívnej funkcie. Spolu s riaditeľom ostravského divadla, známym režisérom Jiřím Nekvasilom, scénou Daniela Dvořáka, videoprodukciou Otakara Mlčocha, kostýmami Marty Roszkopfovej a baletom Mareka Svobodníka rozohrali na scéne plnokrvné dramatické operné divadlo, kde ani sekunda nebola márna, bezkrvná, plochá alebo bez nápadu. Tomu sa hovorí súčasná réžia! Možno by nemusela byť tak presýtená erotikou – na druhej strane, každý nerv a dianie na scéne súznelo s hudobnou partitúrou a súhlasilo s libretom Alexandra Preisa.

D. D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Opera NDM Ostrava, 2018,
Iordanka Derilova (Katarina Lvovna Izmajlova),
foto: Martin Popelář

Šostakovič, ktorý za svojimi okrúhlymi okuliarmi vyzeral ako zakríknutý človiečik, viac smutný profesor než bohémsky umelec, napísal svoju opernú drámu podľa Leskova (a reálneho životného príbehu jednej ženy) na hrane sexom drvenej vášne kupcovej ženy, ktorá za hrsť vášne a lásky je ochotná vraždiť, ba so sokyňou sa na záver utopiť v rieke, aby ukončila život plný klamstva a omylov. Posledná cesta odsúdencov do gulagu, v klietkach, v ktorých sú väzni zatvorení na noc ako zvery, je vypointovaná scénografom Danielom Dvořákom kontrapunkticky voči trom predchádzajúcim dejstvám, situovaným na bohatý kupecký dvor. Náznaky tunajšieho vnútorného diania sú scénami „zo života“ sluhov, mužíkov, bedárov, ale aj násilníkov, akým je sluha Sergej, ktorý sa stane milencom Kataríny, aby tak pozdvihol svoj osud zo smetiska biedy do krátkej istoty. Vertikálny náznak Kataríninej postele v úvodnom obraze opery s vankúšikom, ktorý si kupecká žena v krásnom „rubaši“ postojačky kladie pod hlavu, naznačuje jej nudu a neschopnosť snívať. Potom prichádza ako vedľajšia rekvizita – obrovská posteľ na kolieskach, ktorú dopracú na scénu dvaja potetovaní siláci, aby sa na nej odohrali obrazy milovania Katarína a Sergeja. Režisér premyslel všetky celky i detaily tak, že ani minúta nie je hluchá, všetky sú vypracované štylizovaným, zato presvedčivým pohybom, výrazom a javiskovou zmysluplnosťou.

Choreograf do dvoch orchestrálnych medzihier vsunul aj dve tanečné mizanscény – tanec potkanov, odporných, desivých, presne takých, aké sa trávia jedom, aký použila Katarína na smrť rovnako odporného svokra Borisa. Celok tejto opernej inscenácie je hodný „opernej Grand Prix“ v domácich či zahraničných reláciách – za veľkolepú réžiu, hudobné naštudovanie, scénické riešenie, kostýmy i choreografiu. Pri všetkej tragike diela sú tu prítomne aj satirické scény: spomeniem stvárnenie obrazu úplatných policajtov, ktorí sú predobrazom azda všetkých uniforiem na svete – ale zvlášť tých cárskych (a stalinských).

Divák pri tejto opere nepochybuje o mieste, čase a obsahu – no akokoľvek je spätá s Ruskom 19. storočia, veľa vypovedá aj o rozmanitých tragédiách dnešných ľudí, ktorí neudržali svoj osud na uzde.

V Kataríne Izmajlovovej však nejde o politickú aktualitku, ale o hodnoverný príbeh, diferencovaný v jednotlivých postavách a ich osudoch tak strhujúco, že tomu treba nielen úprimne zatlieskať, ale ponechať si celok aj v hlbokej pamäti, ako ideálnu réžiu opernej drámy.

D. D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Opera NDM Ostrava, 2018,
Iordanka Derilova (Katarina Lvovna Izmajlova),
foto: Martin Popelář

Zo speváckych výkonov na prvom mieste menujem hlas a herecké umenie Iordanky Derilovej, ktorá spievala Katarínu. Ani jeden sólista nemohol použiť v speve tradičnú belcantovú metódu, pretože Šostakovič buduje spev na dramatických líniách a jazyku (dielo zaznelo v originálnom ruskom jazyku). Šostakovič vychádza nielen z melodiky ruského slova, ale najmä z obsahu a zmyslu povedaného. Vokálnu líniu vedie mnohovýznamovo na ploche sýtej orchestrálnej hudby, ktorá sleduje náladu situácií. Nestratiť sa v tomto toku a zostať plnohodnotným sólistom, je naozaj ťažká úloha. Iordanka Derilová to dokázala. Speváckou výdržou na javisku počas trojhodinovej opery (ak nepočítame prestávky) prekročila zenit klasickej sopranistky tradičného repertoáru. Jej dramatický soprán možno prirovnať iba k záťaži a výkonu predstaviteliek Bergovej Lulu či Eliny Makropulos (vokálne krkolomná Salome spieva iba hodinu). Je málo ženských hrdiniek v operách 20. storočia, ktoré musia v každej hlasovej polohe predviesť absolútnosť hlasu v rôznych dynamických polohách. Derilová venovala svojej Kataríne aj výstižné herecké umenie. Niektoré scény bolo treba hrať v naturalistickom predvedení.

D. D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Opera NDM Ostrava, 2018,
Aleš Briscein (Sergej), zbor NDMO,
foto: Martin Popelář

Jej partnerom bol vynikajúci sólista – tenorista ND v Prahe, medzinárodne známy Aleš Briscein, ktorý naštudoval rolu bezcharakterného, živočíšne pôsobiaceho Sergeja – partnera Kataríny v láske i nevere. Ak v jeho umeleckom životopise dominujú najmä lyrické party, tu spieval ako typický spinto tenor – vždy s hlasovou kultúrou, obrovským nábojom dramatických podtextov. Podobne ako predstaviteľka Kataríny ozvláštnil postavu hereckým majstrovstvom. Ťažko povedať, kto bol v tomto smere väčším a dynamickejším hrdinom.

Nádherný bas predviedol ako starý Boris Timofejevič Izmajlov taktiež vynikajúci spevák a operný herec Martin Bárta. Jeho vonkajší dôstojný zjav bol dotváraný zmyselnosťou, zlobou, bezcharakternosťou – a vokálne rôznymi odtieňmi postavy tohto bohatého, ale krutého starého kupca. Tenoristom viac lyrického než mladodramatického hlasu bol Josef Moravec ako Borisov syn – Zinovij Borsovič Izmajlov, slaboch, vo svojej podstate obrátený obraz otca, hoci v scéne odhalenia Kataríninej nevery bol rovnako neovládateľný v zlobe a vášni. Axiňu, slúžku u Izmajlovovcov vytvorila Veronika Hobová, ktorá musela v deji i na javisku znášať poníženie znásilnenia Sergejom. Nevedno, ako dokážu umelkyne vôbec niečo také nízke, za prizerania ostatných účinkujúcich, vôbec „vyhrať“ a pritom spievať, vykrikovať, hodnoverne sa brániť. Na to je iba jedna charakteristika: sú to umelkyne.

D. D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Opera NDM Ostrava, 2018,
Veronika Holbová (Axiňja), zbor Opery NDMO,
foto: Martin Popelář

Z menších postáv bol nezabudnuteľne akčný, pohyblivý, neúnavný a tak trochu komický – spevácky pritom aktívny – Zbedačený mužík v podaní Rudolfa Medňanského. „Behom na mieste“ a vzápätí spevom dokonale vyjadril situáciu zdeseného opilca z objavenia mŕtvych kupcov v pivnici domu. Mladú trestankyňu Sonetku s charakterotvorným výrazom spievala síce na malom, ale dôležitom úseku záverečného 4. dejstva sopranistka Anna Nitrová. Zbor (zbormajster Jurij Galatenko) tvoril podstatnú zložku predvedenia opery. Ku chvále mu patrí konštatovanie, že znel jednotne, mohutne, farebne, na záver opery s preduchovnelosťou pravoslávneho chóru, ktorý završuje tragédiu akýmsi nadzemským pokojom a vyrovnanosťou, katarziou, takou nutnou v umení i živote. Tou, ktorá ktorá prevyšuje konkrétny čas a realitu jedného dramatického príbehu, pričom neodškriepiteľne zasadzuje dej do ruského prostredia.

D. D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Opera NDM Ostrava, 2018,
foto: Martin Popelář

Vďaka Eurkontextu sme zažili geniálne dielo Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča, ktoré je majstrovsky realizované umelcami Národného divadla moravskosliezského v Ostrave. Divadlo ho uviedlo v marci t.r. v rámci svojho cyklu, nazvaného Operné hity 20. storočia. Nuž, je to hit a tiež evergreen, ktorý by mal podnietiť každého realizátora k dokonalému, no vždy trochu inému predvedeniu. Ostraváci ho interpretovali dokonale.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 9. 6. 2018, uvedenej na festivale Eurokontext.sk v SND

Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského okresu
Hosťovanie Opery Národného divadla Moravskosliezskeho Ostrava
predstavenie v rámci festivalu Eurokontext.sk 2018 (opera a balet)
historická budova SND 9. júna 2018

Inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Jakub Klecker
Réžia: Jiří Nekvasil
Scéna: Daniel Dvořák
Videoprojekcia: Otakar Mlčoch
Kostýmy: Marta Roszkopfová
Choreografia: Marek Svobodník
Asistentka choreografa: Lenka Dřímalová
Pohybová spolupráca: Jana Tomsová
Zbormajster: Jurij Galatenko
Dramaturgia: Eva Mikulášková
Český preklad: Igor Jelínek

Osoby a obsadenie reprízy 9. júna 2018 v SND

Boris Timofejevič Izmajlov, kupec Martin Bárta
Zinovij Borisovič Izmajlov, jeho syn Josef Moravec
Katarina Lvovna Izmajlova, žena Zinovija: Iordanka Derilova
Sergej, pomocník u Izmajlova: Aleš Briscein
Axiňja, pomocnica u Izmajlova: Veronika Holbová
Starý pomocník: Marek Pobuda
Zametač: Jakub Kettner
Prvý nádeník u Izmajlova: Václav Morys
Druhý nádeník u Izmajlova / Kočiš: Aleš Burda
Tretí nádeník u Izmajlova / Kuriér: Waldemar Wieczorek
Zbedačený mužík Rudolf Medňanský
Učiteľ: Václav Morys
Kňaz: Martin Gurbaľ
Revírny inšpektor: Jakub Kettner
Mestský strážnik: Roman Vlkovič
Opitý hosť: Jiří Halama
Poddôstojník: Petr Urbánek
Strážnik: Roman Vlkovič
Sonetka, trestankyňa: Anna Nitrová
Starý trestanec: Bogdan Kurowski
Trestankyňa: Veronika Holbová

www.ndm.cz

www.eurokontext.sk

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár