Dva pohľady na biedu z operného Hamburgu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Operný dom v Hamburgu má veľmi neortodoxnú dramaturgiu. Medzi deviatimi premiérami sezóny 2017/2018 nefiguruje jediný „bežný“ titul (ak za taký nechceme počítať Beethovenovho Fidelia či Wagnerovho Parsifala), ale zato viacero opusov starej hudby (Monteverdiho Návrat Odyssea do vlasti, Telemannov raritný Miriways, premiérovaný v roku 1728 práve v Hamburgu) a diel 21. storočia („gotická opera“ súčasného hamburského skladateľa Jana Novaka Frankenstein, hudobno-divadelná kompozícia Benjamin od Petra Ruzicku, odyseovská opera I.th.Ak.a od mladého, v Hamburgu pôsobiaceho austrálskeho skladateľa Samuela Penderbayna). Rovnako ako na objavný repertoár si hamburské divadlo potrpí aj na renomovaných režisérov. Pod 36 novými i staršími titulmi, ktoré sú na plagáte v aktuálnej sezóne, sú podpísaní napr. Stefan Herheim, Calixto Bieito, Philipp Stölzl, Claus Guth, Andreas Homoki, Dmitri Tcherniakov, Robert Carsen či Christoph Marthaler.

K dvorným režisérom hamburskej opery patrí aj – na Slovensku dobre známy – Peter Konwitschny. Jeho inscenácie majú mimoriadne dlhú životnosť. A to nielen v bratislavskom SND, ktoré dodnes uvádza Eugena Onegina (2005, pôvodná premiéra Lipsko, 1995) či Bohému (2013, pôvodná premiéra Lipsko, 1991), ale aj bohatšie a divadelne „progresívnejšie“ zahraničné scény. Hamburský operný dom ešte vlani hral jeho slávneho Lohengrina (1998) a v aktuálnej sezóne má na programe nielen Weberovho Čarostrelca (1999), ale aj Bergovho Wozzecka, ktorého tu Konwitschny naštudoval v roku 1998. Poslednú z menovaných inscenácií uviedlo divadlo v obnovenej premiére 19. 11. a následne divákom ponúklo v troch reprízach (recenzia je z 1. 12.), ktorých hlavným „ťahákom“ bol skvelý dirigent Kent Nagano.

A. Berg: Wozzeck, Staatsoper Hamburg,
foto: Brinkhoff/Mögenburg

Rozhovor v bulletine predstavuje Petra Konwitschného ako režiséra, „ktorý robí všetko inak“. Aj jeho Wozzeck je „úplne iný“ a v čase premiéry musel pôsobiť ako provokatívny experiment. Nie však pre vybičovanú expresívnosť javiskových prostriedkov. Paradoxne – režisér, ktorému expresivita nie je principiálne cudzia, zhmotnil strhujúce dielo o chudobnom ponižovanom vojakovi, ktorý v zúfalstve zavraždí matku svojho nemanželského synčeka Marie, do divadelného tvaru šokujúceho výtvarným a hereckým asketizmom. Na prázdnej scéne pripomínajúcej bielu škatuľu spievajú muži vo frakoch a ženy v anticky cudných, dlhých čiernych šatách. Hrdinovia tejto polokoncertnej inscenácie nemajú žiadne vonkajšie znaky odlišujúce ich sociálny status. Sú uniformovanou masou, ktorú spája a zároveň rozdeľuje jediné: vzťah k bankovkám, čo ostinátne zasýpajú prázdne javisko. Podľa režiséra, „ľudia v tomto diele sú všetci chorí, všetci šialení, skrze peniaze vzájomne odcudzení – bez ohľadu na to, či ich majú alebo nie“. Mnohí z protagonistov príbehu po nich túžia. Wozzeckov kamarát Andres si ich nenásytne pchá pod sako, Marie sa s nimi láska, zbor sa cez ne ako cez škrabošky s vystrihnutými očami pozerá na svet. Jediný, kto má k tejto matérii vytrvalo odmietavý vzťah, je Wozzeck. Nečudo, peniaze sa opätovne stávajú prostriedkom jeho poníženia. Sadistický doktor ho v rámci svojich pokusov nekŕmi fazuľami, ale mu – vyzlečenému do spodnej bielizne – pchá pod pazuchy, medzi kolená aj do úst bankovky. Tie sa napokon stávajú hrobom oboch hlavných protagonistov príbehu: Wozzeck v nich Marie pochová, neskôr sa v nich sám utopí.

A. Berg: Wozzeck, Staatsoper Hamburg,
foto: Brinkhoff/Mögenburg

Odpor ku kapitálu, ktorý je leitmotívom Konwitschného prác, je v tejto inscenácii deklarovaný priam rukolapne. Rovnako sú prítomné aj ďalšie známe znaky režisérovho rukopisu: aktivizácia publika prostredníctvom antiiluzívnych výrazových princípov brechtovského divadla, rozsvecovanie svetla v hľadisku, vystupovanie postáv z rol, ich adresné obracanie sa k divákom. Z interpretov, ktorých malo divadlo pri tejto rotácii inscenácie k dispozícii (mnou navštívená repríza bola 32. predstavením od premiéry), náročnej divadelnej poetike najlepšie zodpovedal Jürgen Sacher ako Hautpmann. Vybavil ho technicky pevným, štýlovo absolútne priliehavým vokálnym prejavom a herecky ho kreoval v ostrých mimických strihoch – raz ako groteskne sebavedomého, vzápätí komicky vystrašeného Wozzeckovho nadriadeného. Táto strihová schopnosť trošku chýbala titulnému predstaviteľovi Georgovi Niglovi – spevácky síce istému, no herecky viac „elegantnému“ než rozorvanému hrdinovi. V postave Marie sa predstavila nemecká sopranistka Gun-Brit Barkmin. Ide o mimoriadne muzikálnu špecialistku na repertoár 20. storočia (v susednom Česku ju poznajú ako titulnú predstaviteľku pražskej inscenácie Salome z roku 2014), aj keď jej pomerne svetlý soprán neoplýva zvláštnou charizmou. Z epizódnych postáv zaujal najmä Sascha Emanuel Kramer (Andres) s jasným lyrickým tenorom príťažlivého timbru.

A. Berg: Wozzeck, Staatsoper Hamburg,
foto: Brinkhoff/Mögenburg

Hlavnou hviezdou predstavenia však bol Kent Nagano. Šesťdesiatšesťročný dirigent, ktorý je od roku 2015 hudobným riaditeľom Hamburskej štátnej opery, predstavil Bergovu partitúru v nečakanej kráse. Pri zachovaní absolútnej rytmickej a intonačnej disciplíny (s čím vynikajúci hamburský orchester nemal najmenší problém) delikátne rozkryl významové a náladové kontrasty, vytiahnuc z nej popri expresivite a grotesknosti aj prekvapujúco kantabilné momenty. K chvíľami až hedonistickému hudobnému zážitku prispievalo aj priestorové rozvrhnutie telesa, ktoré v príslušných scénach hralo nielen z orchestrálnej jamy, ale aj z bočných lóží sály či priamo z javiska. Išlo o hudobne výnimočný večer, ktorý by si bol zaslúžil lepšiu než (hrubým odhadom) trojštvrtinovú návštevnosť.

Nasledujúci sobotný večer s Bohémou (2. 12.) – od premiéry (2006) už 68. – bol navštívený podstatne lepšie, pričom Giacomo Puccini pritiahol do divadla nielen dôstojné publikum stredného a staršieho veku, ale aj veľa mládeže. A hoci pod inscenáciou nie je podpísaný Peter Konwitschny, vo viacerých momentoch pripomína tú, ktorú v SND reinscenoval tento nemecký režisér. Vízia o takmer dve desaťročia mladšieho Holanďana Guya Joostena (1963) je podobne smutná, bezvýchodisková, bez romantickej nostalgie či sentimentálneho zjemňovania. Aj on považuje chudobu za dôvod nielen materiálnej, ale aj morálnej mizérie, pričom na prezentáciu svojej idey používa ešte drsnejšie prostriedky než Konwitschny.

G. Puccini: Bohéma, Staatsoper Hamburg,
foto: Bernd Uhlig

Joostenovi bohémovia obývajú garsónku v ošarpanom paneláku. V priereze deviatich izieb spoznávame nielen štyroch mladíkov, ale aj ich susedov. Sprava žije domáci pán Benoît so svojou obstarožnou manželkou, na hornom poschodí sedí v kresle stará pani s neprirodzene vyklopenou hlavou: zdá sa, že zaspala už dávno – a naveky, na obrazovke svieti monoskop. Nad nimi je skromne zariadená izbička s posteľou, v ktorej, obklopená plyšákmi, vyšíva Mimì. Nikto z obyvateľov sociálnych bytov zjavne neoplýva bohatstvom, isté rozdiely však medzi nimi sú, o čom popri zariadení svedčí vizuál vianočného stromčeka v každej z deviatich bytových jednotiek. Odhliadnuc od mŕtvej susedy, ktorej symbol Vianoc je suchým pahýľom, sú na tom najhoršie bohémovia: ich vianočná jedlička je len čmáranicou prilepenou na červenej stene.

G. Puccini: Bohéma, Staatsoper Hamburg,
foto: Bernd Uhlig

Mimì musí tušiť, čo sú zač jej susedia, no napriek tomu prichádza do tohto brlohu plánovane, keď predtým sfúkla svoju sviečku (aktivita ústrednej ženskej postavy tiež pripomenie Konwitschného koncepciu). V podaní Iulie Marie Dan však nie je vyzývavá – od začiatku do konca si zachová javiskovú cudnosť, a to nielen vďaka slušivému dievčenskému kostýmu, ale aj skrz prirodzene vyznievajúcu hereckú plachosť. Ani Rodolfo nie je žiadny donchuan. Subtílny Mexičan Arturo Chacón-Cruz ho kreuje ako trošku rozhádzaného mladého chalana v teplákoch, neschopného ochrániť ženu, ktorú má rád.

V poslednom dejstve sa mizéria paneláku ešte vyhrotí. Bohémovia ostávajú jedinými nájomníkmi, ostatné garzónky sú vysťahované (do tej Benoîtovej sa prebúrali cez stenu, čím si zväčšili svoj biedny komfort). Nábytok je preč, vchodové dvere zvesené, cez rozšľabené diery v stenách vykúka rozpadajúce sa schodisko. Miesto, kde by človek nechcel ani umrieť, nieto žiť. Bohémovia smrť Mimì nezvládnu (opäť príbuznosť s bratislavskou inscenáciou), Rodolfa zanechajú pri „katafalku“ zúfalo samého a rozutekajú sa smútiť po celom dome. Nad Mimì? Či nad vlastnými mizernými životmi? Výjav na zaplakanie.

G. Puccini: Bohéma, Staatsoper Hamburg,
foto: Bernd Uhlig

Výborný divadelný dojem zo začiatku i finále inscenácie trochu kazili prostredné dve dejstvá. Najmä to druhé je zbytočne ordinárne. Namiesto kaviarne Momus stojí na javisku veľký otáčavý bar, ktorý „zdobí“ obrovský Santa Claus, dookola vystrájajú žongléri. Ľudkovia telefonujú z mobilov a robia si selfie, zákazníkov obsluhujú barmani a barmanky v krikľavo ružových kostýmoch. Musetta, výstredná blondína v červenom kožuchu a bielych čižmách, pricupitá po barovom pulte, vlečúc za kravatu šaša v červených nohaviciach, čo rozhadzuje bankovky: tunajší Alcindoro má masochistické sklony. Sladký Musettin valčík je kabaretným striptízom, počas ktorého roztopašná kráska skončí v dráždivom čiernom negližé. Po tomto entrée ťažko uveriť, že v škaredom baraku so svietiacim prepichnutým srdcom, pred ktorým sa kláti zašpinený snehuliak, učí dievčina zákazníkov spievať, ako o tom Mimì presviedča sympatický Marcello. Aj tu môžeme nájsť konotácie s tretím dejstvom bratislavskej Bohémy, no v ešte zdrsnenejšej podobe. Mliekarky sú prostitútky, okolo sa obšmieta černoch s fejkmi značkových kabeliek, kým ho policajti nezaženú.

G. Puccini: Bohéma, Staatsoper Hamburg,
foto: Bernd Uhlig

Rozchod s Rodolfom zvládne Mimì veľmi elegantne: zrelé dievča si aj v chudobe dokázalo zachovať gráciu. Tridsaťročná Rumunka Iulia Maria Dan bola vokálne i herecky optimálnou predstaviteľkou Mimì. Jej podmanivo lahodný soprán v sebe spája zamatovo tmavú hlbšiu polohu so žiarivými výškami, oboje zaobaľujúc jemným melancholickým nádychom. Rodolfo mexického tenoristu Artura Chacóna-Cruza síce neopájal takou štýlovou talianskou frázou ako jeho partnerka, no medzi súčasnými predstaviteľmi najžiadanejšieho mužského fachu ho zvýhodňuje bezproblémová vysoká poloha, ktorá dodáva jeho, občas trošku široko vedenému, hlasu kvalitatívnu hviezdičku navyše. V druhom mileneckom páre platilo opačné garde. Svieži, príjemne sfarbený lyrický barytón Orhana Yildiza (Marcello) zaujal väčšmi než všedný soprán Kateriny Tretykovej, ktorej k čipernému herectvu chýbala erotická vokálna iskra, nevyhnutná pre priliehavé stvárnenie partu Musetty. Veľmi sľubné hlasy zazneli v dvoch menších partoch Rodolfových priateľov. Už dávno som nepočula zaspievať Collinovu áriu o kabáte tak elegantne, bez vonkajšej exhibície a so silnou vnútornou charizmou, ako krásnym basom disponujúceho Bielorusa Alexandra Roslavetsa (laureáta viacerých speváckych súťaží, o i. Éva Marton Singing Competition). Roztomilým Schaunardom bol Keňan Zak Karithi, ktorého pružný basbarytón si viem skvele predstaviť v mozartovských partoch. Orchester hamburskej opery sa aj v tento večer predstavil ako technicky spoľahlivé teleso, pod vedením Taliana Stefana Ranzaniho však hral omnoho jednotvárnejšie a „prevádzkovejšie“ než pod vedením Kenta Nagana.

Autor: Michaela Mojžišová

písané z repríz A. Berg, Wozzeck 1. 12. a G. Puccini: Bohéma 2. 12. 2017

Táto práca bola podporovaná grantovým projektom APVV 15-0764 „Slovenské divadlo a súčasná európska divadelná kultúra – kontinuita a diskontinuita“.

A. Berg: Wozzeck
Staatsoper Hamburg

Dirigent: Kent Nagano
Réžia: Peter Konwitschny
Scéna a kostýmy: Hans-Joachim Schlieker
Dramaturgia: Werner Hintze
Svetelný dizajn: Hans Toelstede
Zbormajster: Eberhard Friedrich

osoby a obsadenie reprízy 1. 12. 2017

Wozzeck: Georg Nigl
Tambourmajor: Simon O’Neill
Andres: Sascha Emanuel Kramer
Hauptmann: Jürgen Sacher
Doktor: Tigran Martirossian
Erster Handwerksbursch: Shin Yeo
Zweiter Handwerksbursch: Jóhann Kristinsson
Der Narr: Sergei Ababkin
Marie: Gun-Brit Barkmin
Margret: Katja Pieweck

Orchester Staatsoper Hamburg
Zbor Staatsoper Hamburg

G. Puccini: Bohéma
Staatsoper Hamburg

Dirigent: Stefano Ranzani
Réžia: Guy Joosten
Scéna: Johannes Leiacker
Kostýmy: Jorge Jara
Svetelný dizajn: Davy Cunningham
Zbormajster: Christian Günther
Zbormajster detského zboru: Jürgen Luhn

osoby a obsadenie reprízy 2. 12. 2017

Rodolfo: Arturo Chacón-Cruz
Schaunard: Zak Kariithi
Marcello: Orhan Yildiz
Colline: Alexander Roslavets
Benoît: Reinhard Dorn
Mimì: Iulia Maria Dan
Musetta: Katerina Tretyakova
Parpignol: Julian Rohde
Alcindoro: Shin Yeo

Hamburger Alsterspatzen (detský zbor)
Orchester Staatsoper Hamburg
Zbor Staatsoper Hamburg

www.staatsoper-hamburg.de

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Michaela Mojžišová

muzikologička, operná kritička a publicistka, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár