Elena Blahová: Zo záľuby povolanie…

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V polovici augusta 2013 oslávila slovenská dokumentaristka Elena Blahová, rod. Martišová okrúhle životné jubileum. Pri tejto príležitosti poskytla pre Opera Slovakia rozhovor, v ktorom hovorí o sebe, o svojej práci, ako aj o vzťahu k umeniu a opere. Pani Blahová svojou odbornosťou vo veľkej miere prispieva aj k zapĺňaniu Kalendária Opera Slovakia, za čo jej patrí veľká vďaka.

Ako ste sa stali dokumentaristkou?

Tak trochu náhodou. Ale vrátim sa do minulosti. Patrím ku generácii, ktorá veľa čítala, chodila do kina a samozrejmosťou bola aj návšteva divadla. Do divadla ma priviedli moji rodičia, občas ma vzali do činohry, aj na baletné a operné predstavenia, keďže otec mal operu rád. Spieval v Spevokole Jána Levoslava Bellu, s ktorým dokonca účinkoval v Cikkerovom Begovi Bajazidovi na našom javisku, takže sme s mamou boli na druhej premiére. Aj s triedou sme sa občas išli do divadla, napr. na Stodolovho Jožka Púčika a jeho kariéru, Mozartovu Figarovu svadbu, videla som však aj Shakespearovho Romea a Júliu, či Macbetha, nezabudnuteľné pocity vo mne zanechali Schillerovi Zbojníci, Moliérov Meštiak šľachticom.

Operné predstavenia zapôsobili na mňa svojím neopísateľným čarom a atmosférou. Prvou operou, na ktorú si pamätám, bola Predaná nevesta, videla som premiéru Rigoletta s mladým Andrejom Kucharským v úlohe Vojvodu, Traviatu, Bohému, Carmen, Madame Butterfly, Fausta a Margarétu a postupne všetky operné inscenácie, ktoré boli v repertoári. Často som počúvala operné koncerty i celé opery v rozhlase, dokonca som si zapisovala okrem slovenských názvov najznámejších opier aj originálne názvy, tiež nemecké a maďarské preklady, aby som mohla počúvať aj rakúsky a maďarský rozhlas.

Eva Blahová, Vladimír Atlantov a Elena Blahová-Martišová v roku 1967, kedy tenorista spieval pohostinsky v SND Dona Josého a Lenského. Foto: súkr. archív Eĺeny Blahovej

Môj najstarší brat mal vo zvyku napísať si na program dátum predstavenia a pri alternáciách vyznačiť aj interpretov. Ja som túto metódu ešte „vylepšila“ a začala som si v zošite viesť evidenciu opier podľa abecedy aj so základnými údajmi, s menami tvorcov inscenácie – režiséra, dirigenta, výtvarníka a všetkých účinkujúcich i hosťujúcich sólistov, samozrejme aj s dátumom. Neskôr som si začala z novín a časopisov vystrihovať články o operných spevákoch, rozhovory a kritiky.

A keďže mi osud nedoprial venovať sa svojej pôvodne vyštudovanej profesii, učiteľskému povolaniu a bola som bez miesta, náhodou som sa dozvedela o dokumentačnom pracovisku v Slovenskom národnom divadle , kde sa ma ujala pani Kvetka Dibarborová, ktorá občas potrebovala na svojom pracovisku brigádnickú výpomoc. Po rôznych peripetiách som napokon v dokumentácii zakotvila a z amatérskej záľuby sa stala profesia.

Čo je na tejto práci pre vás lákavé?

Javisková, teda živá podoba inscenácie, existuje len vo vymedzenom časovom úseku. Potom žije už iba v záznamoch a dokumentoch, recenziách, správach, zápisoch, na fotografiách a vďaka modernej technológii už aj na audiovizuálnych záznamoch. V Slovenskom národnom divadle oddelenie dokumentácie vzniklo až v roku 1955, do toho času sa nikto systematicky nevenoval povinnosti zachovať materiály o činnosti divadla. Dokumentácia o histórii SND v rokoch1920 – 1945 bola medzerovitá, neúplná. Až potom sa začali dokumenty zhromažďovať, triediť a ukladať, spätne a súčasne aj prítomnosť. Napr. inscenačné obálky a evidencia premiér všetkých súborov SND boli iba od roku 1945, chýbala evidencia osobností, súpisy zájazdov, hosťujúcich súborov, umelcov.

Prvý súpis premiér bol spracovaný a publikovaný k 40. výročiu SND v Pamätnici SND a súpis umeleckej činnosti osobností sa začal spracovávať až v sedemdesiatych rokoch, pretože požiadavky na informácie o činnosti divadla a umeleckých osobností sa zvyšovali nielen zo strany dramaturgií, ale hlavne odborných pracovníkov a médií, najmä pri výročiach divadla a životných jubileách umelcov. Iniciatíva na vypracovanie chýbajúcich súpisov vzišla z Divadelného ústavu zásluhou Nelly Štúrovej, jednej z priekopníckych a zakladateľských osobností divadelnej dokumentácie. Vtedy som mala príležitosť študovať zachované programové plagáty, všetky programové bulletiny, podľa ktorých sme súpisy spracúvali a popritom spoznávať aj dobový repertoár a mená umelcov, pôsobiacich v divadle v dvadsiatych až štyridsiatych rokoch.

Elena Blahová-Martišová, foto: Ľudovít Vongrej

Táto práca ma veľmi oslovila a keďže sa mi ani po troch rokoch nepodarilo zamestnať sa v školstve, rozhodla som sa naplno venovať tejto pre mňa zaujímavej a inšpiratívnej práci. Každý novo objavený poznatok, udalosť, aj o málo známych i neznámych umeleckých osobnostiach bol pre mňa výzvou pokračovať ďalej v takmer detektívnej práci, vyžadujúcej sústredenosť, trpezlivosť a aj dar intuície.

Venujete sa aj publikačnej činnosti, priblížte ju našim čitateľom

Krátky čas som pôsobila vo funkcii tlačovej redaktorky a tajomníčky osláv 50. výročia SND, a pripravovala Spravodaj SND s aktuálnymi informáciami, predpremiérové oznamy do tlače a pod. V sedemdesiatych rokoch bolo vytvorené tlačové stredisko SND, to som už bola definitívne v dokumentácii a občas sme aj s kolegyňou p. Dibarborovou zastupovali tlačového tajomníka, skúseného a vitálneho redaktora Gabriela Rapoša, takže som sa opäť z času na čas dostala k publicistickej činnosti. Pán Rapoš uvažoval o mne aj ako o svojej perspektívnej nástupkyni.

V čase príprav podujatí k 50. výročiu SND moja kolegyňa v spolupráci s dramaturgiami jednotlivých súborov spracovala pod názvom Fakty o SND najdôležitejšie a najvýznamnejšie udalosti z hľadiska profesionalizácie slovenského divadelného umenia. Materiál slúžil na propagačné účely a priebežne sme ho pri ďalších výročiach divadla dopĺňali novými, resp. korigovanými údajmi. Začiatkom deväťdesiatych rokov som začala iniciatívne pripravovať podklady k materiálom k blížiacemu sa 75-ročnému založenia SND. Rozhodla som sa výrazne rozšíriť existujúce fakty o podrobnejšie údaje. Doplnila som ich o zoznamy všetkých umeleckých pracovníkov od roku 1920 – riaditeľov divadla, vedúcich umeleckých súborov, režisérov, dirigentov, choreografov, výtvarníkov, dramaturgov a sólistov opery, činohry, baletu a operety. Súčasťou materiálu boli aj súpisy slovenskej pôvodnej tvorby, zájazdov jednotlivých súborov, hosťujúcich zahraničných súborov, prehľad najvýznamnejších hosťujúcich umelcov a na záver krátka štatistika s prehľadom počtu premiér, predstavení, najhranejších autorov a diel.

Príprave som venovala hlavne svoj voľný čas strávený v Univerzitnej knižnici a Archíve hlavného mesta Bratislavy, kde som preštudovala všetky dostupné noviny, časopisy, z Divadelného ústavu mi láskavo zapožičali oxeroxované kritiky zo Slovenskej národnej knižnice z Martina. V Archíve hlavného mesta Bratislavy som našla niektoré plagáty a zopár programov s obsadením, ktoré chýbali v divadle. Materiál postupne tak narástol, že po konzultácii s teatrológmi a po menších úpravách ho v roku 1996 Divadelný ústav vydal pod názvom Slovenské národné divadlo 1920 – 1995 (Fakty – Osobnosti – Udalosti). To bola moja prvá samostatná publikácia.

Elena Blahová-Martišová, foto: Ľudovít Vongrej

Prispievala som aj divadelného časopisu, ktorý vydávalo SND v rokoch 1987 – 1989. Spolupracovala som s odbornými pracovníkmi a publicistami pri ich vlastnej vydavateľskej činnosti buď pri súpisoch umeleckej činnosti osobností divadla, ale napr. aj pri výbere fotografií. V poslednom období sa venujem výskumnej práci a píšem štúdie o menej známych, či neznámych umeleckých osobnostiach.

Ako vzniká taká publikácia?

Príprava akejkoľvek publikácie si vyžaduje predovšetkým erudovanosť, skúsenosť a poznanie. Je výsledkom dlhodobého bádania a verifikácie faktografických dokumentov. Ak nie sú k dispozícii autentické dokumenty, evidencie, písomnosti, ako je to v prípade histórie divadla, treba hľadať alternatívne pramene napr. v dobových periodikách a porovnávať tieto údaje s publikovanou odbornou literatúrou, článkami v odborných časopisoch, s rozhovormi umelcov, s ich osobnými zápiskami a spomienkami. A keďže som chcela splniť svoje predsavzatie rozšíriť publikáciu k 75. výročiu aj o štatistické údaje, musela som vzhľadom na absenciu originálnych dokumentov najskôr zrekonštruovať denný hrací program prvého desaťročia, ktorý sa nezachoval. Bola to síce časovo náročná práca, ale poskytla mi príležitosť zachytiť a spracovať ďalšie vzácne málo známe údaje o činnosti nášho divadla.

Podujala som sa napr. zaznamenať aj veľmi bohatú zájazdovú činnosť, pretože SND sa muselo v prvých dvoch desaťročiach deliť o budovu s nemeckými a maďarskými divadelnými spoločnosťami, takže pravidelne vystupovalo v Košiciach a v mnohých mestách a mestečkách celého Slovenska. Zájazdová činnosť v prvých dvoch desaťročiach tvorila až polovicu produkcie SND a dovtedy sa tejto téme nikto nevenoval.

Ako je to s dokumentaristikou na Slovensku?

Dokumentácia svojím spôsobom prispieva k rozvoju, obohacovaniu a poznávaniu slovenskej národnej kultúry. Z tohto pohľadu však nebola vždy v širších meradlách doceňovaná, de facto bola väčšinou zanedbávaná. Nemala vždy adekvátne podmienky priestorové ani personálne, čo môžem potvrdiť na základe vlastných skúseností. V podobnej situácii sa nachádzal aj Divadelný ústav, ktorý získaním priestorov v bývalej budove rozhlasu na Jakubovom námestí získal aj primerané priestory a krátko po prijatí nového archívneho zákona bol zaradený medzi Špecializované verejné archívy.

Divadelná dokumentácia si vyžaduje predovšetkým erudovaných a odborných pracovníkov, musí sa zladiť zo zásadami archívnictva a malo by tomu zodpovedať aj personálne obsadenie oddelenia. Napríklad na poste vedúcej Archívu pražského ND je teatrologička. Veľký deficit pociťujem v oblasti digitalizácie archívu a chýbajúcich informácií na internetovej stránke divadla. Situáciu v iných divadlách nepoznám, ale odborné spracovanie ešte stále absentuje. Vyžaduje si to však čas a kolektív odborných a možno aj zanietených pracovníkov.

Aký je váš vzťah k opere?

Mohla by som to zhrnúť aj do jednej vety: Láska k opere je doživotná a nevyliečiteľná „diagnóza“. Inak povedané, môj vzťah k opere je jednoznačne pozitívny, stala sa súčasťou môjho života a nič na tom nemienim zmeniť. Ako som už spomenula, pred rokmi som navštevovala nielen divadelné predstavenia, ale rozhlas pravidelne vysielal operné koncerty, aj celé opery a dokonca aj prenosy z našej opery. O programoch vtedy podrobne informoval časopis Rozhlas (po zavedení televízneho vysielania vychádzal pod názvom Rozhlas a televízia).

Elena Blahová a Peter Dvorský, foto: súkr. archív Eleny Blahovej

Televízia takisto z času na čas snímala okrem činoherných aj operné inscenácie, pripravovala a vysielala profily umelcov pri výročiach divadla alebo osobných jubileách osobností divadla. Dnes sa nedozviete ani na internetovej stránke RTVS napr. kompletné, to zdôrazňujem, kompletné informácie o programe sobotňajších Operných večerov vysielaných v Rádiu Devín, počnúc dirigentom, príslušným orchestrálnym telesom, rokom vzniku nahrávky, ak nejde o priamy prenos, končiac všetkými účinkujúcimi, aj v malých úlohách.

Na školách sa vyučovala hudobná výchova, takmer pravidelne sa usporadúvali tzv. výchovné koncerty, bolo viac možností vypestovať si vzťah ku klasickej i opernej hudbe. Publicita v tlačových médiách takisto fungovala na kvalitatívne vyššej úrovni. Na stránkach kultúry sa mapovala nielen divadelná, koncertná, ale pravidelne aj televízna tvorba atď. Ostáva iba dúfať, že aj nové projekty v Opere SND ( návrat k Medzinárodnému festivalu hudobného divadla, Nápoj lásky pre deti, Modrý salón) nájdu odozvu u obecenstva.

Máte obľúbeného operného autora?

Je ťažké na túto otázku jednoznačne odpovedať. Uprednostňujem však taliansku operu, najmä Verdiho, Pucciniho, geniálny je Mozart, milujem však aj Janáčkovu Jej pastorkyňu i Suchoňovu Krútňavu. A vďaka modernej technológii, televízii a internetu, mám možnosť sledovať inscenácie svetových operných divadiel, oboznamovať sa i s menej známymi opernými dielami, ktoré už v scénickej podobe nebudem mať možnosť vidieť, napr. pri tohtoročnom 200. výročí narodenia Giuseppe Verdiho som spoznala jeho rané operné diela, z ktorých som mala dovtedy možnosť vidieť iba Stiffelia vo Viedenskej štátnej opere.

Ak by ste nerobili vaše súčasné povolanie, čím by ste boli, alebo čím ste chceli byť

Moji rodičia tvrdili, že som chcela byť učiteľkou, moje spomienky sa však viažu k inej príhode. V minulosti sa pestovali dobré susedské vzťahy a raz ma vzala suseda do baletnej školy, ktorú navštevoval jej syn, môj rovesník a spolužiak. Mne sa to tak zapáčilo, že som chcela na hodiny baletu chodiť aj ja, ale z toho zišlo. (Susedom bol Milan Hatala, ukončil konzervatórium, po krátkom pôsobení v balete SND emigroval do Viedne a dlhý čas pôsobil v baletnom súbore Viedenskej štátnej opery, kde v jeho šľapajach pokračoval ako prvý sólista baletu aj jeho syn Gregor, hosťujúci občas aj v Bratislave).

Nesplnil sa ani môj sen naučiť sa hrať na klavíri, či venovať sa amatérsky spevu ako môj otec. Profesionálnym spevákom sa stal najstarší brat Stanko (Stanislav Martiš, pozn. red.), dlhoročný sólista opery Štátneho divadla v Košiciach. Keďže hudobná veda neprichádzala bez ovládania hudobného nástroja do úvahy, premýšľala som o štúdiu dejín na Filozofickej fakulte UK, avšak kvôli nevyhovujúcemu kádrovému profilu môjho otca som sa na fakultu dostala až po dvoch rokoch, kde som absolvovala štúdium slovenského jazyka a literatúry v kombinácii s ruštinou.

Elena Blahová-Martišová, foto: Ľudovít Vongrej

Učiteľské povolanie som vykonávala veľmi krátko, iba počas materskej dovolenky jednej profesorky slovenčiny a ruštiny. Bolo to v období politického uvoľnenia v školskom roku 1967/68, kedy sa výučba zbavovala ideologického nánosu. Vzorom mi bol môj bývalý profesor slovenčiny Dr. Ján Sedlák, na ktorého hodiny spojené s erudovaným výkladom sa nedá zabudnúť. Až v divadle som sa dozvedela, že istý čas pôsobil aj v SND a ako dramaturg činohry mal veľký podiel na skvalitnení činoherného repertoáru. Pri stretnutí na jednom z podujatí divadla som mu s potešením svoj obdiv zo školských čias mohla vysloviť dodatočne.

S čím všetkým sa môže dokumentarista stretnúť?

Spomínam si, že raz prišiel za mnou istý Američan, ktorý v rámci svojej služobnej cesty navštevoval európske operné scény, kde vystupovala chorvátska sopranistka Zinka Kunc-Milanov, dlhoročná primadona Metropolitnej opery v New Yorku. Jeho priateľ, muzikológ, spracúval jej umeleckú činnosť a zdravotný stav mu nedovolil cestovať. Veľmi ma prekvapilo, ako presne mal zachytené dátumy jej vystúpení v našej opere v polovici tridsiatych rokov. Podotýkam, že evidencia hosťujúcich umelcov v divadle nebola, začala som ju viesť až po rekonštrukcii historickej budovy začiatkom sedemdesiatych rokov. Poskytla som mu kópie programov z našich plagátov, kritiky sa v dokumentácii nezachovali.

Inokedy muzikologička slovenského pôvodu pôsobiaca v Drážďanoch hľadala materiál o koncerte Berlínskych filharmonikov v SND s dirigentom Karlom Böhmom, na ktorom odznela o. i. Baladická suita Eugena Suchoňa. Vedela som, že bývalý tajomník divadla pán Karol Laštuvka viedol nielen evidenciu všetkých predstavení, ale aj koncertov a iných akcií na javisku SND a tam som našla aj dátum, ktorý potrebovala. Poslala som jej naskenovaný program koncertu z nášho plagátu, ktorý potom publikovala v Hudobnom živote v článku venovanému 100-ročnici Eugena Suchoňa.

Vaše povolanie je zároveň aj vaším koníčkom. Aké sú tie ďalšie?

V istom období, keď môj syn nevyžadoval už toľko rodičovskej starostlivosti a pozornosti, som sa rada venovala ručným prácam, konkrétne pleteniu pulóvrov a svetrov, rada som hľadala komplikované techniky a vzory, výborne som pri tom relaxovala. Neskôr som sa „preorientovala“ na pletenie papučiek pre vnúčatá príbuzných a mojich kolegýň, napokon aj pre moje vlastné. Teším sa, že sa vrátim aj k svojej ďalšej láske, k čítaniu hodnotnej literatúry.

K 90. výročiu vzniku SND ste spracovali rozsiahle teatrologické dielo Súpis repertoáru Slovenského národného divadla 1920 2010. Ako dlho ste pracovali na tomto súpise, ktoré zahŕňa nielen operu, ale taktiež činohru a balet?

Mojím pôvodným zámerom nebolo vydať knižne ďalší súpis, veď Divadelný ústav už dva zväzky vydal (Premiéry SND 1920 – 1945 a Premiéry SND 1945 – 1971, od sezóny 1971/1972 vydáva Divadelný ústav ročenky Divadlá na Slovensku). Usilovala som sa pre interné potreby našej dokumentácie opraviť nepresné a nesprávne údaje, taktiež zapísať údaje novo objavené, či neznáme, získané dlhodobým výskumom.

Elena Blahová-Martišová, foto: Ľudovít Vongrej

Podnet vydať nový, rozšírený súpis vyšiel od vedúceho oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky Divadelného ústavu doc. PhDr. Jána Jaborníka, uznávaného divadelného vedca a historika, ktorého som osobne poznala od študentských čias a s ktorým som konzultovala všetky dôležité zmeny, nové poznatky a informácie. Prijal a akceptoval aj moju novú koncepciu zachovať kvôli kontinuite chronológiu (predchádzajúce súpisy uvádzali osobitne premiéry činohry, opery, baletu a operety) a navrhol pripojiť stručné odôvodnenie, resp. dôvod zmeny pri nesprávnych údajoch vo forme poznámok, ktoré podľa ohlasov oceňujú najmä odborní pracovníci, využívajúci Súpis repertoáru pri svojej profesii. Žiaľ, vydania súpisu sa nedočkal, doslova pár dní pred jeho vyjdením nás navždy opustil. Je mi veľmi ľúto, že sa nerealizoval ani pôvodný zámer publikáciu predávať. Často sa stretávam s prejavmi záujmu o ňu, aj nedávno sa na mňa v Divadelnom ústave obrátil mladý študent hudobnej vedy s otázkou, kde sa dá kúpiť.

Čo vám toto povolanie dalo?

Mala som možnosť pracovať v kolektíve, kde vládla tolerancia, úcta k práci druhého, spoznávala som mnohých odborníkov, znalcov svojej profesie a toto všetko ma inšpirovalo a podnecovalo k rozširovaniu vedomostí a poznatkov, k túžbe byť im rovnocenným partnerom vo svojom odbore. Motiváciou vykonávať svoje povolanie na kvalitnej úrovni bol aj vzťah, či skôr láska k divadelnému umeniu. Práca mi poskytla priestor pre uplatnenie tvorivosti a invencie a aspoň čiastočne prispieť k poznávaniu dejín slovenského divadelného umenia. Aj napriek nie vždy žičlivým podmienkam som verila, že robím zmysluplnú prácu. Niekedy si s nostalgiou zalistujem v mojom notese, do ktorého som si v mladosti zapisovala myšlienky a citáty z kníh. Jeden z nich vo mne osobitne zarezonoval po vydaní publikácie: „Čím viac svoju prácu miluješ, tým viac sa ti bude dariť“.

Na čom momentálne pracujete?

Prijala som ponuku Divadelného ústavu spolupracovať pri budovaní databázy inscenácií a osobností Slovenského národného divadla a využila som príležitosť oboznámiť sa s novými technologickými postupmi. Som rada, že môžem pokračovať vo svojom predsavzatí urobiť niečo užitočné pre slovenského divadlo. Uvažujem ešte o jednom projekte, nerada by som o tom už hovorila, až keď to bude aktuálne…

Rozprával sa Ľudovít Vongrej

Mgr. Elena Blahová, rod. Martišová sa narodila 16. augusta 1943 v Bratislave. Po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte UK nastúpila do oddelenia dokumentácie SND a pracovala v ňom až do svojho odchodu do dôchodku (1968 – 2007). S veľkým prehľadom, intenzívnym osobným vzťahom a profesionálnym prístupom budovala a systemizovala dokumentačné základy archívu, ktoré v oddelení našla. Okrem toho na vysokej odbornej úrovni pripravovala a spracúvala čiastkové väčšie či menšie materiály a podklady pre dramaturgie súborov divadla, externých spolupracovníkov divadla, novinárov a ďalšiu odbornú verejnosť. V roku 1996, pri príležitosti 75. výročia založenia SND, vyšla z jej pera užitočná publikácia SND 1920-1995 s podtitulom Fakty-Osobnosti-Udalosti. Okrem faktov z histórie SND a jeho súborov je súčasťou publikácie aj abecedný súpis všetkých umeleckých osobností, ktoré v divadle od jeho začiatkov pôsobili. Zahŕňa aj prehľady premiér pôvodnej slovenskej tvorby, chronologický prehľad všetkých zahraničných zájazdov súborov SND a prehľad najvýznamnejších zahraničných dirigentov, spevákov a tanečníkov, ktorí v SND účinkovali.

K 90. výročiu vzniku SND spracovala rozsiahle teatrologické dielo Súpis repertoáru Slovenského národného divadla 1920-2010. Obsahuje nielen základný súpis jednotlivých inscenácií s hlavnými tvorcami a personálne zloženie všetkých súborov a kolektívov pôsobiacich SND v každej z deväťdesiatich sezón, ale aj o množstvo ďalších cenných informácií, ktoré boli doteraz neznáme, neúplné, nepresné alebo jednoducho nedostupné. Publikácia je výsledkom autorkinej obdivuhodnej heurestickej práce opierajúcej sa o originálne archívne pramene, rozsiahle a podrobné štúdium dobovej tlače a tiež príslušnú, najmä memoárovú literatúru. Je jedným z obzvlášť cenných príspevkov k dejinám SND a teda aj do fondu slovenskej teatrológie.

Prijatie u generálneho riaditeľa SND Mariána Chudovského pri príležitosti 70. narodenín Eleny Blahovej, 2013, foto: Izabela Pažítková

Generálny riaditeľ SND poďakoval p. Blahovej za jej celoživotnú prácu pre Slovenské národne divadlo. V poďakovaní vyzdvihol aj významnú publikačnú činnosť p. Blahovej, autorské spracovanie faktov zo starších i novších dejín SND

Všetky články Eleny Blahovej-Martišovej na Opera Slovakia nájdete TU…

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár