Eliška Pappová v znamení životného a profesionálneho jubilea

1

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Mnohí návštevníci Štátneho divadla v Košiciach si aj po mnohých rokoch s vďačnosťou a uznaním spomenú na operné postavy Abigail, Čo-Čo-San, Rusalku, Toscu či Aidu v podaní sopranistky Elišky Pappovej, rodenej Novákovej, ktorá sa v obdivuhodnej pedagogickej činnosti dožíva 4. mája 2020 významného životného jubilea.

Narodila sa 4. mája 1940 v Zábřehu (dnes Ostrava-Zabřeh) v Protektoráte Čechy a Morava v rodine Gustáva Nováka (flautistu v opernom orchestri) a Anežky, rodenej Bergelovej. Pri krste dali dievčatku meno Alžbeta, ale doma jej nikto nepovedal inak ako Eliška a toto meno používa dodnes. Bezstarostné detstvo mala poznačené vojnovou apokalypsou a beštiálnou nemeckou okupáciou Ostravska. Až po desiatich rokoch života v Opave sa rodičia s tromi deťmi – narodili sa ešte synovia Gustáv a Zdeněk – vrátili do Ostravy v roku 1955.

Práve v Opave Eliška spoznala magický svet opery a tu vo vnímavej detskej duši sa zrodilo budúce povolanie: „Opera bude mojim svetom. Budem speváčkou.“ Najprv na obecnej škole a neskôr na Masarykovej meštianskej škole v Opave si jej talent všimli pedagógovia, keď účinkovala v detských rozprávkach, spievala v školskom zbore a chodila na hodiny klavíra. Riaditeľ školy Josef Žídek (otec tenoristu Iva Žídka) ju povzbudil slovami: „Holka, pěkně zpíváš, zkus jít na konzervatóř.“ Doma chceli mať z Elišky učiteľku. Šťastne zasiahla babička a prihlášku na štúdium spevu jej podpísala ona.

W. A. Mozart: Bastien a Bastienka, Vyššia hudobno-pedagogická škola Zdenka Nejedlého Ostrava, 1958, Eliška Nováková (Bastienna) (vľavo), foto: súkr. archív: Elišky Pappovej

V septembri 1955 začala štúdium na Vyššej hudobno-pedagogickej škole Zdenka Nejedlého v Ostrave v triede prof. Jarmily Bičišťovej, ktorá presadzovala vokálnu metódu Rudolfa Vaška. Od 2. ročníka už Eliška študovala v triede prof. Drahomíry Dubskej, ktorá u svojej žiačky rýchlo odhalila mimoriadny talent i hlasový rozsah. Okrem dôrazu na technickú stránku vokálneho prejavu upevňovala aj nižšiu hlasovú polohu a vďaka usilovnosti zverenkyne budovala piesňový (s dôrazom na štúdium slovenskej a českej piesňovej tvorby) a operný repertoár jednotlivých štýlových období, ale súčasne získavala aj javiskové skúsenosti.

V školskom predstavení Mozartovej opery Bastien a Bastienka naštudovala hlavnú postavu. Absolvovala úlohou Ruženy v Škroupovej opere Dráteník. Eliška Nováková ukončila štúdium v období obsahovej reformy stredného umeleckého školstva (medzi spolužiakov patril aj Milan Báchorek, hudobný skladateľ, zbormajster, pedagóg a riaditeľ Janáčkovho konzervatória v Ostrave v rokoch 1992 – 2004).

Pridali sa dva ďalšie ročníky s predmetmi z oblasti pedagogiky a didaktiky. „Nie, nie, učiť nikdy nebudem!“ S týmto predsavzatím Eliška Nováková absolvovala 15. apríla 1960 úspešný konkurz na miesto sólistky do novootvoreného spevoherného súboru Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici (dnešnej Štátnej opery). A hoci aj úspešne zložila prijímacie skúšky na štúdium spevu na HF Vysokej škole múzických umení do triedy prof. Anny Korínskej, práca na javisku ju priťahovala viac.

Eliška Nováková ako absolventka Vyššej hudobno-pedagogickej školy Zdenka Nejedlého v Ostrave (1960). Foto: súkr. archív Elišky Pappovej

Z pedagógov, ktorí šťastne zasiahli do prípravy budúcej umelkyne, treba pripomenúť Jána Šoupala (intonácia a spev z listu), Josefa Kubenku (harmónia a kontrapunkt), Jindřicha Neuwirtha (herecká a operná príprava), JUDr. Františka Králíčka (korepetícia), Jiřího Herolda (štúdium operných postáv) i dirigentov Iva Jiráska a Josefa Kuchinku.

Dvadsaťročná Eliška Nováková spolu s viacerými spolužiačkami z tanečného oddelenia sa zapojila do vývoja spevoherného súboru v Banskej Bystrici. Premyslenú prípravu na stredoškolských štúdiách mohla konečne zúročiť na ozajstnom javisku. Musela si naviac rýchlo osvojiť slovenčinu, pretože v tom čase sa hudobno-dramatické diela uvádzali v prekladoch. Rečová pedagogička Klára Dubovicová a sólista Andrej Bystran ju v tom podporovali. Už 9. júla 1960 sa predstavila banskobystrickému divákovi ako Barča v Smetanovej Hubičke v réžii Františka Rella pod taktovkou Reného Kubinského.

V Banskej Bystrici zostala tri sezóny. Naplnila ich Aničkou v Dusíkovej operete Hrnčiarsky bál (1961); Barčou v Smetanovej opere Hubička (1960); Stellou v Dunajevského operete Voľný vietor (1961); Adelou v operete Johanna Straussa Netopier (1962) a Figurínou v Miljutinovom Módnom ateliéri (1960). V závere sezóny 1962/1963 usilovne študovala Micaelu do pripravovanej inscenácie Bizetovej opery Carmen. Usilovne sa učila od svojich kolegov na javisku: tenoristu Jozefa Kondera a barytonistu Štefana Babjaka. Vzácnou oporou jej boli aj skvelé kolegyne Dagmar Rohová- Boksová a Mária Urbanová.

B. Smetana: Hubička. Divadlo Jozefa Gregora Tajovského Banská Bystrica, 1961, (dnešná Štátna opera), Eliška Nováková (Barča), foto: súkr. archív Elišky Pappovej

Eliška Nováková sa ukázala ako bystrá, sebavedomá a energická umelkyňa s túžbou po budovaní širokého repertoáru s premysleným dramaturgickým postupom. Dirigent Anton Buranovský mladú umelkyňu oslovil s ponukou do Spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove (DJZ). Tak si 15. augusta 1963 zapísala do svojho profesionálneho životopisu zmenu kamennej divadelnej svätyne.

Prešovská etapa v živote Elišky Novákovej trvala jedenásť rokov. V Prešove si našla aj životného partnera Františka Pappa (1930 – 1983), herca, člena DJZ, a zmenila podobu priezviska na Pappová.

František Papp (1930 –1983), foto: súkr. archív Elišky Pappovej

V tom čase bolo DJZ etablovaným telesom, v ktorom venovali pozornosť uvádzaniu nielen operetného ale aj operného repertoáru. Dramaturgiu súboru rozširovali naštudovania hudobných komédií a muzikálov domácej i svetovej literatúry ako aj hudobno-zábavné žánre sovietskej tvorby so zvládnutím rozdielnych technických a výrazových požiadaviek. Personálne obsadenie DJZ nedovoľovalo alternácie, preto nároky na sólistov boli mimoriadne vysoké. V celoštátnych hodnoteniach dosahoval súbor výrazné umelecké úspechy. Sólistka s príznačnou usilovnosťou talentom a trpezlivosťou zvládla tajomstvá hereckého kumštu v muzikáloch, hudobných komédiách a operetách.

Prečítajte si tiež:
Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove

Z obdobia rokov 1963 až 1973 môžeme uviesť aspoň niektoré naštudované postavy: Mercedes v hudobnej komédii Voskovca, Wericha a Ježka Kat a blázon (1963); Giovanna Ciaretti v Kramerovom muzikáli Keď je v Ríme nedeľa (1964); princezná Hermia v Offenbachovej Šiestej žene Modrofúza (1964); Júlia zo Sedláčkovej Vdovy z Valencie (1964); Mary Duck z Renzovej hudobnej komédie Ďakujem Ti, Eva (1965); Denisa v Hervého operete Mam´zelle Nitouche (1966); Mirandolína v Kawanovej rovnomennej operete (1966); Dana Radová v Kormoránovi Teodora Šeba Martinského (1966); Angela Didierová v Lehárovej operete Gróf z Luxemburgu (1968); Annina v Straussovej Noci v Benátkach (1971); Anna Elíza v Lehárovej operete Paganini (1972); Hana Glavari v Lehárovej Veselej vdove (1973); Anička Koláriková v Dusíkovom Hrnčiarskom bále (1968); Marica v Kálmánovej operete Grófka Marica (1969); Anka v operete Vietor od Poľany Šimona Jurovského (1973).

Eliška Pappová počas prešovského obdobia ponuku „opusteného žezla“ primadony po odchode sopranistky Evy Šmálikovej do Košíc prijala a nadviazala na líniu sopranistiek – Karoli Vajdová-Bernatíková, Elena Koleková a už spomínaná Eva Šmáliková.

F. Lehár: Paganini, DJZ Prešov, 1972, Eliška Pappová (Anna Elíza) (prvý rad ako prvá sprava), režisér František Rell (prvý rad ako druhý sprava; nazývali ho aj ,,divadelný otec”) foto: Archív DJZ Prešov

Rok 1972 otváral v umeleckom živote Elišky Pappovej vrcholné umelecké obdobie. Čoraz viacej si uvedomovala, že jej svetom je opera a rokmi umeleckej práce sa výrazne posunula k naplneniu svojej životnej túžby spevácky, herecky i ľudsky. Naštudovanie Anny Elizy v Lehárovej operete Paganini v réžii Františka Rella a dirigenta Vladimíra Daněka, podnietilo skladateľa a dirigenta, šéfa opery Štátneho divadla v Košiciach Ladislava Holoubka, aby umelkyňu pozval na konkurzné predstavenie Smetanovej opery Predaná nevesta. Na doskách ŠD v Košiciach sa na konkurzom predstavení 27. januára 1974 zišlo hviezdne obsadenie: tenorista Vilém Přibyl ako Jeník a Ladislav Neshyba ako Kecal.

Kritik Tibor Bodák mohol o Eliške Pappovej napokon napísať: „Táto skromná a snaživá herečka svojim kultivovaným prednesom si získala srdcia milovníkov hudobno-zábavného divadla, ktoré sa teší veľkej popularite v samotnom Prešove, ale aj všade tam, kde pohostinsky vystupuje. Skoro každý návštevník divadla má svojho obľúbeného herca alebo herečku, ktorému fandí, ktorého má rád a Eliška Pappová ich nemá málo…!“

V júni 1974 sa Eliška Pappová so súborom i milovaným publikom na doskách DJZ v Prešove rozlúčila. Súbor prišiel o obľúbenú sólistku i herečku, ktorá vyrástla v osobnosť precízne stvárňujúcu charakter postáv so všetkými atribútmi umelecky vyzretej klasickej primadony.

Ako sólistka ŠD sa Eliška Pappová košickému publiku po prvýkrát predstavila v titulnej postave opery Rusalka od Antonína Dvořáka 30. novembra 1974, ale do svojho profesijného životopisu si vpísala zmenu s dátumom 19. júla 1974. Doskám ŠD ostala verná plných dvadsať rokov.

E. Suchoň: Krútňava, Štátne divadlo Košice, 1975, Alžbeta Mrázová (Marka), Mária Harnadková (Katrena), Eliška Pappová (Zuzka), foto: Archív ŠDKE
G. Gershwin: Porgy a Bess, Štátne divadlo Košice 1981, Eliška Pappová (Bess), Juraj Šomorjai (Porgy), foto: Ondrej Béreš

Do repertoáru jej pribudlo 44 postáv, niektoré aj vo viacnásobnom naštudovaní. Celkom trikrát sa tu stretla so súčasnou slovenskou opernou tvorbou. Naštudovala Zuzku v opere Eugena Suchoňa Krútňava (1975); Zuzu v opere Jána Cikkera Juro Jánošík (1977) a Betku v jednoaktovke Bačovské žarty Ladislava Holoubka (1981). Pod náročným vedením dirigenta Ladislava Holoubka naštudovala päť operných inscenácií: z českého operného repertoáru Rusalku v rovnomennej Dvořákovej opere (1977, 1989); Jenůfu v Janáčkovej opere Jej pastorkyňa (1977); Marienku v Smetanovej Predanej neveste (sezóna 1982/1983) a Katarínu v Gréckych pašiách Bohuslava Martinů (1989).

Zo svetového operného repertoáru Leonóru v Beethovenom Fideliovi (1985); Elzu Brabantskú vo Wagnerovom Lohengrinovi (1976); Donnu Annu v Mozartovom Don Giovannim (1980) a Margarétu v Gounodovej opere Faust a Margaréta (1979). Pamätníci dodnes spomínajú predstavenie s hosťujúcim tenoristom Petrom Dvorským ako Faustom. Z ruského a sovietskeho operného repertoáru naštudovala Tatianu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1984); Lelu v rovnomennej opere gruzínskeho skladateľa Revasa Lagidzeho (1979) a Jusiu v Taktakišviliho opere Mindia (1986).

G. Puccini: Madama Butterfly, Štátne divadlo Košice, 1978, Eliška Pappová (Čo-Čo-San), Ida Kirilová (Suzuki), Ladislav Pačaj (Goro), foto: Archív ŠDKE

V košickom umeleckom období Elišky Pappovej dominujú opery Giuseppe Verdiho a obdobie verizmu. Takmer všetky tieto naštudovania niesli rukopis náročnej prvej slovenskej opernej režisérky Drahomíry Bargárovej a dirigenta Borisa Velata. Kryštalizácia Pappovej sólistického operného majstrovstva je zakódovaná práve vo verdiovských postavách: Alžbeta z Valois v Donovi Carlosovi, Leonora v Trubadúrovi (1981), Aida (január 1983, keď sa prostredníctvom naštudovania tejto roly vyrovnáva s bolestnou skutočnosťou – odchodom milovaného manžela Františka Pappa), Tosca (1983), Čo-Čo-San (1978, 1987, 1993) a nezabudnuteľná Abigail v Nabuccu (1988, 1994).

Zvláštnu pozornosť v interpretačnej rovine venovala umelkyňa postavám tragicky trpiacich hrdiniek. Jej široký emocionálny charakter, základ a krehkosť postavy sa premietli do interpretácie s technickou istotou, vokálnou čistotou a výrazovou presvedčivosťou vo vzťahu ku stvárňovanej postave. Návštevník ŠD Košice mal možnosť na príklade opery Pucciniho Madama Butterfly zažiť vývoj Čo-Čo-San od naivného dôverčivého dievčaťa po odvrhnutú ženu so silným citovým nábojom a excelentne vyspievanou slávnou áriou.

Na doskách ŠD v Košiciach dostala Eliška Pappová príležitosť vrátiť sa aj k operetnému repertoáru: Grófka Marica (1978); Cigánska láska (1976, 1984); Zem úsmevov (1988); Cigánsky barón (1991); Viedenská krv (1982); Netopier (1985) a Vtáčnik Karla Zellera (1994 – ako Kňažná). Skúsenosť so štýlom veľkej operety, vokálna, herecká a pohybová dispozícia Elišky Pappovej boli košickým publikom i kritikou prijímané s uznaním a zaslúženým obdivom.

F. Lehár: Cigánska láska, Štátne divadlo Košice, 1984, Eliška Pappová (Zorika), Karol Mareček (Mošu), foto: Ondrej Béreš

V rokoch 1987 až 1994 prešla sólistka mimoriadne náročným obdobím počas rekonštrukcie kamenného divadla. V náhradnom nedivadelnom priestore Domu kultúry ako posledné predstavenie spievala Pucciniho Madama Butterfly. V júni 1994 absolvovala náročný konkurz na pedagogické miesto na Janáčkovom konzervatóriu v Ostrave a úspešný výsledok otvoril pred umelkyňou posledné obdobie s označením pedagogické.

Ešte 23. septembra 1994 spievala Abigail na verejnej generálke znovuotvorenia ŠD Košice. Len zasvätenci vedeli, že je to jej rozlúčkové predstavenie, hoci nikto na javisku ŠD umelkyni nepoďakoval slovom a ani kyticou. Ba ani v INFO ŠD nenašli riadok na rozlúčenie a poďakovanie. Ešte raz sa vrátila do ŠD, aby ako hostka 7. apríla 1995 spievala Toscu v rovnomennej Pucciniho opere na počesť prezidenta SR Michala Kováča a J. Em. Jozefa kardinála Tomka.

Vyvrcholenie košického obdobia Elišky Pappovej potvrdilo správnosť pedagogického vedenia Drahomíry Dubskej, ktorá rozsah takmer celej trojčiarkovanej oktávy s rozvíjaním vysokej koloratúry na technickej úrovni spojila s upevňovaním jej nižšej hlasovej polohy. V interpretačnej praxi sa jubilantka s jej príznačnou náročnou zhostila aj zložitých dramatických partií sopránových postáv verdiovského repertoáru. A aj v súčasnom období pedagogického pôsobenia si Eliška Pappová zachovala neopotrebovanosť hlasového fondu a svietivý lesk vysokej polohy.

Súčasťou 34-ročnej umeleckej dráhy Elišky Pappovej na Slovensku bola aj pravidelná koncertná činnosť, kde sa venovala interpretácii piesňovej literatúry. V košickom období po vzniku kruhov priateľov hudby sa stala, spolu s ďalšími členmi operného súboru ŠD, vyhľadávanou interpretkou na koncertných pódiách.

Po nástupe na pedagogické miesto na Janáčkovo konzervatórium v Ostrave sa ešte v prvých štyroch rokoch venovala sporadicky aj koncertnej činnosti v okolí Ostravy a Opavy. Spoluúčinkujúcimi boli často aj jej talentovaní študenti – Marianna Pillárová (v súčasnosti pôsobí pedagogicky na Janáčkovom konzervatóriu a gymnáziu v Ostrave) a Petr Murcko s klavírnym sprievodom prof. Marie Horáčkovej, pedagogičky z Janáčkovho konzervatória v Ostrave.

Eliška Pappová so študentkou Veronikou Zliechovcovou, Janáčkovo konzervatórium Ostrava, 1996, foto: Silvia Fecsková

Svojim študentom dávala príklad aj ako umelkyňa na koncertnom pódiu. Len ojedinele sa dostalo Eliške Pappovej príležitosti predstaviť sa na koncertnom pódiu či divadelnom javisku v zahraničí (hosťovania v Maďarsku, Holandsku a v Nemecku). Pozornosť jubilantke venovala televízia a rozhlas veľmi skromne. Umelecký šéf opery a hudobný skladateľ Ladislav Holoubek k životnému jubileu Pappovej v roku 1980 pripravil jej umelecký profil v Československej televízii – Štúdio Košice.

Štatistická úvaha o jubilantke je naplnená faktami, že naštudovala 92 postáv a odohrala viac ako 2200 predstavení. Za postavy Aida, Lela, Čo-Čo-San, Bess, Abigail a Rosalinda dostala Ceny Literárneho fondu. Až v roku 1989 jej bol udelený titul „Zaslúžilá umelkyňa“. Pri spomienke na túto skutočnosť zakaždým dodá: „I keď tieto tituly, udelené v dobe totality, dnes nie sú nijako cenené, napriek tomu si to vážim. Ako nestraníčka a najmä ako Češka, som si ich musela za celú dobu pôsobenia na Slovensku ozaj zaslúžiť.”

Jubilujúca Eliška Pappová je známa výrokom: „Učiť som nikdy nechcela. Vždy som sa tomu vyhýbala a myslela som si, že to nikdy nedokážem.“ Už v Košiciach kládla „základy“ svojho terajšieho pedagogického pôsobenia. Ako hlasová pedagogička pôsobila v prvom období súboru Collegium Technikum na Technickej univerzite v Košiciach. Od roku 1986 pôsobila externe na Konzervatóriu v Košiciach. Z tohto obdobia sa v hudobnej kultúre uplatnili študentky Michaela Mojžišová, rodená Žitná (t. č. operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV) a Klaudia Račić, rodená Dernerová (v rokoch 1994 – 2019 sólistka Opery SND; t. č. pôsobí pedagogicky na Katedre hudobnej pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského Bratislava).

Eliška Pappová so svojimi žiačkami na košickom konzervatóriu, zľava: Klaudia Dernerová, Michaela Eliášová, Anna Chyrová. Fotografia je z mája 1989 (krátko po udelení titulu Eliške Pappovej – Zaslúžilý umelec), foto: Veronika Janušková

Od 1. septembra 1994 do roku 2013 pôsobila pedagogicky na Janáčkovom konzervatóriu v Ostrave (neskôr Janáčkove konzervatórium a gymnázium v Ostrave). V roku 2006 sa stala externou odbornou asistentkou na Katedre sólového spevu na Fakulte umení na Ostravskej univerzite, kde pôsobí dodnes.

Za dvadsaťsedem rokov pedagogického pôsobenia v Ostrave viedla celý rad adeptov vokálneho umenia. Niektorí si po štúdiu na konzervatóriu zvolili aj iné zameranie štúdia na vysokej škole v oblasti hudobného umenia. Niektorí absolventi sa vybrali cestou muzikológie, réžie, opernej dramaturgie či – po príklade svojej pedagogičky – učiteľstvo.

Medzi výnimočných študentov vokálnej triedy Elišky Pappovej patrí basista Jan Martiník, ktorý získal Cenu v kategórii „Pieseň“ na svetovej súťaži BBC Cardiff Singer v roku 2009. V roku 2017 u nej absolvovala štúdium sopranistka Nicola Proksch z Rakúska, manželka Jana Martiníka, ktorá sa predstavila v troj úlohe Olympie, Antonie a Giulietty v ostatnej inscenácii Hoffmanovych poviedkach Jacquesa Offenbacha v Štátnom divadle v Košiciach. V tomto opernom súbore z vokálnej triedy Elišky Pappovej pôsobia Michal Onufer, bas a v opernom zbore sopranistka Ľubica Strapáčová. V opernom zbore banskobystrickej Štátnej opery pôsobí sopranistka Romana Hýroššová.

Štátne divadlo Košice uviedlo 19. 6. 1993 Pucciniho Toscu v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule, Eliška Pappová (Tosca), Jozef Konder (Cavaradosi), foto: Silvia Fecsková

Vo vokálnej triede Elišky Pappovej študovali aj viacerí študenti zo Slovenska. Výnimočnou študentkou v triede Elišky Pappovej na Katedre sólového spevu je mezzosopranistka Dominika Škrabalová, ktorá získala ocenenie na Stonavskej Barborke v Stonavě a excelovala na prehliadkach poslucháčov vysokých škôl v Tepliciach a v Prahe.

Elišku Pappovú pozývajú do porôt rôznych vokálnych súťaží. V rokoch 1992 a 1993 bola predsedníčkou poroty súťaže Hudobná mládež spieva v Bardejove. Niekoľko rokov je členkou poroty Mezinárodního festivalu v komorním a ansáblovom zpěvu Stonavská Barborka v Stonave v Čechách. Niekoľko rokov učila spev na Medzinárodných vokálnych kurzoch Moravian Master Class v Náměšti nad Oslavou (pod vedením českej muzikologičky a jazykovej poradkyne Mirky Zemanovej, ktorá kurzy založila). Kurzy boli zamerané na interpretáciu českej vokálnej literatúry pre frekventantov z celého sveta.

Spomienku pri príležitosti životného jubilea sopranistky a pedagogičky Elišky Pappovej – a zároveň 60. výročia jej umeleckého pôsobenia posielame do Ostravy s úprimným prianím dobrého zdravia a radosti z milovanej pedagogickej práce od pamätníkov jubilantkinej umeleckej i pedagogickej činnosti zo Slovenska, na ktoré s vďakou i láskou neprestajne spomína. Ad multos felicissimus que annos!

Autor: Silvia Fecsková

Zdroj: Fecsková, Silvia: Eliška Pappová – umelecky a pedagogický profil, Bardejov, rkp., 275 s. + 32 s. foto príloha.

článok bol aktualizovaný 7. 10. 2020 o 8. hod. – upravená bola informácia ohľadom Medzinárodných vokálnych kurzoch Moravian Master Class v Náměšti nad Oslavou.

Medzinárodne vokálne kurzy Moravian Master Class v Náměšti nad Oslavou viedla v rokoch 2012 – 2016 ich zakladateľka, usporiadateľka a umelecká riaditeľka Mirka Zemanová (česká muzikologička, publicistka a jazyková poradkyňa, ktorá žije v Londýne), nie profesorka Eliška Pappová.  Názov Moravian Master Class je pod copyrightom pani Zemanovej, a kurzy neboli v žiadnom prípade zamerané na interpretáciu českej vokálnej literatúry iba pre frekventantov z USA (ako bolo pôvodne v článku uvedené) – zúčastnili sa ich speváci z mnohých krajín. Silvia Fecsková a redakcia sa pani Zemanovej za tieto omyly ospravedlňujú.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

muzikologička, kunsthistorička, hudobná kritička a publicistka, hudobná dramaturgička, editorka, hudobný manažment

Jeden komentár

  1. Michaela Mojžišová
    Michaela Mojžišová,

    Ďakujem Silvii Fecskovej za informáciami aj úctou naplnené blahoželanie dnešnej jubilantke – vynikajúcej speváčke, pedagogičke, no predovšetkým krásnemu človeku. Pre študenta spevu niet šťastnejšej konštelácie, ako keď sa v jeho pedagógovi stretne fundovaný odborník s citlivým psychológom a láskavým priateľom. Presne takou osobou pre mňa bola (a stále je) Eliška Pappová. Ona bola nielen mojou učiteľkou spevu na košickom konzervatóriu, ale aj prvým kontaktom s (košickými) opernými dejinami. Teším sa, že je stále v skvelej fyzickej aj mentálnej kondícii, plná chuti do učenia i do života. Nech jej to vydrží ešte mnoho rokov!

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku