Eros ako démon medzi Bohom a človekom. Inšpiračné zdroje Szymanowského Kráľa Rogera

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Myšlienka napísať operu Kráľ Roger, ktorú v slovenskej premiére uvedie 23. a 25. novembra 2022 Štátne divadlo Košice, zamestnávala skladateľa Karola Szymanovského od jeho ciest do Stredomoria. Rozhodujúcu úlohu mali najmä jeho cesty na Sicíliu v rokoch 1911 a 1914. Sicília so svojou históriou, tradíciami a kultúrou, ktorá je spojením západných a východných vplyvov, na neho veľmi silno zapôsobila.

Po návrate do Poľska písal Jarosłavovi Iwaszkiewiczovi, svojmu vzdialenému bratrancovi a budúcemu veľkému poľskému básnikovi: „Na Sicílii sa kultúry východu a západu navzájom prekrývali – vytvorili tak špecifickú atmosféru, ktorá pretrváva dodnes. Nech sa pozrieme kamkoľvek, prelínajúce sa prvky a pozostatky najrozmanitejších náboženstiev umožňujú skúmať historické javy tohoto sveta – metopy v stredovekom opátstve Selinus, zmes barokových prvkov a byzantskej mozaiky, opustený chrám v Segeste – aká to úžasná forma barbarstva!“

Karol Szymanowski (1882 – 1937), zdroj foto: internet

Sicília, ako kultúrny taviaci kotol troch civilizácii – byzantskej, arabskej a gréckej, ho fascinovala. „Ak by Taliansko neexistovalo, nemohol by som existovať ani ja.“ Napísal v tom čase skladateľ. Bola to najmä Sicília, ktorá ho očarila. Szymanowski navštívil v Palerme slávnu Capellu Palatina – chrám, ktorý dal postaviť historický kráľ Roger II. po svojej korunovácii. Architektúra tohto chrámu je vrcholom umenia byzantských a arabských majstrov vo svojich neobyčajných mozaikách a farebnej nádhere.

Jeho veľkou inšpiráciou boli aj ďalšie pamiatky dávnej histórie – rímsky amfiteáter v Taormine, ako i grécke ruiny v Syrakúzach. Zo Sicílie odcestoval v roku 1914 ďalej do severnej Afriky a navštívil Alžír, Biskru a Tunis. Stredomorie však priťahovalo Szymanowského nielen svojou kultúrou, nádherou a klímou, ale bolo pre neho útočiskom i z iného dôvodu. Tým bola jeho homosexualita a možnosť jej prežívania v slobodnom mediteránnom ovzduší väčšej tolerancie, než akú poskytovala jeho vlasť.

Úmysel skomponovať „sicílsku tragédiu“ sa vrátil do života skladateľa v roku 1917, keď oslovil svojho o dvanásť rokov mladšieho bratranca, vtedy iba 23-ročného Jarosłava Iwaszkiewicza. Prvé náčrty diela vznikli na prelome rokov 1917 a 1918 v Jelizavetgrade na území dnešnej Ukrajiny. V tom čase už v Rusku prebiehala revolúcia a postupujúca občianska vojna. Svet Szymanovského mladosti prestával existovať.

Dom, v ktorom skladateľ vyrastal, padol za obeť požiaru. V tejto atmosfére ničenia a celkového nihilizmu sa Szymanowski ďalej venoval štúdiu arabskej a sicílskej kultúry a čítal tiež Nietzscheho Zrodenie tragédie z ducha hudby. Toto dielo napísal mladý Nietzsche ako poctu Richardovi Wagnerovi, v ktorom videl zakladateľa nového divadla a hudby podľa vzoru gréckeho umenia a kultúry. Nietzsche, ktorého priťahovalo všetko grécke a mediteránne (sám podnikal časté cesty do Talianska a strávil tam rôzne obdobia svojho života), opisoval ľudský život ako sen, z ktorého sa zobudí nový človek po dionýzovskom prebudení: „spievajúc a tancujúc ako člen vyššieho spoločenstva.“

Ulica Nowy Świat 47 vo Varšave, kde Szymanowski žil a tvoril v rokoch 1924 – 1929, zdroj foto: wikipedia

Silno zasiahnutý krviprelievaním a pustošením revolúcie, nebol Szymanowski schopný komponovať a v liste začiatkom roku 1918 písal Iwaszkiewiczovi: „Nevieš si predstaviť, ako je pre mňa psychologicky dôležité, ako veľmi potrebujem v mojom súčasnom stave pomoc alebo podnet zvonku – akékoľvek umelecké oplodnenie pre ďalšie komponovanie mojej hudby.“

Takýmto podnetom boli okrem Nietzscheho i Homér, Platón aj Euripides a plodom tejto lektúry však nebola žiadna hudobná kompozícia, ale román Efebos. Ako eféba označovali starí Gréci mladého chlapca, ktorý už dosiahol prah dospelosti a Szymanowski sa v tomto diele vášnivo zaoberá myšlienkou homosexuálnej náklonnosti i náboženskej viery. Obidve tieto témy majú blízko k téme Kráľa Rogera, rovnako ako skúsenosti a dojmy skladateľa zo Sicílie.

Koncom roku 1918 Szymanowski dopísal prvú časť románu Efebos, ktorý pojednáva o zážitkoch dvoch mladých poľských umelcov Ala Lowickeho a skladateľa Mareka Koraba v Taliansku. Iwaszkiewicz neskôr spomínal, že obdobie písania románu bolo pre Szymanowského veľmi pochmúrne a sám skladateľ uvádza, že písanie bolo pre neho akousi formou úniku z neradostnej skutočnosti do sveta, ktorý tak dobre poznal – do slnkom prežiareného juhu Talianska, do sveta mediteránnych kultúr.

Bol to svet, v ktorom bola prítomná aj láska mužov. Mladý šľachtic Alo prechádza talianskou krajinou, spoznáva jej umelecké poklady a on sám duchovne dozrieva aj ako umelec. Szymanowski si neželal, aby román vyšiel za jeho života alebo kým bude žiť jeho matka a dielo zostalo nevydané i po jeho smrti v roku 1937, keďže jeho matka bola stále nažive. Dôvodom bol neskrývaný homosexuálny obsah a dielo sa nachádzalo u Iwaszkiewicza, ktorý ako jediný poznal jeho dej aj intímne detaily.

Karol Szymanowski (1882 – 1937), zdroj foto: internet

V roku 1939, na začiatku 2. svetovej vojny, sa rukopis románu nachádzal v jeho byte vo Varšave, ktorý zasiahla nemecká bomba a byt i rukopis zhoreli. Na dlhý čas bol román považovaný za stratený, s výnimkou úvodu a niektorých fragmentov. V roku 1981 však bola objavená kapitola s názvom Hostina v privátnej zbierke Borisa Kochna, básnika, libretistu, tanečníka a neskoršieho riaditeľa súboru baletu v Monte Carlo.

Názov Hostina je očividnou narážkou na Platónovo dielo Symposion, ktoré patrilo zrejme do Szymanowského lektúry v tom čase a bolo významným inšpiračným zdrojom nielen Efeba, ale tiež Kráľa Rogera. V tejto centrálnej kapitole autor opisuje stretnutie priateľov v rímskej taverne, kde vedú rozhovor o kráse, umení, láske a erotike. Zaznievajú názory za i proti homosexualite a podobne ako v Platónovom Symposione zaznie i názor, že priateľstvo medzi mužmi je nadradené „bežnej“ láske, keďže táto slúži iba na rozmnožovanie, pričom u mužov sa jedná v prvom rade o duchovný zväzok, ktorého cieľom je tvorenie v kráse.

Szymanowski sám preložil do ruštiny pre mladučkého, vtedy 15-ročného Borisa Kochna túto kapitolu, ktorá sa mala nájsť v jeho zbierke až o viac ako 60 rokov. Kochno zohral v tom čase určite dôležitú úlohu v živote Szymanowského, o čom svedčia štyri básne, ktoré mu skladateľ venoval, a ktoré sú napísané vo francúzštine. Bol pre neho možno tým, čím bol hrdina Alo Lowicky pre skladateľa Mareka Koraba, ktorí sa na konci románu Efebos opäť osudovo stretávajú v Palatínskej kaplnke v Palerme na Sicílii.

Jaroslaw Iwaszkiewicz (1894 – 1980), zdroj foto: wikipedia

V septembri 1918 sa skladateľ s libretistom stretli v Odese na brehu Čierneho mora, ktoré istým spôsobom pripomínalo sicílsku atmosféru, ako po rokoch v spomienkach písal Iwaszkiewicz. Námet opery bol pre oboch jasný – spojenie príbehu o kráľovi Rogerovi s témou Euripidových Bakchantiek. Toto dielo sa stalo pre Szymanowského kľúčovým pre vznik novej opery a nie náhodou sa viackrát spomína aj v románe Efebos.

Hrdina románu skladateľ Marek Korab chce skomponovať operu na Euripidov námet, v diskusii s priateľmi uvádza všetky za i proti a vyjadruje tak nepochybne podobné názory a úmysel, aké mal sám Szymanowski. Jaroslaw Iwaszkiewicz sa však začal vzďaľovať od konceptu, aký mal na mysli skladateľ a dohodli sa, že pripraví pre neho náčrt drámy, zatiaľ čo Szymanowski zachytí svoje vnemy, kultúru, prírodu a kolorit Sicílie, pričom sa následne pokúsia spojiť tieto dve osnovy do jedného celku.

Szymanowski bol s prácou libretistu spokojný: „Sicílsky náčrt, ktorý si mi poslal, mi okamžite pripadal podivuhodne dôverne známy, akoby odhaľoval moje vlastné tajné túžby! Samozrejme, že sa mi páčil a nič ma nemôže potešiť viac, ako keď vidím, že sa vážne zaoberáš prácou na librete! Zo scénického hľadiska sú byzantsko-arabské interiéry paláca dokonalé. Len si to predstav: matné zlato a strnulé vzory mozaiky ako pozadie alebo maurský filigrán, tance – aké bohatstvo lahodnej nádhery… obrovské kontrasty a bohatstvo zvláštne vzájomne prepojených svetov. Hľadanie ich skrytého významu, snaha vyriešiť neriešiteľné záhady…“

V októbri 1920 bolo hotové už 1. dejstvo, keď Szymanowski vycestoval do Ameriky. Tam zmenil koniec 3. dejstva bez toho, aby to konzultoval s libretistom. Podľa Iwaszkiewicza sa mala opera končiť v zmysle prekladu Euripidových Bakchantiek od profesora Tadeusza Zielińskeho. Zieliński reinterpretoval príchod kráľa Pentheusa (ktorý bol predobrazom Rogera v Bakchantkách) medzi bakchantky, ktoré napokon rituálne roztrhajú jeho telo (tzv. sparagmos) tak, že to bola kráľova zmyselná túžba a zvedavosť, ktoré ho tam priviedli a nie Dionýzova lesť.

Kráľ Roger II. sicílsky, zdroj: wikipedia

Iwaszkiewicz nechal Rogera, aby v závere nasledoval tajomnú postavu Pastiera. Szymanowski proti vôli libretistu i pôvodnej predlohe Bakchantiek zmenil záver vo svojom zmysle, keď Pastiera (Dionýza) nasleduje nie Roger, ale Roxana a Roger ostáva osamotený s radcom Edrisim. Prečo táto zmena? Odráža vari rozpoltenosť samotnej osobnosti skladateľa, jeho hlboký vnútorný konflikt? Bol to konflikt jeho viery a jeho erotického založenia, konflikt medzi duchovnou a telesnou láskou?

Iwaszkiewicz, ktorý sa v 20-tych rokoch vnútorne rozišiel so Szymanowského názormi, k tomu neskôr napísal: „Szymanowski mal nepochybne svoje vlastné náboženstvo, náboženstvo lásky. Avšak skôr, než sa toto náboženstvo očistilo po dlhoročnom cestovaní, po nezabudnuteľných dojmoch zo Sicílie a Afriky, po hĺbavom skúmaní umenia v Taliansku a napokon po niekoľkoročnej samote počas vojny, ktorá mohla priniesť také plody, ako bol Kráľ Roger – toto tajomné mystérium lásky a tolerancie, kde sa Amor a Caritas spájajú v jedno – jeho kult krásy života nadobudol znepokojujúce, niekedy až vulgárne podoby. (…) V podstate najpodstatnejším prvkom jeho umenia, týmto ‚nutkaním‘ (…) je predovšetkým jeho erotika.“

Tak ako v Nietzscheho diele Zrodenie tragédie z ducha hudby bolo rozhodujúce vzájomné pôsobenie medzi apolónskym a dionýzovským, keď ani jeden z bohov nemôže byť víťazom, ale ich vzájomným pôsobením sa tvorí a udržiava život, tak aj Szymanowski hľadal rovnováhu tohto spojenia vo svojom živote i diele – spojenia zmyselnosti a sexuality so zákonmi a konvenciami spoločnosti, spojenia prirodzených pudov s rozumom, extázy s racionalitou.

Kráľ Roger bol v tomto zmysle pre neho existenciálnou otázkou a v roku 1920 napísal Iwaszkiewiczovi: „Neskrývam pred Tebou, že otázka tejto drámy je do istej miery otázkou mojej ďalšej umeleckej existencie – tak hlboko táto myšlienka zapustila korene v mojom vnútri. Z tohto dôvodu si takmer trúfam nariadiť Ti, aby si na nej pracoval!“

Karol Szymanowski pred vilou Atma v Zakopanom, 1935, foto: Antoni Wieczorek / Národné múzeum Krakov

Dokončenie opery však viazlo a malo sa zavŕšiť až v roku 1924, keď Szymanowski už niekoľko rokov žil v Zakopanom, na severnej strane Vysokých Tatier, kde sa postupne vracal k vlastnej religiozite a kde neskôr skomponoval Stabat mater a Litániu k Panne Márii. Začal sa taktiež zaoberať svojimi poľskými hudobnými koreňmi a goralské nápevy z okolia Tatier sa objavovali v mnohých jeho skladbách vrátane Kráľa Rogera. Vracal sa však možno ešte viac ku koreňom viery a hudby z čias detstva, ktoré prežil na Ukrajine v rodnej Timošovke a hoci vyrastal v katolíckom prostredí, vplývala na neho ruská pravoslávna hudba, ktorá bola v istom zmysle pokračovaním byzantsko-liturgických spevov.

Zmena, ktorú uskutočnil Szymanowski, bola v závere 3. dejstva, keď Roxana odchádza za Pastierom a Roger zostáva sám s Edrisim, ktorý lakonicky skonštatuje: „Prześniony sen!“ Teda: „Sen je dosnívaný!“ A uzavrie tým všetko, čo sa odohralo dovtedy. Slovo „sen“ v poľštine okrem sna znamená aj spánok a v obidvoch významoch sa toto slovo vyskytuje v opere pozoruhodných 19 krát.

K. Szymanowski: Kráľ Roger, Opera Štátneho divadla Košice, 2022, Michal Onufer (Arcibiskup), Michał Partyka (Roger), Gabriela Hrženjak (Roxana), Myroslava Havryliuk (Diakonka), foto: Joseph Marčinský / ŠDKE

Sám Szymanowski podľa Iwaszkiewicza podotkol, že Kráľ Roger „vystaví neriešiteľným hádankám nielen diváka a poslucháča, ale i režiséra aj inscenátora“ a na konci opery, keď Roger spieva hymnus Slnku v žiarivom C dur, otvára sa pre nami ďalší rébus. Znamená záver opery, že sa Szymanowski umelecky aj osobne rozhodol nenasledovať Dionýza a zriecť sa tak erotickej lásky, oslobodiť sa od Erosa? Erosa, o ktorom vedma Diotima hovorí Sokratovi v Platónovom Symposione – hlavnom inšpiračnom zdroji Efeba Kráľa Rogera – ako o veľkom démonovi, ktorý je prostredníkom medzi bohom a človekom.

Iwaszkiewicz neskôr uviedol, že vlastnou témou Kráľa Rogera je nielen protiklad medzi duchovnou a telesnou láskou, ale aj poznanie, že iba prostredníctvom zmyselnej lásky je možné poznať božskú lásku a tvoriť tak pravé umenie. Alebo to snáď bolo iba náhle vnuknutie a Szymanowski si uvedomil, že ak dionýzovská extáza je oslobodením ako protiklad apolónskeho, tak napokon sa umelec i človek musí oslobodiť aj od nej? Produktívna interakcia medzi dionýzovským a apolónskym, ako ju mal na mysli Nietzsche, bola Szymanowskému určite veľmi blízka.

V roku 1920 však už existovali aj iné prúdy a teórie, ktoré určovali ducha doby. Práve v tomto roku vydal Sigmund Freud knihu Jenseits des Lustprinzips (Za hranicou princípu rozkoše), v ktorej načrtol koncept vytesnenia z vedomia a teóriu pudov a dal do protikladu pud života personifikovaný Erosom a pud smrti personifikovaný Thanatosom. Oba tieto princípy nachádzame aj v Kráľovi Rogerovi – v záhadnom trojuholníku hlavných troch postáv Rogera, Roxany a Pastiera. Hoci nevieme, či Szymanowski poznal Freudove teórie, svojím najznámejším dielom sa rovnako trafil do nervu doby.

Poľská národná opera, Teatr Wielki, Varšava, zdroj foto: e-teatr.pl

Premiéra opery sa uskutočnila 19. júna 1926 v Teatr Wielki vo Varšave (v úlohe Roxany spievala skladateľova sestra Stanisława) a domáci ohlas bol priaznivý. Za Szymanowského života to boli iba dve ďalšie produkcie: v Duisburgu v roku 1928 a v Národnom divadle v Prahe v roku 1932 – premiéra, ktorá sa stala skladateľovým osobným triumfom.

Prečítajte si tiež:
Štátne divadlo Košice uvádza slovenskú premiéru Szymanowského opery Kráľ Roger

Renesancia opery Kráľ Roger, ktorá prebiehaza posledných dvadsať rokoch na veľkých svetových operných scénach, dokazuje, že i dnes zasahuje moderného človeka 21. storočia s jeho vlastnými obavami a túžbami.

Autor: Stanislav Trnovský, dramaturg ŠDKE

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

dramaturg Opery Štátneho divadla Košice

Zanechajte komentár