Dňa 17. mája 1890 sa v rímskom divadle Costanzi uskutočnila svetová premiéra opery Cavalleria rusticana od vtedy mladého a v podstate neznámeho Pietra Mascagniho. Tak sa zrodil operný verizmus. Na Slovensku sa dielo uvádzalo v preklade ako Sedliacka česť, v češtine ako Sedlák kavalír. Čo tejto premiére predchádzalo, ako dopadla a čo nasledovalo po nej?
Pietro Mascagni (* 7. december 1863, Livorno – † 2. august 1945, Rím) po opustení milánskeho konzervatória si zarábal na chlieb ako šéf operetnej spoločnosti v Cerignole v juhotalianskej provincii Foggia. Zásluhu na tom, že nezostal len neznámym kapelníkom, má vydavateľstvo Sonzogno (vzniklo v roku 1804), ktoré od roku 1874 sa začalo venovať aj vydávaniu hudobnej literatúry.
V roku 1888 sa taliansky vydavateľ Edoardo Sonzogno rozhodol vypísať súťaž na jednodejstvovú operu, do ktorej sa prihlásilo 73 mladých skladateľov. Mascagni ucítil svoju príležitosť a obrátil na priateľov z jeho rodného Livorna, tamojších profesorov literatúry Giuseppe Targioni-Tozzettiho a Guida Menasciho, aby mu vytvorili libreto k opere, ktorá sa mala opierať literárnu predlohu spisovateľa Giovanniho Vergu z Catanie. Ten sa najprv preslávil ako autor pozdnoromantických románov (Eva, Eros), no v roku 1880 zmenil svoju poetiku a stal sa hlavným priekopníkom literárneho verizmu. Jeho vrcholnými dielami boli romány Malavogliovci (v češtine vyšli pod názvom Dům u myšpule) a Maestro Don Gesualdo, no skladateľa zaujal skôr súbor jeho poviedok Vita dei campi (1880).
V jednej z nich riešia svoje problémy, lásky, nevery a pomsty za pohanenú česť dedinčania zo sicílskej obce Vizzini Turiddu, Lola, Santuzza a Alfio. Drsná novela končí súbojom oboch mužov, v ktorom Alfio nasype svojmu sokovi do očú piesok a prebodne ho. Po úspechu tejto poviedky spisovateľ spolu s básnikom a dramatikom Giuseppe Giacosom (z ktorého sa neskôr stal libretista najznámejších Pucciniho opier) ju prerobili na divadelnú hru (1884), v ktorej v úlohe Santuzzy vystupovala aj slávna Eleonóra Duse.
Na rozdiel od Pucciniho, ktorý si neskôr pre svoju Bohému vybral ako podklad Murgerovu divadelnú hru a nie jeho skôr napísaný román, Mascagni s libretistami postupovali opačne a naturalistický záver poviedky nahradili už v dráme prijateľnejšou verziou so súbojom za scénou. Podarilo sa im dokončiť operu tesne pred uzávierkou súťaže, ktorú 5. marca vyhodnotila pätica kritikov. Druhé a tretie miesto získali dnes úplne zabudnuté opery Spinelliho a Ferroniho, no prvenstvo si odniesol práve Mascagni.
Prečítajte si tiež:
S Vladimírom Blahom o verizme a predstaviteľoch ,,Mladej talianskej školy”
Svetová premiéra Cavallerie rusticany sa uskutočnila v rímskom divadle Costanzi (dnes známejšom pod názvom Teatro dell’Opera di Roma), ktoré si Mascagni natoľko obľúbil, že v rokoch v rokoch 1909 – 1910 bol jeho umeleckým riaditeľom a okrem Cavallerie v ňom premiéroval svoje ďalšie štyri opery (Amico Fritz, Iris, Maschere, Lodoletta).
V deň premiéry divadlo nebolo celkom vypredané, no od prvých taktov záujem publika narastal a premenil sa na búrlivé ovácie. Dielo, ktoré len mierne presahuje hodinovú minutáž, sa hralo takmer dve hodiny, viaceré hudobné čísla sa museli opakovať a skladateľa pred oponu vyvolali 60-krát. Na úspechu opery sa podieľali aj dirigent Leopoldo Mugnone, sopranistka Gemma Bellincioni a jej manžel, tenorista Roberto Stagno.
Obrovský úspech Cavallerie rusticany vyvolal snahu uviesť ju čo najskôr v ďalších najprv talianskych, potom aj v zahraničných divadlách. V Prahe sa dostala na operné javisko 4. januára 1891 a vo Viedni sa jej triumfálny úspech údajne dal porovnať len s koncertným úspechom Dvořákovej Novosvetskej symfónie. Opera tiež inšpirovala mnohých epigónov, a tak talianske divadlá zaplavili ďalšie verzie Vergovho príbehu (Mala Pasqua, A Santa Lucia a pod.), ktoré však v dejinách opery nezanechali nijakú stopu. No k príbehu sa vrátil ešte aj v druhej polovici minulého storočia súčasný taliansky skladateľ Marco Tutino. Vydavateľ Sonzogno „veľkodušne“ ponúkol Vergovi 1000 lír za autorské práva, no spisovateľ napokon od neho vysúdil 143 tisíc.
Za úspechom diela sa skrývalo viacero faktorov. Pre meštiacke operné publikum bol príbeh (po nadbytku palácov a kniežat) prenesením do prostredia chudobných sedliakov mimoriadne atraktívnym a svoju úlohu zohral aj otvorenejší pohľad na morálku a vzťahy muža a ženy. (Veď vo Verdiho Trubadúrovi, Maškarnom bále či Sile osudu, ale aj v Ponchielliho Gioconde k pohane ženskej cti a k nevere ani nedošlo).
Z hudobného hľadiska výhodou Mascagniho diela bolo, že miešalo tradičné s novým, opieralo sa o ľudovú melodiku a uzavreté čísla (ktoré potom veristi postupne opúšťali a nahrádzali konverzačným spevom) a dosahovalo vzácnu jednotu hudby a drámy, pričom (viac než bolo v Taliansku zvykom) použilo akýsi domáci variant wagnerovských leitmotívov.
Najväčšiu slávu si vyslúžilo intermezzo symfonico, ktoré sa potom začalo označovať za typický znak v hudobného verizmu. Podobné symfonické medzihry síce nájdeme už v Bizetovej Carmen alebo Pucciniho prvých dvoch operách z 80. rokov, no z mnohých veristických opier žijú už práve len intermezzá (Mascagniho Guglielmo Ratcliff, Wolfa-Ferrariho Šperky Madonny), a v tých úspešnejších patria k vyhľadávaným hudobným číslam (Giordanova Fedora, obe intermezza z Cileovej Adriany Lecouvreur, Pucciniho Manon Lescaut atď.).
Od roku1893 sa Mascagniho Sedliacka česť sa často hráva spoločne s Leoncavallovými Komediantmi., keď vo väčšine prípadov (no nie vždy) sa z týchto jednoaktových opier najprv uvádza Mascagniho a potom Leoncavallova.
V Opere Slovenského národného divadla po prvý raz uviedol Mascagniho Sedliacku česť 4. septembra 1921 vtedajší šéf a dirigent operného súboru Milan Zuna, inscenácia sa potom viackrát obnovovala s rôznymi dirigentmi až do roku 1937, pričom 20. februára 1925 ju v SND dirigoval sám Pietro Mascagni. Nasledujúce uvedenia boli v roku 1947, 1961, 1984, 1998 a naposledy v Chudovského réžii a naštudovaní Ondreja Lenárda v roku 2006. V nej, podobne ako v už staršej Kriškovej inscenácii, z dobráka Alfia urobili inscenátori mafiána a iluzívne sicílske námestíčka na javisku niesli názvy Piazza Mascagni a Piazza Leoncavallo. Pri prvom uvedení v SND sa hrala Cavalleria rusticana spoločne s Blodekovou operou V Studni, v 60. rokoch zasa spolu s Orffovou Múdrou ženou.
Prečítajte si tiež:
Pietro Mascagni v Bratislave
Opera bola nespočetne krát nahraná na gramoplatne, neskôr aj video, pričom za pozornosť stojí Zeffirelliho film z roku 1982 s dirigentom Georgesom Prêtrom a spevákmi Domingom, Obrazcovou a Brusonom, ale aj Karajanova filmová verzia natočená v roku 1968 v Mníchove s Fiorenzou Cossotto a vo skvelej forme spievajúcim Gianfrancom Cecchele. V roku 1990 Opus vydal vinylovú dvojplatňu, na ktorej sa v hlavných postavách Mascagniho Sedliackej cti pod taktovkou Ondreja Lenárda predstavili Elena Obrazcová, Peter Dvorský a Alexandru Agache.
V úlohe Santuzzy na javiskách i gramoštúdiách triumfovali tak dramatické sopranistky (Giannina Arangi-Lombardi, Zinka Milanov, Renata Tebaldi, Maria Callas, Elena Suliotis) ako aj mezzosopranistky (Elena Nicolai, Giulietta Simionato, Fiorenza Cossotto). Platí to aj pre Slovenské národné divadlo, kde sa v tejto úlohe striedali Helena Bartošová, Magdaléna Blahušiaková, ale aj Oľga Hanáková či Jolana Fogašová.
Podobný trvalý úspech aký dosiahol s Cavalleriou rusticanou, už Mascagni nikdy nezopakoval. Skladateľ (ktorého Toscanini uznával viac než Pucciniho) sa s tým však nikdy nezmieril a vyhlasoval: „ Bol som korunovaný za kráľa skôr, než som sa ním stal.“
Autor: Vladimír Blaho
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.