Edita Gruberová očarila Viedeň presne pred päťdesiatimi rokmi

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Siedmeho februára 1970 sa na plagáte Viedenskej štátnej opery v 118. predstavení inscenácie Čarovnej flauty od Wolfganga Amadea Mozarta objavilo nové meno. Ktovie s akými pocitmi vstupovalo publikum do paláca na Ringu, keď si prečítalo, že v postave Kráľovnej noci bude debutovať neznáma tvár. Edita Gruberová.

Inscenácia mala premiéru roku 1962 (v Theater an der Wien) pod taktovkou Herberta von Karajana, v réžii Rudolfa Hartmanna a na scéne Günthera Schneidera-Siemssena. Za dlhé roky sa v nej vystriedali desiatky najvyberanejších mozartovských operných hlasov. Vrátane Lucie Popp, tiež v kostýme Kráľovnej noci, v rokoch 1963 – 1969 stojacej na viedenskom javisku takmer šesťdesiatkrát.

Viedenčania v daný februárový večer netušili to, čo už bolo známe pár kilometrov za železnou oponou. Bratislava spoznala obrovský talent absolventky Konzervatória, v deň debutu 19. februára 1968 vlastne ešte študentky, v úlohe Rosiny z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (písali sme o tom v článku Debut Edity Gruberovej – presne pred päťdesiatimi rokmi v Opere SND). A dobre známou bola na svojej materskej scéne banskobystrického Divadla J. G. Tajovského, kam sa dostala po odmietnutí vtedajším vedením operného súboru Slovenského národného divadla.

Publikácia o Edite Gruberovej Daheim im Olymp

Necelé dva mesiace pred vkročením na viedenský Olymp sme ju stihli obdivovať na koncerte Slovenskej filharmónie, kde popri Händelovej a Bachovej árii zajasala práve koloratúrami Kráľovnej noci. V tom čase sa už pred verejnosťou nedalo zatajiť, že dievčina, ktorá až o pár dní neskôr oslavovala svoje 23. narodeniny, má podpísanú elévsku zmluvu s Viedenskou štátnou operou. Kontrakt ju viazal síce len na obdobie troch mesiacov (päť dní po Kráľovnej noci nasledovala Olympia v Offenbachových Hoffmannových poviedkach), no napokon s väčšími či skôr menšími prestávkami sa do Viedne vracala počas celej kariéry. Bezmála sedemsto vystúpení v takmer štyroch desiatkach titulov je tým najpresvedčivejším dôkazom.

Vráťme sa však k jej dvom debutovým postavám. V Čarovnej flaute, v inscenácii legendárneho režiséra Rudolfa Hartmanna a výtvarníka Günthera Schneidera-Siemssena, spievala pod taktovkou Friedricha Pleyera. Bol to skôr prevádzkový umelec, no v prvej polovici 70. rokov stál za dirigentským pultom Štátnej opery v mnohých tituloch. Popri Gruberovej hlavné postavy stvárnili Ileana Cotrubas (Pamina), William Blankenship (Tamino), Walter Kreppel (Sarastro) a Heinz Holecek (Papageno) – všetko významné osobnosti tých čias. Citát z recenzie debutového predstavenia ponúka monografia Neila Rishoia Edita Gruberova (prvé slovenské vydanie r. 2005) a pochádza z dodnes fungujúceho časopisu Merker. Nemenovaný recenzent píše: „Edith Gruberova predniesla obe árie veľmi isto, šikovne naťukla vysoké f a bolo ju vždy počuť aj v stredných polohách“. (O knihe Neila Rishoia sme písali v článku Terézie Ursínyovej Edita Veľká, pozn. red.)

Edita Gruberová, zdroj: internet

Po jej prvej viedenskej Olympii sa v rovnakom médiu uvádza: „Celkove – jednotvárne ako vždy, plus tento malý zázrak, ktorý sa oplatí počuť – Edita Gruberová. Elévka, šokujúca muzeálny ansámbel…“. Pre Viedenčanov bolo možno dané obsadenie „muzeálne“ (Waldemar Kmentt ako Hoffmann, Otto Wiener v štvorpostave diablov, Wilma Lipp ako Antónia a Gerda Scheyrer v úlohe Giulietty), boli to však bezo zvyšku silné mená sólistického súboru. Kritik dodáva, že najväčší potlesk zožala práve Edita Gruberová. Dirigoval Wilhelm Loibner a išlo o inscenáciu z roku 1966 v réžii Otta Schenka. Na premiére všetky tri Hoffmannove lásky spievala Anja Silja, v alternujúcom obsadení už boli postavy rozdelené. Olympiu stvárnila naša Lucia Popp.

Prečítajte si tiež:
S Pavlom Ungerom o jubilantke Edite Gruberovej
Edita Gruberová má domov na Olympe
Edita Gruberová: Každé umelecké vystúpenie je pre mňa ako maturitná skúška
Edita Gruberová sa v Mníchove rozlúčila s operným javiskom

Rešpektovaný a obávaný kritik Karl Löbl, dobre známy z Rakúskeho rozhlasu a televízie, v denníku Kurier píše o „čerstvo importovanej osôbke z Bratislavy“ tiež veľmi pozitívne. „Prírodný talent koloratúrneho spevu je presný, bezchybne majstruje áriu bábiky … niektoré pasáže môžeme už dnes označiť za virtuózne“.

Galakoncert Edity Gruberovej vo Viedenskej štátnej opere, 2018, foto: Angelo Capodilupo

Nuž, takto vyzeral odrazový mostík pre kariéru storočia. Písal sa 7. február 1970 a neskoršia „Zerbinettissima“ či kráľovná belcanta stojí na pódiách dodnes. S opernými javiskami sa už rozlúčila, no v piesňových recitáloch či majstrovských kurzoch je činná naďalej. Výstižnejšie, ako to vyjadril už pred pätnástimi rokmi v predslove monografie Neila Rishoia legendárny Marcel Prawy, jej kariéru charakterizovať nemožno: „Edita Gruberová patrí k najväčším fenoménom v dejinách operného spevu!“

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár