Ettore Bastianini – Talian, ktorý spieval v Predanej neveste

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Grécky termín βαρύτονος, teda nízky tón, bol pre neho viac, než len vokálnou kategóriou. Barytón bol jeho životným štýlom. Cukrársky učeň Ettore Bastianini začínal ako bas, no operný Everest dobyl až s barytonálnym výstrojom. Dňa 24. septembra 2022 si pripomíname storočnicu od narodenia jedného z najsugestívnejších verdiovských hlasov post bellum.

Mal to šťastie, že cukrár, u ktorého sa zoznamoval s týmto sladkým remeslom, bol vášnivým milovníkom opery. Rodina Ammanati vytvorila mladíkovi s menom trójskeho hrdinu všetky podmienky na to, aby sa mohol venovať hudbe. Domáca mater familias Fathima Ammanati si zaumienila, že skrotí jastraba v Bastianiniho hrdle. Výsledkom jej úsilia bola séria koncertov v spevákovej rodnej Siene a okolí, ktoré ho utvrdili v predstave, že bude dobrým basso cantante.

Špirála sa roztočila

Po krátkom zdokonaľovaní sa v Centro di avviamento pri florentskom Teatro Comunale imaginárna clepsydra odmerala čas Bastianiniho debutu. Plášť Pucciniho filozofa Collina bol jeho prvým javiskovým druhom.

Pucciniho melanchóliu vystriedali rossiniovské crescendá. Nádejný lyrický bas si obliekol kostým Basilia v Barbierovi zo Sevilly, po ňom prišiel Raimondo v Donizettiho lammermoorskej Lucii a prvé dve verdiovské príležitosti – Ferrando v Trubadúrovi a Ramfis v Aide.

Ettore Bastianini (1922 – 1967), zdroj foto: internet

V apríli 1948 si Ettore Bastianini po prvý raz meria sily s La Scalou. Jeho technicky dobre podkutý bas má v milánskej divadelnej podkove miestami problém adekvátne naplniť priestor, úlohy Tiresia v Stravinského Kráľovi Oidipovi sa však zmocňuje so cťou.

Pre slovanského čitateľa bude zaujímavé, že v roku 1950 sa začínajúci Bastianini objavuje v Turíne v talianskom naštudovaní Smetanovej Predanej neveste. Na plagátoch figuruje v postave bohatého statkára Tobiáša Míchu.

Dotyky budúcej talianskej barytónovej legendy so slovanskou operou budú pozoruhodné najmä po jeho preškolení turínskym učiteľom Lucianom Bettarinim, ktorý definitívne odomkol jeho barytonálnu tessituru. Koncom decembra 1952 florentské publikum potvrdilo smer spevákovej novej cesty. Bol inšpiratívnym Jeleckým v Čajkovského Pikovej dáme a o premiérový potlesk sa delil s bosnianskou heroínou Senou Jurinac.

Rok 1953 osladil bývalému cukrárovi staronovú partitúru Lucie di Lammermoor v dobrom aj v zlom, vďaka debutu v postave Lorda Enrica spoznáva Mariu Callas. Grécka sopránová kráľovná bude jeho pravidelnou javiskovou partnerkou a sienskeho rodáka naučí lepšie zhodnotiť jeho dovtedy nepoznaný herecký kapitál.

Bastianini mimoriadne vynikal vo Verdiho úlohách. Na fotografii ako Renato vo Verdiho Maškarnom bále. Zdroj: pinterest.com

Cavalleria verdiana – verdiovská jazda

Na obaloch Callasovej operných kompletov sa v barytónových partiách stretávame najmä s menom Tita Gobbiho. V porovnaní s Gobbiho dramatizmom ťahá siensky lev za kratší koniec, ale iba zdanlivo. Bastianini bol obdarený dosť tmavým hlasom, naštudoval dvadsaťdva basových rolí. S niektorými titulmi (Verdiho Aida, Donizettiho Lucia) zaujal (ešte ako) bas dokonca aj v Egypte. Mal dokonalé plastické legato, ktoré zostalo jeho signum potestatis až do konca kariéry.

Muzikológ a vociológ (odborník na ľudský hlas v čo najširšom meradle) Rodolfo Celletti v monografii Il canto z roku 1989 zdôrazňuje nedostatok Bastianiniho zmyslu pre mezza voce, táto formácia však chýbala aj Del Monacovi, ktorý svoj zdanlivý nedostatok premenil na hudobný Excalibur.

Umenie krytia tónu výrazne uplatnil predovšetkým vo Verdiho dielach, ktoré sa stali Bastianiniho speváckym autoportrétom. V opernej interpretačnej praxi druhej polovice 20. storočia mal v postavách Rodriga v Donovi Carlovi, v Renatovi v Maškarnom bále, v Nabuccovi, Rigolettovi alebo v pomstychtivom Carlovi di Vargas zo Sily osudu, len málo seberovných konkurentov.

Protagonista zabudnutých opier

Ettore Bastianini dávkoval hudobné emócie s rozvahou lekárnika miešajúceho tinktúry na lekársky predpis. Zmysel pre správne odmeranie divadelného efektu (a naopak, jeho negácia tam, kde by sme ho čakali so srdcom roztrhaným na franforce koloratúr) umožnil talianskemu sólistovi dosahovať úspechy v neznámych dielach, ktoré by pre menej obdareného umelca zostali vysoko rizikovým terénom.

Ettore Bastianini s Francom Corellim oživil Donizettiho drámu Poliuto. Zdroj foto: pinterest.com 

Bastianini participoval na dvoch veľkých belcantových „resuscitáciách“ v milánskej Scale. Siedmeho decembra 1960 vracia Donizettiho Poliutovi miesto v hudobných dejinách, ktoré mu právom patrí. Donizettiho sonda do života prvých kresťanských martýrov sa síce nestala repertoárovým trhákom, ale zachovaná živá nahrávka z La Scaly dodnes priťahuje pozornosť zberateľov diskografických rarít svojou spontánnosťou a dynamikou. Spolu s Callasovou a Corellim na čele obsadenia zostáva najlepšou snímkou tejto málo uvádzanej drámy a prekonáva aj neskoršiu štúdiovú verziu Poliuta s José Carrerasom. Bastianiniho prístup k postave Severa sa vyznačuje až mramorovou noblesou.

O rok neskôr si barytonista zopakuje il trionfo scaligero – tentoraz na verdiovských vlnách. Bitka pri Legnane kedysi fascinovala Talianov svojím patriotickým nábojom, ktorý však po vyšumení risorgimentálneho nadšenia stratil na sile a dramaturgovia operu odložili ad acta. Bojovým koňom obnovenej premiéry Battaglie bol v roku 1961 mýtický Franco Corelli. Bastianini s ním drží krok a nanovo definuje rolu Rolanda v kategóriách psychologickej tieňohry, s ktorou možno nepočítal ani sám skladateľ strieľajúci z hudobného vlasteneckého kanóna.

Ettore Bastianini ako Escamilio v Bizetovej Carmen, Teatro alla Scala, foto: Piccagliani

Papinov hrniec operných emócií

Bastianiniho vývoj smeroval k chápaniu árie ako diorámy, na ktorej sa premieta celá škála ľudských emócií. V opere je takouto diorámou tragická láska. Nad každým operným bozkom sa blýska, za každé objatie si vládkyňa podsvetia Persefoné účtuje daň menom život.

Po roku 1953, v ktorom sa dramatický barytón zo Sieny úspešne „rozbehol“ do Metropolitnej opery s Germontom v Traviate, nabrala jeho kariéra americký kurz. Jar 1959 mala už príchuť whisky: Bastianini účinkuje vo Philadelphii, Clevelande, Houstone, Dallase či v Bostone. V máji si opäť odskočí do La Scaly, do Viscontiho prelomovej inscenácie Traviaty s čiernookou gréckou tygricou.

Mesto valčíkov Viedeň je od roku 1959 Bastianiniho novým hudobným domovom. Viedeň otvára Talianovi dvere k verizmu (populárne dvojičky Cavalleria rustiana – Pagliacci) a k Pucciniho Tosce, s ktorou sa dovtedy stretával len marginálne. Nemá ďaleko do Salzburgu, kde ho čaká šesť večerov s Trubadúrom, Verdiho rytmy nožom taktovky krájal Karajan.

Posledná skúška

V januári a februári 1962 zaujme čoby kráľ Alfonso v Donizettiho Favoritke, ale koruna jedného z najlepších barytonistov svojej doby sa na Bastianiniho hlave už začína triasť.

Ettore Bastianini pri štúdiu partitúry. Zdroj foto: pinterest.com

Dôvodom je onkologické ochorenie, ktoré sa hlási o slovo čoraz nástojčivejšie. Spevákovi dochádzajú sily, v La Scale sa nestretáva s pochopením a jeho Rigoletta vypískali. V januári 1963 mu vo Viedni diagnostikovali lymfoepitelióm hltana.

Bludný kruh rádioterapie nemá konca, umelec však informáciu o malígnom nádore tají a neprestáva spievať. Vracia sa do La Scaly opraviť si reputáciu s Donom Carlom v spoločnosti Bruna Prevediho, Leyly Gencer a začínajúcej Rainy Kabaiwanskej. Rozmarné milánske publikum sotva tuší, že douphin talianskych barytonistov sa pod arkády slávneho stánku múz už nevráti.

Rok 1965 bude annus discessionis – rokom lúčenia a bilancovania. Spevák s vážnou diagnózou nahráva v Japonsku slnečné neapolské canzonetty a v koži vierolomného Jaga sa v ďalekej Káhire púšťa do hádky s Bohom. Po poslednom debute vo Verdiho Otellovi už dáva prednosť tichu a meditácii na Gardskom jazere.

Ettore Bastianini sa v roku 1966 natrvalo usadil v Sirmione a dobýjal si baterky prírodou. Jeho hlas zmĺkol 25. januára 1967. Mal štyridsaťštyri rokov a verejnosť sa o jeho boji s rakovinou dozvedela až post mortem.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Kráľom romantického legata bol aj na sklonku kariéry. Túto raritnú platňu s neapolskými piesňami Bastianini nahral dva roky pred smrťou.

Narácia Carla Son Pereda z Verdiho Sily osudu má v sebe čaro južanských melódií obalené do verdiovského dramatizmu.

Slávnu francúzsku romancu Plaisir d’amour umelec zaradil do svojho repertoáru ešte v čase mladíckeho balansovania na basbarytónovom lane.

Dotyk sienskeho barytonistu s barokovou operou sa neobmedzil iba na Händlovho Herkula, v ktorom po boku Franca Corelliho stvárnil postavu Herkulovho posla Licha. Hoci baroko nikdy nebolo jeho doménou, nahral niekoľko  komorných skladieb známych ako arie antiche. Duranteho mariánska modlitba patrí medzi ne.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár