Dnes je: streda, 19. 9. 2018, meniny má: Konštantín, zajtra: Ľuboslav, Ľuboslava

Dvaja jubilujúci tenoristi

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Richard Kubla a Carlo Bergonzi majú spoločné akurát to, že obaja boli známi tenoristi, prirodzene každý v okruhu svojho pôsobenia. Prvý bol Ostravčan, druhý Talian, od smrti českého tenoristu deviateho júla uplynie päťdesiat rokov, ešte žijúci Bergonzi sa o pár dní neskôr dožíva deväťdesiatich rokov.

Richard Kubla(1890-1964)

Richard Kubla
(1890-1964)

Na rozdiel od Bergonziho, ktorého slovenskí priaznivci opery určite poznajú z mnohých operných nahrávok (na ktorých mu robili partnerov Capuccilli, Siepi, Tebaldi, Scotto, Stella, Cosotto a ďalšie hviezdy najväčšej žiary), Richarda Kublu poznajú skôr tí, čo sa zaoberajú históriou českej a slovenskej opery. V rodinnom gramoalbume som však už v mladosti našiel nahrávku, na ktorej spieval slávnu Osliu serenádu (z Frimlovej operety) a pieseň Má jediná (z Vinobrania Oskara Nedbala). Prinajmenšom v stredoeurópskom priestore bol však Kubla minimálne dve desaťročia (20. a 30. roky) pojmom a na českom opernom nebi bol dôstojným partnerom vo svete trocha známejších a v Čechách čosi viac oceňovaných tenoristov Karla Buriana a Otakara Mařáka. Ak prvý z nich bol vyhľadávaný wagnerovský interpret a druhý hlavne (hoci nie výlučne) orientovaný na Mozarta a českú opernú klasiku, Kubla preferoval skôr románsky taliansko-francúzsky) repertoár. Napriek tomu Janíka v Predanej neveste údajne spieval až 890-krát (u nás je „rekordérom“ Janko Blaho s 212-imi predstaveniami v tejto úlohe) a tiež preložil do nemčiny libreto najznámejšej Smetanovej opery. Kubla bol nezmar (pripomínajúci mi v mnohom Jirku Zahradníčka) , ktorý dokázal  popoludní odspievať v pražskom ND Pinkertona a večer v Nemeckej pražskej opere Turidda a Cania. V Nemeckej opere bol angažovaný Zemlínskym v rokoch 1920-24, priebežne hosťoval V Národnom divadle, ktorého bol členom  v rokoch 1939-45 a niekoľko sezón (1932/33 1936-38) bol angažovaný v o viedenskej Volksoper. Hosťoval aj vo Viedenskej dvorskej opere (1919, 1935 a 1937), ďalej v Mníchove, Hamburgu, Budapešti, Káhire, Chicagu a New Yorku. Medzi rokmi 1920-38 viackrát vystúpil aj v SND.

Carlo Bergonzi(1924-2014)

Carlo Bergonzi
(1924-2014)

Carlo Bergonzi sa nenarodil v Parme, ako nepresne uvádzajú niektoré encyklopédie, ale v jej okolí, konkrétne vo Vidalenzo di Polesina ležiacej kilometer od Villa Verdi v Sant´Agate. Po nútených prácach v Nemecku počas vojny začal v roku 1947 spevácku kariéru ako barytonista v úlohách Schaunarda z Bohémy a Rossiniho Figara a v tomto hlasovom odbore vydržal niekoľko rokov. Od roku 1951 (do 1995) po debute v Bari v úlohe Chéniera spieval ako tenorista, pričom v 50. a 60. rokoch 20. storočia patril k absolútnej tenorovej špičke (tvorenej po smrti Jussi Bjoerlinga ešte del Monacom, di Stefanom, Corellim a Tuckerom) Od 1953 spieval v La Scale (celkom 9 sezón) od 1956 v MET, kde debutoval v záskoku  za Maria del Monaca ako Radames, 21 sezón spieval v Arena di Verona a počas kariéry nahral 25 operných kompletov. Z javiska neodišiel na vrchole slávy a ani sa nevrátil k barytónovým úlohám. Ešte v roku 1986 spieval spolu so svojimi žiakmi v Bussete Lujzu Miller, v  1988 bol partnerom Gruberovej vo viedenskej inscenácie Donizettiho Lucie, v roku 1990 sa zúčastnil vo Verone koncertu šestnástich tenoristov na počesť Benjamina Gigliho, ba dokonca v roku 2000 sa v Cornegie Hall pokúsil vrátiť k spevu ako Otello, ale po druhom obraze to vzdal. V nahrávacích štúdiách okrem spomínaných kompletov, z ktorých posledný je z roku 1988 (Adriana Lecouvreur s Joan Sutherlandovou) a okrem unikátnej platne s 31 áriami Verdiho, nahral v roku 1967 piesne v tom čase populárneho pop speváka Gianni Morandiho (konkurenta Adriana Celentana). Bergonziho repertoár obsahuje 71 titulov, medzi ktorými (vzhľadom na to, že bol tenorom lirico-spinto) sa nachádza aj Monteverdiho Korunovácia Popey, a lyrický Des Grieux z Massenetovej opery, ktorého v tých časoch spievali vyslovene lyrickí tenoristi, ale tiež dramatickejšie veristické úlohy z opier Mascagniho, Montemezziho, Zandonaia a Pizzettiho. Kuriozitou je tiež interpretácia Števu z Janáčkovej Jej pastorkyne v Ríme v roku 1952. Predovšetkým však Bergonzi vojde do dejín opernej interpretácie ako ideálny verdiovský tenorista. Hoci jeho hlas od prírody sa nevyznačoval mimoriadnymi kvalitami, mal fenomenálnu techniku a zmysel pre verdiovský štýl. Vedel perfektne diferencovať medzi recitatívom, cavatinou a cabalettou, mal jedinečný zmysel pre hudobné akcenty, dlhý dych mu umožňoval spievať nádherné frázy a aj v exponovanej vysokej polohe dokázal spievať v pianissime (napr. v závere Aidy). Ako pedagóg vychoval také spevácke hviezdy ako sú či boli Roberto Aronica, Salvatore Licitra, Vincenzo la Scola, Michele Pertusi a Alberto Gazale (v minulom roku účinkujúci na ZHZ). V posledným rokoch Bergonzi priľnul k Busetu (je jeho čestným občanom), kde v roku 2007 predsedal porote na súťaži Voci verdiane a kde vlastní hotel I due Foscari.

Osobne si na Bergonziho rád spomínam, pretože sediac pri rádiu som zažil priame prenosy  z talianskych operných divadiel, v ktorých spieval spolu s najväčšími hviezdami (prekvapujúco nikdy nespieval s Mirellou Freni, možno preto, že tá k verdiovskym kreáciám dospela až v druhej fáze kariéry, keď už on pomaly končil), napr. Pucciniho Des Grieuxa (s Florianou Cavalli), alebo Dona Alvara (s Ivou Ligabue). Bergonziho štúdiové nahrávky sú cenené mimoriadne vysoko. Napríklad Rodolfo Celletti píše o jeho Alfredovi z Traviaty ( Decca 1962, dirigent John Pritchard), že spolu  s Alfredom Krausom (nahrávka z 1958) je najlepším predstaviteľom Alfreda na platniach. V Dictionnaire des disques sa zasa píše o jeho Macduffovi (z roku 1959, dirigent Erich Leinsdorf), že odkazuje do zabudnutia všetkých ďalších interpretov tohto partu na platniach. A pri jeho nahrávke Dona Alvara (1969, dirigent Lamberto Gardelli) Celletti porovnáva jeho hlas s Giglim, ktorý mal krajší hlasový materiál, ale Bergonziho akcenty majú vraj viac vznešenosti. Podobne vychvaľuje aj spevákovu účasť v nahrávke Ernaniho (z roku 1962, Thomas Schippers) s poznámkou, že v neskorších rokoch u Bergonziho už prevládal profesor spevu nad interpretom, ba dokonca tvrdí, že jeho najlepšou nahrávkou v štúdiu bola tá prvá z roku 1951 (Carlo Maria Giulini), kde spieval Jacopa Foscariho.

Veľká éra českých i talianskych tenoristov je už za nami. Ťažko jednoznačne určiť, čo je toho príčinou. Tkvie to v pedagógoch, v organizácii operného života, v otvorení sa operného sveta americkému a ázijskému kontinentu, alebo v celkovom životnom štýle, ktorý núti každého (nielen speváka) k čo najrýchlejšiemu a najpohodlnejšiemu úspechu. Ale to už je celkom iná téma.

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár