Z koncertov druhej polovice medzinárodného hudobného festivalu Bratislavské hudobné slávnosti 2018, na ktorom účinkovali aj speváci, by som rada spomenula najprv program Štátneho komorného orchestra Žilina (v zahraničí používa názov Slovak Sinfonietta), s hosťujúcim, no dlhodobo spolupracujúcim dirigentom Leošom Svárovským. Ten bol dokonca šéfdirigentom ŠKO (v rokoch 1995 – 2000) a od r. 2010 je v ŠKO hlavným hosťujúcim dirigentom. V druhej časti recenzie sa budem venovať koncertu, na ktorom vystúpila mezzosopranistka Esperanza Fernández, violončelista Nicolas Altstaedt a Slovenská filharmónia pod taktovkou Georgea Pehlivaniana.
Štátny komorný orchester pôvodne vznikol ako Symfonický orchester mesta Žilina (1959 – 1974). Od r. 1974 pôsobí ako orchester „mozartovského typu“ pod názvom Štátny komorný orchester. Jeho sídlom je Dom umenia Fatra v Žiline.
Bývalé žilinské kino Fatra v r 1983 – 1988 zrekonštruovali pre potreby ŠKO. K pôvodnej budove bola postavená prístavba a v sále r. 1988 pribudol koncertný organ z dielne firmy Rieger-Kloss. O vznik orchestra sa pričinil aj národný umelec Ján Cikker (1911 – 1989), ktorý má vo vestibule bustu.
Štátny komorný orchester Žilina,
foto: Roderik Kučavík
V r. 1977 získal orchester prvé významné medzinárodné uznanie, keď sa stal festivalovým orchestrom Salzburger Festspiele. Okrem pravidelných koncertov je v Dome umenia každý rok aj Stredoeurópsky festival koncertného umenia. Od svojho vzniku prešiel ŠKO početnými krajinami Európy, úspešne hosťoval aj v Japonsku a Číne.
Jeho vystúpenia na BHS pozostávajú vždy z komornejších diel. Tentokrát to bola citlivo vybraná Symfonia D dur, op. 24 (vývojovo však skôr Sinfonia) od českého skladateľa Jana Václava Huga Voříška (1791 – 1825). Tento rodák z českého Vamberka, odišiel v mladosti do Viedne, kde vyštudoval právo, a tak ho niekedy nazývajú aj viedenským či rakúskym skladateľom. S hudbou sa zoznámil ako dieťa vedľa otca – organistu a zbormajstra vo Vamberku. Vzdelanie si však rozšíril na Karlovej univerzite v Prahe. Po odchode do Viedne sa dostal do kruhu vrcholných klasických osobností (Beethoven) a najmä raných romantických skladateľov (Louis Spohr, Ignaz Moscheles, Johann Nepomuk Hummel, Franz Schubert). Jeho Symfonia D dur, op. 24 je tiež ovplyvnená týmito dvomi prúdmi. Po formovej stránke je blízka Haydnovi, pričom démonické scherzo (3. č.) – a predtým smútočné Andante (2. č.), predznamenávajú svojou náladou a melodikou skôr raný romantizmus. ŠKO pod vedením temperamentného (niekedy až nadmieru) českého dirigenta Leoša Svárovského, ktorý pozná a často interpretuje najmä českú hudbu, zahral Voříškovu symfóniu až za hranicami klasickej zdržanlivosti, no poslucháčsky tým atraktívnejšie. Ale väčšia precíznosť vo vyznení sláčikov ŠKO by interpretáciu zdokonalila.
Bratislavské hudobné slávnosti, 2018,
Marek Zvolánek, Leoš Svárovský, ŠKO Žilina,
foto: Alexander Trizuljak
Namiesto pôvodne avízovaného vynikajúceho slovenského trubkára Juraja Bartoša, ktorého by sme radi počuli na takom festivale, akými sú BHS, „zaskočil“ v sóle na trúbku český hosť – Marek Zvolánek. Hral sólo v Hummelovom Koncerte pre trúbku a orchester E dur, WoO / S49. Bohatá interpretačná kariéra radí tohto sólistu od r. 2006 medzi členov prestížneho súboru Ten of the Best, zostaveného z desiatich trubkárov z celého sveta. Zvolánkova strieborná trúbka potvrdila povesť interpreta – intonačnou čistotou, štýlovým prispôsobením sa klasicistickej partitúre i komornejšiemu zvuku ŠKO, nehovoriac o krásnom, striebornom zvuku jeho trúbky. Marek Zvolánek má v sebe nielen klasickú výučbu a prax (v mnohých českých orchestroch klasickej hudby), ale zrejme aj niečo aj zo žoviálnosti džezového hráča, čo preniesol do pohybov svojej impozantnej postavy. Potlesk mu patril za umenie aj evidentnú skromnosť. Bratislavský rodák Ján Nepomuk Hummel (1778 – 1837) sa pre nás stal bližším aj týmto kompozičným skvostom z rozhrania klasiky a romantizmu.
Na záver koncertu zaznelo v podaní ŠKO a speváckeho zboru Lúčnice (zbormajsterkou telesa s rôznorodým vekovým zastúpením je dlhoročná dirigentka Elena Matušová) zatiaľ neznáme dielo: Bratislavská omša od Štefana Németha-Šamorínskeho (1896 – 1975). Popredný skladateľ, organista a pedagóg zo začiatku 20. storočia bol odchovancom Alexandra Albrechta na Mestskej hudobnej škole v Bratislave, v mladosti tiež dlhoročným členom Kirchenmusikvereinu pri Dóme sv. Martina, neskôr absolventom Vysokej hudobnej školy v Budapešti (klavír – Béla Bartók, organ – Dezsö Antalffy-Zsiross a kompozícia – Leo Weiner). V Budapešti ukončil po r. 1918 štúdium hry na klavíri a organe a v r. 1922 – 23 ešte Majstrovskú hudobnú školu vo Viedni. R. 1924 získal diplom profesora na Vysokej hudobnej škole F. Liszta v Budapešti. Tento vysokovzdelaný hudobník pôsobil neskôr v Bratislave ako organista Dómu sv. Martina a súčasne pedagóg na Mestskej hudobnej škole v Bratislave. Až od r. 1949 bol pedagógom klavírnej hry a komornej hudby na VŠMU.
Bratislavské hudobné slávnosti, 2018,
Martina Masaryková, Michaela Šebestová, Leoš Svárovský, Jozef Gráf, Tomáš Šelc,
ŠKO Žilina, Spevácky zbor Lúčnica,
foto: Alexander Trizuljak
Bratislavská omša z roku 1940 je dielo, prispôsobeným vtedajším podmienkami interpretov v Bratislave. Hoci sólistami v nej boli aj M. Kišonová-Hubová a dr. J. Blaho, premiéra r. 1943 bola benefičným podujatím na ochranu vojnových sirôt a nie je dokonca známe, aké zborové teleso sa zúčastnilo na tomto podujatí – fakticky bohoslužbe v Dóme sv. Martina. (Účasť tunajšieho významného Cirkevného hudobného spolku nie je dokázaná). Na BHS práve významnú zborovú zložku naštudoval miešaný Spevácky zbor Lúčnica. Výkon telesa, ktoré už svojím zložením (skupina mužov aj z bývalých členov SFZ), hovorí o menšom záujme mladých ľudí o zborový spev. Zbormajsterka Elena Matušová naštudovala prvýkrát na koncerte spievané party, ktoré vychádzajú z rôznych prameňov: gregoriánskeho chorálu, poetiky hudobnej impresie, ale aj polyfónie, ktorá vo finále omšového ordinária (Agnus Dei) ústi do zložitej fúgy, zaspievanej v chvályhodnej zborovej kvalite.
Sólistami boli: koloratúrna sopranistka – v súčasnosti vysoký lyrický soprán Martina Masaryková, ktorá rokmi svojej vokálnej činnosti nestratila nič na kráse svojho ligotavého, čistého, komornú hudbu bezpečne ovládajúceho hlasu. Mezzosopránový part v medovej farbe spievala hosťujúca sólistka Opery SND Michaela Šebestová, ktorá iba pár dní pred koncertom spievala a hrala aj náročnú hlavnú rolu Laury v inscenácii opery Amilcara Ponchielliho La Gioconda. (S touto inscenáciou hosťovala 2. 10. 2018 v historickej budove SND banskobystrická Štátna opera s vynikajúcim orchestrálnym i sólistickým naštudovaním!). M. Šebestová spievala na pódiu SF viackrát – vždy s nádherným hlasom, ktorý bez problémov zvláda výšky aj hĺbky mezzosopránového partu, s citlivou disciplínou v kvartete. Je mladosťou, zjavom, ambíciami a pracovitosťou perspektívna umelkyňa pre operu i koncertné diela. Kvarteto doplnili skúsení speváci z podobných vokálnych zostáv staršej i novej hudby: tenorista lyrického tónu, vokálnej techniky a komorného muzicírovania Jozef Gráf a basista Tomáš Šelc, skúsený vokalista s mäkkou farbou sonórneho basu, ovládajúci rôzne štýly vokálnej hudby. V Bratislavskej omši svoj part zvládol bez chyby. Vokálne kvarteto teda znelo vyrovnane v súhre a pôsobivo v sólach.
Uviesť dielo nášho autora, by malo byť samozrejmosťou v medzinárodných súvislostiach, akými BHS sú. Tentokrát sa tak stalo, v poznaní zaujímavej duchovnej hudby v rámci prepracovaného, autorsky spečateného omšového ordinária od Š. Németha-Šamorínskeho v Bratislavskej omši. Pri tejto príležitosti nemožno obísť vklad profesionálne hrajúceho ŠKO a zanieteného, do diela a interpretov priam dušu dávajúceho dirigenta Leoša Svárovského.
Od omše k andalúzskym prameňom hudby
Celkom iným vokálnym prejavom sme boli prekvapení na koncerte Slovenskej filharmónie (9. 10.). Pod taktovkou americko-francúzskeho dirigenta Georgea Pehlivaniana hrala Slovenská filharmónia – okrem iných diel – aj symfonickú verziu baletu Čarodejná láska od španielskeho skladateľa Manuela de Fallu (1876 – 1946). Je to 13 hudobných obrazov podľa starej mystickej legendy z Andalúzie, plnej vášne a mágie. (Podtitulom sú „Cigánske scény z Andalúzie“). V symfonickej verzii vyžaduje toto dielo autentický (ale i vokálne školený) mezzosoprán a veľký orchester. Balet bol napísaný pre slávnu tanečnicu flamenca Pastoru Imperio. V autentickej verzii prišla spevácky part zaspievať pravá andalúzska speváčka s cigánskou krvou – Esperanza Fernández. Doposiaľ patrí k najvýraznejším španielskym interpretkám flamenca a jeho sprievodného spevu. Jej hlas vniesol do interpretácie iné hodnoty než je klasické spievanie.
Bratislavské hudobné slávnosti, 2018,
Esperanza Fernández, George Pehlivanian, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš
Esperanza Fernandéz má mimoriadnu prirodzenú muzikalitu, drsno-krásny hlas, bohatý na rôzne obsahové nuansy. Do toho vkladá počas celého vystúpenia prvky tanečného flamenca. Škoda, že ho poslucháči v koncertnej sieni nemohli vidieť v celom pôvabe, šarme a tempe: jeho dokonalosť sa totiž skrýva nielen v pohybe paží a ohybných zápästí, ale najmä zložitých tanečných variácií oboch nôh, s rytmickým podupkávaním opätkov. Speváčka vniesla do akademického publika novú nepoznanú hodnotu a chuť toho prameňa, z ktorého čerpal veľký španielsky skladateľ. Príbeh nešťastnej lásky sa pred poslucháčmi rozvíjal v lahodnej, mäkkej španielčine – a hoci bol interpretovaný pred mikrofónom, nič to neubralo na imaginatívnosti speváčky i vášnivo vibrujúcej hudby.
Bratislavské hudobné slávnosti, 2018,
Esperanza Fernández, George Pehlivanian, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš
Dirigent George Pehlivanian je libanonsko-arménskeho pôvodu, no v mladosti emigroval s rodičmi do Los Angeles, kde získal ďalšie hudobné vzdelanie. Nasal do seba takto rôzne vplyvy a gény, pričom ovláda veľký repertoár svetovej hudby. Jeho temperament je evidentný a nezameniteľný. Vtiahol do neho aj Slovenskú filharmóniu, ktorá na tomto koncerte podala zatiaľ svoj najlepší, najsústredenejší a temperamentom dirigenta, i jeho duchovnou rôznorodosťou ovplyvnený výkon na BHS. Nebolo to zjavné iba na Fallovej Čarodejnej láske, ale aj na úvodnom (trochu nudnom, no pre orchester poriadne „hustom“) diele francúzskeho skladateľa Jeana Françaisa (1912 – 1997) – jeho Ouverture anacréontique. Štyrmi skladbami sa koncert nadmieru predĺžil (vhodnejší by bol skratkovitejší a kompaktnejší program).
Druhou skladbou v poradí bolo sugestívne Adagio con variazioni pre violončelo a orchester od Ottorina Respighiho (1897 – 1936), talianskeho skladateľa prvej polovice 20. storočia. Tu sa prvýkrát na koncerte predstavil nemecko-francúzsky violončelista južanského typu Nicolas Altstaedt, odchovanec Hudobnej akadémie v Bazileji. Tento 36-ročný violončelista najprv zaujal nádherným, priam nevídane krásnym zvukom svojho violončela (Giulio Cesare Gigli z r. 1760). Hoci sa tohto roku na BHS už hralo na rôzne drahé nástroje, toto violončelo má zvlášť opojný zvuk. V hĺbkach sú jeho tóny, rozozvučané majstrom – interpretom, priam mahagónovo žiarivé, s farbou, ako telo tohto krásneho a vzácneho inštrumentu. Violončelista, ktorý predviedol nielen dielo Respighiho, ale vzápätí aj Koncert pre violončelo a orchester č. 1 a mol, op. 33 od francúzskeho skladateľa Camille Saint – Saënsa (koncert mal premiéru v Paríži r. 1873), je doslova poetom violončela, umelcom s neomylnosťou virtuóza, ale najmä s dušou veľkého hudobníka. Nespravil jedinú technickú chybu, jemný intonačný sklz, alebo zaváhanie: všetko hral „na istotu“, pritom akoby ponorený do hudby. Aj pri zdanlivom kontakte s hľadiskom, bol Nicolas Altstaedt zrejme v nejakom nadpozemskom svete. Jeho práca oboch rúk, najmä však istota ľavej ruky, boli obdivuhodné. Poslucháč vnímal jedno i druhé, v spoločenstve s nádherou hudobného nástroja. Sólista a dirigent si vzájomne porozumeli, ale aj Slovenská filharmónia hrala v súlade s romantizujúcim prejavom sólistu, v duchu impresívnej, no virtuóznej hudby.
Bratislavské hudobné slávnosti, 2018,
Nicolas Altstaedt, George Pehlivanian, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš
Nálada, disponovanosť a priam rozkošnícky elán Slovenskej filharmónie sa vybičovali v záverečnom čísle koncertu, nazvanom Danzón č. 2 od mexického skladateľa Arturo Márqueza. Danzónes (tance) od tohto skladateľa sú vystavané na hudobnom folklóre regiónu Veracruz, konkrétne na tanečnom štýle nazvanom „danzón“. Pôvod tohto štýlu vraj siaha až na Kubu. Všetko toto podáva v hudobnom mixe vírivo extatickú hudbu, v ktorej sa folklórne odozvy – ukryté najmä v ohnivom rytme – striedajú so salónnou sladkosťou a vzápätí s džezovými prvkami. Samozrejme – táto skladba dokázala odsunúť do takmer zabudnutia hudobné lahôdky tých, čo milujú ponornú poéziu ducha: teda skladby, ktoré nám zanechali skladatelia á la Respighi a Saint-Saëns.
Ale hudba a jej poslucháči sú rôzni – treba to rešpektovať a každému dopriať to, čo od umenia očakáva.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertov 5. a 9. 10. 2018
Štátny komorný orchester Žilina
Bratislavské hudobné slávnosti 2018
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
5. októbra 2018
Štátny komorný orchester Žilina
Leoš Svárovský – dirigent
Spevácky zbor Lúčnica
Elena Matušová – zbormajsterka
Marek Zvolánek – trúbka
Martina Masaryková – soprán
Michaela Šebestová – mezzosoprán
Jozef Gráf – tenor
Tomáš Šelc – bas
program koncertu
Jan Václav Hugo Voříšek – Symfónia D dur, op. 24
Johann Nepomuk Hummel – Koncert pre trúbku a orchester E (alebo Es) dur, WoO / S49
Štefan Németh-Šamorínsky – Bratislavská omša
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti 2018
Koncertna sieň Slovenskej filharmónie
9. októbra 2018
Slovenská filharmónia
George Pehlivanian – dirigent
Nicolas Altstaedt – violončelo
Esperanza Fernández – mezzosoprán
program koncertu
Jean Françaix – Ouverture anacréontique
Ottorino Respighi – Adagio con variazioni
Camille Saint-Saëns – Koncert pre violončelo a orchester č. 1 a mol, op. 33
Manuel de Falla – Čarodejná láska, suita z baletu
Arturo Márquez – Danzón č. 2
