Vo februári 1923 v rámci pohostinských vystúpení v Československu vystupovala v Bratislave česká operná speváčka, jedna z najslávnejších svetových sopranistiek všetkých čias, Ema Destinnová, ktorá vo vypredanom Slovenskom národnom divadle pripravila divákom dva výnimočné sviatočné večery v postavách Milady v Smetanovom Daliborovi a Čo-čo-san v Puccinho opere Madame Butterfly.
Podľa českého muzikológa a publicistu Bohumila Plevku sa už krátko po skončení prvej svetovej vojny ako prvý pokúsil pozvať Emu Destinnovú do Bratislavy (v tom čase ešte Prešporku) bratislavský župan Samuel Zoch. Poslal jej list s prosbou aby sa zúčastnila na prvom umeleckom zájazde operného súboru pražského Národného divadla do Bratislavy v januári 1919 (o zájazde sme písali TU…), ktorý tu uviedol Smetanove opery Predaná nevesta a Dalibor. Pre chorobu však musela odmietnuť.
„Naše slávná Slávy dcera Ema Destinnová,
(Zdroj: Bohumil Plevka, Ema Destinnová v Bratislave. In : Hudobný život,7.7.1980,r.12,č.14,s.8).
Stráž na Nežárkou. Nám milé umělkyni!
Prosím Vás, přijedte nám zaspívat do našeho Prešpurku, Vy lidu z duše zpíváte, Vaše duše je naší duší. Prosíme Vás jménem Slovenska šťastného, přijedte, sestro slávna v den příjezdu naší vlády, dne 4. února, s Národním divadlem. Povzbuďte našeho ducha !“
Ani druhý pokus vedenia opery v ére šéfa opery Milana Zunu pozvať Emu Destinnovú na vystúpenie v rámci cyklu Smetanových opier v apríli 1921 nebol úspešný. Až vo februári 1923 malo aj bratislavské obecenstvo príležitosť obdivovať majstrovské umenie mimoriadnej umelkyne.
Prečítajte si tiež:
Levia nevesta Ema Destinnová
Na svojom prvom predstavení dňa 22. februára 1923 sa Destinnová vo vypredanom hľadisku SND predstavila ako spevácky a herecky neprekonateľná Milada v Smetanovom Daliborovi v znovu naštudovanej inscenácii opery pod taktovkou Milana Zunu. Postavu Milady podala kritiky „úchvatne, prirodzene a jej čistý hlas znel vyrovnane, jasne, bez námahy a bez snahy oslňovať svojou vycibrenou technikou.“ (V. H. Slovenský denník, roč. 6, 24. 2. 1923, č. 44. s. 6.).
Po stránke hereckej vytvorila „z ducha hudby herecký výtvor priamo skulpturálnej krásy! Milada žalobkyňa, meniaca sa v ženu milujúcu, odhodlaná vyslobodiť miláčika z náručia žalára a smrti, žena smetanovsky rýdza, veľká a zase prostá, čisto milujúca, vyrastá v jedinej mocnej a krásne vystavenej, vnútorne vybudovanej línii, jej každý krok, každé gesto, každý postoj tryská z hudby a zdôvodnený je jej líniou a jej rytmom. Čo o výtvarnej, opojnej krásy!“ (Robotnícke noviny, roč. 20, 25. 2. 1923, č. 45, s. 3).
Podľa recenzenta Bratislavských novín (-ib., roč. 2, 28. 2. 1923, č. 48, s. 4) „Smetanova hudba jí celou proniká, ona je tu pouze stělesněnou její duší, nitro chvěje se každičkým tónem, srůstá s hudbou v jednu překrásnou linií dramatického osudu a při takovémto pochopení díla vyhraje Destinová herecky i každou notu.“
Na druhý deň (23. februára 1923) spievala v SND titulnú úlohu v Pucciniho Madame Butterfly. Postavou síce nepripomínala útlu japonskú gejšu, opäť však nadchla svojím speváckym výkonom: „Hlas umelkyne vo výškach znie sviežejšie a plnšie než v strednej polohe. Úloha Butterfly celým svojím založením ukázala tieto vysoké polohy v plnom lesku. Po hereckej stránke je jej Butterfly pozoruhodným umeleckým kusom vzornej práce; všetkej hrubosti a všetkého naturalizmu zbavené prosté dievča, meniace sa v milujúcu matku, prepracováva delikátne a jemne…“ Prispelo k tomu aj vzorné a krásne vypracovanie orchestra, ktorý pod Zunom podtrhol hlavne lyrické partie diela. (-b. Robotnícke noviny, roč. 20, 28. 2. 1923, č. 47, s. 3).
„Stejně jako v Daliboru byla uchvacující i v Madame Butteffly. Pěvecky i herecky obtížnější a rozlehlejší tato role byla ji podána s jedinečným pochopením a nadšením. Nelze jí opravdu jinak definovati, než velikou, nanejvýš dokonalou umělkyni.“ (-ib. Bratislavské noviny, 23. 2. 1923, r. 2, č. 44, s. 4)
V decembri 1923 mala Ema Destinnová koncert vo veľkej sále bratislavskej Reduty za spoluúčinkovania znamenitého klavírneho virtuóza prof. Zdeňka Davida. Spievala piesne G. F. Händela a R. Straussa, ruské a poľské piesne, výborne interpretovala piesňovú tvorbu českých skladateľov A. Dvořáka, B. Smetanu a Zd. Fibicha, ktoré v programe dominovali. „V jej podaní sa spája ušľachtilý materiál, vynikajúca kultúra a absolútna muzikálnosť – to sú prednosti, ktoré zaistia svetoznámej speváčke o desať rokov uznanie všetkých hudobníkov. Dnes je pani Destinnová na vrchole svojho umenia, v piesňach a áriách dosahuje absolútne výšky.“ (– h – , Pressburger Zeitung, 5. 12. 1923, r. 160, č. 334, s. 9)
Po viac ako dvojročnej prestávke preplnené hľadisko Slovenského národného divadla opäť privítalo vzácnu umelkyňu, tentokrát v titulnej úlohe Pucciniho Toscy (11. novembra 1925) pod zručnou taktovkou dirigenta Bohuslava Tvrdého. Jednu zo svojich najobľúbenejších postáv spievala s vysoko vypätou vervou, so žiarom vnútorného precítenia a kritiky nešetrili superlatívmi:
„Pri terajšom vystúpení v SND nás Destinnová upútala veľkou kultúrou svojho stále pekného hlasu, ktorý jej získal svetového mena. Vysoké tóny sú stále široké, voľné, stredná hlasová poloha je dokonalá: veľa speváčok by si mohlo blahoželať, keby sa hlasovo aspoň čiastočne priblížili k tomu štádiu, kde je teraz Destinnová po svojej tridsaťročnej, zaslúžilej umeleckej činnosti. Veľmi dobrým partnerom jej bol R. Hübner svojím doteraz najlepším výkonom, ktorý bol mimoriadne disponovaný.“ (Slovenský národ, roč. 1, 15. 11. 1925, č. 123, s. 9)
„Spievala ušľachtilým hlasom, hrala s vysoko vypätou vervou, so žiarom vnútorného cítenia.“ Znamenite „dokázala striedať stavy výsostného pokoja s pôsobivými momentmi prudkého vzplanutia citov a vášní, krásne vyriešila scénu ústupu pred rozvášneným Scarpiom, kladúc hlavný výraz na mimiku tváre. R. Hübner, výborne disponovaný, bol elegantným Cavaradossim, krásne a jasne opisujúc línie Pucciniovskej lyriky. Otava (v úlohe Scarpiu) nenútil svoj hlas do nadbytočnej intenzity a herecky založil postavu svojím vlastným spôsobom.“ (-lm-. Slovenská politika, roč. 6, 15. 11. 1925, č. 259, s. 2.)
„O umění peveckém i dramatickém pi. Destinnové není třeba zvláště psáti, je dosud vynikající, strhuje k nadšení nejen obecenstvo, nýbrž i domácí umělce pobízí k výkonům nadprůměrným, třebas byla patrna částečná nervosita z jejího výkonu.“ (do, Lidové noviny, 15. 11. 1925, r. 33, č. 571, s. 9)
POZNÁMKA:
Autor publikácie Emma Destinnová, česká pěvecká legenda (nakladatelství Brána, 2008) operný dramaturg, pedagóg spevu a hudobný publicita Miloslav Pospíšil nesprávne uvádza ako dirigenta všetkých predstavení Emy Destinnovej na scéne Slovenského národného divadla Oskara Nedbala ( s. 285 a s. 287). Oskar Nedbal sa stal riaditeľom až v 1923 – 1924 a podľa zachovaných dokumentov a záznamov Toscu v SND ani nedirigoval.
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
pozn. red.: fotografie v článku sú ilustračné, nie sú z inscenácií SND
