Elektra ako symfonická dráma a udalosť sezóny

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Životopisec a znalec diela Richarda Straussa (1864 – 1949) – Ernst Krause – napísal o opere Elektra, že „…ako víchor preletela po svojom vzniku všetkými svetovými scénami a stala sa pravou senzáciou. Úzkosť sa zmocnila operného obecenstva od Paríža po Moskvu, od Ríma po New York z tohto živelného výbuchu nezvyčajnej, hrozivej antiky. Toľko nazhromaždenej skazenosti, takú mrákavu bezhraničnej pomstychtivosti operné javisko ešte nezažilo“.

Spomínam si v tejto súvislosti na premiéru Elektry v Opere Slovenského národného divadla, ktorá bola v rámci Bratislavských hudobných slávností 4. októbra 1980. Inscenácii som venovala pozornosť aj v monografii o hlavnej predstaviteľke Elektry, poprednej sopranistke Elene Kittnarovej („Život na dvoch scénach“, ARM 3363, Bratislava 2004). Po Salome (táto inscenácia – tiež s E. Kittnarovou v titulnej role – bola 21. mája 1976) bola Elektra ďalšou expresionistickou postavou našej mimoriadnej dramatickej sopranistky, na ktorú si z mladšej generácie divákov SND i poslucháčov SF málokto spomína. Dokonca ani nepozná jej meno (!), ako som v náhodnej debate u mnohých návštevníkov zistila pri koncertnom uvedení Elektry v Slovenskej filharmónii (23. a 24. februára t. r.). Sme svetoví veľmajstri v zabúdaní každého druhu našej histórie – v tomto prípade opernej. Nie je to ani tak chyba novej generácie, ako produkt absolútne zanedbanej kultúrnej výchovy v školstve, rodine a médiách každého druhu.

Richard Straus (1864 – 1949)

A predsa: Elektra z r. 1980 bola veľkou udalosťou slovenskej divadelnej kultúry – po stránke inscenačnej (operný režisér Miroslav Fischer v najvyššom bode svojej kariéry), vokálno-hereckej (Elena Kittnarová, Anna Starostová, Oľga Hanáková, dr. Gustáv Papp, Juraj Hrubant), scénicko-kostýmovej (vtedajší východonemecký výtvarník Bernd Leistner), neobyčajne vysokej kvalite hudobného naštudovania dirigentom Tiborom Frešom, ktorý si vybral skladateľom upravenú (inštrumentálne zmenšenú) verziu partitúry, ktorá bola podkladom aj súčasného predvedenia v Slovenskej filharmónii, ale najmä vokálno-hereckej disponovanosti všetkých zúčastnených umelcov. V prvom rade predstaviteľky Elektry – Eleny Kittnarovej. ktorá nielen zvládla náročný vokálny part, ale ho na javisku herecky aj naplnila – až po záverečný šialený tanec Elektry… To bola hudobno-scénická dráma, na akú sa desaťročia nezabúda!

R. Strauss: Elektra, Opera SND, 1980,
Elena Kittnarová (Elektra),
foto: Archív SND

Po vyše 26-ich rokoch od spomínaného operného uvedenia Straussovej Elektry v SND prišla teda Elektra so svojím antickým príbehom nenávisti a pomsty aj na koncertnú scénu. Zaujala tak, že sa stala nielen udalosťou Slovenskej filharmónie, ale zrejme vrcholom kultúrnej sezóny 2016/2017. Tým predbehla Operu SND, ktorá po ostatnom úspešnom naštudovaní Salome (14. novembra 2014 s Jolanu Fogašovou v hlavnej role) spravila prestávku v Straussovi, hoci sme Elektru v jej realizácii tak očakávali!

Koncertnú podobu na najvyššej umeleckej úrovni teda napokon pripravila Slovenská filharmónia s reprezentatívnym, stále ešte mladým, no už aj svetovým slovenským dirigentom – Jurajom Valčuhom (23. a 24. februára t. r.). Od októbra je Juraj Valčuha hudobným riaditeľom významného Teatro di San Carlo v Neapoli (pamätajúceho veľké operné premiéry raného klasicizmu a romantizmu, centra vývoja tradičnej opery – oproti konzervatívnejším Benátkam a Rímu). Juraj Valčuha – po umelecky mimoriadne úspešnej kariére šéfdirigenta Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI Torino – sa teda stal aj šéfom jednej z najznámejších talianskych operných scén. Netreba azda vypočítavať Valčuhove doterajšie úspechy vo svetových orchestroch – sú podrobne zdokumentované v jeho životopise, na stránkach bulletinu Slovenskej filharmónie. Pripomeniem iba, že v tejto sezóne dirigoval Chicago Symphony a Cleveland Orchestra, spolupracoval s orchestrami v San Francisco, Pittsburgu, Washingtone, Montreali a Minneapolise, má pred sebou ďalšie pozvania pred renomované orchestre. Ako operný dirigent sa predstaví vo Florencii (Faust), Neapoli (Carmen) a v Bologni (Peter Grimes). Naša opera si ho zatiaľ nevšíma – podobne to bolo i s bývalým šéfdirigentom Slovenskej filharmónie a svetovo uznávaným operným dirigentom Emmanuelom Villaumeom. Zaujímavý ping pong: vtedy v rámci súboja Haider-Villaume, teraz Valčuha a…? Inštitúcie?

R. Strauss: Elektra, Slovenská filharmónia, 2017, koncertné uvedenie opery,
Juraj Valčuha, Maida Hundeling, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Slovenská filharmónia Juraja Valčuhu šikovne zabezpečila viackrát na BHS, ale oslovila ho aj počas jeho preplnenej koncertnej sezóny. A tak dirigoval tentokrát dva večery s Elektrou tak famózne, že na to ťažko zabudneme. Paradoxom je, že do titulnej úlohy Elektry bola pozvaná nemecká sopranistka Maida Hundeling, ktorá v sezóne 2015/2016 naštudovala postavu Leonory v novom uvedení Beethovenovh Fidelia v Opere SND, kde ju tiež možno vidieť a počuť aj ako Turandot v rovnomennej Pucciniho opere (!). Nevedno, ako dlho študovala táto sopranistka mimoriadne náročnú rolu Elektry – faktom je, že niekdajšia inscenácia v SND r. 1980 bola rozšíreným orchestrom SND študovaná celý rok! Dnes sa žije rýchlejšie, dynamickejšie. Juraj Valčuha „postavil“ Elektru orchestrálne i vokálne za štyri skúšky…

Nezabudnem však na to, že pred vyše dvomi desaťročiami sa v SND žilo s väčším tlakom na hlas a jeho odbory. E. Kittnarová medzi Salome aj Elektrou musela v krátkom časovom úseku (okrem repertoárových opier) naštudovať nielen Elsu v Lohengrinovi, ale aj Musettu (!) do Bohémy – čo zakrátko odmietla robiť, rolu Jeny v Brittenovej Žobráckej opere, Aidu vo Verdiho rovnomennej opere a Tatianu v obnovenej premiére Eugena Onegina. Potom prišla Elektra… Tak sa žilo kedysi v SND.

Nechajme spomienky.

Rozšírený orchester Slovenskej filharmónie (96 členov), aký vyžaduje Richard Strauss iba do „zmenšenej verzie“ tejto mimoriadne početnej, inštrumentálne a harmonicky náročnej opernej partitúry, bol v súčasnej podobe doplnený 26-člennou časťou Slovenského filharmonického zboru. Škoda, že SF nepripravila do bulletinu aj slovenský preklad Elektry (veď existuje starší v Opere SND!) – ako to býva zvykom pri vokálno-orchestrálnych dielach iných autorov. Uverejnený obsah je jedna vec – a detailné repliky slúžok, árie a dialógy Chrysothemis, Klytaimnestry, Aegistha, Oresta a samotnej Elektry sú vecou porozumenia detailov, vedúcich ku katastrofe v dráme. Preklad môže osvetliť poslucháčom hlbšie súvislosti konania hlavných hrdinov – najmä ak sa stretli s príbehom Elektry prvý raz. Pri vokálnej interpretácii, vplyvom rôznych špecifík (najmä tzv. „neutralizácie“ vokálov) nie vždy rozumieť spievanému textu. V tomto prípade bol vzorovo „nemecký“ Jan Vacík (Aegisth), Denisa Hamarová (Klytaimnestra) a Peter Mikuláš (Orest). Možno i preto, že nie sú rodenými Nemcami – alebo je artikulácia v centre ich zaslúženej pozornosti.

Bola som na koncertnom uvedení Elektry tentokrát dvakrát – vo štvrtok i v piatok, aby som dokonale vychutnala nádheru Straussovej partitúry. (Nevedno, prečo autor textu v bulletine vždy zdôrazňuje Straussovo „meštiactvo“ – akoby iní autori nepochádzali z tejto vrstvy, prípadne nemali jeho povahové črty. Bodaj by bolo viac podobných géniov z meštiackych kruhov a „plodov jeho meštiactva“, ktoré zanechal v operách, symfonických básňach a veľkých vokálnych cykloch…).

R. Strauss: Elektra, Slovenská filharmónia, 2017, koncertné uvedenie opery,
Juraj Valčuha, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Pri repríze zážitku som ešte hlbšie a azda dokonalejšie sledovala úspešnosť a veľkoleposť hudobného naštudovania orchestra, sól i dialógov Elektry pod taktovkou Juraja Valčuhu. Nie je to prvoplánovo melodická opera, skôr „modernistické dielo“, hoci zo začiatku 20. storočia, kedy sa lámala tonalita. Pre mnohých je azda zvukovo i náročná – ako masa neobyčajne prepletených nástrojových skupín, ktoré nie sú jednoduchým sprievodom vedúcich vokálnych partov, ako v romantických operách.

Elektra je symfónia v dráme!

Iba ako lúče svetla v nej zablysnú nádherné neskoro-romantické melódie a témy. Richarda Strauss je majstrom motívov: v Elektre ich údajne má 51! Inému by stačili na niekoľko opier. Je to však spôsob jeho kompozičnej práce. Z hustého symfonického pradiva v úvode, patrí hlavná téma zavraždenému kráľovi Agamemnonovi, zaznie aj motív Aegisthov, pričom vedúca nádherná téma operu sprevádza do finále. Mnohé motívy vynášajú na svetlo Straussom milované plechové nástroje, ale drevené dychy, zasvietia flauty v ostrých charakterizačných úsekoch, celú zvukovú masu zjasňujú i podkladajú mohutne znejúce skupiny sláčikov. V závere opery počuť nielen Elektrin výkrik, ale aj „jačanie“ slúžok, ktoré objavili telá mŕtvych panovníkov. To všetko vytvára pôdu na expresívno-dramatické zvukové ataky. Richard Strauss  s nimi nepracuje na spôsob Wagnerových leitmotívov, ale ich skôr priraďuje kontrastne za sebou, alebo spracuje do orchestrálneho intermezza, prípadne nimi zahusťuje árie a dialógy. Aj árie u neho často znejú ako dialogizovaná hudba. Väčšinou však vokálne vstupy „chráni“ pred prehlušením, aby ponechal priestor nádhere ľudského hlasu a jeho individuálnej výpovedi. Hustotou inštrumentácie je jeho rukopis známy. Elektra je skratka majstrovsky farebné dielo. Rúti sa na poslucháča ako balvan, spod ktorého občas vytrysknú nádherné melodické pramene skvostnej hudby.

R. Strauss: Elektra, Slovenská filharmónia, 2017, koncertné uvedenie opery,
Juraj Valčuha,
foto: Ján Lukáš

Juraj Valčuha v hodinu a trištvrte trvajúcom prúde hudby (bez prestávky – veď ide o tragédiu v jednom dejstve) dirigoval nielen gestom, ale aj ráznym pohybom tela, nikdy nestratil zo zreteľa sólistov a nástupy početných skupín inštrumentalistov, s nadhľadom viedol celú masu orchestrálno-vokálnej hudby ako vedúca osobnosť, ako človek, pozerajúci sa jednak na zvukové miniatúry, ale zvlášť ako majster, hodnotiaci celok z nadhľadu. Doslova burcoval orchester v jeho obrovskom vypätí (pripravený aj skúseným 1. koncertným  majstrom Jarolímom Ružičkom a koncertným majstrom Jozefom Horváthom – a ďalšími vedúcimi orchestrálnych skupín, kde sú mnohí vynikajúcimi sólistami). Slovenská filharmónia s Jurajom Valčuhom prešla s týmto Richardom Straussom ďalší kus úspešnej cesty za ideálom hudobnej krásy, ale aj jej zložitostí. Ambiciózny, talentovaný, ľudsky zrelý dirigent Slovenskú filharmóniu s týmto dielom doslova hnal k najvyšším métam, čo sa mu  podarilo – vrátane vydarených sólistov. Že vydal zo seba maximum, bolo vidieť pri záverečnom potlesku nadšeného obecenstva.

Elektru spievala spomínaná nemecká sopranistka s dramatickým nábojom – Maida Hundeling. Jej part bol diferencovne dynamicky vypracovaný – aj v najvypätejších výškach, ktoré siahali po trojčiarkované „c“, dokázala tvoriť štíhle, alebo dynamicky rozvinuté tóny. Má nádherný, sýty soprán, jej dráma bola dôkladne vypracovaná – dokonca aj kostýmovo, hoci sme práve tomuto bodu jej kreácie nie celkom porozumeli (od krvavo červenej farby s čiernou aplikáciou – po nebesky bielu v závere). Jej vstupy do diania boli vždy prísne koncertne stvárnené – ale dramaticky prežité. Veľká heroína – hoci Elektra sa dá spievať aj s temným hlasom. Tenorista Jan Vacík (v súkromnom živote manžel Maidy Hundeling), ako plnokrvný herec – hoci na malej ploche role Aegistha – rozohral veľkú drámu nielen v hlase, ale aj poloscénickom spracovaní. (Nevdojak nám pripomenul svojho Herodesa v Salome – najväčšiu a najvydarenejšiu rolu, ktorú stvárnil v Opere SND). I hlasovo to bol znovuzrodený Jan Vacík, ktorý opäť zažiaril ako veľký dramatický tenor.

R. Strauss: Elektra, Slovenská filharmónia, 2017, koncertné uvedenie opery,
Mária Porubčinová, Juraj Valčuha, Maida Hundeling, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Dve mladé slovenské sólistky Opery SND dostali mimoriadne náročné role: Mária Porubčinová – mladodramatická sopranistka a Denisa Hamarová – mezzosopranistka, spievali krátko po premiére Pucciniho Triptychu v SND, krkolomné party Chrysothemis a Klytaimnestry. Každý part trval najmenej 10-15 minút, ak nie viac, sólového a dialógového spevu s Elektrou. Ich party však nie sú melodické árie romantizmu, ale vypointované, na hranici odborov sa pohybujúce role. Mária Porubčinová bola celkom iná Chrysothemis, než akú si pamätáme v podaní lyrickejšej Anny Starostovej. Jej hlas je farbou, veľkosťou, prieraznosťou a súčasne vokálno-technickou perfektnosťou ako zrodený na podobné dramatické role. Škoda, že farbou je blízky sopránu Maidy Hundeling (a opačne). Nuž, ale práve preto si dovolím povedať, že raz bude z Porubčinovej skvelá Elektra. Už teraz je predestinovaná dramatizmom a pripravená zdolávať vokálne Himaláje.

R. Strauss: Elektra, Slovenská filharmónia, 2017, koncertné uvedenie opery,
Denisa Hamarová, Juraj Valčuha, Maida Hundeling, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Denisa Hamarová farbou i rozsahom je priam vzorovou Klytaimnestrou. Jej vokálnemu výkonu nemožno nič vyčítať. Hĺbky tvorí bez nejakých zjavných problémov – a rovnako celý rozsah náročného partu je pre ňu istou pôdou. V dramatizme pripomenula skvelú Oľgu Hanákovú, ktorej spev v tzv. „snovej scéne“ vyvolával v úlohe Klytaimnestry zimomriavky. Pritom Denisa Hamarová v každom tóne prezentovala kultivovanosť a mäkkosť fráz, línií. Hoci spievala nenávidenú kráľovskú vrahyňu v tmavých líniách výrazu i hlasu, nikdy neupadla do náznaku parlanda, alebo iných mimo-vokálnych drsností. Vždy to bol jedinečný vokálny zážitok. Peter Mikuláš tentokrát predviedol zdanlivo „menšiu“ rolu Oresta. Prichádza na scénu v pravej chvíli, aby vykonal pomstu Elektry – sestry, ktorá celý čas opernej drámy túži po smrti kráľovrahov – Klytaimnestry a Aegistha. Sekera, ktorú Elektra vykopala na kráľovskom dvore, spravila svoje rukou brata (hoci „oná sekera“ nemusela byť prítomná aj pri „klaňačke“). Peter Mikuláš už v prvej fráze ukázal majstrovstvo charakterokresby – vymodeloval postavu ako z číreho mramoru: presnú, čistú, s presnými kontúrami – a stále zamatovým basom. Paradox? Nič drsné nie je tomuto majstrovi spevu blízke.

R. Strauss: Elektra, Slovenská filharmónia, 2017, koncertné uvedenie opery,
Peter Mikuláš, Juraj Valčuha, Maida Hundeling,
foto: Ján Lukáš

Elektra sa tiahne tisícročiami – od antiky po drámy rôznych autorov – až po rovnomennú hru Huga von Hofmannstahla, podľa ktorej napísal svoju anticko-dekadentnú operu Richard Strauss. V Elektre vládne od začiatku pochmúrna nálada, beznádej a nenávisť. Iba v Chysostheminom speve („Ja neviem sedieť…“) sa na chvíľu objaví túžba po prostom ľudskom šťastí. Elektra je nositeľkou vášnivej nenávisti k cudzoložnej matke a jej milencovi. To ju privedie až k sebazáhube, vyjadrenej hudobne v záverečnom tanci na oslavu smrti otcovrahov. Je to svedectvo psychoanalýzy hrdinky – ale aj doby, ktorá sa lámala v spoločenskej kríze, vedúcej ku krvavým jatkám blížiacej sa vojny. V čase svojej premiéry to bol iba neuveriteľný prelud – ale podvedome cítený umelcom. Strauss vnímal úpadok sveta, jeho dekadentnosť – hoci bol v mnohom  sám jeho ohnivkom.

R. Strauss: Elektra, Slovenská filharmónia, 2017, koncertné uvedenie opery,
M. Porubčinová, J. Valčuha, M. Hundeling, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor,
foto: Ján Lukáš

R. Strauss: Elektra, Slovenská filharmónia, 2017, koncertné uvedenie opery,
M. Porubčinová, J. Valčuha, J. Vacík, D. Hamarová, M. Hundeling, P. Mikuláš,
Slovenský filharmonický zbor, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Elektra v Slovenskej filharmónii bude rezonovať v mysli, duši, spomienkach ešte veľmi dlho. Vrátane menších rolí, ktoré stvárnili sólisti Katarína Kubovičová-Sroková, Marta Dernerová, Irena Yebuah Tiran, Mária Rychlová, Miriam Garajová, Katarína Krčmárová, Dária Pavlová, Vladimíra Široká, Matúš Šimko, Eugen Gaál – a  členovia malého zoskupenia zo Slovenského filharmonického zboru. Zaslúžia si menovanie a ocenenie. Bez nich by nevyznel celok tak diferencovane v každom vokálnom vstupe a vo finále miešaného zboru. Všetkých týchto sólistov a členov SFZ pripravil – ako vždy zodpovedne, profesionálne a bezchybne – zbormajster Jozef Chabroň.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertov 23. a 24. februára 2017

Richard Strauss: Elektra
koncertné uvedenie opery v Slovenskej filharmónii
23. a 24. februára 2017

Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Juraj Valčuha, dirigent
Jozef Chabroň, zbormajster

Maida Hundeling, soprán: Elektra
Mária Porubčinová, soprán: Chrysothemis
Denisa Hamarová, alt: Klytaimnestra
Jan Vacík, tenor: Aegisth
Peter Mikuláš, bas: Orest
Katarína Kubovičová-Sroková, alt: 1. dievča
Marta Dernerová, alt: 2. dievča
Irena Yebuah Tiran, mezzosoprán: 3. dievča
Mária Rychlová, soprán: 4. dievča
Miriam Garajová, soprán: 5. dievča
Katarína Krčmárová, soprán: dozorkyňa
Dária Pavlová, soprán: dôverníčka
Vladimíra Široká, soprán: nosička vlečky
Matúš Šimko, tenor: mladý sluha
Eugen Gaál, bas: starý sluha, pestún

www.filharmonia.sk

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár