Enrico Caruso – tenor, ktorý opravoval fontány

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Carus je latinské slovo a znamená drahý. Enrico Caruso bol vo svojej dobe najdrahšie plateným tenorom sveta. Odpoveď na otázku, prečo sa práve tento Neapolčan stal legendou, nám uniká ako včerajší deň. 2. augusta 2021 uplynie storočnica od úmrtia „pápeža“ talianskych tenorov.

Anekdoty a mýty spojené s Carusovým menom prekročili hranice operných lóží. Má to svoje výhody aj nevýhody. Počas predstavenia Samsona vraj na tenora spadol stĺp a poranil mu ľavý bok. Vo Verdiho Sile osudu zasa nevystrelila zbraň, ktorou mal Caruso v kostýme Alvara nešťastnou náhodou zavraždiť otca svojej vyvolenej. Spevák sa v zlomku sekundy vynašiel a ústami napodobnil výstrel. Pubikum sa dalo do hurónskeho smiechu. Za príhodou sa skrýva tenorov zmysel pre flexibilitu a schopnosť nájsť riešenie v každej situácii.

Enrico Caruso (1873 – 1921), zdroj foto: memory.loc.gov

Tenor spieva bas

Inak tomu nebolo ani v predvianočný večer 23. decembra 1913. Vo Philadelphii dávali Pucciniho Bohému a netreba dva razy podčiarkovať, koho v ten večer obsypali kvetmi. S basovou postavou Collina, ktorá pripadla náhle indisponovanému De Segurolovi, to však vyzeralo na bodliaky.

Kolegiálny Caruso nelenil a v poslednom dejstve, keď prišiel čas na basovú áriu, obrátil sa chrbtom k publiku, aby to nik nevidel, a poctivo odspieval áriu namiesto chorého speváka. Carusovu intervenciu si údajne nevšimol ani dirigent.

Basovú áriu Vecchia zimarra tenor neskôr zaznamenal na platňu pre známych a priateľov, jej komerčnému vydaniu však dal stopku, aby „nekazil kolegom kšefty.“ Epizódka je svedectvom jeho mimoriadneho rozsahu, vokálneho chameleónstva aj zmyslu pre humor. Rád kreslil karikatúry (Carusovu záľubu v kreslení zdieľa napríklad súčasný mexický tenorista Rolando Villazón), zbieral cigary, kuriozity, starožitnosti a oddychoval pri nalepovaní novinových výstrižkov do albumov.

Umberto Giordano (1867 – 1848) a Enrico Caruso (1873 – 1921), Carusova kresba s prvými taktami tenorovej árie z Fedory. Carusove kresby sú dnes aukčným trhákom. Zdroj: internet

Učiteľ ho vysmial, Amerika mu ležala pri nohách

„Si ako zlato na dne rieky Tiber. Buď neexistuje, alebo je ho tak málo, že nemá cenu ho ryžovať. Nemáš vôbec žiadny hlas. Znie to ako vietor pískajúci v okne.“ Tieto slová vraj mladému Carusovi adresoval učiteľ spevu Guglielmo Vergine, keď sa budúci supremus cantor v roku 1892 uchádzal o jeho lekcie. Škodná v podobe primitívnych učiteľov hudby, ktorí nevidia lesk diamantov v blate a majú vážne medzery v dejinách vokálnej estetiky, táto škodná straší aj v našom storočí…

Vergine nedovolil Carusovi nič viac, iba nemo počúvať cvičenia jeho žiakov. Neskôr, keď publikum korunovalo odmietnutého Neapolčana za Dia lyrickej hudby, nechal sa počuť, že svoj hlas si budoval vlastnými silami. Caruso bol autodidakt. Po roku 1896 sa mu krátko venoval Vincenzo Lombardi, u ktorého fixuje svoje acuti.

Klavír mu pomohol „otvoriť“ jeho mimoriadny sluch. Klavírnej hre ho nikto neučil, Caruso mal preto „neortodoxný“ prstoklad. Zdroj: loc.getarchive.net

Za to, že mohol sledovať, ako sa Vergine venuje svojmu opernému dorastu, bol Caruso nútený podpísať zmluvu, ktorá ho v prípade (ne)reálnej speváckej kariéry zaväzovala vyplatiť Verginemu štvrtinu svojich honorárov po dobu piatich rokov. Za čo vlastne? Za to, že mohol za dverami ušami zbierať sluchové odrobinky po Vergineho žiakoch?

Prefíkaný Vergine však nepočítal roky, ale odspievané hodiny. Caruso sa takto stal celoživotným dlžníkom učiteľa, ktorý ho vysmial a nedovolil mu spievať. Od nezmyselného záväzku Carusa oslobodil až súd.

Stop mečiacim kozám!

Initium Carusovej kariéry má ďaleko od raketového štartu. V roku 1888 spieval prvé sólo v neapolskom chráme svätého Severina. Matka upratovačka mu nemohla zabezpečiť patričné vzdelanie. Chlapca sa zadarmo ujal jeden z kňazov, ktorý mu dal základy latinčiny, ba aj kreslenia. Otec pracoval ako robotník v zlievarenskej fabrike a pre synovu lásku k múzam veru nemal pochopenie. Jedenásťročný Caruso si u istého Palmieriho privyrábal opravou verejných fontán.

Spieval aj v plenéri. Carusov tenor nepotreboval zosilňovač. Zdroj: internet

Omnis spei egenus. Bez všetkej nádeje sa v marci 1895 postavil na dosky Teatro Nuovo v domácom Neapole. Debut v zabudnutej Morelliho opere L’amico Francesco mu titul primo tenore ešte nepriniesol. Nasledovali malé ponuky v provinčných divadlách. Prečo sa muž, ktorého hrdlo považovali za zázrak Toscanini aj Puccini, tak dlho nevedel uplatniť?

Riešenie rébusu hľadajme vo vývoji talianskej vokálnej kultúry. Rossiniho dvorný tenor Giovanni Battista Rubini údajne používal vibrato ako nástroj jemného balansu a spôsob vyplnenia kritického prechodu (passaggio) medzi hrudným a hlavovým registrom. Z nedostatku však rossiniovský toreador urobil svoju značku. Menej zdatní speváci v tom videli príležitosť zakryť vidlicovým vibratom škrípanie „bŕzd“ vlastných hlasiviek.

Verdi a nastupujúci verizmus priniesli viac decibelov a spolu s nimi aj dôraz na dramatično. Vibrato sa simplifikuje, ale tenori Fernando De Lucia či Giovanni Manurita, ktorí rovnako, ako veľký Enrico, nahrávali na prvé fonografy a gramofóny, zostávali verní, sit venia verbo, „mečaniu“ Ottocenta (súčasný tenor z Malty Joseph Calleja, ktorému občas býva vyčítané expresívnejšie vibrato, postavil svoj prejav práve na estetike Rubiniho a Manuritu). Caruso je dnes unanimiter považovaný za skvostnú opernú ružu z dávnej belcantovej záhrady, treba však vedieť, že vo svojej dobe bol spevácky veľmi moderný. Nebol capra belata, bľačiaca koza.

Enrico Caruso dal svojej dcére meno Gloria – Sláva. Zdroj: ptablues.blogspot.com

Gramofón – hudobný hrnčiarsky kruh

Lyrické party modeloval s barytonálnym timbrom, ktorý Talianova aristokratická kolegyňa „z českých luhů a hájů“ Ema Destinnová nazvala jemnosťou starých gobelínov.

Aj keď interpretuje komické postavy (povedzme Nemorina alebo Lyonela z Marty, dnes žiaľ exkludovanej zo svetového repertoárového štandardu), Carusov hlas je vážny a virilný, stále však sršiaci italianitou usque ad capillos.

Donizettiho Nemorino v Carusovom podaní nebol vôbec naivný. Zdroj foto: internet

Pôvodne germánske meno Hein(i)rich sa prekladá ako bohatý (porovnajme anglické rich) pán domu. Pre Neapol, kde budúci básnik tenorového vokálu prišiel na svet 25. februára 1873, to akosi neplatilo. V slávnom Teatro San Carlo Enrica vypískali. Caruso si dal záväzok, že doma už nikdy nezaspieva. Svoje votum dodržal aj vtedy, keď mu za jediný operný večer v Neapole ponúkali rozprávkové sumy.

Prečítajte si tiež:
Sedem divov opery (2). Kamarát fonograf

Tie si zarobil aj nahrávaním, ktorému sa operní speváci na prelome storočí dosť vyhýbali. Pôvodným cieľom zvukového záznamu nebolo urobiť hudbu nesmrteľnou. Fonograf mal zjednodušil prácu pisárkam a konzervovať slovo sťaby „hovoriaci písací stroj“. Nie náhodou sa firma, s ktorou mal tenorista podpísaný celoživotný kontrakt, volala Victor Talking Machine Company.

Caruso nebol prvým operným umelcom, ktorý sa postavil pred nahrávaciu „pyramídu“. Bol prvým, kto vďaka nej zarobil (prevedené na súčasné pomery) miliardy.

Enrico Caruso bol multitalent – kreslil a pokúšal sa komponovať. Zdroj: sfgate.com

Ústa ako katedrála

Enricovmu „manželstvu“ s gramofónom „požehnal“ nahrávací agent Fred Gaisberg. Za desať árií „zakliatych do kovu“ v hotelovej izbe Gaisberg vyplatil relatívne neznámemu spevákovi sto lír. Pre lepšiu predstavu, o akú závratnú cifru vlastne išlo, treba dodať, že za svoj debut v La Scale Caruso zinkasoval honorár sto lír. Gaisberg tenorovi ponúkol za jednu jedinú nahrávaciu „sesiu“ v roku 1902 sumu, ktorá sa vyrovnala celému večeru v La Scale! Dalo sa čosi také odmietnuť?

Neapolské piesne odel do akademického šatu. Púšťať sa do (vo svojej dobe) súčasného (nebojme sa povedať, popového) repertoáru bolo od klasického operného sólistu odvážne a geniálne zároveň. Vďačnými kupcami Carusovžch platní boli Taliani prichádzajúci do Nového sveta za prácou a lepšou budúcnosťou.

Enrico Caruso mal rád kanadské žartíky. Zdroj: iodonna.it

Prekvapí nás, že De Curtisovu ikonickú pieseň Torna a Surriento nikdy nenahral. V jeho diskografii chýba aj tenorové glanz numero Nessun dorma. Turandot sa na Pucciniho klavíri prvý raz hudobne nadýchla až po Carusovej smrti, ktorá si po maestra spod Vezuvu prišla 2. augusta 1921.

Milánske publikum scaligerov si debutanta zapamätalo v „divadelnej koži“ Rodolfa z Bohémy. V kalendároch kraľoval rok 1900 a Toscaniniho hviezda žiarila čoraz jasnejšie. Áriu Che gelida manina si Caruso transponoval o poltón nižšie a Toscanini nebol z tohto prístupu nadšený. Neskôr to viedlo k dohadám, že Caruso nemal stabilné vysoké cé. Áriu Fausta Salut, demeure z Gounodovej rovnomennej opery s obávanou výškou však Neapolitánec vždy interpretoval v originálnej tónine. Výšky farbil tmavo a céčko dokázal „vypáliť“ di petto, s expozíciou hrudného registra. Vystupujúce lícne kosti dávali jeho hlasu rezonanciu katedrály.

Traduje sa, že českú patriotku Emu Destinnovú Caruso požiadal o ruku, ona mu dala košom. Dôvod? Nebol Čech. Zdroj foto: internet

Zemetrasenie aj únos

Carusova kariéra kráča ruka v ruke so zlatou érou verizmu, veristickému forsírovaniu a sopečnej láve emócií sa však vyhýbal. Z opier, ktoré spolukreoval na svetových premiérach, a ktoré dnes žijú sotva v podobe kytičky árií na koncertoch, menujme aspoň Giordanovu ruskú drámu Fedoru a Pucciniho western Dievča zo Zlatého Západu po boku La Destinn. Franchettiho ária Studenti, udite z opery Germania, ktorú v modernej ére sprístupnili hľadačom rarít veristické profilové disky Josého Curu a Marca Bertiho, bola Carusovým prvým gramofónovým audioportrétom.

Tenorov život bol, zdá sa, nabitý adrenalínom. V San Franciscu ho vystrašilo zemetrasenie. Zo stropu hotelovej izby padala omietka a pripomínala dážď z múky. Až osemdesiat percent budov v meste zranila kosa chvejúcej sa zeme. Hotel, v ktorom spevák býval, akoby zázrakom zostal stáť…

Posledné chvíle života strávil Enrico Caruso v rodnom kraji. Zdroj: pinterest.it

Rušné chvíle mu v roku 1920 pripravili atentátnici v Havane. Tenor bol obeťou únosu. Zo siete zločinu našťastie vyviazol bez ujmy. To sa však nedá povedať o zápale pohrudnice, ktorý mu bol zrejme osudným. Podstúpil niekoľko operácií, ktoré sa bez kvalitnej anestézy rovnali Cavaradossiho mučeniu v Tosce. Javiskové stretnutie s rolou Otella, ktorú pomaly študoval, mu prekazila smrť.

Nebol „zlým“ hercom, len poslúchal „slabých“ režisérov. Prial si byť plodom skladateľovej fantázie: „il frutto dell’immaginazione del compositore.“ Byť jablkom na rajskom strome umenia, ktoré nikdy neskončí v zuboch hada.

Autor: Lucia Laudoniu

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Od roku 1903, kedy Caruso debutoval v Met ako Vojvoda v Rigolettovi, ho Američania nosili na rukách. Cohanova pieseň Over there osladila patriotický čaj pred prvou svetovou vojnou.

S neapolskými piesňami dobyl gramofónový Everest.

Händlovo Largo (v partitúre pôvodne označené ako Larghetto) Caruso spopularizoval dávno pred vzkriesením barokového corpus musicum.

Basová ária z Bohémy – spomienka na pamätný incident v predvianočnej opernej Philadelphii.

Duet z „indiánskej“ opery Il Guarany Verdiho brazílskeho súčasníka Gomesa spí ako Šípková Ruženka. Zo súčasných interpretov po ňom siahla len dvojica Alagna – Kurzak. Táto Carusova incisione (nahrávka, z latinského incisio, rytina) je jediným existujúcim zvukovým dokumentom javiskovej kooperácie s divinou Destinn.

Na záver operná čerešnička. Ballatu z úvodu Rigoletta nahral Carusov syn Enrico junior. Disponoval dobre vedeným lyrickým materiálom a venoval sa výučbe spevu. Narodil sa Anno Domini 1904 zo vzťahu so sopranistkou Adou Giachetti, ktorá od Carusa seniora ušla spolu s jeho šoférom…

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár