Emmerich Kálmán – kráľ operiet

Týmto článkom si pripomenieme 140. výročie narodenia skladateľa Emmericha Kálmána (24. 10. 1882 Siófok – 30. 10. 1953 Paríž), niekedy nazývaného prívlastkom „kráľ operiet“ a zvyčajne zaraďovaného do „strieborného veku“ tohto hudobnodramatického umenia. Košice a tunajšie divadlo bolo naklonené jeho tvorbe už v prvej tretine 20. storočia, keď ešte len začínal komponovať operety. Preto do tohto spomienkového článku zaraďujem aj niektoré historické premiéry, naštudované v Košiciach, v meste, kde je dodnes tradícia uvádzania operiet.

Rodným mestom Emmericha (Imre) Kálmána je Siófok. Leží pri Balatonskom jazere v Maďarsku. Narodil sa v židovskej rodine obchodníka Károlya Koppsteina a Pauly, rodenej Singerovej ako tretie dieťa k súrodencom Bélovi (Vojtech) a Vilme. Rodina sa neskôr rozrástla ešte o sestry Rózsu (Rozália) a Ilonu.

Náklonnosť k hudbe a hudobné nadanie zdedil po rodine svojej matky Pauly. Sama milovala hudbu, dobre hrala na klavíri a z jej rodiny pochádzalo viacero dobrých hudobníkov, rabínov a učiteľov. Finančný krach otcovej firmy (spôsobený nezodpovedným pokladníkom) prinútil rodinu k odchodu do Budapešti. Dočasne sa nasťahovali k otcovej sestre Gizele. Veľká náklonnosť k hudbe, ktorú začal intenzívne pociťoval mladý, 14-ročný Imre, bola dôvodom štúdia hudby najprv na Hudobnej škole a potom na Hudobnej Akadémii F. Liszta.

Už na Hudobnej škole patril k nadaným klaviristom. Z kondícií, ktoré ako gymnazista dával z jazyka latinského a gréckeho, kúpil si starší klavír do bytu, kam sa rodina, keď sa ich finančná situácia zlepšila, presťahovala. Dovtedy cvičieval na klavíri u ďalšej svojej tety. Prihodila sa mu však nemilá vec, podobne ako kedysi R. Schumannovi – dostal bolesti ramena a zápal medziprstových šliach a úponov, čo nadanému mladému klaviristovi znemožnilo naďalej sa venovať tomuto nástroju.

Hudby sa však nevzdal. Po maturite sa na žiadosť rodičov zapísal na štúdium práva. Paralelne navštevoval aj Hudobnú akadémiu. Hra na klavíri už neprichádzala do úvahy, takže sa rozhodol pre štúdium kompozície v triede Hansa Koesslera, známeho pedagóga, ktorého žiakmi boli aj Béla Bartók, študujúci o pár ročníkov vyššie a Zoltán Kodály. S Bartókom nadviazal mladý Imre priateľský vzťah, ba Bartók často chodieval ku Koppsteinovcom aj na obedy.

Keď už Kálmán žil vo Viedni (od r. 1919), dopomohol Bartókovi dostať sa k viedenskému vydavateľovi Universal Verlag, čo bolo pre neho a propagáciu jeho diela nesmierne dôležité. Ku Kálmánovým spolužiakom a priateľom patrili aj ďalší budúci skladatelia operiet – Victor Jacobi. K jeho najúspešnejším operetám patrí Dievčenský jarmok (Leányvásár) a Albert Szirmay (Mágnáš Miško). Popri štúdiu sa E. Kálmán venoval umeleckej kritike v novinách Pesti Napló (Peštiansky denník).

Ako a kedy si Emmerich zmenil priezvisko Koppstein na Kálmán?

Došlo k tomu počas gymnaziálnych štúdií v Budapešti. Dôvodom bola vízia, že si založí vlastné noviny (aj si ich založil) a pôvodné priezvisko sa podľa jeho názoru k vydavateľovi nehodilo.

Emmerich Kálmán, študent na Hudobnej akadémii po napísaní prvých symfonických diel (symfonické básne Saturnalia, Endre a Jolana) pomerne rýchlo zistil, že toto nie je cesta, po ktorej by sa chcel uberať. Komponovať, to áno, ale inú hudbu. Tou inou cestou bola opereta, ktorá nakoniec priniesla kompozičné víťazstvo. Už prvá opereta Jesenné manévre (Tatárjárás) na text žiadaného libretistu K. Bakonyiho (premiéra 22. 2. 1908) z vojenského prostredia cisárskej armády (pseudonym Karl von Bakony) priniesla E. Kálmánovi vytúžený úspech, o ktorom svedčilo 150 repríz.

Na premiére v budapeštianskom divadle Vígszinház zaujali divácke miesta okrem spolužiakov ako A. Szirmay aj skladatelia B. Bartók, K. Goldmark, známy huslista a skladateľ J. Hubay, ale aj významní spisovatelia J. Heltai, F. Molnár a ďalší.

Kedy a ako sa dostali operety do Košíc?

V Košiciach uviedla maďarská divadelná spoločnosť Jánosa Komjáthyho Jesenné manévre zanedlho po premiére, už v apríli 1908. Touto operetou si E. Kálmán otvoril cestu nielen do celej Európy – Švédska, Talianska, Francúzska, Viedne, Berlína, Prahy – ale dostala sa aj na javiská v Amerike a Anglicku, keď ju uviedli divadlá v New Yorku a Londýne.

Aj ďalšiu Kálmánovu operetu Obsitos (premiéra 16. 3. 1910 Vígszinház Budapešť) uviedla Komjáthyho divadelná spoločnosť v Košiciach (už v sezóne 1910/1911) pod názvom Der gute Kamerad. Komjáthy veľmi pozorne sledoval tvorbu E. Kálmána, i keď ten už vtedy žil vo Viedni. Vzápätí, po premiére operety Obsitos uviedol v Košiciach ešte dve ďalšie skladateľove operety. Cigánsky primáš (premiéra vo Viedni 11. 10. 1912) mal maďarskú premiéru v Budapešti 24. 1. 1913 a v Košiciach na jar 1913. Komjáthy ešte pred definitívnym odchodom so svojou spoločnosťou na jar r. 1914, stihol tu v sezóne 1913/1914 inscenovať aj Kálmánovu operetu Malý kráľ (premiéra v Budapešti 11. 10. 1912).

Námet Cigánskeho primáša, dotýkajúci sa príbehu dvoch, legendou opradených cigánskych muzikantov, Paliho Rácza a jeho syna Laciho, ponúkli Kálmánovi dvaja obľúbení libretisti Julius Wilhelm a Fritz Grünbaum (rodák z Brna, zomrel v koncentračnom tábore Dachau 14. 1. 1941). Na premiére v Budapešti účinkovala vychýrená budapeštianska primadona Sári Fedák. Poznali ju aj diváci v Košiciach, keďže tu niekoľkokrát hosťovala. V operete spievala aj ďalšia, v tom čase už svetoznáma primadona, Ilka Pálmay. Pochádzala z Užhorodu a svoju spevácku kariéru odštartovala práve v Košiciach v maďarskej divadelnej spoločnosti V. Lászyho.

Séria čerstvých Kálmánových operiet napísaných a uvedených v Budapešti alebo vo Viedni pokračovala naďalej aj v Košiciach, ale už v inej maďarskej divadelnej spoločnosti, ktorá získala súhlas a povolenie na pobyt a užívanie divadla od Mestskej rady a Družstva. Bola to spoločnosť Ödöna Faragóa, ktorá otvárala sezónu 1914/1915 – hneď po odchode Komjáthyho. Už na jar r. 1915, krátko po premiére čerstvej Kálmánovej novinky – operety Slečna Zuzanka v Budapešti (Vígszinház 27. 2. 1915) – ju uviedol Ö. Faragó v Košiciach. So svojou spoločnosťou naštudoval aj Jesenné manévre, ktoré obecenstvo spoznalo už predtým z košickej éry Komjáthyho.

Jedným z paradoxov ľudského sveta a jeho divadelných dejín bola a zostane premiéra operety Čardášová princezná vo Viedni v divadle Theater Johann Strauss. Uskutočnila sa 17. novembra 1915, v čase vrcholiacej prvej svetovej vojny a krízy Rakúskej armády. Tá už strácala na frontoch svoje pozície pri Verdune, Sedane aj Piave. Nečakaný zvrat nastal, keď vyšla víťazne z bitky pri Görlitzi. Premiéra tejto najslávnejšej majstrovej operety sa konala práve v tomto nepokojnom a hektickom vojnovom ovzduší, keď vojnové napätie máličko povolilo aj vo Viedni.

Po viedenskej premiére čakali operetu ovácie i v Budapešti, na jej premiére v Kráľovskom divadle (3. 11. 1916). Vďaka Faragóovi, žijúcemu pre a s divadlom, a jeho zápalu pre aktuálne divadlo a repertoár dorazila táto slávna opereta aj do Košíc. Jej naštudovanie a uvedenie však mnohonásobne sťažili komplikácie, plynúce z tlaku zúriacej vojny, čo pociťovali už aj Košice. Okrem toho chýbali kostýmy, ktoré Faragó pre náhlu evakuáciu svojej spoločnosti z Brašova, keď Sedmohradsko ohrozovali rumunské vojská, zanechal v tomto meste. Nakoniec zopár kostýmov a časť javiskového vybavenia z Brašova prišlo. Ostatok mu požičalo Národné divadlo v Budapešti.

Situácia sa teda vyriešila a Faragó sa vzdal peňazí z košickej Mestskej pokladnice, o ktoré predtým požiadal. Finančné problémy však nezanikli, veď celou Európou sa preháňala inflácia, tlačiaca samozrejme aj na divadelné financie.

V tomto bode sa končí historická reflexia uvádzania Kálmánových operiet v košickom Mestskom divadle maďarskými divadelnými spoločnosťami. Kálmánove melódie sa opäť začali rozliehať priestorom divadla až v druhej polovici 20. storočia v konštituovanom Štátnom divadle.

Povojnové časy po roku 1918, zánik monarchie, zmena spoločenských a politických pomerov, silno ovplyvnili aj divadelný život. Zasiahli samozrejme aj do života E. Kálmána a mnohých jeho priateľov. Veľké osobnosti umeleckého života síce emigrovali, ale divadelné obecenstvo, verné operetám, a najmä tým, ktoré písal E. Kálmán, ostávalo. V 20. rokoch 20. storočia slávili svetové úspechy tri po sebe idúce diela: Bajadéra, Grófka Marica a Cirkusová princezná, ale do Košíc sa už vtedy nedostali.

Grófka Marica, mala ako väčšina Kálmánových operiet premiéru najprv vo Viedni (26. 3. 1924), v Theater an der Wien a potom v Budapešti v Kráľovskom divadle (26. 5. 1925). Bolo to v čase nielen najväčšej finančnej, ale aj návštevníckej krízy tohto divadla, keď sa dramaticky zmenilo jeho vedenie. Grófka Marica, ktorej múzou bola Kálmánova priateľka, grófka Agnes Eszterházy, však túto návštevnícku krízu prelomila. V menšej role Grófky Cecílie si vtedy zahrala síce staršia, ale umelecky ešte činná Ilka Pálmay, už spomínaná speváčka, ktorá kedysi v sezóne 1875/1876 začínala v Košiciach ako pätnásťročná.

Prečítajte si tiež:
Paberky z minulosti najmä hudobného divadelníctva

Po Cirkusovej princeznej čakalo na komponovanie ešte šesť nových operiet, v ktorých skladateľ postupne menil doterajší kompozičný štýl, prepájal novodobé trendy zábavnej a populárnej, ba aj džezovej hudby s profilom svojho pôvodného skladateľského rukopisu. Uplatnil ho v operetách ako Golden Down či Vojvodkyňa z Chicaga. V niektorých operetách sa uchýlil ku komornejšiemu deju, ako to urobil aj v operete Fialka z Montmartu (1930).

Uvažoval však aj nad väčšími hudobnými efektmi, nad mohutnejším speváckym aparátom, honosnejšími a efektnejšími scénami, ktoré so sebou prinášali požiadavky novej doby. Dokonca niektoré svoje operety preinštrumentoval, ako napríklad Grófku Maricu.

Nico Dostal, rakúsky skladateľ operiet a filmovej hudby a aranžér hudobných diel iných skladateľov, ho musel odhovárať aby tak neurobil aj s Čardášovou princeznou. S týmto skladateľom Kálmán nadviazal i spoluprácu na filmovej podobe svojej operety Ronny. Katalóg osemnástich operiet E. Kálmána uzatvárajú operety Marinka (1945) a Arizona Lady (1954), ktorú dokončil jeho syn Charles.

Do pozornosti filmového priemyslu sa po filmovej operete Ronny dostávali aj ďalšie Kálmánove diela. Čardášovú princeznú sfilmovali niekoľkokrát. V roku 1934 ju dostala na plátna kín spoločnosť UFA v hlavnej úlohe s populárnym rakúskym hercom Paulom Hörbigerom a maďarskou herečkou Martou Eggerth. V roku 1971 vznikla v maďarsko-západonemeckej koprodukcii filmová podoba v réžii maďarského režiséra Miklósa Szinetára v hlavnej úlohe s vynikajúcou americkou sopranistkou Annou Moffo.

video

Zásadný zvrat do skladateľovho života priniesol rok 1938. Aféra po odstúpení rakúskeho kancelára Engelberta Dollfussa (od ktorého ešte r. 1932 Kálmánpreberal pri príležitosti svojich 50. narodenín vyznamenanie) a rozpustení rakúskeho parlamentu r. 1933, vrcholiaca jeho zavraždením nacistami r.1934, v Kálmánovi utvrdila myšlienku na emigráciu. Padlo rozhodnutie – odchod do Paríža, pričom likvidácii majetku vo viedenskom byte padol za obeť aj klavír Steinway. Emigroval so svojou rodinou – manželkou Verou a štyrmi deťmi – synom Karlom (Charles), Emmerichom a dcérami Lili a Yvonne. Po krátkej zastávke v Paríži nasledoval odchod loďou do Ameriky. Emigrácia trvala deväť rokov – do roku 1949.

Zdravie E. Kálmána sa v Amerike začalo rapídne zhoršovať. Postihol ho infarkt, z ktorého sa vystrábil, ale nasledujúca mozgová príhoda poznačila jeho zdravotný stav natrvalo. Keď sa začal domnievať, že najväčšie nebezpečenstvo v Európe už pominulo, rozhodol sa pre návrat a pre Paríž. Tu sa po príchode zúčastnil predstavenia, usporiadaného na jeho počesť, na inscenácii Čardášovej princeznej v Théatre de Paris. Hlavné úlohy stvárňoval manželský pár – herečka maďarského pôvodu Marta Eggerth a Poliak Jan Kiepura.

Na predstavení sa stal svedkom veľkých ovácií na jeho počesť. Medzi prítomnými by sme našli nemálo významných umelcov, medzi nimi sa vynímali herec a šansonier Yves Montand, spevák a herec Maurice Chevalier, šansoniérka Juliette Greco, slávny filmový režisér René Clair, americká filmová hviezda Paulette Godard, ale aj skvelý spisovateľ Erich Maria Remarque…

Emmerich Kálmán zomrel v Paríži 30. októbra 1953 ako 71-ročný. Na vlastnú žiadosť ho previezli do Viedne a pochovali v Zentralfriedhofe (Ústredný cintorín). Poslednú rozlúčku nad jeho hrobom predniesol viedenský rabín Albert Koch.

Zostáva ešte zosumarizovať cestu Kálmánových operiet do Košíc v 20. a 21. storočí. Po uvedení viacerých jeho operiet dvoma maďarskými divadelnými spoločnosťami J. Komjáthyho a Ö. Faragóa v predvojnových a vojnových časoch prvej svetovej vojny sa po jeho operetách akoby zľahla zem. Až po roku 1945, aj to až po 22 rokoch prevádzky košického Štátneho divadla súbor opery konečne vyrukoval s Čardášovou princeznou. Premiéra sa udiala 15. januára 1967. Išlo o parádnu inscenáciu so všetkými atribútmi, ktoré k operete patria.

Nádherné šuštivé kostýmy starého dobrého predvojnového sveta navrhla Magda Radványiová, operetne vierohodne ladenú scénu, potešujúcu očný vnem diváka výtvarník Ladislav Šestina a vynikajúcu choreografiu Stanislav Remar, v ktorej nezabudol na príťažlivé tance, tzv. “nachtanz“ pre mladokomickú dvojicu. Jeden z najväčších prínosov inscenácie bola žiarivá réžia nezabudnuteľného „mága operetných inscenácií“, ako som Karola Smažíka už raz nazvala v jednom zo svojich článkov.

Inscenácia sa blýskala výbornými výkonmi. Herci a speváci svoje úlohy odviedli v presvedčivej a prvotriedne zvládnutej operetnej kondícii: Katarína Cséfalvayová-Mereššová (Sylvia Varescu), Božena Hanáková (kontesa Klára), Karol Mareček (Edwin), Ladislav Pačaj (gróf Boni), Gejza Spišák (Miško). Operetu dirigoval expert na „dušu“ operety Štefan Gajdoš, zborové scény pripravil Roman Skřepek. Táto, v súčasnosti už legendárna inscenácia dosiahla neuveriteľných DVESTO REPRÍZ!! Tento počet oficializovali plagátové vývesky derniéry (jednotlivé postavy sa alternovali, uviedla som účinkujúcich len z prvej premiéry).

Jedenásťročný odstup delil Čardášovú princeznú od uvedenia ďalšej Kálmánovej operety v ŠD – Grófky Marice (29. 9. 1978). Z ideologických dôvodov bol názov operety strohý, pozmenený len na Marica. V inscenácii sa rušili oslovenia šľachtickými titulmi – grófka sa oslovovala ako „pani“. Hlavnú úlohu spievala a hrala Katarína Mereššová (v alternácii s Eliškou Pappovou), Lízu Božena Hanáková, Kolomana Župana Ladislav Pačaj. V ďalších úlohách sa dala vidieť Eva Šmáliková (alt. Ida Kirilová), Oľga Savuľáková-Golovková (alt. Ružena Pichlerová-Kustrová), Karol Mareček (alt. Gabriel Szakál), František Balún a Gejza Spišák. Dirigoval opäť Štefan Gajdoš, zbory pripravila Júlia Ráczová, choreografiu Stanislav Remar.

Obidve operety sa na javisko ŠD vrátili ešte raz, už sa ale písalo 21. storočie. Čardášová princezná 25. 4. 2008 v hudobnom naštudovaní Zdeňka Macháčka a réžii Imre Halasiho. Grófka Marica, už so všetkými prinavrátenými šľachtickým titulmi sa dostala na javisko ŠD 17. 10. 2014.

No a na operetný stôl sa 22. 9. 2021 dostala skladateľova opereta, ktorej melódie na javisku ŠD v Košiciach zazneli po prvý raz. Obecenstvo v nej dostalo do vienka veľkolepú inscenáciu Vojvodkyne z Chicaga. Rok jej vzniku 1928 ešte spadá do skladateľovho pobytu v Európe, no tak či tak sa neubránil vplyvu džezovej hudby (swing), ktorý sa začal šíriť Európou už po roku 1918.

Obsadenie jednotlivých postáv bolo bezchybné, v hlavnej úlohe excelovala sólistka Eva Bodorová. Celý realizačný tím, podieľajúci sa na konečnom výbornom výsledku naozaj operetne perfektne fungujúcej a zdieľanej inscenácie (režisér, dirigent, orchester, choreograf, kostymér, scénograf, herci, speváci aj technický personál), sa prezentoval príkladne vo vzťahu k uchopeniu tohto hudobnodramatického druhu (podrobnejšie informácie o inscenácii a účinkujúcich sú uverejnené v recenzii TU…, preto ich na tomto mieste neuvádzam).

Na premiére prítomná Yvonne Kálmán, najmladšia dcéra E. Kálmána, viackrát navštívila túto inscenáciu a bola ňou nadšená. Košice a Betliar, ktoré jej učarovali, sa stali aj miestom, kde oslávila svoje 85. narodeniny.

Autor: Dita Marenčinová

Literatúra:
Gáll, R.: A szenvedély muzsikája. Kálmán Imre. Kézsült a Gyomai Kaen Nyomdában, 2011, 319 strán
*ISBN 978-615-5062-04-9
*vlastný archív

video