Epoché + Nová slovenská hudba (2. časť recenzie – Iršai, Moyzes)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Je možno nezvyčajné, aby kritika mala dve časti. No, od tej prvej si aspoň možno spraviť odstup, pretože mimoriadny koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou Mariána Lejavu (4. 11.) mal vskutku výnimočnú interpretačno-kompozičnú úroveň. Úzko bolo len z pomerne malej účasti obecenstva, ktoré možno plní ďalšie z programových ponúk 30-ich koncertov festivalu Epoché – Nová slovenská hudba.

Premiéru – slovenskú, no aj svetovú – mal  Koncert pre klavír a orchester č. 2 „ Signs and Symbols“ od Jevgenija Iršaia (1951), prof. kompozície na Vysokej škole múzických umení – rodeného Petrohradčana, ktorý od r. 1991 žije na Slovensku. Je to jeden z najtvorivejších – už slovenských – skladateľov. Iba nedávno premiéroval basista Peter Mikuláš (za klavírnej spolupráce autora) – Iršaiov Slovenský spevník, krásny, slovenskému poétovi Ivanovi Kraskovi i našej lyrickej duši poctu vzdávajúci cyklus piesní pre bas a klavír. Tentokrát zaznel z bohatej kompozičnej dielne Jevgenija Iršaia koncert, ktorý by sme mohli v preklade nazvať Znaky a symboly. Veď, prečítajme si, čo píše o tomto diele samotný skladateľ:

Názov Signs and Symbols som si požičal od Vladimíra Nabokova, ktorý pod týmto názvom v r. 1947 napísal a publikoval jednu zo svojich najlepších a najzaujímavejších poviedok. Inšpiráciu ale netreba hľadať v samotnej poviedke Nabokova. Inšpiroval ma len jej názov. Znaky a symboly napĺňajú náš život. A keď hovoríme o umení, dovolím si zdôrazniť – o hocijakom umení, že každé disponuje širokou paletou rôznych symbolov a znakov. Každé písmenko, každá nota je znak a v určitom kontexte môže byť aj symbolom. Ale, samozrejme, že najviac „intrigujúce“ názvy a symboly sú pre nás tie, čo žijú v našom podvedomí, v našom tajomnom vnútornom svete, splietajúc neviditeľnú pavučinu mýtickosti, odzrkadľujúcu sa v dennej realite našich snov.“

Epoché 2016, Jevgenij Iršai, foto: Peter Drežík

Epoché 2016,
Jevgenij Iršai,
foto: Peter Drežík

Jevgenij Iršai (ako vynikajúci klavirista – okrem kompozičného vzdelania i absolvent klavírnej triedy známeho P. A. Serebriakova na Konzervatóriu N. Rimského-Korzakova v rodnom Petrohrade) je autorom siedmich klavírnych sonát a ďalších rôzne pomenovaných a inšpirovaných klavírnych cyklov i samostatných klavírnych diel, ako aj Dvojkoncertu pre husle a klavírIn the Space of Love“ (2004-2005) a Klavírneho koncertu Quotations (2005-2006), venovanom Alfredovi Šnitkemu. Vo svojom 2. klavírnom koncerte Songs and Symbols – za spoluúčasti SOSR, s inšpirovaným a pohotovým dirigentom Mariánom Lejavom hral autor aj sólo. Je to dielo, v ktorom (ako v každej dobrej hudbe) možno hľadať intelektuálne a citové „pavučiny“ i nášho vnútorného sveta, podľa zážitkov a hĺbky každého jedinca. Iršaiov koncert nie je avantgardnou kompozíciou, v zmysle preferencie hudobnej atonality, alebo zvukovej extravagancie. Sólista koncert otvára akordickou pasážou, trochu pripomínajúcou (nie melodický, skôr charakterizačne) princíp Čajkovského Klavírneho koncertu č l, b mol. Následne však autor svojsky rozvíja modernú, pritom stále s poslucháčom komunikujúcu hudobnú reč – navyše v dialógu s orchestrom. Iršai napísal v tomto koncerte málo na efekt postavených klavírnych sól. Klavír je mu skôr jedným z nástrojov orchestra. V 3. časti nechal zaznieť v pomalom tempe tiché sólo – tému, ktorú no po pár taktoch ponechal na konfrontáciu farebnému inštrumentálnemu ensemblu, ktorý melódiu hudobne dopĺňa, dofarbuje, signuje. Iršai má však rád najmä akordické pasáže, a tak v nasledujúcom úseku tento spôsob klavírnej interpretácie kombinuje s gradačnou hudbou skupiny plechov a bicích, aby v závere ponechal priestor celkovému stíšeniu hudobného procesu. Tematicky prostú melódiu vo finále uvedie v pianissime, vzápätí ju preberú rovnako dynamicky tvarované sláčiky a vygradujú – ako v panychíde – zvony, s reprízou klavírneho sóla. Je to formovo dokonale uzatvorený oblúk.

Iršai predstavil jednak svoju klavírnu pripravenosť, ale aj kompozične zaujímavú prácu s materiálom a rôznorodosťou inštrumentov, navyše staviteľsky zrelý princíp, ktorý dielo buduje, finalizuje a uzatvára v oblúku, ktorý stíšil predchádzajúce búrky. Predviedol dielo, kde je klavír síce hudbu otvárajúcim, ale nie dominujúcim nástrojom, pričom je tu veľa kapitol, ktoré si môže poslucháč čítať ako znaky a symboly vlastného myslenia. Je to hudba na rozhraní moderného i tradičného hudobného myslenia, hľadiaca v ústrety poslucháčovi. Sila a bezproblémovosť akordických „úhozov“ sólistu a jemná dynamická práca v melodických častiach, potvrdili vysokú mieru profesionality Iršaia ako sólistu. Znaky a symboly tohto koncertu nás zasa viedli k počúvaniu so zatajeným dychom.

Epoché 2016, Milan Paľa, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, foto: Peter Drežík

Epoché 2016,
Milan Paľa, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu,
foto: Peter Drežík

Interpretačným vrcholom koncertu bol – zvlásť zásluhou huslistu Milana Paľa Moyzesov (1906-1984) Koncert pre husle a orchester, op. 55 (z r. 1957 – 1958). Takmer 58-ročná skladba zaznela ako myšlienkovo silné, pritom absolútne virtuózne dielo. Prof. Alexander Moyzes – hoci jeho husľový koncert bol krátko po dokončení premiérovaný prof. Tiborom Gašparkom, naším vtedy najlepším huslistom, neskôr hraný (a nahraný na LP platni v Supraphone) Milanom Bauerom a Petrom Michalicom, pri všetkej úcte k týmto popredným huslistom svojej doby, asi ešte nikdy nezaznel v priam paganiniovskom podaní.

Milan Paľa je dnes špičkou nášho interpretačného umenia. Jeho zásluhy o slovenskú hudbu nejdem podrobne rozoberať – napokon ju demonštruje aj jeho 10 CD nosičov s nahrávkami slovenských skladateľov pre sólové husle. Alexander Moyzes a jeho jediný, pritom formovo dokonalý, nástrojovo a obsahovo silný Koncert pre husle a orchester, op. 53 zaznel v ten večer ako niečo aktuálne, uchvacujúce, pritom dokonale napísané pre daný nástroj. M. Paľa výnimočnosť tejto skladby zdôraznil v každej téme trojčasťového celku: v 1. časti, vystavanej na princípe sonátovej, formy, v 2. časti – v spevnom ronde a v 3. časti, spájajúcej prvky sonáta a ronda. Dielo napísal majster krátko po svojej 7. symfónii, hlbokom diele na pamiatku tragicky zomretej dcéry. Úžasná ostrosť tematických nárazov husľového koncertu s brilantnými i zamyslenými časťami sa prejavuje vskutku výnimočne vyrovnane vo forme i obsahu tohto prvého veľkého (!) slovenského husľového koncertu!

Epoché 2016, Milan Paľa, Marián Lejava, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, foto: Peter Drežík

Epoché 2016,
Milan Paľa, Marián Lejava, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu,
foto: Peter Drežík

Epoché 2016, Marián Lejava, Milan Paľa, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, foto: Peter Drežík

Epoché 2016,
Marián Lejava, Milan Paľa, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu,
foto: Peter Drežík

M. Paľa bez zaváhania „otvoril“ v jeho predvedení všetky predchádzajúce škrty, svedčiace o náročnosti diela a naštudoval i predviedol ho v originálnej verzii. Tak ho nahral aj na CD „Slovak Violin Concertos“ (Hudobný fond 2013) so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu pod taktovkou Mariána Košíka. Dve sólové kadencie koncertu v 1. a 3. časti koncertu ešte viac odhalili absolútnosť Paľovej hry, ktorá iskrí, rozohráva každú poslucháčsku žilku a úžasne strhne do nadšenia nad tým, akého skvelého interpreta máme v tomto bravúrnom a pre Slovensko zanietenom umelcovi. Kto iný by totiž hral hudbu, často zabudnutú a zapadnutú v kompozičných análoch? Milan Paľa ju oživuje a prednáša so zápalom objaviteľa. Nerobí mu problém žiadna technická požiadavka, ktorej najlepšie rozumejú sólisti na tento zvukovo neopakovateľný, srdcu priliehajúci nástroj. Žiaden iný interpret nedokáže tak oduševnene tvarovať melódiu a následne sypať noty v brilantom attacu ako Milan Paľa. Bol to skvelý zážitok, pritom návrat k hodnote diela klasika našej hudobnej moderny, tradovanému najmä ako symfonikovi, pritom – ako vidieť – aj skladateľovi sólistického diela. A. Moyzes sa niekde v Nekonečne musel tešiť z toho, že jeho dielo ožilo v takom absolútnom citovom a virtuóznom predvedení! Že opäť zaznelo v podaní rozhlasového orchestra pod rukami rovnako precízneho dirigentského majstra, akým je nielen Mario Košík, ale aj  Marián Lejava, ktorý celý program festivalového večera naštudoval so samozrejmosťou majstra. Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, náš najstarší slovenský orchester, pod jeho rukami – bez veľkých gest, zato vždy so zanietenosťou oduševneného umelca – hral so samozrejmosťou a bezchybnosťou telesa, ktorého (takmer) každodenným chlebíkom je súčasná hudba a jej nahrávanie.

Autor: Terézia Ursínyová

2. časť recenzie na koncert 4. novembra 2016 v rámci festivalu Epoché 2016 (Iršai, Moyzes)

1. časť recenzie (Parík, Grešák) TU…

Epoché 2016
Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
4. novembra 2016

Účinkovali: Symfonický orchester Slovenského rozhlasu
Marián Lejava – dirigent
Eva Šušková – soprán
Jevgenij Iršai – klavír
Milan Paľa – husle

Program
Ivan Parík (1936 – 2005), Musica pastoralis pre veľký orchester (1984)
Jozef Grešák (1907 – 1987), Zuzanka Hraškovie, komorná opera na text P. O. Hviezdoslava (1973)
Prelúdium
Príbeh Zuzanky
Postlúdium
Jevgenij Iršai (1951), Signs and Symbols, koncert pre klavír a orchester č. 2 (2016)
premiéra
Alexander Moyzes (1906 – 1984), Koncert pre husle a orchester op. 53 (1957 – 1958)
Allegro molto
Andante con moto ma semplice
Allegro assai

www.epoche.sk

Epoché 2016

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár