Druhý program Slovenskej televízie začal vysielať niekoľko dokumentov pod názvom Rivali, na ktorých pojednáva zaujímavých spôsobom o osobnostiach kultúry, ktoré či už z vlastnej viny alebo vplyvom okolností a všemocných médií boli vnímané ako súperiace. Po dvoch výnimočných filmových režiséroch (Fellini a Visconti) televízia odvysielala aj dokument venovaný súpereniu dvoch najväčších operných hviezd prvých dvoch desaťročí druhej polovice minulého storočia – Marii Callasovej a Renaty Tebaldiovej.
Priaznivci operného umenia zaiste s pochvalou privítali tento čin, veď opera sa na televízne obrazovky dostáva ozaj zriedkavo. Pravda, dokument bol skôr určený širšej kultúrnej verejnosti než operným labužníkom a ako to už v dnešných časoch býva, len prispel k utvrdeniu legendy o rivalite dvoch mimoriadne vzácnych umeleckých osobností sveta opery.
Renata Tebaldi, Maria Callas
Nie že by medzi nimi rivalita neexistovala. Tá ostatne je sprievodným javom takmer každej koexistencie dvoch osobností, ktoré svojím umením zažiaria v rovnakom čase. V skutočnosti však rivalita Tebaldiovej a Callasovj bola výtvorom ich fanúšikov a predovšetkým médií, ktoré tak ako dnes aj vtedy priam prahli po senzáciách.
Extravagantná povaha Grékyne a jej turbulentný umelecký i súkromný život len prilievali olej do ohňa. Obe sopranistky boli tak odlišné nielen spôsobom života ale predovšetkým umeleckým zameraním, že si mohli konkurovať naozaj len kedy-tedy. Obe síce mali v repertoári niekoľko spoločných úloh (Aida, Tosca), ale ich najvlastnejšou doménou boli party z úplne odlišného repertoáru. Porovnávať sa dajú skôr ich výkony v niektorých operách nahraných v gramoštúdiách (Madama Butterfly, Manon Lesaut, Bohéma, Gioconda, Traviata, Trubadúr), kým na javiskách to bolo skôr výnimočné. Spomínaný dokument trefne poodhalil klady speváckeho umenia Tebaldiovej použijúc Toscaniniho výrok o anjelskom hlase a taktiež sa možno stotožniť s tvrdením, že Callasovej hlas nebol od prírody pekný. No základný rozdiel zostal pred širšou kultúrnou verejnosťou v dokumente utajený.
Maria Callas vďaka fenomenálnej technike a húževnatosti bola prvá (pred Sutherlandovou a Caballeovou), ktorá vzkriesila predverdiovské romantické belcanto. No nielenže ho vzkriesila (na rozdiel od ďalších dvoch spomínaných sopranistiek), ale ho aj obohatila o moderný vokálny výraz a doplnila ho aj skvelým hereckým výkonom. Práve tu sa dostala k slovu jej fenomenálna technika a veľký hlasový rozsah umožňujúci jej brilantne spievať Luciu, Námesačnú, Anna Bolenu. Jej belcantové postavy boli však iné než kreácie jej predchodkýň z medzivojnového obdobia. Bola ozajstným soprano drammatico d‚agilità. Speváčka poprela dovtedy zaužívané delenia na hlasové odbory, a ak sa určitým úlohám vyhýbala (úlohy lyrického sopránu, pre ktorý nemala ani farbu ani naturel), bolo to dobre.
Renata Tebaldi, Maria Callas
Ako uvádza veľký znalec belcanta Rodolfo Celletti, Callasovej nesedelo „sentimentálne spievanie“, takže v úlohách ako Mimi, Leonóra zo Sily osudu, Desdemona, Manon Lescaut, či Giordanova Maddalena sa nevyrovnala Tebaldiovej. Zato bola skvelou Traviatou (jej súperke trocha robila problémy pre koloratúru vhodná ária Sempre libera), skvelou Lady Macbeth, Giocondou, Normou. Celletti tiež uvádza na pravú mieru dominanciu oboch speváčok, ktorých vrcholnú formu ohraničuje rokmi 1947 až 1956. O niektorých nahrávkach Callasovej z rokov šesťdesiatych dokonca tvrdí, že sú strašné a Tebaldiová v tom čase už vysoké tóny spievala priveľmi tvrdo. A to sa v dokumente vôbec nehovorilo o Callasovej pochybnom návrate na koncertné pódiu po roku 1970, na ktorý ju navnadil jej dlhoročný partner a vtedy už tiež len svoj vlastný tieň pripomínajúci Giuseppe di Stefano.
Pre širšiu kultúrnu verejnosť bol film zaujímavý, hoci sa tak trocha niesol v módnom trende robiť veci atraktívnejšími a bulvárnejšími než v skutočnosti boli. Umenie dvoch veľkých sopranistiek tu však zostáva ako svedectvo o tom, ako sa kedysi dobre spievalo.
Autor: Vladimír Blaho
video
Rivalky – dokument
