Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Dvaja Bachovia na Dňoch starej hudby: Johann Sebastian a Johann Christoph

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Šiestym podujatím jubilejného 20. ročníka Dní starej hudby bol koncert dňa 7. júna 2015 vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave. Zazneli na ňom skladby Johanna Sebastiana Bacha (1685 – 1750) a Johanna Christopha Bacha (1642 – 1703), bratranca jeho otca, Johanna Ambrosia Bacha (1645 – 1695), ktorý prevzal jeho výchovu, keď mu ako 10-ročnému umrel otec. Interpretmi boli dve maďarské komorné zoskupenia – 14-členný Purcell Choir a 12-členný Orfeo Orchestra pod vedením dirigenta Györgya Vashegyiho.

Z nesmierne rozsiahleho hudobného odkazu členov bachovskej rodiny naše hudobné publikum pozná len veľmi malú časť. Popri najväčšom zjave Johannovi Sebastianovi sa najviac spomínajú jeho synovia, pretože sa im, najmä Carlovi Philippovi Emanuelovi (1714 – 1788), priznáva podstatná zásluha na štýlovej premene hudby v 18. storočí. Pokiaľ ide o jeho predkov, stáli pevne zakotvení v období baroka, pretože v čase ich života podmienky na rozsiahlu zmenu štýlu hudobnej tvorby zatiaľ nenastali. Dokonca ani význam samotného Johanna Sebastiana netkvie v tom, že by rušil zásady platné v baroku a zavádzal nové, ale v ohromujúcej syntéze všetkých dovtedajších kompozičných princípov. Napriek tomu, že sa rado hovorí a píše, že sa po smrti r. 1750 na jeho tvorbu zabudlo, patril medzi dôležité vzory pre nasledujúce generácie skladateľov. Toto je tiež jednou z príčin, prečo sa barokové prvky dajú často nájsť v skladbách neskorších období aj tam, kde by ich človek čakal najmenej. Platí to nielen pre Mozarta, Beethovena, Mendelssohna, Brahmsa, Šostakoviča, Stravinského, Hindemitha atď., ale napríklad aj pre Donizettiho, Verdiho a mnohých ďalších…

Johann Sebastian Bach, (1985-1750)

Johann Sebastian Bach,
(1685-1750)

Po skúsenostiach s viacerými „zabudnutými“ skladbami klasicizmu, baroka, ako aj starších období sa ako hlavnou príčinou ich opomínania vôbec nejaví to, že by už dnešnému človeku nemali čo povedať, prípadne nedajbože slabšia hudobná erudícia týchto menej známych tvorcov, ale skôr ťažkosti v hľadaní spôsobu interpretácie nesúceho všetky podstatné súčasti ich hudobnej výpovede. No ak si má výkonný umelec utvoriť zodpovedajúco erudovaný názor na starú hudbu, vyžaduje to pomerne hlboké štúdium dobových prameňov vysvetľujúcich okrem iného princípy vtedajšej hudobnej artikulácie a frázovania, z ktorých sa mimochodom viaceré dajú veľmi funkčne uplatniť aj v hudbe oveľa mladšej. Ešte podstatnejším je však neustále povedomie, že toto teoretické pozadie má byť iba prostriedkom v službách hlavného cieľa hudobnej výpovede, teda vyjadrenia hudobného výrazu, emócie, resp. afektu. Toto je v plnom súlade s myšlienkovým pozadím vtedajšieho chápania vzťahu hudby a reči, ktoré sa začalo presadzovať najmä od čias Humanizmu a Renesancie. Uplatňovanie rétorických princípov v hudbe sa dialo podľa antického vzoru ‑ podrobne sa študovali a do iných jazykov prekladali antické spisy o rétorike – napríklad Aristotelove ‑ pričom jednou zo základných požiadaviek bolo, že ako má rečník presvedčiť svojich poslucháčov o pravdivosti svojich slov, aj hudobník musí svoje obecenstvo presvedčiť pravdivosťou svojej hudobnej výpovede (Vladimír Godár 2012).

Na začiatku koncertu zazneli tri skladby Johanna Christopha Bacha. Prvou bola ária „Mit Weinen hebt sichs an,…“ (Plačom sa všetko začína) na básnický text v troch strofách opisujúci ľudské utrpenie pri narodení, počas života a v starobe končiacej smrťou. Hudbu skladateľ napísal ako chorál, teda každú strofu na rovnakú melódiu. V tejto súvislosti treba oceniť, že dirigent kládol veľký dôraz na odtiene základného afektu skladby v súvislosti s rozdielmi v texte jednotlivých strof. Celkovo zbor áriu interpretoval s veľkou dávkou hlasovej kultúry. Jemné nasadzovania fráz a ťah výrazových oblúkov od počiatočného až po koncový bod ich trvania vyústili do mimoriadne pôsobivého vyznenia hudobného výrazu.

Johann Christoph Bach, (1642 – 1703)

Johann Christoph Bach,
(1642 – 1703)

Nasledovalo lamento kajúcneho hriešnika „Ach, daß ich Wassers genug hätte in meinem Haupte und meine Augen Tränenquellen wären,…“ (Ach, keby som mal dosť vody vo svojej hlave a moje oči boli prameňom sĺz) pre alt, husle a basso continuo s textom na motívy deviatej kapitoly knihy proroka Jeremiáša, prvej kapitoly Jeremiášovho žalospevu a Žalmu 38. Túto skladbu pripomínajúcu staré monódie z prelomu 16. a 17. storočia s deklamačným spôsobom spevu a dlhými zádržami v base možno označiť za hudobnorétorický skvost. Sólistka Bernadett Nagy má síce menší hlas, avšak po agogickej stránke dokázala z tohto diela vyťažiť maximum. Skvelým pendantom jej boli aj sólové husle v podaní László Paulika imitujúce jednotlivé figúry sólového hlasu. Táto skladba je preto aj skvelou ukážkou pre barok veľmi typického prenosu hudobnej rétoriky z vokálnej do inštrumentálnej hudby.

Ako tretie číslo koncertu zaznelo moteto „Fürchte dich nicht, denn ich habe dich erlöst,…“ (Neboj sa, veď som ťa vykúpil), s textom zostaveným z dvoch biblických citátov (Izaiáš 43, 1 a Lukáš 23, 43) a chorálu Johanna Rista (1607 – 1667) „O Jesu, du mein Hülf und Ruh“ (Ó Ježiš, ty moja pomoc a pokoj). Skladba sa dá rozdeliť na dva diely: v prvom citáty z Biblie prednáša štvorhlasný zbor samostatne a v druhom sa ponad toto kontrapunktické pradivo pridá piaty samostatný sopránový hlas umiestnený na chóre spievajúc melódiu na text chorálu, miestami prerývanú, napríklad pri trojnásobných zvolaniach slova „hilf“, opäť všetko podľa pevných zásad vzťahu hudby a textu. Práve tento spôsob použitia chorálu ponad iný text zboru alebo zdanlivo až nesúvisiacu inštrumentálnu hudbu neskôr často používal Johann Sebastian Bach – jedným z najkrajších príkladov sú azda vstupný zbor z Matúšových pašií alebo druhá a tretia strofa chorálu „Ein feste Burg ist unser Gott“ (Hrad prepevný je Pán Boh náš) v rovnomennej kantáte BWV 80. Interpretácia pod vedením Györgya Vashegyiho opäť zodpovedala najprísnejším kritériám.

Už po odznení prvých troch skladieb poslucháč nadobudol pocit neobyčajnej duchovnej hĺbky, ktorá sa ešte znásobila po kantáte Johanna Sebastiana Bacha „Gottes Zeit ist die allerbeste Zeit“ (Čas Boha je najlepší čas) BWV 106 s podtitulom Actus tragicus z roku 1707 pre sóla, zbor, dve zobcové flauty, dve violy da gamba a basso continuo. Toto dielo 22-ročného skladateľa prekvapuje svojou dokonalosťou. Jednotlivé časti sú síce pomerne krátke, ale ich spojenie do zhruba 20-minútového celku vyvoláva v poslucháčovi zaujímavý pocit prekomponovanosti a vzájomnej súvislosti, pretože sú za sebou radené so symetriou, ktorej centrom je zbor „Es ist der alte Bund: Mensch, du mußt sterben!“ (Je to stará zmluva: človek, musíš zomrieť!) s následným ariózom (soprán) „Ja, komm, Herr Jesu!“ Až potiaľto je text pomerne pesimistický, pretože hovorí o smrti a jej nevyhnutnosti, ale práve v centre kantáty, kde sa zbor začne prelínať so sopránovým ariózom, sa jeho povaha náhle začne meniť postupne na nádej až radosť z vykúpenia prostredníctvom Božieho Syna a na oslavu Boha v závere skladby. Je to nádherné vyjadrenie kontrastu medzi Starým a Novým zákonom.

Dni starej hudby 2015, koncert Dvaja Bachovia, foto: Richard Benka-Rybár

Dni starej hudby 2015,
koncert Dvaja Bachovia,
foto: Richard Benka-Rybár

Veľká úcta patrí inštrumentalistom za ich výkony, najmä v náročných koncertantných partoch zobcových fláut (Balázs Bánfi a Dóra Király) a viol da gamba (Júlia Regős a Sándor Szászvárosi). Zbor sa opäť prejavil ako veľmi spoľahlivé teleso, drobným nedostatkom boli občas príliš široké vokály pri nasadzovaní fráz, napríklad na začiatku spomínaného zboru „Es ist der alte Bund:…“. Na druhej strane ho ale treba celkovo pochváliť za veľmi čistú intonáciu, zreteľnú výslovnosť a peknú agogiku, napríklad stíšenie pri slovách „Der Tod ist mein Schlaf worden“ (Smrť sa mojím spánkom stala) v Lutherovom choráli „Mit Fried und Freud ich fahr dahin“ (V mieri a radosti odchádzam). Zo sólistov vynikajúce výkony podali Emőke Baráth (soprán) a Domonkos Blazsó (bas), ale nezaostal za nimi ani kontratenorista Zoltán Gavodi. Svoj part interpretoval so cťou aj tenorista Péter Mészáros, objavil sa uňho ale ten istý nedostatok ako v zbore, totiž miestami málo koncentrované, príliš široké vokály. Dirigentovi Györgyovi Vashegyimu sa kantátu podarilo predviesť ako jednoliaty prekomponovaný celok.

Po prestávke si obecenstvo vypočulo ďalšiu zo skladieb Johanna Sebastiana Bacha z roku 1707. Je ňou kantáta „Nach dir, Herr, verlanget mich.“ (Po tebe, Pane, túžim) BWV 150. Text má oveľa pokojnejší ráz ako v predchádzajúcom diele, skôr pôsobí ako rozjímanie na tému danú hneď prvým veršom kantáty. Sú však v nej aj hudobne kontrastné vzrušenejšie časti: sopránová ária „Doch bin und bleibe ich vergnügt“ (Predsa som a ostávam radostný), najmä pri slovách „toben“, „Kreuz“, „Sturm“, „Tod“, „Höll“ (burácať, kríž, víchor, peklo) v skvelej interpretácii Emőke Baráth a tercet (alt tenor a bas) „Zedern müssen von den Winden Oft viel Ungemach empfinden“ (Cédre musia od vetra často mnoho nepohody prežiť), kde sa síce melódia odvíja v dlhých notových hodnotách, ale účinkujúcimi vynikajúco podané basso continuo pulzuje veľmi rýchlo. Vrcholom kantáty je záverečná Ciaccona s formou zbor – sólo soprán – sólo alt – medzihra – sólo tenor – sólo bas – zbor, ktorá sa svojou symetriou podobá na stavbu predchádzajúcej kantáty. Práve tento hudobnotektonický princíp pravdepodobne Bach vynašiel a neskôr, až v 20. storočí, ho podrobne popísal Friedrich Smend (1893 – 1980) vo svojich „Bach-Studien“ (1969) najmä na príkladoch Matúšových a Jánových pašií a Omše h mol. Často ho používali napríklad aj talianski romantickí operní skladatelia na dosiahnutie tektonickej vyváženosti väčších operných scén.

Johann Christoph Bach napísal pre príležitosť svadby ďalšieho Johanna Christopha Bacha (1645 – 1693), dvojčaťa Johanna Ambrosia v roku 1679: „Hochzeitsdialog“ (Svadobný dialóg) „Meine Freundin, du bist schön“. Krátky dej tejto skladby hovorí o stretnutí zamilovanej dvojice. Komentár k textu napísal otec Johanna Sebastiana, Johann Ambrosius. Milá (Emőke Baráth) pozýva Milého do svojej záhrady. Cestou do nej sa dáva unášať myšlienkami na zážitky, ktoré ju tam čakajú. Autor túto časť zhudobnil ako rozsiahlu Ciacconu pre sólový soprán a husle. Sólistka ju stvárnila opäť vynikajúco a veľmi náročný part koncertantných sólových huslí fenomenálne interpretoval opäť László Paulik. Ostinátny bas sa sem veľmi hodí, najmä ak Milá neustále opakuje slová „Mein Freund ist mein, und ich bin sein“ (Môj priateľ je môj a ja som jeho). Cestou do záhrady stretne Priateľov, ktorí ju tam odprevadia. V záhrade všetci jedia, pijú a oslavujú a skladba sa končí ďakovným chorálom: „Herr Gott, Vater, wir danken dir,…“ (Pane Bože, Otče, ďakujeme ti). Okrem hlavnej predstaviteľky aj Domonkos Blazsó (Milý) podal vynikajúci výkon, jeho hlas znel zvučne, mäkko a vyrovnane. Priatelia Bernadett Nagy a Péter Mészáros síce majú trochu menšie hlasy, ale spievali citlivo a presne.

Dni starej hudby 2015, koncert Dvaja Bachovia, foto: Richard Benka-Rybár

Dni starej hudby 2015,
koncert Dvaja Bachovia,
foto: Richard Benka-Rybár

Podobne ako mnohí talianski skladatelia a po nich v 17. storočí aj Nemci, napríklad Heinrich Schütz (1585 ‑ 1672), Johann Christoph Bach sa v tomto diele tiež dal inšpirovať biblickou Piesňou piesní, ktorá sa pripisuje kráľovi Šalamúnovi, ale jej korene pravdepodobne pochádzajú ešte z čias sumerskej kultúry. Pieseň piesní je ľúbostným textom a teologicky sa zvykne vysvetľovať ako podobenstvo lásky medzi Bohom a jeho veriacimi, Ježišom a jeho cirkvou, a podobne (Milan Balabán, 2003). Atribúty ľudskej krásy sa tu vyjadrujú rozličnými prirovnaniami, napríklad „Zavretou záhradou je moja sestra, snúbenica, zavretou záhradou, zapečateným prameňom. Tvoje výhonky tvoria granátovníkový sad s najvzácnejším ovocím, hennou a nardom.“ (Veľp 4, 12-13) Ak teda Milá spieva „Mein Freund, komme in seinen Garten“ (Priateľ môj, poď do svojej záhrady), vlastne ho teda pozýva k sebe… Ostáva vyriešiť, ako chápať záver skladby, kde si aj všetci Milého priatelia užívajú plody záhrady – Johann Ambrosius Bach v komentári píše, „daß solche Gefehrten sich nur auß bloser Bedienung zu Ihr gesellet, auch zu den keine unbekannte, sondern vielmehr ein baar gute Freunde wahren“ (že títo spoločníci sa k nej pridali iba zo služobných dôvodov, navyše nie sú ani neznámi, ale naopak dobrí priatelia). Rozvetvená bachovská rodina dodržiavala tradíciu pravidelných stretnutí pri hudbe raz ročne (Richard Campbell, 2009). Navodzuje to azda myšlienku, že Milá by v tomto príbehu mohla byť alegóriu hudby (?), do ktorej rodina Bachovcov prenikla mimoriadne hlboko a s nadčasovým významom.

Posledná skladba bola príjemným uvoľnením po vážnych témach predchádzajúceho programu. Dramaturgia koncertu sa dá pokladať len za vynikajúcu a výkony všetkých účinkujúcich za vysoko nadpriemerné. Dirigent György Vashegyi prejavil málo vídaný zmysel pre celok a jeho jednotu.

Poďakovanie: Na záver by som sa chcel poďakovať Mgr. art. Blanke Pavlovičovej, PhD. za poskytnutie hudobnej a odbornej literatúry ku skladbám inšpirovaným biblickou Piesňou piesní.

Autor: Ján Marták

Centrum starej hudby www.earlymusic.sk

O programe 20. ročníka Dni starej hudby sme písali TU…

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

zástupca šéfredaktora Opera Slovakia, podpredseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista a odborný korektor, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár