Siedmeho februára 1970 sa na plagáte Viedenskej štátnej opery v 118. predstavení inscenácie Čarovnej flauty od Wolfganga Amadea Mozarta objavilo nové meno. Ktovie s akými pocitmi vstupovalo publikum do paláca na Ringu, keď si prečítalo, že v postave Kráľovnej noci bude debutovať neznáma tvár. Edita Gruberová.
Inscenácia mala premiéru roku 1962 (v Theater an der Wien) pod taktovkou Herberta von Karajana, v réžii Rudolfa Hartmanna a na scéne Günthera Schneidera-Siemssena. Za dlhé roky sa v nej vystriedali desiatky najvyberanejších mozartovských operných hlasov. Vrátane Lucie Popp, tiež v kostýme Kráľovnej noci, v rokoch 1963 – 1969 stojacej na viedenskom javisku takmer šesťdesiatkrát.
Viedenčania v daný februárový večer netušili to, čo už bolo známe pár kilometrov za železnou oponou. Bratislava spoznala obrovský talent absolventky Konzervatória, v deň debutu 19. februára 1968 vlastne ešte študentky, v úlohe Rosiny z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (písali sme o tom v článku Debut Edity Gruberovej – presne pred päťdesiatimi rokmi v Opere SND). A dobre známou bola na svojej materskej scéne banskobystrického Divadla J. G. Tajovského, kam sa dostala po odmietnutí vtedajším vedením operného súboru Slovenského národného divadla.
Necelé dva mesiace pred vkročením na viedenský Olymp sme ju stihli obdivovať na koncerte Slovenskej filharmónie, kde popri Händelovej a Bachovej árii zajasala práve koloratúrami Kráľovnej noci. V tom čase sa už pred verejnosťou nedalo zatajiť, že dievčina, ktorá až o pár dní neskôr oslavovala svoje 23. narodeniny, má podpísanú elévsku zmluvu s Viedenskou štátnou operou. Kontrakt ju viazal síce len na obdobie troch mesiacov (päť dní po Kráľovnej noci nasledovala Olympia v Offenbachových Hoffmannových poviedkach), no napokon s väčšími či skôr menšími prestávkami sa do Viedne vracala počas celej kariéry. Bezmála sedemsto vystúpení v takmer štyroch desiatkach titulov je tým najpresvedčivejším dôkazom.
Vráťme sa však k jej dvom debutovým postavám. V Čarovnej flaute, v inscenácii legendárneho režiséra Rudolfa Hartmanna a výtvarníka Günthera Schneidera-Siemssena, spievala pod taktovkou Friedricha Pleyera. Bol to skôr prevádzkový umelec, no v prvej polovici 70. rokov stál za dirigentským pultom Štátnej opery v mnohých tituloch. Popri Gruberovej hlavné postavy stvárnili Ileana Cotrubas (Pamina), William Blankenship (Tamino), Walter Kreppel (Sarastro) a Heinz Holecek (Papageno) – všetko významné osobnosti tých čias. Citát z recenzie debutového predstavenia ponúka monografia Neila Rishoia Edita Gruberova (prvé slovenské vydanie r. 2005) a pochádza z dodnes fungujúceho časopisu Merker. Nemenovaný recenzent píše: „Edith Gruberova predniesla obe árie veľmi isto, šikovne naťukla vysoké f a bolo ju vždy počuť aj v stredných polohách“. (O knihe Neila Rishoia sme písali v článku Terézie Ursínyovej Edita Veľká, pozn. red.)
Po jej prvej viedenskej Olympii sa v rovnakom médiu uvádza: „Celkove – jednotvárne ako vždy, plus tento malý zázrak, ktorý sa oplatí počuť – Edita Gruberová. Elévka, šokujúca muzeálny ansámbel…“. Pre Viedenčanov bolo možno dané obsadenie „muzeálne“ (Waldemar Kmentt ako Hoffmann, Otto Wiener v štvorpostave diablov, Wilma Lipp ako Antónia a Gerda Scheyrer v úlohe Giulietty), boli to však bezo zvyšku silné mená sólistického súboru. Kritik dodáva, že najväčší potlesk zožala práve Edita Gruberová. Dirigoval Wilhelm Loibner a išlo o inscenáciu z roku 1966 v réžii Otta Schenka. Na premiére všetky tri Hoffmannove lásky spievala Anja Silja, v alternujúcom obsadení už boli postavy rozdelené. Olympiu stvárnila naša Lucia Popp.
Prečítajte si tiež:
S Pavlom Ungerom o jubilantke Edite Gruberovej
Edita Gruberová má domov na Olympe
Edita Gruberová: Každé umelecké vystúpenie je pre mňa ako maturitná skúška
Edita Gruberová sa v Mníchove rozlúčila s operným javiskom
Rešpektovaný a obávaný kritik Karl Löbl, dobre známy z Rakúskeho rozhlasu a televízie, v denníku Kurier píše o „čerstvo importovanej osôbke z Bratislavy“ tiež veľmi pozitívne. „Prírodný talent koloratúrneho spevu je presný, bezchybne majstruje áriu bábiky … niektoré pasáže môžeme už dnes označiť za virtuózne“.
Nuž, takto vyzeral odrazový mostík pre kariéru storočia. Písal sa 7. február 1970 a neskoršia „Zerbinettissima“ či kráľovná belcanta stojí na pódiách dodnes. S opernými javiskami sa už rozlúčila, no v piesňových recitáloch či majstrovských kurzoch je činná naďalej. Výstižnejšie, ako to vyjadril už pred pätnástimi rokmi v predslove monografie Neila Rishoia legendárny Marcel Prawy, jej kariéru charakterizovať nemožno: „Edita Gruberová patrí k najväčším fenoménom v dejinách operného spevu!“
Autor: Pavel Unger
video
