Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Dvakrát Opernhaus Zürich – Maria Stuarda a Luisa Miller

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ostatný operný víkend v Opernhaus Zürich ponúkol dvojicu zaujímavých talianskych titulov, ktoré sa zrodili v rozpätí štrnástich rokov končiacej sa prvej polovice 19. storočia. Na zavŕšenú etapu číreho romantického belcanta, reprezentovanú predovšetkým trojicou Rossini – Bellini – Donizetti, bezprostredne nadviazal prvými dielami Giuseppe Verdi. Zhodou okolností, literárnou inšpiráciou oboch titulov, ktoré momentálne tvoria súčasť bohatého zürišského repertoáru, sa stalo dielo nemeckého dramatika Friedricha Schillera. Jeho dráma z roku 1800 Mária Stuartová poslúžila ako podklad pre operu Gaetana Donizettiho Maria Stuarda (premiéra v milánskej La Scale roku 1835) a o šestnásť rokov staršia tragédia Úklady a láska pre Luisu Miller od Giuseppe Verdiho (1849, Teatro San Carlo Neapol).

Pavol Bršlík medzi rivalskými kráľovnami

Stredný diel tzv. tudorovskej trilógie Gaetana Donizettiho, Maria Stuarda, je novou inscenáciou, ktorá mala premiéru v zürišskom Opernhause 8. apríla 2018. Históriu diela, zobrazujúceho osudy anglickej kráľovnej Alžbety I. a jej príbuznej, škótskej kráľovnej Marie Stuartovej, neminuli zásahy cenzúry. Prekážala najmä urážka na konto Alžbety, ktorú vo vypätej konfrontácii nazve jej rivalka podlou bastardkou (podkladom tohto osočenia je historický fakt, svedčiaci o neplatnosti tajného manželstva jej rodičov, anglického kráľa Henricha VIII. a dvornej dámy Anny Boleynovej), takže skladateľ v snahe zachrániť hudbu, včlenil ju do dejovo odlišnej opery Buondelmonte. Tá však nezaznamenala úspech. Napokon sa podarilo dostať pôvodnú Mariu Stuardu na dosky milánskej La Scaly koncom roku 1835. Dielo nesmiernej dramatickej sily a demonštrácie podmanivej estetiky belcanta sa v ostatných rokoch objavilo v ostravskom Národnom divadle moravskosliezskom (tam dokonca uviedli aj Annu BolenuRoberta Devereuxa, teda celú tudorovskú trilógiu) a v banskobystrickej Štátnej opere roku 2015 (pozn. red.: písali sme o nej TU…). Derniéra tejto inscenácie sa uskutočnila počas hosťovania v Opere Slovenského národného divadla. Našej prvej scéne však chýba elementárna dramaturgická ochota akceptovať celú výraznú epochu talianskeho belcanta.

G. Donizetti: Maria Stuarda, Opernhaus Zürich, 2018,
Diana Damrau (Maria Stuarda), Serena Farnocchia (Elisabetta),
foto: Monika Rittershaus

Nová zürišská inscenácia je výsledkom spolupráce amerického režiséra Davida Aldena a britského scénografa a kostýmového výtvarníka Gideona Daveya. Zámerom tvorcov nebolo vykresliť príbeh v realistických kontúrach, ale na druhej strane nepodľahli ani bezhlavej aktualizácii. Politické pozadie príbehu sa obísť nadalo, no inscenácia sa snaží na jeho báze miešať realistické podnety s podvedomými. V oboch kráľovnách vidí David Alden silné osobnosti, no nie jednoznačné charaktery, medzi ktorými lavíruje váhavý Leicester. Boj o korunu je zjavný hneď po roztvorení opony, keď po obvode prázdneho mramorového polkruhu, v strede ktorého sa na stoličke nachádza kráľovská koruna, kráčajú obe vládkyne. Mária v slnečno zlatistých a Alžbeta v čiernych historizujúcich šatách. Postupne javisko obopne modrý záves a vstupuje do rozmanitých štýlov (až po súčasnosť) odetý zbor. Prácu s ním, jeho pohybovú štylizáciu, vyjadrujúcu akúsi snahu režiséra ironizovať dianie, nepovažujem za príliš obohacujúcu. Ani zjavenie sa predimenzovaného bieleho koňa (najskôr v ležatej polohe, v 2. dejstve s Alžbetou v jeho sedle) neobohatil dramatickosť situácií. Práca so symbolmi Aldena zjavne bavila (visiaca kostra, zakrvavená dvojníčka škótskej kráľovnej, zaháňanie sa Cecila obrovskou sekerou), no silno pochybujem, že tento štýl korešponduje s poetikou hudby. Záverečná poprava Márie však hraničila s naturalizmom. Najúčinnejšie pôsobila réžia tam, kde nechala interpretom voľnú ruku v budovaní profilov a vzťahov. Inými slovami, kde Aldenova fantázia zatiahla brzdy a nechala plynúť dielo v jeho pôvodnej podobe.

G. Donizetti: Maria Stuarda, Opernhaus Zürich, 2018,
Andrzej Filonczyk (Lord Guglielmo Cecil), Hamida Kristoffersen (Anna Kennedy),
foto: Monika Rittershaus

Jednoznačnejšie než režijné stvárnenie zürišskej Marie Stuardy vyznela jej hudobná podoba. Rodený Katalánec a odchovanec milánskeho konzervatória Enrique Mazzola patrí k rešpektovaným znalcom talianskej romantickej spisby. Jeho poňatie podčiarklo dramatickú zápletku, v orchestri dosahovalo vyvážené kontrasty medzi vyhroteným napätím najmä v duetách (vrcholnou scénou bolo stretnutie kráľovien vo finále 1. dejstva) a vláčnymi, emotívne nadýchnutými áriami i zbormi. Napriek tomu, že ťažiskom deja a tým aj nositeľom najvypätejších vokálnych partov je trojica hlavných postáv, ani dve ďalšie (basový Giorgio Talbot v podaní spoľahlivého Nicolasa Testého a barytónový Guglielmo Cecil, krásne sfarbeným a zvučným materiálom ho spieval mladý Poliak Andrzej Filończyk) nie sú zanedbateľné.

G. Donizetti: Maria Stuarda, Opernhaus Zürich, 2018,
Serena Farnocchia (Elisabetta), Andrzej Filonczyk (Lord Guglielmo Cecil), Zbor Opernhaus Zürich,
foto: Monika Rittershaus

G. Donizetti: Maria Stuarda, Opernhaus Zürich, 2018,
Diana Damrau (Maria Stuarda), Pavol Bršlík (Roberto),
foto: Monika Rittershaus

Titulnú rolu v tejto inscenácii po prvýkrát stvárnila nemecká sopranistka Diana Damrau, ktorej meno v ostatným rokoch čoraz intenzívnejšie rezonuje na svetových scénach. Jej koloratúrny soprán nadobúda sýtejšiu a tmavšiu farbu, naznačuje smerovanie do mladodramatického odboru, no zachováva si pružnosť tónu, ušľachtilosť timbru a emocionálnosť fráz. Aj napriek tomu, že niektoré nepovinné tóny trojčiarkovej oktávy vo finále oboch dejstvách vynechala, jej kreácii nechýbali strhujúce gradácie. Či part Elisabetty I. obsadiť sopránom, alebo vyšším mezzosopránom, je otázkou hudobnej koncepcie. Hoci v Zürichu aj rolu anglickej kráľovnej zverili sopránu, Serena Farnocchia (Elisabetta) svojím dramatickejším a útočnejším, hoci v ozdobných nuansách trocha zjednodušeným prejavom patričný kontrast vytvorila. Uprostred primadon si výborne počínal Pavol Bršlík vo svojom osobnom debute ako Leicester. Hlas nášho tenoristu citeľne naberá na „hmote“, je prierazný, kovový v dramatických scénach, no zachováva si typickú opojnosť a vláčnosť kantilény v piánach a mezzoforte. Svojou novou donizettiovskou rolou sa opäť kvalifikoval ako rešpektovaný belcantový tenorista. Nehovoriac o tom, že Bršlíkov herecký prejav, jeho gesto a emócia boli nesmierne silným putom voči obom rivalským primadonám.

Zázrak menom Leo Nucci a skvelá Nino Machaidze

Tvorba Friedricha Schillera priťahovala Giuseppe Verdiho už v mladom veku. Po Jane z ArcuZbojníkoch siahol po Úkladoch a láske a po takmer dvoch desaťročiach aj po Donovi Carlosovi. Luisa Miller stojí na rozhraní „rokov galejí“ a „populárnej trilógie“, ktorá mu zaistila neochvejné miesto nielen na mape talianskej, ale aj svetovej opery.

G. Verdi: Luisa Miller, Opernhaus Zürich,
foto: Danielle Liniger

Do Zürichu sa vrátila inscenácia Luisy Miller spred ôsmich rokov, ktorej režijnú podobu pripravil vtedy len 35-ročný Damiano Michieletto so scénografom Paolom Fantinom a kostymérkou Carlou Teti. Odvtedy majú na svojom konte desiatky rozmanitých inscenácií s povesťou nekonvenčného a neraz do rizika vstupujúceho tímu. V princípe – aj napriek tomu, že ju podpísali iní tvorcovia a vznikla v inom čase – inscenácia Luisy Miller vychádzala z podobných koncepčných premís ako Maria Stuarda. Michielettova predstava tiež bazírovala väčšmi na symbolike, než realistickej kresbe dvoch stavovsky odlišných svetov a ilúzii meniacich sa prostredí. Princípom javiskového diania je pohyb točne so scénickými elementmi, ktorá sa v rôznych pozíciách stretávajú, vzďaľujú i premiešavajú. V istých situáciách sa podlaha dvíha, dvere v uzavretom priestore nevedú nikam, vznikajú nové polohy, akoby všetko stavajúce na hlavu. Symbolike napovedajú aj videoprojekcie, v záverečnom dejstve predstavujúce tečúce kvapky jedu i sĺz. Réžia si vypomáha aj dvojicou detských dvojníkov Luisy a Rodolfa, aby zvýraznila vzťahy oboch otcov (Millera a Waltera) k vlastným deťom. V očiach rodičov akoby sa mala zastaviť ich premena na mladých a svojprávnych ľudí, spojených ľúbostným citom a ústiaca do tragédie. Táto myšlienka však silnejšie nezarezonovala.

G. Verdi: Luisa Miller, Opernhaus Zürich,
foto: Danielle Liniger

Za dirigentským pultom stál opäť ostrieľaný špecialista na taliansku operu Riccardo Frizza. S výborne disponovaným orchestrom a zborom vystaval skutočnú drámu s pulzom kontrastných temp. Utvoril priestor tečúcej kantiléne i gradáciám v ohnivých ansámbloch a cabalettách. V titulnej postave excelovala gruzínska sopranistka Nino Machaidze, ktorá je dnes pre Luisu ideálne disponovaná rovnako v koloratúrnych úsekoch ako aj v dramaticky vyhrotených scénach. Jej hlas má podmanivú farbu, krásne frázuje, využíva široké spektrum dynamických odtieňov a pritom pôsobí dievčensky uveriteľne. Legendárny taliansky barytonista Leo Nucci (Miller), ktorý pár dní pred navštíveným predstavením oslávil 76. narodeniny, pôsobí priam zázračne. Ak si odmyslíme pár štartovacích taktov na „zahriatie“, tak jeho hlas znel úplne mlado, farebne zamatovo, v objeme tónu mohutne a zároveň kultivovane. Má úžasný dych, jeho legátová kultúra je učebnicová a v údernosti tónu v cabalettách, vrátane držaných výšok, mu môžu závidieť kolegovia o generáciu či dve mladší.

G. Verdi: Luisa Miller, Opernhaus Zürich,
foto: Danielle Liniger

Americký tenorista Matthew Polenzani (Rodolfo) vládne pevným, dnes už takmer dramatickým hlasom, ktorý dokáže strhnúť objemom strednej polohy i leskom výšok. Dnes tenoristov s podobnými danosťami nie je veľa. Z dvojice basistov bol úspešnejší Wenwei Zhang ako výrazný a tónovo vyrovnaný Wurm. Mika Kares (gróf Walter) napriek mohutnému materiálu má deficit vo výške i plastickosti fráz. Podobne ani mezzosoprán Judith Schmidovej sa s talianskou estetikou zvlášť nekamaráti. U publika malo navštívené predstavenie obrovský ohlas, ovácie sólistom trvali bezmála desať minút.

Autor: Pavel Unger

písané z repríz: Maria Stuarda 20. 4. 2018 a Luisa Miller 21. 4. 2018

Gaetano Donizetti: Maria Stuarda
Opernhaus Zürich

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Enrique Mazzola
Réžia: David Alden
Scéna a kostýmy: Gideon Davey
Svetelný dizajn: Martin Gebhardt
Zbormajster: Ernst Raffelsberger
Dramaturgia: Fabio Dietsche

osoby a obsadenie

Elisabetta I., anglická kráľovná: Serena Farnocchia
Maria Stuarda, škótska kráľovná: Diana Damrau
Roberto: Pavol Bršlík
Giorgio Talbot: Nicolas Testé
Lord Guglielmo Cecil: Andrzej Filonczyk
Anna Kennedy: Hamida Kristoffersen

Spoluúčinkuje: Philharmonia Zürich, Zbor Opery Zürich a komparz Opery Zürich

Giuseppe Verdi: Luisa Miller
Opernhaus Zürich

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Riccardo Frizza
Réžia: Damiano Michieletto
Scéna: Paolo Fantin
Kostýmy: Carla Teti
Svetelný dizajn: Hans-Rudolf Kunz
Video: Timo Schlüssel
Zbormajster: Janko Kastelic

osoby a obsadenie

Walter: Mika Kares
Rodolfo: Matthew Polenzani
Federica: Judith Schmid
Wurm: Wenwei Zhang
Miller: Leo Nucci
Luisa Miller: Nino Machaidze
Laura: Soyoung Lee
Sedliak: Dmytro Kalmuchyn

Spoluúčinkuje: Philharmonia Zürich, Zbor Opery Zürich

www.opernhaus.ch

video

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár