Dva dni s Janáčkom: Deň horúci a Deň mrazivý

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ruská búrka v ostravskom divadle
Dvojitý derniérový prívlastok nieslo uvedenie Káti Kabanovej v Národnom divadle moravskosliezskom 23.novembra tohto roku. Okrem toho, že išlo o posledné predstavenie inscenácie, bola to aj posledná scénická produkcia pod taktovkou Roberta Jindru ako  hudobného riaditeľa ostravskej opery.

Keď Janáček siahol pri výbere témy svojej ďalšej opery po Ostrovského Búrke, mal šťastnú ruku, podobne ako keď siahol po Preissovej Její Pastorkyni. Päťaktovú drámu ruského klasika takpovediac osekal na kosť, aby z nej vydestiloval jeden z najemotívnejších príbehov opernej literatúry. Tragický osud romanticky založenej Káti, ktorá sa v prostredí kontrolovanom despotickou svokrou zmieta medzi manželom a milencom, aby nakoniec našla večný pokoj vo vlnách Volgy, pretavil do nesmierne tklivej hudby. Podľa dochovanej korešpondencie sa pod ňu podpísala aj Janáčkova vlastná vášeň k vydatej Kamile Stösslovej, jeho múze a životnej platonickej láske.

Nejdem sa detailne rozpisovať o scéne a réžii inscenácie, ktorá vznikla len pred dvoma rokmi, k dohľadaniu sú recenzie premiérového predstavenia od viacerých kritikov. Jiří NekvasilDaniel Dvořák vytvorili jednoduchú, ale účelne riešenú scénu. Pevne pripútaný mobiliár symbolizuje nehybnosť spoločnosti, v ktorej Káťa žije; vtáky, uviaznuté v okenných mrežiach zas nemožnosť slobodného života a bezvýchodiskovosť jej situácie.

Káťa Kabanová, Opera NDM Ostrava

Káťa Kabanová,
Opera NDM Ostrava

To, kvôli čomu si človek dokáže toto dielo zamilovať na prvýkrát, je predovšetkým jeho hudba. Do žiadnej inej svojej opery nevniesol Janáček toľko mäkkých a vrúcnych tónov. Robert Jindra čítal partitúru veľmi vnímavo. Presne oddiferencoval prvú horúcu melodickú vlnu, patriacu romantickej Káti, bezstarostnú šantivosť Varvary a Kudrjáša, previnilú úzkosť predchádzajúcu prvému stretnutiu Káti s Borisom aj dusnú nervozitu scény priznania. Dynamicky odlíšené motívy a rozjasnenie farieb jednotlivých skupín nástrojov, vrátane výrečných páuz vystavali tragédiu Káti v jej plnej mnohorozmernosti.

Mala som možnosť zhliadnuť ostravskú inscenáciu od jej premiéry po derniéru viackrát, a s výnimkou Kabanichy Magdy Málkovej a Agnieszky Zwierko vlastne aj vo všetkých alternáciách. Spevácke zoskupenie, ktoré sa zišlo pri poslednom predstavení, bolo nadpriemerné. Predovšetkým vďaka predstaviteľke hlavnej roly, poľskej sopranistke Wiolette Chodowicz. Vymodelovala svoju postavu pevným, sýtym hlasom, so znelými výškami, ktoré ale dokáže podľa potreby stíšiť do mäkkých pián. Herecky to takisto bola príťažlivá a plne uveriteľná Káťa. Dievčensky rozžiarená i manželsky trpiaca, odolávajúca aj podliehajúca pokušeniu. Bolo vidieť, že rozumie tomu, čo spieva, výrazový prejav šiel ruka v ruke so speváckym. Slabošského manžela Tichona, zmietajúceho sa medzi láskou k žene a strachom z matky, bez väčších problémov stvárnil Roman Sadnik. Tretím hosťom v inak českom obsadení bol Arnold Bezuyen. Spevák si postupne buduje český repertoár (nedávno sme mali možnosť ho vidieť taktiež v Ostrave ako Matěja Broučka). Boris mu hlasovo sedí dobre, hoci k dokonalému prepracovaniu postavy tak, aby odrážala aj zamilovanosť, aj bezradnosť a v konečnom dôsledku trochu aj zbabelosť, ešte nejaký ten krok chýba. Rovnako jeho čeština na rozdiel od zvyšných dvoch zahraničných spevákov je o stupeň slabšia. Postavou, ktorá diktuje podmienky hry a drží celú rodinu prísne pod kontrolou, je Kabanicha. Osobne nepoznám väčšiu kreatúru v opernej literatúre, než je táto despotická žena, ktorej správanie sa nedá ospravedlniť, respektíve vysvetliť žiadnou ľudskou pohnútkou. Ako napísal Janáčkov blízky spolupracovník a prekladateľ jeho libriet, Max Brod, stará Kabanicha „je viac než obyčajným strašidlom, „zlou svokrou“. Je v nej symbolizované staré cárske Rusko so svojou morálkou porúčania a bezpodmienečnej poslušnosti“. Eva Urbanová dokáže toto „strašidlo“ veľmi presvedčivo vyjadriť ešte skôr, než vydá prvý tón. Celý jej výzor, pohľad, napätie tela do posledného článku malíčka spolu s vysoko expresívnym spevom je stelesnením monštruóznosti. Jedinú naozaj veselú linku v celej tragédii predstavuje dvojica Varvara – Kudrjáš. Jane Sýkorovej rola potmehúdskej chovanky rodiny Kabanových pristane a má ju dobre zažitú rovnako spevácky ako herecky. Josef Moravec síce do inscenácie nastúpil len v tejto sezóne, ale optimistického, inteligentného, dogmám spoločnosti odporujúceho Kudrjáša sa zhostil veľmi rýchlo a veľmi dobre. Ešte jedna postava derniéry zaujala viac, než by sa bežne dalo očakávať. Presne po šesťdesiatich rokoch od svojho operného debutu (mimochodom, práve na ostravskej pôde) sa v roli hrubého kupca Dikoja predstavil 83-ročný Richard Novák. A bolo priam neuveriteľné, aký výkon dokáže v tomto veku ešte stále podať. Bravo, majstre!

Káťa Kabanová, Opera NDM Ostrava

Káťa Kabanová,
Opera NDM Ostrava

Posledná ostravská Káťa určite nebola bezchybná. Ale bola nabitá emóciami a mala atmosféru. A o to by, myslím, malo v prvom rade v opere ísť. Technická dokonalosť v interpretácii je vždy vítaná, ale len studená technika bez citov nenadchne. Človek je ochotný „prepočuť“ nejaké tie kazy v orchestri alebo výpadok textu, ak ho výsledný dojem pohltí. A to sa ostravákom podarilo. Tá „hlubeň citová“, ktorú do partitúry starý dobrý Janáček vložil, sa v ten večer publiku vrátila niekoľkonásobne.

Věc Prus v elegantnej prvorepublikovej poleve

Štvrtý ročník festivalu Janáček Brno, konaného navyše v Roku českej hudby, otvorila Janáčkova predposledná opera, Věc Makropulos. Titul budil pozornosť už dlho pred premiérou tým, že do vedenia inscenačného tímu sa podarilo obsadiť režiséra svetového mena – Davida Radoka.

Zamotaný príbeh s detektívnymi a sci-fi prvkami skladateľ vytvoril na námet rovnomennej Čapkovej divadelnej hry. Elina Makropulos, dcéra gréckeho lekára na dvore Rudolfa II., vyskúša na vlastnej koži účinky elixíru dlhovekosti, ktorý vyvinul jej otec pre cisára. Elixír funguje. Ale nikto okrem nej sa už o tom nedozvie. Ani otec, ani vladár. A Elina, sťaby operná speváčka, prechádza stáročiami, vždy pod novým menom, ale vždy s rovnakými iniciálami. EM. Vo veku 337 rokov, kedy účinok elixíru začína vyprchávať, ju hľadanie strateného receptu zavedie do Prahy. Píše sa rok 1922. A Elina, v tom čase ako Emilia Marty, rozvíri udalosti v storočnej kauze dedičského konania Gregor kontra Prus, ktorého súčasťou je aj návod na výrobu elixíru.

Věc Makropulos, Opera ND Brno

Věc Makropulos,
Opera ND Brno

Snaha o nesmrteľnosť je stará ako ľudstvo samo. Ale čo by vlastne nekonečný život človeku priniesol? Keď sa Janáček pre Věc Makropulos rozhodoval, blížil sa k sedemdesiatke. V tom čase už mal za sebou minimálne jeden (ak máme na mysli operu) životný súhrn, a to v príbehu Lišky Bystroušky. V ňom sa vyrovnal so smrteľnosťou jednotlivca vedomím „večného života“ v dôsledku zákonov cyklickej obnovy prírody. V poslednej dokončenej opere ide ďalej. Kladie si otázku, čo by sa stalo, keby sme mohli žiť večne nielen vo svojom potomstve, ale vo vlastnej bytosti? A sám si odpovedá úplne jednoznačne. Takýto život nemá cenu. Práve vedomie vlastnej pominuteľnosti vedie k plnému prežívaniu každého dňa, každej chvíle, k obohacovaniu života novými ľuďmi, vzťahmi a zážitkami.

Inscenácia Davida Radoka plne rešpektuje skladateľovu filozofiu. Nevytvára žiadne dejové paralínie, nevytrháva detaily z kontextu. Dej ostáva zasadený do čias príbehu, teda dvadsiatych rokov minulého storočia, s čím dokonale súznie celkový vizuál. Scéna v decentných, zemito-jesenných farbách, realistická do posledného detailu, dobové kostýmy aj účesy, viac filmové než divadelné nasvietenie – všetko to pôsobí elegantne a s vierohodnosťou televízneho záberu. Skoncentrovanie dramatického potenciálu Čapkovej grotesky, ktoré Janáček docielil nevyhnutnou redukciou literárnej predlohy, posilňuje Radok uzavretím obrazu posledných hodín Emiliinho života medzi dve opony. Na začiatku vidíme ruku, ktorá oponu rozhŕňa. Emilia – napokon, je to divadelná speváčka – nás uvádza do svojho príbehu. Na záver oponu za týmto príbehom (a vlastne aj za celým svojim životom) zaťahuje. Je škoda, že toto rámcovanie narúša krátka pauza po prvom aj druhom dejstve, hoci sa predstavenie hrá bez prestávky pre diváka. Rovnako rušivé je aj ladenie orchestra v pauzách. (Poznáme predsa opery, v ktorých jediné dejstvo má rovnakú minutáž ako celá Věc Makropulos, a predsa si v jeho priebehu hráči nedolaďujú nástroje.)

Věc Makropulos, Opera ND Brno

Věc Makropulos,
Opera ND Brno

Režisér ide po podstate libreta, hoci s drobnými úpravami, ktoré ale nemenia celkové vyznenie. Napríklad, Hauk-Šendorf nie je v zmysle scénických poznámok odvedený lekárom, ale zostáva až do konca Elininej spovede. (Aj jeho, hoci je idiot, predsa zaujíma, ako je možné, že jeho dávna milenka, Eugenia Montez, je stále mladá.) Dalo by sa povedať, že celá réžia, veľmi decentná, má za úlohu len kontúrovať obsah spievaného, keby ňou neustále neprebleskovali momenty, ktoré posilňujú význam konkrétneho, trebárs len kratučkého, ale dôležitého momentu (spôsob, akým si Emilia prezerá v zrkadle tvár, ukrývanie sa v perine a pod.). Dramatický personál Radok obohacuje o postavy, ktoré sa síce v librete nenachádzajú, ale viac približujú scénu a akcentujú významovú rovinu. Pánsky zbor, spievajúci v závere Elininho monológu, nie je ukrytý za scénou, ale priznaný na javisku. Statický aranžmán všetkých postáv, odetých v šedočiernych kostýmoch a ukrytých v pološere, tým zvýrazňuje makabrickú ozvenu Elininých slov „jste jen věci a stíny“. Sto minút David Radok presviedča o tom, že je majstrom svojho remesla a že dokáže vytvoriť zaujímavú inscenáciu bez toho, aby šiel na úkor pôvodného významu diela.

Hudobné naštudovanie Marka Ivanovića je síce netypické, ale bez invencie. Dirigent rezignoval na janáčkovské pradivo harmonicky kontrastných motívkov, ktoré napriek svojej rôznorodosti do seba s matematickou presnosťou zapadajú ako ozubené kolieska hodiniek. Už predohra, v ktorej defiluje množstvo významovo odlišných nápevov, splynula do jedného melodického oblúka, skôr pomalšieho tempa, bez výraznejšieho dynamického a tempového odlíšenia. Věc Makropulos v dirigentovom podaní je elegantná a decentná. Presne ako inscenácia. Tento Janáček ale predsa nie je žiaden sentimentálny román, tak prečo ho takto hrať? Kam sa podel jeho esprit? Kde zostala tá farebná, tempovo premenlivá, dynamická hra s tu pichľavými, tu skľudnenými, tu dráždivými momentmi? Koncepcia hudobného záveru v mäkkom, s Elinou súcitnom vyznení, konvenujúca s režijným poňatím, by bola prijateľná, ak by jej v predošlých pasážach kontrastoval cynizmus, chlad, arogantná bezohľadnosť Emilie Marty. Takto však Ivanović celú partitúru, odohratú síce korektne a voči spevákom citlivo, len pokryl uhladenou glazúrou.

Věc Makropulos, Opera ND Brno

Věc Makropulos,
Opera ND Brno

Jediná výnimka z česko-slovenského speváckeho obsadenia, Gitta-Maria Sjöberg, nie je Emiliou Marty ani spevácky ani herecky. Dramatický soprán už vykazuje známky opotrebovania, hlas je zastretý, bez lesku. Speváčka síce part vyspievala v celom rozsahu (občas za cenu kratších výšok), ale mnohovrstevnosť roly sa vo vokálnom prejave strácala. Zjavu aj vystupovaniu chýba to „niečo“, za čím by sa mali chlapi tristo rokov blázniť. Ťažko uveriť Albertovi, keď ohúrený spieva, aká je „báječně krásná“. Na scéne nie je žiadna primadona, síce chladná a povýšenecká ku svojmu okoliu, ale s oslnivou charizmou, ktorej podliehajú zástupy ctiteľov. Jej Emilia Marty je len stará, unavená, nepríjemná, dokonca agresívna žena. Nič, z čoho by to „dýchlo jak z výhně“. Nevhodné obsadenie titulnej postavy mrzí o to viac, že zvyšok speváckeho obsadenia je veľmi solídny. Hlavným hrdinom večera bol nepochybne Svatopluk Sem. Krásny barytón ušľachtilej farby a kovového lesku, aj vo veľkom Janáčkovom divadle dokonale znelý bez najmenších známok forsírovania, podčiarkol hrdosť a okázalé sebavedomie baróna Prusa. Je to jediná postava na scéne, ktorá prekonáva svoj vývoj. Je chladný, odmeraný, podobne ako Emilia Marty, kým sa nedozvie o Jankovej smrti. Vtedy sa zrúti a uvedomí si, ako pôsobí chlad na druhých. Rozmaznaného mladíka Alberta, túžiaceho po miliónovom dedičstve a nedostupnej Emilii, v spevácky nevďačne posadenej roli výborne stvárnil Aleš Briscein. Napokon, obaja páni sa so svojimi postavami nestretli po prvý raz a je to poznať. Takisto František Ďuriač si dobre poradil s advokátom Kolenatým, tak náročným na precíznu dikciu. Prevažné spievanie do hľadiska ale oslabilo vierohodnosť interakcie s ostatnými postavami. Štvoricu hlavných mužských rolí vhodne dopĺňa domáci sólista, Petr Levíček, ako prototyp úslužného a pracovitého solicitátora Vítka. Nádejným sopránom sa v roli Kristínky predviedla Eva Štěrbová, s ktorou dobre ladil Janek Petra Račka. Primerane boli obsadené aj ostatné roly.

Koprodukčná Věc Makropulos sa v Brne bude hrať už len do 20.decembra, potom sa sťahuje do Švédska. Kto si chce obohatiť svoj krátky, smrteľný život o zážitok z dobrej inscenácie, nemal by si nechať ujsť niektoré z posledných predstavení. Kto ale túži po ozajstnom Janáčkovi s ozajstnou Emiliou Marty, mal by sa porozhliadnuť po iných scénach. Aj v tomto prípade, podobne ako pri Carsenovej inscenácii z posledného ročníka brnianskeho bienále platí, že Věc Makropulos bez janáčkovskej hudby a bez Emilie Marty nezachráni ani ten najlepší režisér.

Autor: Vladimíra Kmečová

(Písané z prvej reprízy 24.11.)

foto: NDM Ostrava, ND Brno

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár