Dvakrát rozprávka na brehu Vltavy

Symbióza protikladov. Aj takto možno charakterizovať výber dvoch ruských opier – Jolanty a Slávika – medzi premiéry aktuálnej sezóny pražského Národního divadla. Posledný operný opus romantika Čajkovského sa na jednom javisku stretáva s prvým operným dielom Stravinského, ktorý už inklinuje k inému hudobnému štýlu (či štýlom). Čo oba kusy spája, je rozprávkový námet a uzavretý svet ich hrdinov.

Príbeh Jolanty bude zrejme slovenskému divákovi známy viac aj vďaka nedávnemu prenosu z Metropolitnej opery, s Annou Netrebko v hlavnej úlohe. Nevidomú princeznú Jolantu, ktorá je od narodenia presvedčená, že oči sú len na to, aby plakali, vytrhne z jej nevedomosti aj slepoty milovaný muž. Podklad pre svoje dielo našiel Čajkovský v divadelnej jednoaktovke dánskeho spisovateľa Henrika Hertza. A nebol jediný, kto ho zhudobnil. Ešte pred ruským skladateľom použil vtedy populárny Hertzov príbeh Julian Edwards v opere King´s René Daughter.

Od dánskeho spisovateľa pochádza aj predloha k Slávikovi. Nebol to nik menší, než samotný Hans Christian Andersen, ktorý postavil proti sebe bombastický svet čínskeho cisárskeho dvora a svet prostej prírodnej lyriky, svet Slávika. A tak, ako gróf Vaudémont vyvedie Jolantu zo sveta slepoty, Slavík, o ktorého existencii cisár ani len netušil, vyvedie panovníka za hranice jeho predovšetkým mentálne limitovaného sveta. A svojím spevom dokáže primäť Cisára k slzám aj Smrť k tomu, aby nechala panovníka žiť.

Réžiu dvojtitulu zverilo divadlo do rúk Dominika Beneša, príslušníka najmladšej českej režisérskej generácie, ktorý v Zlatej kapličke debutoval v pozoruhodne krátkom čase troch rokov od svojej prvej profesionálnej réžie v Plzni. Spolu so scénografom Martinom Černým volil Beneš pre oba kusy odlišný prístup.

Príbeh Slávika rámcuje z nie celkom pochopiteľného dôvodu Smrť (Stanislava Jirků), ktorá sa objavuje na javisku už od prvých tónov predohry. Dopnutím efektnej červenej flitrovej róby a nasunutím lodičiek vstupuje „do hry“, aj do loďky Rybára (Jaroslav Březina). Pútavým scénickým prvkom je guľatý výrez na pozadí, imitujúci mesiac, na okraji ktorého ľahkým krokom balansuje Slávik (Olga Jelínková). Aj obraz Rybára, spomalene veslujúceho na pozadí mesačného svitu, vhodne dotvára pokojnú scenériu nočného morského brehu. S týmto kľudným svetom prírodnej harmónie kontrastuje svet cisárskeho dvora, bombastický a groteskný zároveň. Aspoň tak to vo svojej hudbe líči Stravinský. Tu však inscenátori skĺzavajú skôr do pseudoparódie. Zo Stravinského výsmechu dvoranom, ktorí nedokážu odlíšiť spev slávika od bučania kravy a kvákania žiab, by sa dalo vyťažiť viac, než len ich postrkovanie, neomalené pohyby, či neustále hapčíkanie Bonza (Jan Šťáva), ktorý si napokon uvedomelo nasadí ústnu rúšku. Diskutovať by sa tiež dalo o väčšom využití priestoru divadelnej scény pre znázornenie svojho času najväčšieho impéria sveta. Spustenie Syna nebies nadol v obrovskom lampióne je zaujímavý moment – môže symbolizovať rovnako nebeský pôvod Cisára (Roman Janál), ako aj jeho odlúčenosť od ostatného sveta; netradične je tiež riešený mechanický slávik ako akrobat.

Pokiaľ ide o sólistické výkony, Stravinského operná prvotina stojí a padá na speve Slávika. Olga Jelínková znie v každom tóne oblo, príjemne, jej koloratúry sú suverénne a intonačne bezchybné. Rovnakú jemnosť a vrúcnosť, aká vyžaruje z jej spevu, vyjadruje aj fyzickým prejavom na javisku – krehký zjav v prostom bielom odeve, ktorý sa s rovnakou istotou pohybuje tak po vokálnej linke vokalíz, ako aj po labilnom okraji mesiaca. Jaroslav Březina má zmysel pre lyrický prejav Rybára, hoci jeho hlas sa lepšie nesie v popredí javiska, než na pozadí scény, kam ho réžia prevažne umiestňuje. To isté platí aj pre menší hlas Kucháročky v podaní Marty Reichelovej.

Naproti kompletnej scénickej podobe Slávika je Benešova Jolanta skôr poloscénickým prevedením. Lyrickosť a tajomnosť sveta, kde žije slepá princezná v izolácii, vytvárajú dve šikmé priesvitné steny s obrysmi stromov, pričom základným náladotvorným prvkom je ich rôznofarebné nasvecovanie. Táto scénografia dokáže nevtieravo forsírovať vnemy z Čajkovského hudby aj bez použitia iných rekvizít. Cudzo v takomto scénickom riešení potom ale pôsobí zástena s výstrahou pred vkročením na zakázané územie, ktorá zrazu vyrastie na javisku pred príchodom Vaudémonta s Robertom. Jednak narúša čistotu vizuálneho konceptu, jednak pôsobí ako prvoplánová zábrana, keďže už predtým územie pred nedovoleným vniknutím stráži Bertrand zvonku ohraničeného priestoru.

Samozrejme, opera môže byť príťažlivá aj pri takto postavenej scéne. Predpokladá to však dostatočne veľké prepracovanie režijného vedenia postáv a výborné hlasy. Pokiaľ ide o prvú premisu, je nutné priznať, že speváci jednali viac v mantineloch zaužívaných operných pohybov a gest. Spevácke obsadenie malo silnú stránku v obsadení titulnej dvojice, celkovo však boli výkony, vrátane menších rolí, pomerne nevyrovnané. V Prahe hosťujúca gruzínska speváčka Veronika Dzhioeva disponuje krásnym guľatým sopránom tmavšieho sfarbenia. Sýty a koncentrovaný tón plynulo a mäkko prechádza jednotlivými polohami roly, s dostatočne veľkým volumenom už v podstate mladodramatického materiálu dokáže Dzhioeva narábať veľmi citlivo, tak, aby zvýraznila aj nežné emočné momenty svojej postavy. Rovnocenným partnerom jej bol v role grófa Vaudémonta Ukrajinec Eduard Martynyuk (rovnako ako Dzhioeva hosťuje v moskovskom Veľkom divadle), pre daný reprízový večer prizvaný ako hosť mimo riadnych alternácií. Na svoj vek disponuje spevák pomerne objemným tenorom, s pevnými, krytými výškami, s dobrou dychovou oporou. Výrazovo bol presvedčivým zaľúbencom, charakterným vo svojom odhodlaní naplniť vzťah k Jolante napriek jej fyzickému hendikepu. Ku kvalitným výkonom treba zaradiť aj maurského lekára v podaní Vladimíra Chmela, s výbornou ruskou dikciou. Postavu kráľa René herecky vierohodne stvárnil Jevhen Šokalo, hoci spevácky sa viac presadil až v druhej časti svojho výstupu, Roman Janál v role Vaudémontovho priateľa Roberta vo výškach narážal na limity, Yvona Škvárová (Marta) má dnes už pomerne nepríjemný ostrý tón.

Predstavenie dirigoval Jan Latham-Koenig, podpísaný aj pod hudobným naštudovaním. Orchester znel lepšie v druhej časti večera, kde dirigent vyťažil plný, dynamicky pulzujúci zvuk, odrážajúci jednak zlomové miesta príbehu, jednak široké lyrické plochy. Vo vyznení prvého titulu chýbal väčší kontrast medzi lyrizmom piesní Slávika a Rybára a pitoresknou sršatosťou hudby, vyhradenej cisárskemu dvoru. Okrem toho sa dirigentovi nepodarilo celkom udržať ani súhru orchestra a zboru.

Napriek tomu, že recenzovaný večer nemožno prijať bez výhrad, je oživením dramaturgie česko-slovenských divadiel, ktoré sa v ruskej klasike venujú predovšetkým Čajkovského operným stáliciam. S veľkou pravdepodobnosťou sa so scénickým uvedením Stravinského prvej opery v našich končinách tak skoro nestretneme, preto môže byť tento pražský dvojtitul pre milovníka opery, ktorý netrvá len na „klasickej klasike“, vítaným oživením spektra operných zážitkov.

Autor: Vladimíra Kmečová

recenzia písaná z reprízy 5.2.2016

Igor Stravinskij, Petr Iljič Čajkovskij: Slávik / Jolanta
Premiéry 22. a 23. októbra 2015

Hudobné naštudovanie: Jan Latham-Koenig
Dirigent: Jan Latham-Koenig, Zbyněk Müller
Réžia: Dominik Beneš
Scéna: Martin Černý
Kostýmy: Zuzana Přidalová
Pohybová spolupráca: Dana Pala
Svetelný design: Martin Špetlík
Zbormajster: Martin Buchta
Dramaturgia: Ondřej Hučín

www.narodni-divadlo.cz