Emotívna monodráma Pavla Bršlíka – Schubertova Zimná cesta

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
O čo všetko z prebohatej palety hudobných druhov sme na Slovensku ukrátení… Tieto myšlienky zrejme prešli hlavou nejedného návštevníka piesňového recitálu Pavla Bršlíka, v ktorom 10. novembra 2019 v bratislavskej Moyzesovej sieni predniesol Zimnú cestu (Winterreise) od Franza Schuberta. Zároveň uviedol do života rovnomenné CD.

Fakt, že interpretácia piesňovej literatúry patrí k základným výbavám drvivej väčšiny kultivovaných sólistov, je rovnako nespochybniteľný ako zaraďovanie tohto typu tvorby do programovej ponuky najprestížnejších svetových festivalov. Ale aj mnohé operné domy vyhradzujú priestor pre komorné muzicírovanie.

Pavol Bršlík, foto: Zdenko Hanout

Pavol Bršlík, náš exportný tenor číslo jeden, bol od začiatku puncovaný najmä nemeckou kultúrou (po tom, čo oňho neprejavili záujem domáce scény, svoju umeleckú dráhu naštartoval v berlínskej Štátnej opere Unter den Linden), kde má piesňová tvorba a jej interpretácia hlbokú tradíciu. Počas vyše poldruha desaťročia medzinárodnej kariéry, ktorá nedávneho štyridsiatnika doviedla do najpoprednejších operných, koncertných a festivalových domov sveta, sa jeho vzťah k piesňovej literatúre systematicky rozširoval a prehlboval. Dnes v tomto odbore patrí nesporne k absolútnej špičke.

Pre Bratislavu si tento raz pripravil skutočný bonbónik, cyklus piesní Franza Schuberta na slová Wilhelma Müllera Winterreise, D911, op. 89 (Zimná cesta). Výber skladby súvisel s prezentáciou nového CD (vydala ho nemecká firma Orfeo), zachytávajúceho živé vystúpenie Pavla Bršlíka a klaviristu Amira Katza na minuloročnom festivale Schubertiade v rakúskom meste Hohenems. Z hľadiska prezentácií piesňovej tvorby ide o referenčnú tribúnu s 33-ročnou tradíciou. Pavol Bršlík je jej pravidelným hosťom od roku 2014 (naplánované má vystúpenie aj v budúcom ročníku), čím dokazuje, že v danej kategórii je považovaný za najvyššiu triedu.

Jeho bratislavská Zimná cesta, v umeleckom partnerstve s izraelským klaviristom Amirom Katzom, nenechala nikoho z prítomných na pochybách, že bol priamym svedkom „postgraduálu“ v danej interpretačnej sfére. Cyklus dvadsiatich štyroch piesní, ktoré v dvoch várkach skomponoval Franz Schubert na texty nemeckého básnika Wilhelma Müllera (1794 – 1927), patrí do kmeňového repertoáru mnohých sólistov. Nielen tenoristov, ktorým bola skladba pôvodne určená, ale prakticky ju prijali umelci všetkých hlasových odborov.

Pavol Bršlík, Amir Katz, 2019, foto: Zdenko Hanout

Viedenský rodák Franz Schubert žil len 31 rokov, pričom v posledných cca piatich rokoch jeho bohémsky životný štýl poznačil v tej dobe neliečiteľný syfilis. V čase komponovania Zimnej cesty (1827) bol už fyzicky i psychicky ovplyvnený chorobou, čo sa svojím spôsobom odzrkadlilo vo výbere témy a v jej spracovaní. Skladateľ bol ešte väčšmi vnímavý na pochmúrne, zavše melancholické, inokedy depresívne nálady, z jeho myslenia sa vytrácala perspektíva i optimizmus. Berúc tento fakt z opačnej strany, práve on sa stal istou pridanou a neporovnateľnou umeleckou hodnotou skvostného piesňového útvaru.

V prvej fáze komponovania prevzal dvanásť básní z roku 1823, ktoré roku 1827 (v čase Müllerovho úmrtia) doplnil o ďalších dvanásť. Tie našiel v zbierke básní z roku 1824, pričom poradie si zmenil podľa vlastného uváženia. Druhá časť vyšla v tlači mesiac po smrti skladateľa. Dvadsaťštyri piesní (ich dĺžka sa pohybuje od vyše piatich minút do vyše jednej) tvorí kontrastný, cca 75-minútový oblúk, naplnený rozmanitými náladami, sprevádzajúcimi dušu pútnika mrazivou krajinou s beznádejným koncom. Pavol Bršlík s Amirom Katzom ju poňali – tu sa ťažko hľadá vhodný výraz – s majstrovskou vierohodnosťou. Stavil by som sa, že by silou citového náboja dojali aj samotného Schuberta.

Amir Katz, Pavol Bršlík, 2019, foto: Zdenko Hanout

Hlas tenoristu má vysoko karátové hodnoty. Farbu, nadobúdajúcu čoraz sýtejšiu a tmavšiu substanciu (prekvapili plne rezonančné, takmer až barytónové hĺbky), techniku, vďaka ktorej zvláda nielen tónový rozsah, ale tvorí podmanivo plynulý tok fráz a do tretice výraz, s obrovskou škálou dynamických nuáns, nabitý nefalšovanou emóciou. Práve úprimnosť Bršlíkového výrazu, pretavenie každého slova, každej slabiky textovej predlohy do tónu, do čarovania s jeho farbou, intenzitou, kontrastom (z pokojnej a citovo nežnej, z charakteru piesne vyplývajúcej rezignovanosti, dokáže prejsť do dramatických explózií) robí jeho podanie jedinečným. Z pianissima či mezza voce – nie na efekt, ale napĺňajúc obsah – mení tón do plného a šťavnatého forte. Pritom, to podčiarkujem, nejde o operný štýl spevu, ale výsostne komorné muzicírovanie.

Ku každej z 24 piesní by sa dalo napísať, ako ju charakterizoval, no podstatná je účinnosť celku. A táto monodráma Pavla Bršlíka bola doslova strhujúca. Tónovo, výrazovo, postojom a gestom charizmatického umelca. Pod tento výsledok sa rovnakou mierou podpísal klavirista Amir Katz. Nesmierne pokorne dopĺňal hlas, jeho perlivý tón sa nedral do popredia, samovoľne vynikol tam, kde tvoril s Bršlíkom dialóg, kde účinne kreslil atmosféru, maľoval meniace sa a neraz prudko kontrastné nálady. Jeho klavír priniesol rovnaký zážitok ako hlas tenoristu. Priznám sa, spočiatku som sledoval v bulletine opísaný obsah piesní, no keďže dvojica na pódiu ho vyjadrila umeleckými prostriedkami tak jednoznačne a s takým emocionálnym zásahom, rýchlo som sa nechal unášať len ich výpoveďou.

Amir Katz, Pavol Bršlík, foto: Zdenko Hanout

Po takom cykle, akým je Schubertova Zimná cesta, sa prídavky nežiadajú. Pavol Bršlík sa však v rodinnej atmosfére koncertu (nebol plagátovaný, umelec si manažoval spontánne, v podstate sám, takže v hľadisku ostali voľné miesta – na škodu každého, kto o ňom nevedel, alebo neprišiel) rozhodol svojim rodákom venovať dva prídavky. Hoci nemčinu nahradila slovenčina, ostal v štýle. Mikuláš Schneider-Trnavský bol považovaný za slovenského Schuberta, takže dve prenádherné piesne z jeho tvorby (Keď som sa spovedalKeby som bol vtáčkom) boli dôstojnou bodkou za večerom. Za koncertom, ktorý patril k skutočným zážitkom roka.

Krst CD Pavla Bršlíka – Franz Schubert: Winterreise, zľava: Katarína Korecká, Pavol Bršlík, Michal Liday, Vlasta Hudecová, Amir Katz, 2019, foto: Zdenko Hanout
CD Pavla Bršlíka – Franz Schubert: Winterreise, foto: Zdenko Hanout

Nasledovalo už len uvedenie CD do života. Moderovala ho novinárka Katarína Korecká a krstnými rodičmi boli prof. Vlasta Hudecová a riaditeľ Tatra banky, sponzorujúcej projekt, Michal Liday. Pavol Bršlík vtipne poznamenal, že médiom, ktorým chcel platňu „pokrstiť“, malo byť niečo zimné, mrazivé, snehové. Východisko napokon našli v hustej bielej šľahačke. Nuž, nech sa Zimnej ceste na CD darí nemenej úspešne, ako ju Pavol Bršlík s Amirom Katzom uviedli na nedeľnom koncerte v bratislavskej Moyzesovej sieni.

Autor: Pavel Unger

písané z koncertu 10. 11. 2019

Koncert Pavla Bršlíka
Moyzesova sieň v Bratislave, 10. novembra 2019

Pavol Bršlík, tenor
Amir Katz, klavír

Franz Schubert: Winterreise

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár