Tohtoročný máj je pre klaviristku Miladu Synkovú dvojnásobne jubilejný. V prvý deň mesiaca uplynulo šesťdesiat rokov od chvíle, keď sa stala zamestnankyňou Slovenského národného divadla, kde dodnes profesionálne pôsobí. A len rodný list na ňu prezrádza, že sa 16. mája dožíva okrúhlej deväťdesiatky – tvrdenie, že vek je iba číslo, v jej prípade prestáva byť frázou.
Snáď sa mi v prepise nášho rozhovoru podarilo zachytiť čo najviac z úžasnej energie a nadhľadu, ktorými ma počas poldruha hodiny strávenej v skúšobni Opery SND obdarila táto múdra, optimizmom sršiaca, autenticky pokorná dáma, nadovšetko milujúca svoju prácu. Pri odkrývaní zákutí jej povolania som si ešte intenzívnejšie než doposiaľ uvedomila nedocenenie profesie, bez ktorej by operné umenie nevedelo existovať.
Milada Synková (16. 5. 1933) je dlhoročnou korepetítorkou Opery SND. Po absolvovaní Konzervatória v Brne a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave nastúpila do Opery SND (1963), kde pôsobí dodnes. Súčasne účinkovala v Slovenskom filharmonickom zbore (1957 – 1980), od roku 1975 je členkou Speváckeho zboru mesta Bratislavy, patrila k zakladajúcim členom orchestra Camerata slovaca.
V repertoári má stovky operných i koncertných titulov, ako klaviristka a čembalistka sa podieľala na projektoch s poprednými domácimi i hosťujúcimi umelcami, absolvovala koncerty doma i v zahraničí, realizovala početné nahrávky, opakovane sprevádzala spevákov na medzinárodnej vokálnej súťaži Hans Gabor Belvedere vo Viedni a viedla interpretačné kurzy slovanskej hudby v kórejskom Soule. Tridsaťpäť rokov pedagogicky pôsobila na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Pani Miladka, začnem tradičnou otváracou otázkou: kde sa zrodil váš vzťah k hudbe?
Jednoznačne to bolo v rodine. Otec s mamou boli nadšení amatérski muzikanti, huslista a klaviristka. Hudba u nás znela stále – ak nie v ich podaní, tak z gramofónu. Mám fotku, asi štvorročná na nej s otcom počúvam platňu. Boli to Dvořákove Dumky, vraj som sa pri nich od dojatia rozplakala. Zjavne som už ako malé dieťa vnímala krásu hudby. Neskôr som chodila do hudobnej školy a spievala som v zboroch – od detských až po profesionálne.
Ako členka detského zboru ste sa po prvýkrát „fyzicky“ stretli aj s operou.
V hudobnej škole vo Vsetíne, kde som vyrastala, sme mali dvoch pedagógov, ktorí komponovali detské opery. V jednej z nich – Tri vlasy deda Vševeda – som po prvýkrát v živote spievala sólo. Keďže som bola z celej triedy najvyššia, aj spomedzi chlapcov, ušla sa mi postava princa. V tej škole bol prísny riaditeľ, viedol učiteľský orchester, nás učil hudobnú teóriu. Veľmi som sa ho bála, ale harmónia, intonácia ani čítanie notového zápisu mi odvtedy už nikdy nerobili problém.
Ďalšími umelcami, ktorí vás profesionálne nasmerovali, boli vaši pedagógovia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, manželia Schimplovci.
Marta Schimplová odhalila moje korepetítorské vlohy. Pri sprevádzaní jej študentiek, ktoré učila hlasovú výchovu, som sa zoznámila s kompletným Mikulášom Schneidrom-Trnavským. Vďaka Kornelovi Schimplovi, ktorý viedol univerzitný dievčenský zbor, som zase spoznala interpretačné špecifiká českej hudby – jeho najväčšou láskou bol Antonín Dvořák. Profesor Schimpl ma po prvýkrát posadil za klavír na koncertnom pódiu: na vystúpení v Nitre som sprevádzala členku jeho zboru, moju spolužiačku Gitku Ďurindovú – mamu populárneho speváka Maťa Ďurindu.
Dôležitým menom vo vašom životopise je tiež Anna Korínska, legenda slovenskej vokálnej pedagogiky. Ako ste sa k nej dostali?
K pani Korínskej ma priviedla niektorá z jej žiačok, myslím, že to bola Elena Kittnarová alebo Mária Kišonová Hubová. Najprv som u nej brala súkromné hodiny spevu, no neskôr ma začala využívať ako korepetítorku. Tak som sa zoznámila s jej žiakmi a svojimi neskoršími kolegami z divadla.
Aká to bola osobnosť? A v čom spočívala jej metóda?
Pani Korínska bola veľmi temperamentná pedagogička. Fantasticky predspievala, nádhernými štíhlymi prstami ťukala do kláves. Vedela sa úžasne rozčúliť, vtedy kričala vysokým hlasom. Pracovala najmä na vybudovaní dychovej opory a ozvučení tónov v hlavovej rezonancii. Pod jej vedením sa mi ako altistke podarilo zaspievať vysoké cé – už nikdy potom som to nedokázala.
Nemali ste sólistické spevácke ambície?
Asi ani nie, čakala som na členstvo v Slovenskom filharmonickom zbore, kde som externe účinkovala. No kým som tam stihla nastúpiť, iný z externistov tohto telesa a zároveň archivár Slovenského národného divadla, pán Plško, mi dal avízo, že klaviristka Klára Havlíková odchádza na sólistickú dráhu a uvoľňuje sa jej pozícia korepetítorky opery.
A vy ste nad dráhou sólovej klaviristky neuvažovali?
Nie. Myslím si, že na to by som nemala. Koncertný klavirista musí byť ochotný obetovať všetko pre svoje ambície. Je to obrovská drina, popri výnimočnej muzikalite sa vyžaduje aj špičková technika. A keď človek dosiahne želanú úroveň, tak je sám. Sám za klavírom, sám v hoteli, sám na cestách. V porovnaní s tým je korepetovanie omnoho spoločenskejšie, stále mám okolo seba veľa ľudí. Navyše, som celou bytosťou altruistka, mám potrebu ľuďom pomáhať, držať ich, podporovať.
Takže vám nevadí, že ako korepetítorka ste takpovediac človekom v pozadí? Poslucháči (aj kritici) sa sústredia na výkon speváka, klaviristu berú akosi samozrejme.
Nevadí mi to, som na to zvyknutá. Nepotrebujem byť prvá ani vyzdvihovaná. Mám rada, keď sa mi práca darí. A dnes mám dobrý pocit z toho, že ju už ovládam. Cítim veľké zadosťučinenie, keď za mnou speváci prídu, pýtajú si moju radu, majú záujem o spoluprácu.
Čo musí korepetítor vedieť navyše oproti koncertnému klaviristovi?
Potrebuje mať veľkú trpezlivosť. Spevák za ním príde s dôverou – očakáva, že sa s ním naučí jeho part. Korepetítor teda potrebuje byť pripravený lepšie než sólista. Speváci môžu disponovať nádherným hlasom aj výbornou technikou, no nemusia mať také hudobné vzdelanie ako ich korepetítor. Hudobný zápis v klavírnom výťahu im nehovorí to, čo hovorí mne. A pritom je v ňom všetko – každý akcent, každá fráza, všetka hudobná artikulácia. Ak to spevák nevidí, som tu na to, aby som ho tým previedla a čo najdokonalejšie ho pripravila.
Part teda so spevákmi naštudujete na hudobno-interpretačnej úrovni. Zvyknete s nimi riešiť aj techniku?
Nie, do toho nezasahujem, to je kompetencia vokálnych pedagógov, ku ktorým chodia na konzultácie aj starší, profesionálne zabehnutí speváci. Ja sa starám len o komplexné obsiahnutie partu. Nielen jeho intonácie či – z môjho pohľadu veľmi dôležitej – dikcie, ale aj obsahu, charakteru a motivácií postavy. Nečakám, kým príde režisér, spevák musí mať úlohu zvládnutú ešte predtým. Odmietam argument: „To budeme riešiť na javisku.“ Nie je to pravda, postava musí byť hotová tu, v skúšobni, na javisko má prísť „uvarený“ interpret.
Spomenuli ste dôležitosť dikcie. Dnes sa opery uvádzajú originálnych jazykoch, no vy ste zažili aj spievanie v slovenských prekladoch. Čo považujete za lepšie?
Určite originálne jazyky. Skladatelia pri kompozícii fráz, pri hudobnej artikulácii, výraze atď. vychádzali zo svojho jazyka. Preklady boli čímsi umelým a málokedy dokonalým.
Prečítajte si tiež
Milada Synková: S každým dirigentom človek získava niečo nové
Tu nemôžem nespomenúť, že vy sama ste jazykovo disponovaná, dohovoríte sa v šiestich cudzích rečiach.
Áno, dostala som ten dar. Možno mi pomohol aj hudobný sluch. No keď som sa ich učila, netušila som, ako sa mi zídu pri korepetítorskej práci. Ale podceňovať netreba ani rozdiely v slovenčine a češtine.
Počas tých šiestich dekád v SND ste spolupracovali s mnohými dirigentmi. S ktorými z nich najčastejšie? A akí boli?
Keď som nastúpila do divadla, najviac som robila s Viktorom Málkom a Tiborom Frešom. Prvý z nich bol perfekcionista, jeho naštudovania boli vypracované do absolútnych detailov, každá koruna v partitúre mala presne určený čas trvania. Uzatvárali sa na neho stávky, či predstavenie skončí na minútu presne. Málkovými špecialitami boli predromantická opera a moderna – to zvykne ísť ruka v ruke. Na druhej strane Tibor Frešo, to bol „rozevlátý“ človek.
Mal mohutnú postavu a obrovské, ale tvárne ruky – orchester dokázal zastaviť pohybom malíčka. Do jamy vždy priletel ako víchor, ešte ani nestál a už dával prvú dobu. S detailmi sa nemaznal, partitúru vnímal ako veľké plátno. Najviac mu sedel Gershwinov Porgy a Bess, to bola jeho parketa: opulentná, náročná partitúra, ktorú nás naučil milovať. No ak niekoho nemal rád, či už v orchestri alebo na javisku, tak si ho nevšímal, nepomohol mu v probléme.
Volali sme ho rýchlik, bol najrýchlejším z vtedajších dirigentov – najpomalší bol Gerhard Auer. Ak Frešo dirigoval takt na štyri, tak Auer na dvanásť delených dôb. Najväčšiu dynamiku mali Frešove predstavenia, keď sa hral hokej. Vtedy ešte zrýchlil tempá, vynechával repetície a hralo sa aj do potlesku.
Spomenuli ste, že Viktor Málek bol perfekcionista. To bol aj Zdeněk Košler, ktorý v SND strávil päť – pre divadlo vzácnych – rokov (1971 – 1976). Ako si spomínate na neho?
Košler bol veľmi uhladený človek. Pri práci s orchestrom mal účinnú zbraň na získanie pozornosti: rozprával veľmi potichu. Jeho obrovskou devízou bol absolútny sluch, to mu tiež pridávalo na rešpekte. O Košlerovom perfekcionizme svedčí i to, že pri častých hosťovaniach v Japonsku sa naučil jazyk. Bolo mu ľúto premárniť toľko času v lietadle, navyše, s umelcami chcel komunikovať priamo. Spolupracovala som s ním aj pri Mozartovom Donovi Giovannim – jeho koncepcia ostala pre mňa vzorovou a dodnes z nej žijem, najmä čo sa týka recitatívov.
Prečítajte si tiež:
• K výročiu úmrtia dirigenta a skladateľa Gerharda Auera
• Storočnica Tibora Freša, maestra zázračných rúk a rýchlych temp
• Dirigent Viktor Málek v Opere Slovenského národného divadla
• Zdenek Košler päť rokov pred stovkou
Podobne vzorových naštudovaní ste zrejme zažili vo svojej kariére viacero. Ako sa potom vyrovnávate s nejakým, ktoré má od „vzorovosti“ ďaleko?
Viem byť z toho nešťastná, no zachovávam hierarchiu pomenovanú v známej poučke: „Korepetítor a dirigent majú vždy pravdu, ale dirigent je prvý.“ Mojou povinnosťou je prispôsobiť sa každému dirigentovi, pamätať si jeho tempá a podobne. To zohľadňujem aj pri práci so spevákmi – viem, kto bude predstavenie viesť, pracujem s nimi teda v zmysle koncepcie toho-ktorého dirigenta.
Ako dlho trvalo, kým ste prenikli do hlbín svojho povolania?
Zabralo mi to päť učňovských rokov. Vtedy som dennodenne chodila do divadla na skúšky aj predstavenia, aby som sa naučila vnímať, čo z orchestrálnej partitúry počuje spevák na javisku, od čoho sa rytmicky alebo intonačne odrazí – práve to musím zdôrazniť aj ja v hre z klavírneho výťahu. Bolo pre mňa obrovským komplimentom, keď mi vynikajúci dirigent Jonas Alexa povedal, že hrám ako orchester. To je môj cieľ: nepotrebujem exhibovať, ale byť spevákovi čo najväčšou oporou.
V tomto ohľade vám zrejme pomáha aj to, že ste sama spievali?
Určite. Mimochodom, ďalšou z povinností korepetítora je interpretovať „šlágvorty“ iných postáv, na ktoré spevák nadväzuje. Za tie roky som sa už pri nácviku ansámblov naučila jednu postavu hrať na klavíri a druhú spievať.
Spomeňme ako milú perličku, že so sólistami spievate nielen za klavírom, ale párkrát ste sa s nimi ako kolegyňa stretli aj na divadelnom javisku. Ja osobne si pamätám na vašu rozkošnú Vojvodkyňu z Crakentorpu v Bednárikovej inscenácii Donizettiho opery Dcéra pluku.
Popri Dcére pluku som si zaspievala aj v Predanej neveste v altovej zborovej sekcii, dokonca pri hosťovaní SND v Solúne. Bola som tiež altovou Morenou v Kriškovej a Jakubiskovej inscenácii Svätopluka. Režiséri ma tiež zvykli ako interpretku klavírneho partu vytiahnuť z jamy na javisko: urobil tak napríklad Branislav Kriška v scéne z Cikkerovho Vzkriesenia, ktorá sa odohráva v nevestinci, alebo Martin Huba v The Players – tam moja postava, ktorá nie je súčasťou Benešovej partitúry, dostala meno Mylady. Boli to pre mňa radostné zážitky, teší ma obliecť si kostým a stať sa súčasťou inscenácie.
Prežili ste dvadsať riaditeľov opery. Kto z nich bol najlepší? A čo vlastne robí dobrého šéfa opery?
Dobrý šéf opery musí byť v prvom rade slušný, čestný človek. Musí si stáť za slovom, nikoho neuprednostňovať. Takým bol Juraj Hrubant. Mal veľkú podporu súboru, za riaditeľa sme si ho znovuzvolili aj po novembri 1989 – napokon, bol to on, kto vtedy odvážne otvoril divadlo, aby sa tam mohli konať stretnutia s občanmi. No dobrým riaditeľom bol aj z rýdzo umeleckého hľadiska. Mali sme široký repertoár, ktorý zohľadňoval zloženie súboru a jeho členom dával možnosť uplatnenia. Osobne som mu vďačná i za to, že ma ako korepetítorku odporučil Milanovi Sládkovi – s jeho projektom bábkovej opery som precestovala svet, bola to pre mňa obrovská ľudská aj umelecká skúsenosť.
Prečítajte si tiež:
• Juraj Hrubant, bývalý sólista i riaditeľ Opery SND, by slávil 85. narodeniny
• Takí sme (v Opere SND) boli…
• Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)
• Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve
Ktoré inscenácie za tých šesťdesiat rokov vám najviac utkveli a prečo?
Ako dielo som vždy milovala Pucciniho Bohému, mojou láskou je aj Julietta Bohuslava Martinů, z domácej tvorby Krútňava. Zo starších inscenácií vo mne najsilnejšiu stopu zanechala Kriškova Vec Makropulos s úžasnou scénou Ladislava Vychodila, z novších napríklad Nabucco Zuzany Gilhuus alebo Španielska hodinka, ktorú režíroval Pavol Smolík.
Aký by podľa vášho názoru mal byť operný súbor SND, čo sa týka veľkosti či zloženia?
Myslím si, že tak ako to bolo v minulosti, teda stabilný, asi 35-členný ansámbel, to fungovalo výborne. Je pravda, že vtedy museli speváci, s výnimkou sporadických hosťovaní v socialistickom bloku, sedieť doma, takže boli permanentne k dispozícii, sústredení na prácu vo svojom divadle. Na každý odbor sme mali kvalitných interpretov, všetci mali čo robiť. Dokonca aj v zrelom veku, keď už nespievali veľké roly, výborne stvárňovali menšie charakterové postavy. Súčasná situácia – malý domáci súbor a veľa hosťujúcich sólistov – menej praje koncentrovanej, kvalitnej práci. Tých 35 sólistov by asi bolo priveľa, ale nejaký kompromis by sa možno dal nájsť.
Hoci práca je evidentne vašou láskou, určite nie je jedinou životnou náplňou. Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Som vášnivá šoférka, milujem cestovanie, sama jazdím i dlhšie trasy. No najradšej zo všetkého pestujem dobré medziľudské vzťahy. Som najstaršia z piatich súrodencov (žiaľ, najmladšia sestra už nie je medzi nami), ktorých rodičia vždy viedli k súdržnosti. V našej veľkej, rozvetvenej famílii, ktorá je roztrúsená medzi Prahou, Brnom a Bratislavou, fungujem ako hlavný iniciátor aj organizátor rodinných stretnutí. Pri príležitostí sviatkov zvyknem pre všetkých objednať hotel alebo chatu, v piatok sa zídeme, v sobotu je veľký výlet, potom veľké jedlo – a po ňom sa štyri hodiny odovzdávajú darčeky. Aj teraz pri mojom jubileu nás čaká takýto rodinný zraz.
Popri príbuzenských kontaktoch intenzívne pestujem aj krásne priateľstvá. Moji najstarší priatelia boli Angličania – vrstovníci, v ktorých rodine som ako štrnásťročná študentka na odporúčanie svojho vsetínskeho učiteľa strávila dva mesiace letných prázdnin roku 1947 (bola to nadlho posledná chvíľa, keď sa ešte dalo slobodne cestovať). Oni síce nedávno umreli, no s ich deťmi si stále píšeme. Jeden z nich má tento rok sedemdesiatku, takže pricestujú do Bratislavy a naše narodeniny oslávime spoločne. Podobných priateľstiev, domácich i zahraničných, mám veľa. Udržiavanie dobrých vzťahov – s rodinou, priateľmi, kolegami, bývalými žiakmi – je teda mojím najväčším životným hobby.
Rozprávala sa: Michaela Mojžišová
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.