Enzo Dara – kráľ Rossiniho komédií

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Mantova, mesto neodmysliteľne späté s dejom Verdiho Rigoletta, dalo opernému svetu jeden z najvýraznejších rossiniovských talentov. Jeho cavallo di battaglia bol najmä Don Bartolo, ktorého stvárnil vo viac ako štyristo predstaveniach. Pred piatimi rokmi, 25. augusta 2017, sa taliansky buffo bas Enzo Dara navždy rozlúčil s úsmevom.

Hovorili o ňom, že má v hrdle ohňostroj a perlátor. Máloktorý nízky mužský hlas si tak dobre poradil s Rossiniho jazykolamami, repetitívnymi behmi, koloratúrami a hudobnými čipkami. Jeho devízou bola vokálna agilita. Pred nástupom do speváckeho vlaku sa Enzo Dara živil ako novinár a žurnalistika ho naučila zásade prime le parole.

Kráľ operných komikov s nižším hlasom Enzo Dara (1938 – 2017). Zdroj foto: discogs.com   

Slová sú nite z hodvábu hudby. Profundálna analýza libreta, toľko podceňovaná v záh(r)ade belcanta, býva kódom k trezoru hudobných výrazových prostriedkov. Dara odporúčal študentom spevu logopedické cvičenia, ktoré prospejú najmä budúcim „rossiniánom“.

Bez Enza Daru by nebolo renesancie tvorivého odkazu pesarského „operného kuchára“, ako veľkého Gioachina titulujú niektorí talianski audiofili. Rovnako dobre sa mu darilo aj v donizettiovskej komickej polohe, prefíkaného mastičkára Dulcamaru sa zhostil viac než stokrát. Špeciálna occasio interpretandi sa mantovskému rytierovi basového tónu naskytla v roku 1992, kedy sa podieľal na živom gramokomplete Nápoja lásky po boku Luciana Pavarottiho.

Rozprávač príbehov

Kto chce Darovo umenie spoznať lepšie, môže sa začítať do konvolútu jeho spomienok, postrehov, anekdot a čŕt Anche il buffo nel suo piccolo z roku 1994. Ne pilo quidem minus. Ani o vlások menej neubudlo z Darovho novinárskeho brka. Spevákov rozprávačský talent zostal rovnako svieži, či už bol jeho pracovným nástrojom klavír (verný druh pri hlasovej rozcvičke) alebo písací stroj.

Enza Daru poctili v Bergame Donizettiho cenou. Na obrázku s Lucianom Pavarottim v opere Nápoj lásky v Metropolitnej opere New York v roku 1991, foto: Archív MET

Deväťdesiate roky priniesli v jeho kariére zmenu stráží. Zo strážcu autenticity bufóznych partitúr sa stal – aristotelovsky povedané – prvým hýbateľom hereckého univerza. Enzo Dara boduje v réžii (Barbier vo Verone, Cimarosov Il Maestro di cappella), ale kritiky nie sú vždy plné superlatívov. Aktívny zostal až do roku 2015, kedy znova vstúpil in bocca al lupo s tradičným inscenačným pohľadom na Donizettiho melodický bonbónik Dona Pasqualeho v Teatro La Fenice na lagúne. O dva roky, 25. augusta 2017, zomiera po dlhej chorobe pod rodnými mantovskými arkádami. Mal sedemdesiatosem rokov.

Ťažiskom repertoáru perspektívneho Taliana bol už spomínaný Rossini, ktorý mu zabezpečil kľúčové debuty. V roku 1967 bol Donom Bartolom v Reggio Emilia. V Spolete na Festivale Dvoch svetov si vyskúša hudobný turban v ďalšej „rossiniovke“ Talianka v Alžíri a La Scalu rozosmieva kultivovaným humorom v osvedčenej divadelnej koži Dona Bartola.

Prečítajte si tiež:
Napoleon opery Gioachino Rossini

Majster úsmevu. Carlo Goldoni a la commedia dell’arte
Pavel Unger: Gioachino Rossini – náš neznámy známy

V rámci turné milánskej Scaly v Anglicku sa Dara v roku 1976 prevteľuje do Dandiniho z Popolušky a s náročnou rolou sa úspešne vysporiada spevácky aj herecky. Dandini bol výzvou aj pre slovenského barytonistu Jána Ďurča. V odvážnej Bednárikovej inscenácii Rossiniho klasickej rozprávky Ďurčo preukázal obdivuhodné nasadenie i zmysel pre rossiniovskú poetiku a stal sa slovenským Enzom Darom.

Operný akrobat

Metropolitná opera v New Yorku chystá Darovi scritturu na jeho životnú postavu Dona Bartola. Pred amerických divákov sa Mantovčan postavil v roku 1982. Predtým zbieral skúsenosti v mnohých európskych divadlách, za všetky spomeňme aspoň viedenskú opernú dámu na Ringu, Liceu v Barcelone alebo parížsky domov fantóma opery, privítali ho tiež v Monte Carle a pravdaže v rodnom Taliansku, kde mal vďačné publikum.

V bergamskej produkcii Dona Pasqualeho však zažil syčanie a ľadové pohľady. Predstavenie bolo naplánované na pol ôsmu, ale členovia orchestra zostali uväznení na diaľnici kvôli nehode. Opera začala s vyše hodinovým meškaním a nervozita v hľadisku sa dala krájať. Ako by povedal Gigli, Taliani práve prežívali svoje sfogo. Pískali až tak, že niektoré časti predohry vôbec nebolo počuť. Ľady prelomil až Enzo Dara, ktorý v úvodnej scéne namiesto predpísanej repliky „son nov’ore“ zahlásil presný čas „son già le nove e trenta“ a predstieral, že sa díva na hodinky. Publikum sa dalo do hurónskeho smiechu a predstavenie bolo zachránené.

Bartolo z Rossiniho opery Barbier zo Sevilly bol jeho životnou rolou. Foto: screen YouTube

Za základy vokálnej akrobacie vďačil trpezlivému pedagógovi Brunovi Scuttimu. Jeho alternativa facultas bola klavírna hra, ktorej sa venoval s veľkým zanietením. Debutové karty boli rozdané v malom mestečku Fano v provincii Pesaro na pobreží Jadranského mora. Talentovaný bas si premiérovo obliekol plášť (Vecchia zimarra, ako spieva v kľúčovej árii) Pucciniho bohémskeho filozofa Collina, ale táto rola sa nikdy nestala jeho vokálnou signatúrou.

S Puccinim si zmeral sily ešte dvakrát. Malý, ale dobre vystavaný part Kostolníka v rímskymi baterkami nabitej Tosce bol popri jeho obvyklom hudobnom žonglovaní príjemnou repertoárovou odbočkou. Titulný hrdina jednoaktovky Gianni Schicchi urobil z Daru pravého vokálneho karikaturistu. V slovenskom prostredí sa s touto úlohou obdivuhodne zžil Gustáv Beláček (písali sme o tom TU…), majiteľ talianskeho timbru s vysokou kultúrou sylabickej deklamácie.

V hľadáčiku operného teleskopu

Štyri desaťročia kariéry Enza Daru boli žiaľ skúpe na stretnutia s Verdim. Po nešťastnom fiasku svojho opus secundum sa skladateľ sústredil na miešanie tragických odtieňov. Taliansky basbarytonista sa pokúsil oživiť baróna Kelbara v spomínanom Verdiho komediálnom pokuse Un giorno di regno (Jeden deň kráľom). Darov vklad do tejto melodicky nápaditej, no dejovo plochej frašky spôsobil, že mnohí priatelia hudobného divadla zobrali túto operu na milosť a odhalili v nej invenčne a technicky pôsobivé miesta v štýle ridens dicere verum (v smiechu vravieť pravdu).

D. Cimarosa: Il matrimonio segreto, Teatro alla Scala. Enzo Dara disponoval rýchlosťou a pritom jasnosťou hudobnej reči. Foto: Archív Teatro alla Scala

Od 13. októbra 1938, kedy sa Enzo Dara po prvý raz usmial na tento svet, operný teleskop zaznamenal množstvo zmien aj vzácnych zhôd. V rovnakom roku 1938 sa narodil Darov neapolský basbarytónový konkurent na komediálnej pôde Domenico Trimarchi. Aj on sa vydal na identickú opernú cestu okolo sveta s Rossiniho hudobnými konfetami.

Niektoré hviezdy na opernom nebi zhasli skôr, než stihli vyletieť, iné žiaria i napriek neúprosným fyzikálnym zákonom. Aby sme však neupadli do klišé, vráťme sa radšej na zem. Správnemu komikovi nesmie chýbať chaplinovský zmysel pre vážnosť úsmevu (nech už to znie akokoľvek opozitne) a pre realitu bolesti. Enzovi Darovi tieto vlastnosti neboli cudzie, v súkromí bol často vážny a na Taliana skôr introvertný.

Z vokálneho hľadiska bol atlétom, ktorý je schopný v milisekunde hudobného času správne vyhodnotiť svoj terén a s ním spojené riziká. Nepúšťal sa preto do projektov, v ktorých sa necítil komfortne.

Stal sa dedičom rímskeho rodáka Salvatore Baccaloniho, ktorý v prvých desaťročiach minulého storočia bojoval v prvej línii komických basistov. Enzo Dara bol na rozdiel od neho úspornejší v histriónskych efektoch, väčší dôraz kládol na eleganciu belcantovej línie. Vokálne maľoval pestrými temperovými farbami, no jeho štetcom bola prísna spevácka technika.

Dara bol dôstojným mladším kolegom Fernanda Corenu, Sestra Bruscantiniho či Giuseppe Taddeiho, v porovnaní s nimi však naturálne zostupoval do pivnice basového ambitu. Ním položený bravúrny rossiniovský štandard síce nebol opuncovaný neomylnosťou, ale prekonávať sa bude len ťažko.

Autor: Lucia Laudoniu

video 

Z rossiniovského hudobného stromu oberal najlepšie čerešne. Snáď nebude pre nikoho urážkou, ak povieme, že v Rossiniho Popoluške či v Donizettiho Donovi Pasqualovi dokázal aj „operne rapovať“.  

V dvoch komorných romancách Dara demonštroval vynikajúcu technickú prípravu. Druhá z piesní sa zrodila na klavíri legendárneho dirigenta Artura Toscaniniho a patrí medzi vyhľadávané kuriozity.  

Zaujímavá repertoárová zákruta – Mozartova Figarova svadba. Živá nahrávka z roku 1977 zachytáva Enza Daru na štarte zbierania veľkých úspechov. 

Takto kraľoval v Barbierovi zo Sevilly. Pohral sa nielen s tónmi, ale aj s mimikou.    

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár