Pred blížiacou sa premiérou novej inscenácie Dvořákovej opery Rusalka v Opere Slovenského národného divadla, ktorá sa uskutoční 20. februára 2020 v hudobnom naštudovaní Ondreja Olosa a v réžii Martina Kákoša (operné dielo režíruje po prvýkrát), sa poohliadneme za rôznymi javiskovými spracovaniami tohto diela obdobia romantizmu v histórii našej prvej scény.
Vo svete sa z opier Antonína Dvořáka (1841 – 1904) dodnes hráva Rusalka skomponovaná na libreto Jaroslava Kvapila a premierovaná 31. marca 1900 v Prahe. Ako kuriozitu uvádzam, že v koncom 50. rokov minulého storočia som z talianskeho rozhlasu zachytil aj záznam skladateľovej komickej opery Čert a Káča (Talianmi nazvanú Diavolo e Caterina), v ktorej postavu Jirku spieval vtedy vysoko uznávaný tenorista Feruccio Tagliavini, ktorého ária z prvého dejstva Já ubohej ovčáček, stratil sem své ovce v taliančine znela Io son un poverello, ho smarito tre agnelli.
Na Slovensku sme sa okrem Rusalky prirodzene po roku 1918 dodnes občas stretali aj s ďalšími Dvořákovými operami, predovšetkým s Jakobinom a spomínanou komickou operou, no v medzivojnovom období Opera Slovenského národného divadla hrajúca predovšetkým pre české operné publikum uviedla aj Dimitrija, Šelmu sedliaka a Tvrdé palice. Vždy však v popredí divadelníkov i publika zostávala Rusalka ako druhá najpopulárnejšia česká opera po Smetanovej Predanej neveste.
Prečítajte si tiež:
Etnologička Katarína Babčáková o mýte v librete Rusalky
V spomínanom období sa u nás Smetanova komická opera hrala 248-krát, kým Rusalka mala „len“ 101 predstavení, čo však oproti ďalším populárnym operám nebolo málo. Veď Carmen vtedy zaregistrovala 96 predstavení, Traviata 86, Bohéma 39 atď. Prvorepublikové inscenácie Rusalky zobrali do svojich rúk postupne naslovovzatí odborníci a majstri taktovky – Milan Zuna, Oskar Nebal a Karel Nedbal. V medzivojnovom období dielo naštudoval Josef Vincourek a po prvý raz sa hralo v slovenčine v preklade známeho básnika Andreja Žarnova. V rokoch 1950-1951 operu opäť naštudoval vtedajší šéf opery Milan Zuna.
Nasledujúcich päť inscenácií Rusalky som už mal možnosť sledovať ako divák, neskôr aj ako kritik. Mimoriadne dlho sa udržalo na repertoári naštudovanie Zdenka Chalabalu (1953-1968) so 154 predstaveniami.
S úryvkami z opery som sa však zoznámil ešte pred návštevou tejto inscenácie, kedy sme s bratom, Jaroslavom Blahom, pravidelne počúvali z otcových platní zbor Květiny bílé po ceste so sólom českého basistu Karla Kalaša (v rokoch 1934-1938 bol sólistom Slovenského národného divadla), alebo záverečný duet princa a Rusalky s českým tenoristom Jindřichom Blažíčkom a na Slovensku narodenou Žofiou Napravilovou, ktorá po Opere Slovenského národného divadla zakotvila v pražskom Národnom divadle.
Pamätám si aj na moju prvú návštevu predstavenia Rusalky, v ktorej popri Helene Bartošovej princa spieval (a podľa môjho otca zle) Štefan Hoza. Úloha tenoristovi zrejme nesedela, keďže už v naštudovaní Karla Nedbala (1931-1937) Hozov výkon prísny kritik Ivan Ballo okomentoval len lakonicky „Princa hral Štefan Hoza“.
Nejasne si pamätám na predstavenie Rusalky z polovice 50. rokov, v ktorom titulnú úlohu spievala absolventka Štátneho konzervatória, Elena Kurbelová, neskôr známa pod menom Kittnarová, ktorá sa po pôsobení na Novej scéne neskôr stala významnou posilou súboru Slovenského národného divadla a v pozícii primadony postupne nahradila Margitu Česányiovú.
Úroveň predstavení tejto inscenácie v 60. rokoch som už dokázal aj sám posúdiť. Existuje o nej len minimum informácií, napríklad režisér Oskar Linhart v bulletine konštatuje zvláštny vzťah medzi Dvořákovou hudbou a gotikou. Z hľadiska scénografického šlo v nej o čo najdokonalejšiu ilúziu zobrazovaného lesného prostredia, nad jazerom rusaliek sa týčila v niekoľkometrovej výške akási plošina, z ktorej potom princ zostúpil k Rusalke.
Chalabalovo hudobné naštudovanie postupne preberali ďalší dirigenti. Zo speváckeho hľadiska najpozoruhodnejším výkonom boli zrejme kreácie predstaviteliek titulnej úlohy dramatickejšej Margity Česányiovej a lyrickejšej a éterickejšej Márie Kišonovej Hubovej. Pappov princ bol elegantný, no hlasovo pre neho priveľmi lyrický, a tak najlepšieho princa získala inscenácia až príchodom Jiřího Zahradníčka v 60. rokoch, ktorému osobitne krásne vychádzal najmä záver prvého dejstva (Vím, že jsi kouzlo které mine). Niekdajšia vynikajúca Rusalka Heleny Bartošovej sa teraz zmenila na Cudziu kňažnú (popri Oľge Hanákovej a Božene Suchánkovej).
Aj v úlohe vodníka sa striedali dramatickejší Ján Hadraba a lyrickejší a ľudskejší Václav Nouzovský, neskôr aj suverénny a meditatívny Gejza Zelenay, Ježibabou popri Janke Gabčovej sa neskôr stala aj mladá Ľuba Baricová známa svojou farebnosťou hlasu v hĺbkach. Najmä v mojom mladšom veku som obdivoval komickú dvojicu Hájnika a Kuchárika v podaní Juraja Wiedermanna a Anny Hornungovej a spoza scény zaznieval aj hlas Lovca v podaní Imricha Gála, speváka, ktorý vtedy už postupne spieval čoraz menej.
Po nástupe do Slovenského národného divadla sa stal vyhľadávaným predstaviteľom vodníka Ondrej Malachovský, ktorý túto úlohu zahral a zaspieval aj v Kašlíkovej filmovej verzii opery. Podobne do inscenácie vstúpila aj v Košiciach preslávená Rusalka Anny Polákovej.
Nasledujúca inscenácia diela bola vysoko hodnotená vďaka jej dirigentovi a vtedajšiemu šéfovi opery Zdenkovi Košlerovi. Kritik Igor Vajda hovoril o obrovskom množstve nástrojových farieb v orchestri a Zuzana Marczelová nazvala inscenáciu koncertom.
Kritika však unisono nebola spokojná s réžiou Miroslava Fischera a scénou Pavla Maria Gábora, ktorých prácu označovala len ako aranžovanie. Vajda považoval túto inscenáciu za menej vydarenú než banskobystrickú (réžia Václav Věžník) či košickú (réžia Kornel Hájek, scéna Ján Hanák).
Menej zhody bolo medzi kritikmi ohľadom speváckych výkonov, pričom najzaujímavejší bol názor Jaroslava Blaha, že Vodník Jozefa Špačka sa mu zdal adekvátnejší než na prvej premiére spievajúci Ondrej Malachovský. Princa stvárňovali František Livora a Milan Kopačka, Rusalku skúsenejšia Anna Peňašková a začínajúca Magda Hajóssyová s ozaj panensky čistým tónom.
Za zmienku, ktorú treba pripomínať pri každej inscenácii diela, bolo Blahove tvrdenie, že libreto a hudba tejto opery sú od seba neoddeliteľné, ako aj konštatovanie, že ani jedna z postáv diela nie je naskicovaná v čiernych farbách.
Opäť Fischerova inscenácia z roku 1987 (obnovená v roku 1997) priniesla nový pohľad na dielo. Kritik Pavel Unger ho nazval smelým pokusom o narušenie inscenačného klišé najmä po výtvarnej stránke, hoci zámer sa celkom nepodarilo bezproblémovo realizovať a E. Zuzkin hovoril o pokuse obohatiť rozprávkový pohľad o istú filozofickú nadstavbu. Nielen on, ale aj väčšina kritikov inscenácii upierali poetičnosť.
Nedostatky videli najmä v „chladnosti“ použitých scénických materiálov (scéna Milan Ferenčík), pričom scéna oboch okrajových dejstiev bola v tom druhom akoby prenesená do 20. storočia či súčasnosti, podľa Milana Blahynku znázorňujúc odcudzenie ľudského sveta od prírody.
Väčšina posudzovateľov sa nestotožnila so zámerom obsadiť úlohu Ježibaby a Cudzej kňažnej tou istou speváčkou, v čom sa zrejme inscenátori inšpirovali poslednou viedenskou inscenáciou z roku 1987 (s geniálnym obsadením Gabriela Beňačková, Peter Dvorský, Jevgenij Nesterenko a Eva Randová). Spojenie postáv z protichodných svetov možno akceptovať azda z hľadiska ideového, no hudobne ide o diametrálne odlišné postavy a ich chápanie ako intrigánky zosobňujúcej zlo (aj v kostýme zdôrazňujúcej jednu identitu) je prisilné.
Za 15 rokov od predchádzajúcej premiéry došlo aj k značnému omladeniu sólistického aparátu. Naštudovanie malo tri kvalitné Rusalky: lyrickú v Elene Holičkovej, dramatickejšiu a statickejšiu v Ľubici Rybárskej a vzácne precítenú v mladej Eve Jenisovej.
K interpretke Kňažnej z predchádzajúcej inscenácie Elene Kittnarovej sa pripojila Magda Blahušiaková a k Ondrejovi Malachovskému pribudli exportní predstavitelia Vodníka Peter Mikuláš a Sergej Kopčák. Úlohu princa si zopakoval František Livora, ktorý alternoval s lyrickým tenoristom Jozefom Kundlákom a začínajúcim Miroslavom Dvorským, ktorého tenor sa ťažko presadzoval oproti dvořákovskému orchestru.
Kritici vzali na milosť aj prvé významné hudobné naštudovanie Dušana Štefánka. Keď o desať rokov neskôr došlo k obnoveniu tejto inscenácie dve predstaviteľky Kňažnej z pôvodnej inscenácie sa presunuli do úlohy Kňažnej (Rybárska i Holičková) a v titulnej úlohe ukázala vzostupnú umeleckú tendenciu Iveta Matyášová. Aj Princ Miroslava Dvorského už nečaroval len farbou hlasu ale aj jeho nosnosťou a k predstaviteľom Vodníka pribudol Vladimír Kubovčík. Spolu s pôvodnou inscenáciou sa táto Rusalka dožila 64 repríz.
Ak Fischerova posledná inscenácia naznačovala už iný spôsob nazerania na túto rozprávku pre deti i pre dospelých, ešte ostrejší posun nastal pri dosiaľ poslednom naštudovaní diela dvojicou českých umelcov režiséra Jiřího Nekvasila a scénografa Daniela Dvořáka (2005). V jej hodnotení sa nezhodli kritici ani diváci.
Rozprávková idyla diela sa ukončila už v závere prvého dejstva, keď na javisko vtrhol princ s kamerou, cez ktorú potom vnímal „svoju vidinu“ počas celého predstavenia. Režijno-scénické riešenie malo svoju logiku a pevnú koncepciu, no neodvážil by som sa tvrdiť, že rešpektovalo skladateľa, keďže rozklad všetkých kladných hodnôt v treťom dejstve priam narážal na lyricko-poetickú hudbu. Osobne som v inscenácii nevidel „obrat k novým možnostiam operného divadla“, ako to formuloval Milan Blahynka.
Nezlučiteľnosť rozprávkovej čistoty s ľudskou sebeckosťou ako idea zaiste obstojí, no dalo by sa to podľa mňa vyjadriť aj menej radikálnym a ľudskosť degradujúcim spôsobom, aký použili inscenátori. Áno, rozprávky vo svojej bezpohlavnosti a tendencii k idealizácii a víťazstvu dobra sú v protiklade s normálnym ľudským životom plným víťazstiev i prehier, lásky i nenávisti, vernosti i zrady, za čo si oprávnene zasluhujú, aby „duše lidská Bůh tě pomiluj“. Súčasný svet ľudí naozaj v nás vyvoláva obavy, znechutenie a strach, no čierne videnie perspektív ľudskej spoločnosti a života na našej planéte je dnes v umení už akýmsi klišé, ktoré v tomto prípade nemá styčné body s Dvořákovou hudbou plnou citu a súcitu.
Premena panny na ženu je zlomom, ktorý so sebou prináša klady i zápory a pre sny nemožno zabúdať na riziká. Preto už v recenzii Rusalky z roku 1972 Jaroslav Blaho napísal, že v opere ide o dva nezlučiteľné svety. Dopĺňam ho konštatovaním, že však nejde zákonite o zlo a dobro. Režijná koncepcia tejto Nekvasilovej inscenácie prirodzene zatlačila do úzadia dobré kvality hudobného naštudovania Jaroslava Kyzlinka. Aká bude nová (v poradí ôsma) inscenácia Rusalky v SND uvidíme už na premiére 20. februára 2020.
Autor: Vladimír Blaho
video
Predohra k opere Rusalka, Zagreb Philharmonic Orchestra diriguje Alexander Rahbari
Duet z Rusalky a Princa z opery Rusalka, Peter Dvorský, Gabriela Beňačková
Filmová verzia opery Rusalka
Rusalka: Gabriela Beňačková / Magda Vášáryová, Princ: Peter Dvorský / Milan Kňažko, Vodník: Ondrej Malachovský / Přemysl Kočí, Ježibaba: Libuše Márová / Jaroslava Adamová, Cudzia kňažná: Milada Šubrtová / Božidara Turzonovová, dirigent: Libor Pešek, réžia: Petr Weigl
