Eurokontext.sk: Operné skice z jedného festivalu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
SND ponúklo v rámci nultého ročníka Medzinárodného divadelného festivalu Eurokontext.sk aj deväť operných titulov z domácej aj zahraničnej produkcie. Prečítajte si názor muzikologičky a hudobnej publicistky Terézie Ursínyovej na niektoré inscenácie rôznych operných súborov.

Po celý jún (5. – 24. 6.) prebieha v Bratislave nový festival Eurokontext sk. Podporilo ho Ministerstvo kultúry SR ako prioritný projekt našej kultúry. Medzi tri najväčšie divadelné festivaly na Slovensku – martinské Dotyky a spojenia, Divadelná Nitra a bratislavská Nová dráma – sa tak zaraďuje ďalší: Medzinárodný festival Eurokontext.sk. Slovenské národné divadlo – ako organizátor festivalu – sa rozhodlo nadviazať na medzinárodné prehliadky, ktoré sa na pôde našej národnej divadelnej scény odohrávali v minulosti: činohernú Eurothaliu i dva ročníky Medzinárodného hudobného festivalu.

Nultý ročník Eurokontextu. Sk (prečo nie prvý? – neveríme, že sa uskutoční?), ktorý po tieto dni vstupuje do druhej tretiny, chce odhadnúť, aké sú hranice kvalitného, inšpirujúceho divadelného „stredného prúdu“ divadla doma aj vo svete (zatiaľ iba v stredoeurópskom). Výsledkom je hosťovanie šestnástich divadiel z deviatich krajín. Diváci tak uvidia jednak tituly, ktoré uviedlo SND a jeho tri súbory počas uplynulej sezóny, v konfrontácii s mimo bratislavskými, ale aj zahraničnými divadlami. Pokúsim sa načrtnúť dojmy aspoň z jedného domáceho, jedného hosťujúceho z Košíc a troch zahraničných operných večerov.

Eurokontext.sk 2014

Hoci domáce inscenácie som už hodnotila podrobnejšie, chcela som ešte po dvoch videniach aj tretíkrát (naposledy?) zažiť Čekovskej Doriana Graya. Potešila ma informácia, že táto inscenácia sa z repertoáru nesťahuje, ale má reprezentovať SND  na budúcej Pražskej jari.

Od premiéry 8. a 9. novembra na interpretáciu náročné dielo nestratilo nič na vokálnych a orchestrálnych kvalitách, iba pôvodného dirigenta Christophera Warda na ostatnej repríze nahradil náš Peter Valentovič. Historická budova je viac citlivá na zvuk väčšieho, resp. agresívnejšieho ensemblu, ktorý je akoby sústredený, obkľúčený bonboniérovými stenami secesnej budovy, a tak treba dirigentovi viac počítať s obmedzenou dynamickou kapacitou, resp. s prázdnou  a návštevníkmi naplnenou sálou. Vo väčšom priestore Novej budovy sa zvuk vo väčšom akustickom priestore rozptyľuje a tým zmäkčuje. V doznievajúcich zážitkoch istá orchestrálna predimenzovanosť platí V Historickej budove nielen na Čekovskej operu, ale aj zvukovo novátorsky poňatú viedenskú inscenáciu opery Harrisona Birtwistleho – Punch and Judy, košické Dialógy karmelitánok, resp. na ostravskú Mirandolinu.

Dorian Gray, Opera SND

Dorian Gray, Opera SND

Čekovskej Dorian Gray: tentokrát som vychutnávala kompozičnú prácu skladateľky, jednotlivé témy jej opery, s ktorými počas diela majstrovsky pracuje, využíva ich v návratnej funkcii, pripomienkovaní nálad, situácií. Ale viac som sledovala aj neobyčajne hustú, farebne pestrú inštrumentáciu, opretú často o dychovú sekciu a pestrú paletu bicích, ako jemné vokálne ensemble, ktoré pútali od úvodného jemného ženského zboru za scénou, cez majstrovsky vedené dialógy v 1. obraze ateliéru, ich následný kontrast v jemnom nástupe „hlasov obrazu“ – s čistými chlapčenskými hlasmi, cez šantánovo – cirkusové, rytmicky výrazné témy v divadelnom obraze, áriu Sibyl, ktorá osciluje medzi krehkosťou a vrúcnosťou, no pri druhej návšteve Graya v divadle chceno – nechcenou, vyprovokovanou nudou… Siedma  scéna v Dorianovom dome, plnom vzácnych predmetov (ich symbolom je mušľa) by si možno vyžadovala o niečo jemnejšiu náladu, čo je vecou  autorskej licencie. Pobavenie pánskej spoločnosti s chlapcom v tureckom oblečení svojimi orientálnymi podtónmi a gradáciou – no najmä ráznym ukončením zhýralej nálady – čímsi pripomenulo (náhodou či zámerne?) Ravelovo Bolero. Každopádne je to výborne vystavaná a vygradovaná scéna – kompozične, divadelne, režijne. Podobne obraz v ópiovom brlohu, kde témy, uložené do pizzicato sláčikov kontrujú hudobným fragmentom, rozdeleným do viacerých bicích nástrojov a dychovej sekcie. Do toho vstupujú dialógy s Bordelmamou, ktorá napriek svojmu povolaniu má morálny odstup od Doriana, lebo si mnohé pamätá… Finále scény končí v mrazivom obchode s ľudskými telami. Obsahovo, skladateľsky, choreograficky, scénicky najsmutnejšie vykreslený obraz ľudskej biedy, z čoho diváka i poslucháča mrazí – najmä po tom, ako z diaľky zaznie elektroakusticky zdeformovaný chlapčenský zbor, hlas obrazu. Ten sa ešte viac karikuje, rozmazáva pri smrti Basila a Alana Campbella, pričom disonantnú, zvukovo celkom „rozpadnutú“ podobu dostáva v scéne smrti Doriana. Ak som na premiére považovala záverečný príchod pani Leafovej, jej otvorenie okeníc a následné rozjasnenie scény za nadbytočné druhé finále tragédie, tentokrát som ho pretavila ako vyslobodenie duše Doriana z kliatby, na ceste k večnému  a milosrdnému Svetlu, kde sa zbavil svojej zapredanej duše a azda našiel pokoj. Teda za katarziu príbehu a opery.

Je dobré vidieť nové dielo viackrát – hoci by sa dalo veľa poznámok napísať aj o jeho scénickej a vokálnej podobe. Za ním je však najmä partitúra hodná štúdia a nepochybne veľa práce a oddanosti všetkých zúčastnených. Po dlhých rokoch je to nástup novej, sviežej, nadanej opernej generácie, ktorá vedome spája novú kompozičnú reč so snahou o komunikáciu s publikom.

To sa tak celkom nedá povedať o opere Punch and Judy od tohtoročného jubilujúceho osemdesiatročného svetoznámeho  anglického skladateľa Harrisona Birtwistla (nar. 15. 7. 1934, Accrington na severe Anglicka). Harrison Birtwistle je jedným z popredných európskych osobností súčasnej hudby, hoci u nás ho takmer nepoznáme. Spája  modernistickou estetiku s mýtickú silu mytológie a silným emocionálnym dopadom. Kvôli pripomenutiu významného a obsiahleho kompozičného odkazu skladateľa (predstavenie bolo v SND bez bulletinu, len s rozmnoženým obsahom a obsadením) si Neue Oper Wien vybrala jeho profilové operné dielo Punch and Judy ako svoju nedávnu, májovú premiéru.

Punch and Judy, Neue Oper Wien

Punch and Judy, Neue Oper Wien

Pán Punch (z talianskeho Pulcinella) a jeho žena Judy sú v Anglicku dve veľmi populárne bábkové figúrky, porovnateľné s naším Gašparkom a jeho bábkovým divadlom, hoci v oveľa drsnejšej podobe. Typickým spôsobom sa doposiaľ predvádzajú v celej anglosaskej oblasti jeho príbehy a konflikty hrubozrnného a naivného charakteru. Nezriedka sa v hre objaví i násilie. Harrison Birtwistle a jeho libretista Stephen Pruslin vytvorili koncom šesťdesiatych rokov štylizovanú „opernú“ tragédiu Pána Puncha – plnú groteskných momentov, v ktorej hudba dokáže rovnako presvedčivo zobraziť temné obrazy, vášeň hrdinov i scény na hranici gýču – skratka svet plný jarmočných ilúzií a bláznivých situácií.

Premiéra Birtwistleovej opery Punch and Judy sa postarala r. 1968 o protikladné názory práve na tému použitých výjavov násilia, ktoré v aktuálnej inscenácii boli ešte podčiarknuté prvkami modernistického, bez akýchkoľvek morálnych (i vkusových) zábran inscenovaného, no vysoko štylizovaného divadla: réžia Leonard Prinsloo, scéna a kostýmy v quasi jarmočnom divadle: Monika Biegler, video: Bernd Preiml, vynikajúce hudobné naštudovanie mimoriadne náročnej, hoci komornejšie postavenej partitúry v štýle avantgardy šesťdesiatych rokov 20. storočia: Walter Kobéra. Účinkujúcimi boli v opernej groteske (kompozične oscilujúcej medzi dvanásťtónovou a atonálnou hudbou) bezpečne zorientovaní speváci: Krásnu Polly – Čarodejnicu hrala a spievala koloratúra  Jennifer Yoon, Judy – Fortúnu  sopranistka Manuela Leonhartsberger, Puncha – všestranne pohybovo, spevácky a herecky vybavený barytonista Richard Rittelmann, Choregosa – Jacka Ketcha hrozivo pôsobiaci, ale obdivuhodný profesionál – Till von Orlowski, Lawyera – Lorin Wey a Doktora – Johannes Schwendinger. Príbeh, ktoré vychádzajú z ľudového divadla, no v podobe Birtwistleovej opery a ostatného režijného výkladu sú určené iba „delikátne“ vyberanej spoločnosti (veď z predstavenia i odchádzali  niektorí diváci, ktorí netušili, čo uvidia a počujú), tlmočil spoluúčinkujúci Amnadeus Ensemble – Wien s už spomínaným výborným dirigentom Walterom Kobérom. Či sú cesty budúceho operného divadla v novom tisícročí takéto – možno pochybovať. Ale sú aj takéto.

Na záver: Harrison Birtwistle svojimi symfonickými, komornými a početnými opernými dielami už niekoľko desaťročí láka špičkových medzinárodných dirigentov – vrátane Pierra Bouleza, Daniela Barenboima, Elgara Howartha, Christopha von Dohnányiho, Olivera Knussena, Sira Simona Rattlea, Petera Eötvösa a ďalších. Jeho hudba znie na veľkých festivaloch a koncertných cykloch, vrátane festivalu v Salzburgu, Holland Festivalu, Lucerne Festivalu, festivalov Novej hudby v Štokholme, Wien Modern, hrá sa v Konzerthause vo Viedni, ale aj v Turíne, Miláne – a pochopiteľne vo Veľkej Británii. Konečne sme sa jej aspoň „dotkli“ aj u nás.

Národné divadlo Praha predstavilo v Novej budove SND prekrásnu Verdiho operu Simon Boccanegra, ktorá u nás už nezaznela – neprávom – dlhé roky. Inscenácia bola svojho času uvedená vo Welsh National Opera (1997) – a  do Národného divadla Praha prebratá a premiérovaná v októbri m. r. Kedysi ju prechádzala povesť progresívnej a objavnej inscenácie. Odvtedy uplynulo takmer 20 rokov, počas ktorých vývoj opernej  réžie a scénografie vykročil prudko dopredu. A tak prebratá  scéna (Ralph Koltai), kostýmy (Sue Willmington), no najmä pôvodná réžia Davida Poutneya – v režijnej spolupráci Robina Tebbutta – pôsobili takmer archaicky. Točňa bola síce použitá, no ručne manipulované quasi kovové kulisy pôsobili ťažkopádne a „hrmotne“. Patetické boli i spevoherné gestá a celkové vedenie hereckých akcií sólistov, pripomínajúce naše mladistvé dojmy z opery. Koturny, využívané v antických hrách, tu naturalisticky ilustrovali patricijskú spoločnosť. Umelý kameň na javisku zasa pripomínal lacnú rekvizitu. Najvyššiu známku uznania si zaslúži však hudobné naštudovanie partitúry Jaroslavom Kyzlinkom: hudobne šťavnaté, s verdiovským dramatizmom, znalosťou talianskej frázy, dynamiky, vášnivosti i lyriky. Zo sólistov najviac upútal hosťujúci španielsky barytonista s italianizujúcim  prejavom Luis Cansino, basista Jiří Sulženko s obratne kladenými hlbokými tónmi v extrémne tmavom parte, Amelia na Slovensku vyškolenej Marie Kobielskej – s lyricko-dramatickým, výšky bez problémov spievajúcim sopránom, ktorý však mohol mať viacej mäkkosti a oblosti vo výškach, no v celkovom prejave mal veľa dynamických nuans a vrúcnosti, ale nezabudnuteľným bol v závere aj barytonista Ivan Kusnjer, ktorý sa napokon vypol k veľkému výkonu, odrážajúcemu jeho skvelú (dlhoročnú) kariéru na scéne ND i v ďalších operných domoch.

Simon Boccanegra, Národné divadlo Praha

Simon Boccanegra, Národné divadlo Praha

Dialógy karmelitánok – jedna z najkrajších a najsilnejších opier Francisa Poulenca o veľkosti viery a duchovnej sile skupiny rehoľníčok, ktoré sa museli rozhodovať medzi životom a smrťou v hrozných rokoch Veľkej francúzskej revolúcie. Skutočný príbeh – o to silnejší, o čo hrozivejšie odráža surovosť každej revolúcie a sprievodného násilia sfanatizovaného davu. Nadchla som sa touto operou na minuloročnej prehliadke inscenácií Štátneho divadla Košice – a aj zásluhou prítomných kritikov bola navrhnutá na divadelné Dosky. Uznanie zožala – s ňou  aj odvážna dramaturgička, navrhovateľka scény a režisérka Linda Keprtová (dnes, už žiaľ, mimo košickej opery). S odstupom roku som síce zdieľala opätovné nadšenie nad hudbou a čistou režijno – scénickou prácou, ale videla som aj isté statické miesta inscenácie, resp. štylizácie, ktoré pôsobili skôr výtvarne než funkčne (modlitba mníšok, ležiacich na zemi, prílišné zapojenie  ženského baletu na vyplnenie javiskového diania, kostýmový detail v oblečení mladej novicky Blanche a rehoľníčok…). V Historickej budove SND znel príliš zvučne aj dychovou sekciou a sekciou bicích obdarený orchester, vedený  Ondrejom Olosom. Rytmické členenie partitúry (akoby v revolučnom ošiali, členení a pochode) bolo však precízne naštudované, ibaže mnohé časti mohli zaznieť delikátnejšie. Zo speváckych výkonov najsilnejšie rezonoval veľký spevácko – herecký výkon Jitky Zerhauovej v role Madame de Croissy, najmä vo chvíľach predsmrtnej úzkosti Madame de Croissy, ale aj Sestra Konstance v bezchybnom vokálnom podaní Michaely Várady a zložitá psychologická štúdia Blanche v stvárnení mladej sopranistky Janette Zsigovej. Nedá mi nespomenúť zdanlivo malé, ale krásnym basbarytónom vyspievané party Žalárnika a Druhého komisára Marekom Gurbaľom a tenoristu s veľkou budúcnosťou – Antona Baculíka ako Kaplána.

Dialógy karmelitánok, ŠD Košice, 2013 foto: Joseph Marčinský

Dialógy karmelitánok, ŠD Košice, 2013
foto: Joseph Marčinský

Je to silné hudobno – myšlienkové predstavenie, gradujúce do hrozného finále – celkovo odvážny dramaturgický a režijný pohľad do dlho tabuizovanej duchovnej opery! Bratislavské publikum to ocenilo.

Na záver opernej časti Eurokontextu.sk nás osviežila Mirandolina, komická opera Bohuslava Martinů  z r. 1954 podľa hry Carla Goldoniho: La locandiera (Hostinská) z r. 1753. Známa dvojica umelcov: scénograf Daniel Dvořák  a režisér Jiří Nekvasil tentokrát neexperimentovali. Iba preniesli hravosť talianskej komédie z 18. storočia do mixu súčasných kostýmov a jasnej, nekomplikovanej, paletou farebných žiaroviek rozsvietenej scény, situovanej do Talianska, s malými metaforickými odbočeniami (náznak hradu, v ktorom sa pohybuje panicky zatrpknutý Gróf). Bolo to milé, prosté, zábavné, oddychové a hudobne pôvabné operné divadlo – žiaľ, v Bratislave dernierovo uvedené, hoci Národné divadlo Moravskoslezské v Ostrave ho premiérovalo iba v decembri m. r.! Nuž, dnešný operný návštevník zostáva tradične verný Verdimu a Puccinimu a málo si vychutná hudbu novodobejších majstrov. Pritom z opery B. Martinů zaznieva toľko ozvien z obdobia baroka, klasicizmu – ale najmä českej lyriky a spevnosti, až to „lúštenie“ hudobných tajničiek chytá za srdce! Dirigent Marko Ivanovič všetky tieto aspekty ozvien na hudobnú minulosť a celú modernisticky pretavenú partitúru Martinů vyzdvihol – a s ľahkosťou v orchestrálnom i speváckom predvedení demonštroval. Ako Mirandolinu sme počuli šarmantnú sopranistku Agnieszku Bochenek-Osiecku a galériu mužských speváckych protagonistov ostravskej opery: tenoristu Luciana Mastra (ako Fabrizio), basistu Jána Šťáva (ako Markýza di Forlimpopoliho), barytonistov Michala Křísteka (Rytier di Ripafratta) a tenoristu Josefa Moravca (Grófa d´Albafiorita), karikujúceho viac než ostatní svojho antihrdinu. Galériu postáv dopĺňali „komendy“: Marianna Pillárová (Ortensia) a Erika Šporerová (Deianira).

Mirandolina Národné divadlo moravskosliezske Ostrava

Mirandolina
Národné divadlo moravskosliezske Ostrava

Finále opernej časti s mimobratislavskými opernými divadlami vyznelo teda  bezproblémovo a jasavo. S týmto pocitom i nádejou v ďalší 1. ročník nášho medzinárodného festivalu sme uzavreli „nultý“ ročník Eurokontextu sk.

Autor: Terézia Ursínyová

www.eurokontext.sk

 

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár