Dvořákova kantáta Stabat mater – od tmy k svetlu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Kantáta Stabat mater, op. 58 od Antonína Dvořáka (1841 – 1904) patrí k titulom, ktoré sú uvádzané Slovenskou filharmóniou asi najčastejšie. Na 55. ročníku Bratislavských hudobných slávností toto dielo zaznelo pod taktovkou Juraja Valčuhu.

Len za posledné desaťročie zaznela Stabat mater v rámci koncertných sezón Slovenskej filharmónie v rokoch 2009, 2013, 2015. Na Bratislavských hudobných slávnostiach r. 2016 sme počuli toto dielo v podaní Štátnej filharmónie Košice, so vždy prítomným Slovenským filharmonickým zborom (s jeho zbormajstrom Jozefom Chabroňom), pod vedením českého hosťujúceho dirigenta Petra Altrichtera. Vokálne kvarteto bolo na BHS´ 2016 zostavené zo sólistov: Adriana Kučerová, Terézia Kružliaková, Oscar dela Torre a Peter Mikuláš.

Posledný menovaný slovenský basista, sólista Opery SND a mnohých koncertných produkcií, nechýbal ani na ostatnom uvedení Stabat mater na BHS´2019 (6. októbra 2019). Vokálne kvarteto na tohtoročnom predvedení kantáty doplnili: litovská sopranistka s medzinárodným ohlasom na opernej i koncertnej scéne Vida Miknevičiȗtė, nemecká kontraaltistka Gerhild Romberger, ktorá sa venuje výlučne koncertnému spevu a vokálnej pedagogike, ako aj mladý nemecký tenorista Maximilian Schmitt, s „vášnivým vzťahom k opere“ (citát z bulletinu), ale najmä oratoriálnemu a komornému spevu.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Juraj Valčuha, Slovenská filharmónia, foto: Ján Lukáš

Juraj Valčuha, poslucháčmi očakávaný, medzinárodne i doma úspešný slovenský dirigent siahol na tohtoročných BHS po Stabat mater, aby túto krásnu kantátu opäť uviedol v bratislavskej Redute v dátumovej blízkosti nedávneho, slovenským národom uctievaného sviatku Sedembolestnej Panny Márie (15. 9.), ktorá je symbolom našej viery. I to je možno dôvod dirigentovho predvedenia, hoci dielo obsahom a celkovou hudobnou náladou patrí najmä do veľkonočného obdobia.

Zdôvodnenie Valčuhovho výberu (resp. festivalovej dramaturgie) nachádzame aj v kontexte so 115. výročím skladateľovej smrti. Ale od Juraja Valčuhu, ktorý je od októbra 2016 hudobným riaditeľom Teatro di San Carlo v Neapole, by sme na festivale a s našou Slovenskou filharmóniou v budúcnosti radi prijali aj dielo menej frekventované, ako je Dvořákova Stabat mater. Napríklad podobné, ako bola orchestrálne náročná, odkazom bohatá Šostakovičova Symfónia č. 8 c mol, op. 65Stalingrad, uvedená pod Valčuhovým dirigentským vedením s Philharmonia Orchestra London na BHS 2016. Alebo Debussyho Iberia zo symfonického triptychu Images/Obrazy či Fantázia pre klavír a orchester od toho istého skladateľa + Prokofievova kantáta Alexander Nevský na záverečnom koncerte BHS´2017 so Slovenskou filharmóniou a Slovenským filharmonickým zborom.

Stabat mater je poslucháčmi nepochybne srdečne prijímaná v akejkoľvek dobe a predvedení. Predurčuje ju k tomu závažné posolstvo i prevažujúci melodický princíp. Na záver koncertu to potvrdil nekonečný potlesk obecenstva, dokazujúci, že náš poslucháč obdivuje nielen Stabat mater, ale miluje aj mladého, pritom zrelého, autoritatívne pôsobiaceho umelca, citovo bohatého, hudobne vždy inšpirovaného dirigenta Juraja Valčuhu.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Gerhild Romberger, Vida Mikneviciȗtė, Juraj Valčuha, Maximilian Schmitt, Peter Mikuláš, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, foto: Alexander Trizuljak

Dvořákova hudba je esenciou melodickej krásy, inštrumentálneho bohatstva a obdivuhodne introvertných a náročných sólových partov, ktoré vyžadujú komornú súhru. Jej pôvod, vychádzajúci zo stredovekého hymnu a tiež textu františkánskeho mnícha Jakopone da Todiho, podnietil v ďalších storočiach vyše 600 spracovaní – skladieb rôznych hudobných štýlov. O pôvode diela je veľa povedané a napísané aj v bulletine od autorky Zuzany Holičkovej-Buchovej.

Každý z návštevníkov abonentných filharmonických koncertov už zrejme pozná históriu skladateľových inšpirácií z predchádzajúcich uvedení diela. Vie veľa napríklad o rodinnej tragédii Dvořákovcov, ktorým pomerne krátko za sebou zomreli tri deti, v dôsledku čoho skladateľa obklopila „tma“ a bezvýchodisková situácia. V jeho hudbe sa tak odzrkadľuje zápas českého umelca o hľadanie svetla, ktoré by ho znovu vyviedlo do života. Nábožnosť trpiaceho rodiča (stratil tri nevinné deti!) sa v hudbe takmer stotožnila s novozákonným „príbehom“ Matky Božieho Syna, držiacej v náručí mŕtve telo umučeného Krista. Citovo bohaté srdce umelca, jeho nezdolná rodová povaha v hudbou postupne oživuje, aby v závere existenciálneho hľadania spoznala a uverila, že všetko v našom bytí má nejaký zmysel, že na konci tunela zažiari svetlo vykúpenia.

Dvořák z dôvodu iných povinností musel pri komponovaní Stabat mater dočasne odložiť orchestráciu diela a kantátu ukončil až 13. novembra 1877 v Prahe. Partitúru Stabat mater vydal jeho nemecký vydavateľ N. Simrock v roku 1881. Pri tejto príležitosti zmenil Dvořák číslo opusu z pôvodného čísla 28 na 58.

Stabat mater je prvé Dvořákovo dielo náboženského charakteru. Skladateľ rozložil latinský text do desiatich častí v dvoch základných dieloch (prvý tvoria časti 1 – 3, druhý časti 4 – 10), v ktorých striedavo využil vokálne kvarteto, miešaný zbor a stále prítomný, farebne bohatý, na charakter českej melodiky (často i rytmu) nadväzujúci orchester. V prvom diele Stabat mater náladovo prevláda bolesť a zármutok, v druhom možno nájsť postupné zmierenie s tragickým osudom, ale aj nádej v zmysel utrpenia na základe hlbokej kresťanskej viery skladateľa.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Gerhild Romberger, Vida Mikneviciȗtė, Juraj Valčuha, foto: Ján Lukáš

V osemdesiatych rokoch 19. storočia sa Stabat mater stala slávnou – od Prahy, cez Brno (kde dielo dirigoval Leoš Janáček), po Londýn, kde Dvořák Stabat mater – na pozvanie nadšeného ohlasu – sám dirigoval, cez Budapešť, Viedeň, Mannheim, až po New York, Pittsburg, Zahreb… Dvořák získal so Stabat mater popularitu, v Anglicku porovnateľnú len s tunajšími triumfami oratórií a kantát Händla, Haydna, či dielami Beethovena a Webera.

Hudobne je dielo spočiatku formované sonátovou formou v symfonickom štýle. Po dlhom orchestrálnom rozvedení vstupuje procesu miešaný zbor. Nové hudobné témy prinášajú sólisti, ktorých čísla nastoľujú vždy iné poslucháčske zážitky spracované fantáziou skladateľa do vzájomných súvislostí. Organ je využitý iba raz v spojení so ženským zborom. Väčšina častí kantáty, vzhľadom na závažnosť textu a hudby, je v tempe andante, largo, či andante maestoso až po záverečnú časť, ktorá zaznie ako hudobný víchor v podobe geniálne spracovanej fúgy. Záver tvorí oslobodzujúci, jasný, vo fortissime znejúci chorál na slovo Amen. Poslucháčsky prináša katarziu a očakávané svetlo nádeje.

Juraj Valčuha svojím elegantným dirigentským štýlom a „slovansky“ vrúcnym tlmočením hudobného obsahu (takmer 90 minútového) diela, odokryl hudobné krásy a emócie Dvořákovej kantáty, ktorá sa symbolicky stretáva s obrazom patrónky Slovenska. Slovenská filharmónia bola strhnutá dirigentovou víziou, jeho vonkajškovo nepatetickými, zato najjemnejšími gestami v hlboko prežitom hudobnom procese. Až na jemné vybočenie zvuku plechov v 2. časti bol orchester jednotným, muzikantský disciplinovaným telesom, s využitím pestrých dynamických odtieňov. Slovenský filharmonický zbor si celkovo síce zaslúži pochvalu za oživenie trvalého naštudovania kantáty, no postrehli sme aj jeho občas nepresné nástupy v niektorých častiach Stabat mater. Treba pracovať aj na zaoblení, skvalitnení ostrých vyšších hlasových polôh v sopránovej skupine.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Gerhild Romberger, Vida Mikneviciȗtė, Juraj Valčuha, Maximilian Schmitt, Peter Mikuláš, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, foto: Ján Lukáš

Zo sólistov zaujal krištáľovo čistý, priam zvončekový soprán litovskej sopranistky Vida Mikneviciȗtė(ovej) – škoda, že ho trochu nadmerne prezentovala v záverečnom kvartete. Nemecká kontraaltistka Gerhild Romberger(ová) má zamatový, nádherne hlboký hlas, ktorý disciplinovane prezentovala v altovom sóle a inteligentne včlenila do sólistického kvarteta.

Najsilnejšie sa do pamäti včlenil nemecký tenorista Maximilian Schmitt, ktorý má jasný, nosný, lyrický tenor, všestranne využiteľný, perspektívny v opernej i koncertnej literatúre. Bez technického zaváhania ho využil v Dvořákovej pastelovej hudbe – s veľkou obraznosťou v sólach a s disciplínou voči kolegom pri stvárňovaní duet, tercet či kvarteta. Je to mladý spevák s veľkou budúcnosťou! Náš basista Peter Mikuláš je známy aj z minulých predvedení Stabat mater či ďalších opusov vokálno-inštrumentálnej literatúry. Vie, ako nasadiť ošemetné hĺbky, poradí si aj s vyššími hlasovými polohami tak, že na prejave impozantného speváka nikto nepočuje vokálnu neistotu. Mikuláš – navyše – každú tému nasýti úžasným myšlienkovým odkazom. Koncert bol mimoriadnym zážitkom na festivalovej úrovni, ktorá má stúpajúcu tendenciu.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 6. 10. 2019

Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti 2019
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 6. októbra 2019

Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor

Juraj Valčuha – dirigent
Jozef Chabroň – zbormajster
Vida Mikneviciȗtė – soprán
Gerhild Romberger – mezzosoprán
Maximilian Schmitt – tenor
Peter Mikuláš – bas

Antonín Dvořák: Stabat mater, op. 58

www.bhsfestival.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár