Dvakrát Berlín s francúzskymi titulmi

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Zhodou okolností obe diela, ktoré som uplynulý víkend videl v dvoch z trojice operných domov tripolmiliónového Berlína, pochádzajú z tvorivej dielne francúzskych autorov. Sčasti sa život Jacquesa Offenbacha (1819 – 1880) a Julesa Masseneta (1842 – 1912) prekrýval, no mladší z nich sa stal medzinárodne rešpektovaným až v čase, keď kráľ francúzskej operety a autor jedinej nedokončenej opery, bol už po smrti. Offenbachove Hoffmannove poviedky uviedla v premiére Deutsche Oper a Komische Oper sa v sérii predstavení Massenetovej Popolušky (Cendrillon) vrátila k úspešnej inscenácii spred dvoch rokov.

Hoffmannky čo najbližšie skladateľskému zámeru

Je všeobecne známe, že Jacques Offenbach svoju jedinú operu Hoffmannove poviedky nestihol dokončiť. Rukopisu sa ujal Ernest Giraud, zinštrumentoval klavírnu predlohu, ba aj skladateľom zamýšľané hovorené dialógy. Do partitúry zablúdila napríklad slávna barkarola (pochádzajúca z Rýnskych víl), v rozmanitých verziách sa objavovali nové čísla z autorovej pozostalosti. Iné sa vynechávali, prehadzovali, menilo sa poradie dejstiev Antonie a Giulietty, zo Stelly sa stávala nemá postava. Ba dokonca jedna z najpopulárnejších árií, Dapertuttova Scintille diamant, bola do partitúry vložená až po trinástich či štrnástich rokoch (údaje sa rôznia) v Opere Monte Carlo a jej autorom bol tamojší intendant Raoul Gunsbourg. Inscenačná prax u nás (naposledy v Košiciach vo februári 2018, v Opere SND roku 1992 a v očakávaní novej premiéry na záver aktuálnej sezóny) kopíruje rôznorodosť verzií na zahraničných javiskách.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Deutsche Oper Berlin, 2018,
foto: Bettina Stöß

Berlínčania si osvojili „putovnú“ inscenáciu, ktorá v réžii a kostýmoch Laurenta Pellyho (scéna Chantal Thomas) prešla z Lyonu, cez Barcelonu a San Francisco až do nemeckej metropoly. Opiera sa o dramaturgickú úpravu Agathy Mélinandovej, vracajúcu sa k hovoreným dialógom. Hudobne Hoffmannove poviedky naštudoval hlavný hosťujúci dirigent Deutsche Oper Berlin Enrique Mazzola. Podľa jeho slov, ide momentálne o najkompletnejšiu verziu, čo najviac priblíženú skladateľovým predstavám. Počas bezmála štyroch hodín, vrátane dvoch páuz, zaznieva to, čo Offenbach zamýšľal (hudobné čísla Múzy, Stelly, veľké finále 5. dejstva, hovorené dialógy) a naopak, vypúšťa sa nepôvodná „zrkadlová“ basbarytónová ária. Nesporne zaujímavé poznanie, aj keď nemožno spochybniť ani ostatné, menej „autentické“ úpravy s redukciami.

Režisér Laurent Pelly ponúka model, ktorý nereprezentuje provokatívne „režisérske“ divadlo, no na druhej strane nejde o konzervatívnu koncepciu. Neforsíruje ani žánrové určenie diela ako opéra fantastique, nehýri farbami a lacnými efektmi. Skôr zvýrazňuje démonickosť a kľúčovú postavu Múzy, v prevlečení za Nicklaussa, manipulujúcu Hoffmannovým životom a na druhej strane predstavujúcu básnikovu skrytú inšpiráciu. Len v dvoch momentoch sa objavuje video. Po prvýkrát v Olympiinom obraze a po druhý raz ako zväčšený čierno-biely negatív očí mŕtvej Antoniinej matky. Bez zjavnejších farebných obmien sivastej scény, skôr svetelnou réžiou, dosahuje Pelly obrovské množstvo situačných zmien. Pohybmi kulís vytvára stále nové a zaujímavé lokality, interiéry sa striedajú s exteriérmi. Bodovo osvetlená Olympia sa na čiernom pozadí vznáša nad javiskom a podlahy sa dotýka len vtedy, keď ju treba mechanicky natiahnuť. Potlesk na otvorenej scéne vyprovokuje odhalenie triku. Pri zjasnení javiska s bizarným Spalanzaniho laboratóriom zistíme, že lietajúca bábika stojí na plošine vysokozdvižného vozíka.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Deutsche Oper Berlin, 2018,
foto: Bettina Stöß

Ako druhá Hoffmannova láska vystupuje Antonia (ide vlastne o tretie dejstvo, prvým je niekedy označovaný prológ), zjavujúca sa počas vstupnej árie len na postrannom výseku javiska s posteľou. To sa postupne mení na monumentálne labyrintové schodisko, spočiatku oddeľujúce a neskôr prepájajúce milencov. Benátsky obraz je viac než medzi gondoly situovaný do salónov, scéna ukradnutého zrkadlového obrazu Hoffmanna sa rieši cez monitor. Dejstvo sa končí nielen prebodnutím soka, ale diablom podaným mečom zasiahne básnik aj samotnú Giuliettu. Každá z jeho lások zomiera. Záver, opäť u krčme u Luthera, otvára priestor nielen piesni o malom Zackovi, ale aj sólovým výstupom Stelly a Múzy.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Deutsche Oper Berlin, 2018,
foto: Bettina Stöß

Enrique Mazzola odviedol pomerne dlhé predstavenie s množstvom náladových odtieňov, výrazovo vystihnutých žánrových vokálnych čísel (kuplet, šansón, romanca, ansámble) a kontrastných temp. Všetky štyri ženské postavy stvárnila mladá rumunská sopranistka Cristina Pasaroiu. Presvedčila schopnosťou koloratúry, ale doménou jej ušľachtilého, tmavšieho lyrického sopránu (pripomínajúceho začínajúcu Angelu Gheorghiu) bola Antonia, pričom manko nevykazovala ani v hlbšie položenej Giuliette. Alex Esposito v diabolskej štvorpostave preukázal jadrný, v každej polohe zvučný a výrazovo mnohotvárny basbarytón. Temným timbrom príjemného mezzosopránu sa predstavila Irene Roberts ako Múza/Nicklausse (v januári ju vystrieda naša Jana Kurucová) a trocha matnejšie sfarbeným spinto tenorom, s istými rezervami v kovových výškach, stvárnil titulného hrdinu švédsky tenorista Daniel Johansson.

Popoluška podľa Michieletta je zranenou baletkou

Jednou z približne desiatky operných a baletných variácií na rozprávkovú tému Popolušky je francúzska verzia z pera Julesa Masseneta, nazvaná Cendrillon. Pochádza zo stredného tvorivého obdobia skladateľa, premiéru mala v parížskej Opéra-Comique roku 1899, je teda dieťaťom tzv. Belle Époque. Napriek spoločnému sujetu sa od Popolušky Gioachina Rossiniho žánrovo a trocha i v charakteroch postáv líši. Nie je primárne buffou, ale lyrickou rozprávkou s čarovnou a snivou atmosférou. Navyše, v berlínskej Komische Oper, kde ju pred dvoma rokmi – ako prvý taliansky režisér v takmer sedemdesiatročnej histórii divadla – naštudoval Damiano Michieletto, sa posúva dejisko i samotný dej. Nie však proti zmyslu predlohy.

J. Massenet: Cendrillon, Komische Oper Berlin,
foto: Monika Rittershaus

Berlínska Popoluška sa odohráva v baletnej škole, v nemocnici na chirurgii a uprostred magického rozprávkového lesa. Ako to všetko súvisí? Lucette (to je pravé meno Popolušky, dcéry Pandolfa a panovačnej macochy, šéfky tanečnej školy, Madame de la Haltière) je baletkou, ktorá počas nácviku utrpela vážny úraz. Ten ju vyradil zo skúšobného procesu a pripútal na nemocničné lôžko. Počas spánku jej staručká víla (skvelá Evelyn Gundlach) so svojimi družkami pomôže zbaviť sa dlahy, utká krásne šaty a vnesie nádej do smútku. Je jej ochrankyňou, v kľúčových momentoch (aj vo chvíli, keď Lucette v zúfalstve chce nekontrolovane zhltnúť tabletky) rozfúkne trblietavý farebný prach, akoby razom „čistiaci“ prostredie od všetkého zlého. Samozrejme, to je len náčrt Michielettovho postupu, ktorý v spolupráci so scénografom Paolom Fantinom mení situácie, prostredia, farby a prináša kúzelné triky.

J. Massenet: Cendrillon, Komische Oper Berlin,
foto: Monika Rittershaus

V tejto Popoluške je nositeľom zla, ale i istej komiky, Madame de la Haltière, akýsi pendant Rossiniho Dona Magnifica. Podobne ako Popoluška žije pod jej útlakom, aj Princ Charmant je synom diktátorského impresária. Zápletka s črievičkami nemôže chýbať, podobne ako šťastný koniec. Tu si však necháva režisér pootvorené dvierka. Popoluška a Princ sú spolu, no vysnívaná baletná kariéra kvôli zraneniu je preč. Princ však dievčinu akceptuje aj s jej hendikepom, aj proti vôli vlastného otca. To je vlastne pointa Michielettovej sčasti roztancovanej, sčasti dojemne sentimentálnej réžie. Všetko mať nemôžeme, no láska a porozumenie prekonávajú prekážky.

Napriek tomu, že išlo o dvanáste predstavenie dvojročnej inscenácie a dirigentsky ho po Henrikovi Nánasim prevzal terajší hudobný riaditeľ súboru, 40-ročný Lotyš Ainãrs Rubikis, vyznela Massenetova partitúra v plnom pôvabe. Pastelové farby, tieňovanie dynamiky, súlad hudby s dianím a v neposlednom rade precízna súhra, to sú hlavné ukazovatele dirigentského poňatia i kvality orchestra.

J. Massenet: Cendrillon, Komische Oper Berlin,
foto: Monika Rittershaus

Nadja Mchantaf (Lucette) pôvodne študovala balet, takže jej zamatovo mäkký, v každej polohe voľne znejúci soprán mohol prizdobiť aj suverénny javiskový pohyb na špičkách. Rovnako presvedčivým hereckým prejavom zaujala v nohavičkovej postave Princa príjemným mezzosopránom spievajúca Karolina Gumos. Výraznými charakterizačnými črtami a altovými hĺbkami profilovala úlohu macochy Doris Lamprecht. Werner van Mechelen uplatnil svoj sýty barytón ako Pandolfe a koloratúry Víly s ľahkosťou odspievala Nora Friedrichs. Svoje miesto si obhájili aj taneční dvojníci Popolušky a Princa. Publikum, zložené zo všetkých vekových kategórií (napriek začiatku o ôsmej večer), prijalo navštívenú reprízu s veľkou priazňou. Podobne so zjavným záujmom sa stretol (rovnako ako v Deutsche Oper pred Hoffmannovými poviedkami) zasvätený dramaturgický úvod vo foyeri na prvom poschodí.

Autor: Pavel Unger

písané z repríz: Cendillon 7. 12., Hoffmannove poviedky 8. 12. 2018

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky
Deutsche Oper Berlin

Hudobné naštudovanie: Enrique Mazzola
Réžia, kostýmy: Laurent Pelly
Scéna: Chantal Thomas
Librettoversion und Dialoge: Agathe Mélinand
Svetlo: Joël Adam
Einstudierung der Wiederaufnahme: Christian Räth
Kostümmitarbeit: Jean-Jacques Delmotte
Video: Charles Carcopino
Dramaturgie: Katharina Duda
Zbormajster: Jeremy Bines

osoby a obsadenie reprízy 8. decembra 2018

Hoffmann: Daniel Johansson
Olympia, Antonia, Giulietta, Stella: Cristina Pasaroiu
Lindorf, Coppélius, Miracle, Dapertutto: Alex Esposito
Múza, Nicklausse: Irene Roberts
Andrès, Cochenille, Frantz, Pitichinaccio: Gideon Poppe
Hlas matky: Maiju Vaahtoluoto
Spalanzani: Jörg Schörner
Mâitre Luther: Tobias Kehrer
Crespel: James Platt
Hermann: Bryan Murray
Schlemil: Byung Gil Kim
Nathanael: Ya-Chung Huang

zbor a orchester Deutschen Oper Berlin

www.deutscheoperberlin.de

Jules Massenet Cendrillon (Popoluška)
Komische Oper Berlin

Hudobné naštudovanie: Ainārs Rubiķis
Réžia: Damiano Michieletto
Choreografia: Sabine Franz
Scéna: Paolo Fantin
Kostýmy: Klaus Bruns
Dramaturgia: Simon Berger
Zbormajster: Jean-Christophe Charron
Svetlo: Alessandro Carletti

Osoby a obsadenie 7. decembra 2018

Cendrillon (Aschenputtel): Nadja Mchantaf
Madame de la Haltière: Doris Lamprecht
Le Prince Charmant: Karolina Gumos
La Fée: Nora Friedrichs
Noémie: Mirka Wagner
Dorothée: Marta Mika
Pandolfe: Werner van Mechelen
Le Roi: Carsten Sabrowski
Le Doyen da la Faculté: Christoph Späth
Le Surintendant des plaisiers: Samuli Taskinen
Le Premier Ministre: Philipp Meierhöfer
Alte Fee: Evelyn Gundlach
Sólisti zboru Komische Oper Berlin

www.komische-oper-berlin.de

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár