Elena Maximova: Bez kultúry nežijeme. Len existujeme

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štátne divadlo Košice síce ešte stále nemôže privítať v hľadisku divákov, no snaží sa nestrácať s nimi kontakt, čo sa mu darí aj prostredníctvom online projektov. Operný súbor pripravil novú inscenáciu Donizettiho opery Roberto Devereux. V postave vojvodkyne Sáry sa predstavila ruská mezzosopranistka Elena Maximova, ktorá si doposiaľ podmanila javiská v Miláne, New Yorku, Berlíne, Drážďanoch, Ríme či Londýne.

Košické divadlo pôvodne plánovalo uviesť premiéru opery Roberto Devereux novembri 2020. V úlohe kráľovnej Alžbety sa mala predstaviť slovenská sopranistka Edita Gruberová, ktorá sa chcela práve prostredníctvom tejto inscenácie rozlúčiť so svojou veľkolepou opernou kariérou. Protipandemické opatrenia to však neumožnili, Edita Gruberová ukončila kariéru a tak sa už nepostavila na javisko v opernom titule, ktorý patril medzi jej najobľúbenejšie.

Premiéra sa v novom termíne uskutoční v máji online a vedenie divadla pozvalo do Košíc umelcov medzinárodnej scény. Roberto Devereux zároveň s ďalšími dvoma Donizettiho operami – Anna BolenaMaria Stuarda – patrí do takzvanej tudorovskej trilógie, mapuje život a vládnutie troch anglických kráľovien z rodu Tudorovcov.

Užívali ste si v tejto pandemickej dobe príležitosť pripravovať novú inscenáciu v košickom divadle?

V prvom rade som vďačná, že môžem pracovať. Veľmi sa mi páči mesto, divadlo i ľudia. Bohužiaľ, som tu len na krátku dobu, takže nemám čas si prezrieť všetky zaujímavosti, ktoré Slovensko ponúka. Som vo vašej krajine totiž po prvýkrát. Ale vypýtala som si mnoho prospektov a všetko ma zaujíma, myslím si, že sa sem určite vrátim.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátne divadlo Košice, 2021, Elena Maximova (Sára, vojvodkyňa z Nottinghamu), foto: Joseph Marčinský

Aj na javisko v niektorej z prípadných repríz Roberta Devereux, keď sa otvoria divadlá pre divákov?

Keď sme sa s vedením divadla dohodli na tom, že prídem do Košíc spievať Sáru do Roberta Devereux, pôvodne sme hovorili len o tom, že prídem na niekoľko dní pripraviť predstavenie, ktoré budeme nakrúcať. Začali sme sa však baviť aj o tom, že by som možno niekedy v budúcnosti do Košíc prišla zaspievať Sáru aj na bežnú reprízu. Ako to bude v skutočnosti, to zrejme nevie povedať nikto…

Lákalo by vás to do Košíc aj preto, že vám part Sáry ako sólistke vyhovuje?

Popravde – som ešte len na začiatku, s touto postavou debutujem práve tu v Košiciach. Pôvodne som ju mala pred približne rokom spievať v opere v Sydney. Pripravovala som sa na debut, no tak ako vari všetky predstavenia pred rokom, aj tento projekt bol zrušený. Takže som sa k Sáre vrátila po roku. Je to teda moja prvá príležitosť pustiť sa do tejto postavy a vzhľadom na to, aká je svojou povahou komplikovaná, tak je pre mňa dobré, že prvý kontakt s ňou mám pri príprave inscenácie, ktorá sa bude nakrúcať. Pretože pri kamerách, ktoré vás nakrúcajú zblízka, máte úplne iné možnosti.

Za bežných okolností by som nemala toľko príležitostí vystavať povahu Sáry tak detailne, ako by som si predstavovala, pretože na javisku pri inscenácii na to jednoducho nie je priestor. Ale tentoraz – pred kamerami, ktoré umožňujú spevákovi zahrať sa s detailmi – je to pre mňa skutočne zaujímavá skúsenosť. Počas skúšok novej postavy vždy kráčate dopredu krok po kroku, objavujete nové veci. Ste vlastne ako dieťa, pred ktorým sa dennodenne otvárajú nové možnosti, otvárate si každý deň ďalšie dvere. To drží moju myseľ čerstvú a pre túto profesiu je to dôležité.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátne divadlo Košice, 2021, Elena Maximova (Sára, vojvodkyňa z Nottinghamu), zbor (skúška opery), foto: Joseph Marčinský

Je to vaša prirodzenosť? Byť zvedavá a učiť sa?

Asi áno. Musím povedať, že cítim ako istý nedostatok, že som nikdy nemala možnosť a čas skutočne systematicky sa venovať hereckej zložke opernej prípravy. V Rusku som absolvovala konzervatórium, čo je pre umelcov vlastne to najvyššie vzdelanie, ktoré môžu dosiahnuť, je rovnocenné univerzitám v Európe. A áno, mali sme na ňom nejaké herecké prípravy, ale nebolo toho veľa. Nikdy som neabsolvovala herecké kurzy a trochu ma to mrzí. Takže vychádzam hlavne z toho, čo mi je prirodzene dané.

Čiže najlepšou univerzitou pre vás bolo ísť z divadla do divadla, z postavy do postavy?

Samozrejme. Čím viac máte skúseností, tým si môžete byť istejší. Máte sa o čo oprieť. Ale pamätám si na začiatky v Moskve v Stanislavsky Music Theater. Mali sme tam šéfa opery, ktorý mi povedal – samozrejme, že sa treba naučiť hudobný part postavy, no skôr, ako sa postavíš na javisko počas skúšok, musíš pochopiť charakter postavy, ktorú budeš spievať. Dostala som teda za úlohu sadnúť si a na papier napísať všetko, čo o postave viem. Kto to je, koľko má rokov, kde žije, čo robí, ale i to, čo si o postave myslím a čo si myslím o situácii, v ktorej sa počas diela nachádza. A to som mala urobiť pri princovi Orlovskom z Netopiera. Ups? To vážne? (smiech) Ale nechala som pracovať svoju predstavivosť a veľmi mi to pomohlo.

Nehovorím, že si pri každej novej postave sadnem k čistému papieru a spisujem, čo o nej viem, ale snažím sa o nej rozmýšľať. Snažím sa pozrieť na situáciu, ktorú mám stvárniť na javisku tak, ako keby som sa pozerala na ňu ako divák pri televízii. Ale nie ja ako Elena, ale ja ako postava, napríklad práve Sára v Robertovi Devereux. Musím uvažovať ako Sára, aby som mohla byť Sára na javisku… Každá postava je iná, každú sa snažím porovnať sama so sebou a každá so sebou nesie kus zo mňa. Lebo ak by to tak nebolo, nebolo by to uveriteľné. Ak by som iba hrala a nevložila do každej postavy kus seba, diváci by mi to neuverili…

P. Čajkovskij: Eugen Onegin, Metropolitná opera New York, Anna Netrebko (Tatiana), Elena Maximova (Oľga), foto: FB EM
Koncert Don Carlo, Semperoper Dresden, 2020, Mariya Taniguchi, Sebastian Wartig, Elena Maximova, Johannes Wulff-Woesten, Anna Netrebko, Yusif Eyvazov, Tilmann Rönnebeck, Alexandros Stavrakakis, foto: Daniel Koch

Pred tým, než ste prišli do Košíc, spievali ste v Kazani Carmen. Kam sa chystáte najbližšie?

Do Ruska, do mesta Ufa. Dostala som pozvanie od tamojšieho šéfa operného domu – Oscara Abdrazakova, brata svetoznámeho Ildara. Chystá premiéru Dona Quichotta od Masseneta. Nie je tam síce pre mezzosoprán ťažký part, ale je to málo hraná opera, takže nie je jednoduché získať sólistov, ktorí už túto operu majú v repertoári. S Oscarom sa nepoznáme osobne, no vie o mne a zistil, že som už túto operu robila. Ozval sa mi len nedávno a zisťoval, či som v máji voľná. Rovnako to bolo aj v Kazani – zavolali mi len pár týždňov dopredu a keďže medzičasom padli moje európske kontrakty, rada som šla.

Je to veľký rozdiel oproti predchádzajúcim rokom, kedy ste mali kalendár naplnený dopredu niekoľko rokov a ťažko s ním bolo hýbať…

Moje plány na túto jar vyzerali takto: v Drážďanoch v marci reprízy Carmen, v apríli nová inscenácia Dona Carla, v máji v Aténach openair Rigoletto, v júni koncerty s Annou Netrebko vo Francúzsku. A všetky podujatia sú zrušené, respektíve Dona Carla v Drážďanoch posunuli na jún, no ja už mám v tom čase vyše roka podpísanú zmluvu na Rossiniho Il viaggio a Reims v Boľšom Teatri.

G. Bizet: Carmen, Royal Opera House, 2015, Bryan Hymel (Don José), Elena Maximova (Carmen), foto: Catherine Ashmore/ROH

Zneisťuje vás priveľmi táto situácia, alebo na to radšej nemyslíte?

Nuž, nedá sa na to nemyslieť. Táto situácia už trvá druhý rok a ja som bola pomerne dlho bez akejkoľvek príležitosti pracovať, príjmy som mala nulové. Lenže – musíte platiť účty, musíte z niečoho žiť. To je materiálna stránka, ktorú či chcete či nie, musíte nejako vyriešiť. No oveľa viac ma ťaží tá emocionálna stránka veci. Na jeseň mi covid-19 vzal hlasového pedagóga, veľmi ma to zasiahlo. Mnoho mojich známych stratilo svojich blízkych a ja sa snažím to celé pochopiť.

Mala som vyslovene depresívne obdobie, kedy som cítila obrovský stres. Našťastie mi manžel pomohol vyplávať z hlbokej vody, v ktorej som sa doslova topila… Som vďačná rodine, bez ktorej človek nedokáže zvládnuť ťažké časy. Držím sa nádeje, že prežijeme, čoskoro sa dostaneme von z tejto pandémie a svet sa vráti do normálu. Verím v to. Ale musím pracovať, aby som nestrácala nádej. Mám obrovské šťastie, že moja práca je môj život.

Od septembra do konca januára som nespievala, doslova som nebola schopná otvoriť ústa a vydať tón, nemala som v sebe žiadnu energiu. Cítila som sa strašne a vedela som, že jediná cesta ako z tohto vyzdravieť, je vrátiť sa na javisko. Vôbec nechcem hovoriť o tom, že pracovať je dôležité z finančného hľadiska. Oveľa dôležitejšie je to pre moju dušu. Spievať a hrať je pre mňa jediná možnosť, ako ďalej žiť.

G. Verdi: Rigoletto: Viedenská štátna opera, 2014, Piotr Beczala (Vojvoda), Elena Maximova (Maddalena), foto: Michael Pöhn/Wiener Staatsoper

Spomínali ste, že sa v júni predstavíte v Boľšom Teatri. Je to pre vás ako Rusku výnimočné účinkovať v tomto divadle?

Pre každého Rusa je tá najväčšia pocta, keď môže účinkovať v Boľšom Teatri. S manželom žijeme vo Viedni a v Zürichu, čo sú momentálne doslova mŕtve mestá. Už niekoľko mesiacov. Vo februári sme sa však vybrali do Moskvy. Pre vakcínu Sputnik. Boľšoj teater totiž umožnil ruským umelcom dať sa zaočkovať.

Bolo to úžasné. Prišla som do divadla a tam, kde by inak bola uvádzačka s programom, bol mladík s informáciami o vakcinácii. Povedal mi, kam mám ísť, kde si odložiť veci. Prišla som do garderóby a tam ma čakal lekár s vakcínou a bolo to! Mala som pocit, že som v úplne inom svete, pretože posledné mesiace som doslova sedela schovaná doma, v Moskve som prišla do divadla, kde som dostala vakcínu a potom sme s manželom navštívili hádam všetky kultúrne podujatia, ktoré sa v tom čase v Moskve diali.

Mala som pocit, ako keby som prišla do iného sveta. Asi to bude mentalitou, no v Rusku chcú ľudia na pandémiu zabudnúť. Prežili ju a už chcú žiť normálne. Koniec koncov – história tohto národa hovorí o tom, že sme vždy žili pod nejakým tlakom a vždy sme to nejako prežili. Isteže – každý národ má svoje dobré i zlé stránky, no Rusi sú silní.

G. Rossini: Il viaggio a Reims, Elena Maximova (Marchesa Melibea), Boľšoj teatr, 2019, foto: FB EM .

Máte podobné pocity aj keď interpretujete diela od ruských skladateľov?

Vtedy cítim najväčší tlak. Pretože je to repertoár môjho národa, prácu musím odviesť na viac ako sto percent. Môžem si dovoliť urobiť nejaké chyby napríklad v talianskych operách, ľudia mi to odpustia, lebo nie som Talianka. Ale pri ruských dielach musím myslieť aj na to, že sa možno niekto bude učiť podľa mojej interpretácie. Preto musia byť všetky detaily perfektné. Spievať ruský repertoár je pre mňa vždy obrovská česť ale i tlak zároveň.

Uvažujete aj nad tým, ktorým smerom svoj repertoár posunúť?

Práve skúsenosť so Sárou v Robertovi Devereux mi ukázala, že by som si mohla viac pootvoriť dvere k belcantu. Zároveň chcem rozširovať svoj repertoár v rámci Verdiho tvorby, lebo tá je pre každého operného speváka dôležitá. No a hľadám aj iné cesty. Po 10 rokoch sa chcem vrátiť k piesňam. Začnem prirodzene ruskou tvorbou, neskôr by som však rada pridala aj iných skladateľov.

Aj preto, že je možné, že niektoré štáty budú ku kultúrnym podujatiam pristupovať opatrne a zamerajú sa na komornejšie projekty?

Práve preto som na tom začala pracovať. Navyše – ste celé hodiny sami na javisku, javisko je menšie, ľudia sú bližšie pri vás, doslova im vidíte do očí. Je to úplne iná energia, ktorá vzniká počas komorných podujatí. Rozpamätávam sa na to, pretože na začiatku kariéry som sa chcela venovať práve takémuto repertoáru a aj som ho študovala. Lenže potom som nastúpila do divadla a doslova ma strhla lavína, ktorá ma zaniesla k veľkým inscenáciám.

Klanačka po predstavení Čajkovského opery Eugen Onegin v Metropolitnej opere New York, 2017, účinkovali: Anna Netrebko, Mariusz Kwiecień, Elena Maximova, Alexey Dolgov, Štefan Kocán, dirigent: Robin Ticciati, foto: Marty Sohl/The Metropolitan Opera

Vravíte, že sa snažíte prispôsobiť repertoár situácii. Myslíte si, že operný svet sa po pandémii zmení? Že bude iný, ako pred ňou?

Asi áno. Je možné, že divadlá budú musieť hľadať nové cesty, ako fungovať. Čo všetko bude treba zmeniť, netuším. Možno to budú len detaily. Poviem to na príklade skúsenosti, ktorú mám z Japonska. Bola som tam približne pred piatimi rokmi, v zime. A všetci ľudia, ktorí sa pohybovali počas skúšok a aj počas predstavení na javisku, čiže posúvali kulisy, prenášali veci a podobne, mali na tvárach čierne rúška. Myslela som si, že preto, aby ich bolo čo najmenej vidieť z javiska. Lenže dnes si s odstupom času myslím, že to robili preto, aby chránili účinkujúcich.

A ako opačný pól spomeniem Miláno. Každý umelec vie, že ísť v zime účinkovať do La Scaly nie je príjemné. V Miláne a okolí každoročne zúri silná chrípková sezóna. Pamätám si, ako sme sa o tom rozprávali s Ferrucciom Furlanettom. Vravel mi, že zakaždým, keď v zime spieva v La Scale, ochorie. Ako to vyriešiť, neviem, no zrejme bude treba viac rozmýšľať nad rôznymi detailmi a viac myslieť na zdravie účinkujúcich.

Na druhej strane – nesmieme sa uzatvoriť a báť sa žiť. Hlavne v Európe to vnímam tak, že kultúra sa tu zabíja. Nejde len o to, že umelci nemajú z čoho žiť, nie je to v poriadku ani pre divákov, ktorí si síce môžu pustiť nahrávku alebo pustiť online predstavenie, ale to nie je to isté, ako ísť do divadla či na koncert! Bez kultúry nežijeme. Len existujeme.

Rozprávala sa: Dáša Juhanová

Elena Maximova vyštudovala Čajkovského konzervatórium v Moskve, v roku 2000 bola angažovaná ako sólistka moskovského Stanislavsky Music Theater, kde stvárnila postavy ako Rosina (Barbier zo Sevilly), Polina v (Pikovej dáma), Siebel (Faust), princ Orlovsky (Netopier), Nicklausse v (Hoffmannove poviedky), Olga (Eugen Onegin), titulná postava v opere Carmen či Charlotte vo Wertherovi.

V Západne Európe debutovala v roku 2005 v mníchovskej Bayerische Staaatsoper ako Maddalena vo Verdiho Rigolettovi pod vedením Zubina Mehtu. Účinkovala aj v berlínskej Staatsoper či v Semperoper v Drážďanoch. Predstavila sa aj v Opéra National de Lyon, Teatro Comunale vo Florencii, Palau de les Arts vo Valencii, Nederlandse Opera v Amsterdame, Teatro Massimo v Palerme, Teatro alla Scala v Miláne, Metropolitnej opera v New Yorku, Viedenskej štátnej opery či Kráľovskej opere v Londýne.

Intenzívne sa venuje aj koncertnej činnosti, spolupracuje najmä s významnými ruskými orchestrami vrátane Čajkovského symfonického orchestra či Ruskej národnej filharmónie.

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár