Eva Blahová a jej reťaz života v speve

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pod názvom „Hlas nikdy nezostarne“ vyšla v Divadelnom ústave (Bratislava 2019) kniha rozhovorov s podtitulom „Rozhovory s vokálnou pedagogičkou Evou Blahovou nielen o speve“. Knihu uvedú do života 1. decembra 2019 o 17. h. v bratislavskom Primaciálnom paláci v rámci koncertu žiakov prof. Evy Blahovej, ktorá v tento deň zároveň oslávi polokrúhle životné jubileum.

Autorkou vzácnej, históriu nášho storočného Slovenského národného divadla v mnohom dopĺňajúcou publikáciou je PhDr. Mária Glocková, PhD., hudobná teoretička, kritička a publicistka, istý čas dramaturgička a umelecká šéfka Štátnej opery v Banskej Bystrici i vysokoškolská hudobná pedagogička. V 90. rokoch Mária Glocková pôsobila najprv na Konzervatóriu J. L. Bellu a neskôr na banskobystrickej Akadémii umení, kde prednášala dejiny hudby, divadla a estetiku hudby. Je členkou slovenského centra AICT pre oblasť operného divadla.

Rozhovory: Eva Blahová, obálka knihy Márie Glockovej

Kniha je vzácnym príspevkom najmä do zmapovania života a odkazu jednej z osobností našej vokálnej kultúry – prof. Evy Blahovej, ktorej životné jubileum (1. 12. 1944, Skalica) si hudobná verejnosť pripomína v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave o 17. hodine – jednak prezentáciou spomínanej knihy, ale aj medzinárodným koncertom vokálnych žiakov prof. Evy Blahovej, nositeľky mena slávneho skalického rodu národne a umeniu oddaných Blahovcov.

Jubilantka Eva Blahová vyštudovala operný a koncertný spev u prof. Anny Hrušovskej na VŠMU v Bratislave, v štúdiu pokračovala na Akademie für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (Robert Schollum), v Salzburgu (Erich Werba) a v Siene (Daniel Ferro). Ako interpretka v sopránovom a neskôr mezzosopránovom odbore účinkovala na koncertoch na Slovensku, v Českej republike, Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, Holandsku, Francúzsku, Španielsku, Kórei, Kanade a v USA. Nahrávky na LP i CD realizovala pre OPUS a Supraphon.

Eva Blahová, zdroj: súkr. archív E.B

V rokoch 1969 – 2000 bola Eva Blahová pedagogičkou vokálnej interpretácie na VŠMU v Bratislave (r. 1995 – Univ. Prof.), od r. 2004 pôsobila ako pedagogička vokálnej interpretácie na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Od roku 1995 je prezidentkou Slovensko – kanadského hudobného fondu. V sezónach 2011/12 – 2015 sa stala umeleckou riaditeľkou Janáčkovej opery Národného divadla v Brne a od roku 2014 prevzala záštitu nad Janáčkovým festivalom v Luhačoviciach. Bola dlhoročnou členkou rady Národného divadla v Prahe (2005 – 2013) i členkou dramaturgickej rady festivalu Pražská jar (2003 – 2009), členkou nominačného komitétu Trebbie – medzinárodnej ceny v oblasti umenia (od roku 2007). V roku 2010 vystúpila s prednáškou Music education in Slovak na World Forum v Cambridgei.

Festival Janáček a Luhačovice, 2018, otvorenie festivalu, Eva Blahová foto: Zdeněk Němec

Po roku 1989 začala pôsobiť v zahraničí ako hosťujúca profesorka na Akadémie Europe Mozart Foundation, na Univerzite vo fínskom Turku (2002 – 2007), hlasová poradkyňa opery Den Norske v Oslo (2005 – 2008), resp. hosťujúca profesorka na Akadémii umení v Krakove a Poznani).

Najznámejší žiaci prof. Evy Blahovej: česká mezzosopranistka Magdaléna Kožená, poľský tenorista Piotr Beczała, naši sólisti Gustáv Beláček, Michal Lehotský, Marián Vojtko, Božena Ferancová, Peter Berger, Ján Vaculík, Katarína Kurucová, Mária Kobielska v ND Praha, Ingrid Michalíková, Kasia Staroň, Dorota Zawadska, Thomas Weinhappel, Lada Biriukov, Renata Pokupič, Dubravka Mušović, Sayuri Okumura, Kimiko Hata, Irena Parlov, Yoko Oba, Sonja Runje, Gabriele Viviani, Kaisa Ranta, Anna Wierzbicka, predčasne zosnulá sopranistka z Austrálie Lujza Hudson, ktorá pôsobila v SND i v ŠD Košice, Agnesa Tóthová, ktorá má súkromnú spevácku školu v Londýne, alebo Julia Trappe – manželka slávneho tenoristu Juana Diega Flóreza…

Janáček Brno 2014 fotografia po záverečnom koncerte, G. Beláček, J. Kyzlink, E. Blahová, M. Kožená, M. Lehotský, foto: Janáček Brno

Eva Blahová bola členkou porôt medzinárodných speváckych súťaží v mnohých krajinách (Česká republika, Poľsko, Kanada, USA, Rusko, Taliansko, Azerbajdžan, Bulharsko). V roku 1994 prevzala po Márii Kišonovej-Hubovej vedenie Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského v Trnave ako jej prezidentka (až do roku 2010). Prof. Blahová je aj v súčasnosti dušou tohto podujatia, keď nemalou mierou prispela k obnoveniu 22. ročníka tejto súťaže (r. 2017). Na Slovensku iniciovala aj Medzinárodnú spevácku súťaž Lucie Popp.

Za doterajšiu činnosť získala prof. Eva Blahová viacero spoločenských ocenení a vyznamenaní: Cenu predsedu Národnej rady (2013), Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2010), Čestný certifikát Wienermusikseminar (2005), Zlatú medailu za zásluhy o Rakúsku republiku (2010), Štátne vyznamenanie, udelené prezidentkou Fínska Tarjaou Halonen (2011), zápis v Great Woman of the 21st century (The America Biographical Institute 2004 – 2005), Čestná občianka rodného mesta Skalica…

Medzinárodná spevácka súťaž Mikuláša Schneidera-Trnavského, 22. ročník, 2017, Eva Blahová, Slávka Zámečníková (SR), II. kat., prvá cena, foto: Marek Martinek

Blahovci podnes žijú v krásnom secesnom dome na Lermontovovej ulici, kde som, po dlhých rokoch od ostatnej návštevy, našla stále vzácne opatrované kusy z hudobnej pracovne otecka čerstvej jubilantky, nášho prvého profesionálneho operného speváka Slovenska JUDr. Janka Blaha. V súkromných priestoroch tej časti domu, kde dnes býva pani profesorka, ma znovu očarila atmosféra starého domu, v ktorom je skĺbený život modernej ženy s eleganciou reálnych spomienok a pamiatok na jej rodičov – láskavú mamičku Júliu, ktorej pohostinnosť a jemnosť som osobne zažila a zvlášť otca, slávneho tenoristu opery Slovenského národného divadla, ale aj zberateľa 1224 „Záhoráckych pjesňičiek“, ktoré vyšli v šiestich zväzkov v rokoch 1948 až 1986.

Na stenách visia zarámované fotografie vokálnych partneriek Janka Blaha a legendárnych operných hostí SND, s ktorými náš popredný sólista v dnes storočnej „historickej“ opere účinkoval. Sama som ho zažila v početných tituloch, aj keď už v závere jeho jedinečnej kariéry lyrického tenoristu. Nikdy nezabudnem ani na jeho tenorové sólo v Suchoňovom Žalme zeme podkarpatskej v legendárnej nahrávke Ladislava Slováka a našich filharmonikov.

Eva Blahová v meste Skalica, foto: Dušan Kittler

Pôvabná je v priestoroch quasi hudobného salónu prof. Evy Blahovej zachovaná vzácna snímka otca a dcéry z ich spoločného vystúpenia v inscenácii Pucciniho Madame Butterfly z r. 1948, kde účinkovala štvorročná Eva ako dieťaťa Cio-Cio-San a Janko Blaho v úlohe Pinkertona. Je tu klavír, pri ktorom slávny spevák študoval svoje úlohy a kde učí Eva svojich žiakov. Hneď vedľa je vzácna skriňa, naplnená partitúrami, klavírnymi výťahmi a notami z čias „tatiho“, doplnená ďalšími hudobninami pani profesorky, ktorá po nich denne siaha vo svojej pedagogickej práci. Je to notový hudobný poklad. V tomto magickom priestore sa pýtam Evičky, dlhoročnej priateľky a vzácnej dámy našej generácie, stále krásnej, milej, prívetivej, no pri všetkej elegancii skromnej ženy, na jej permanentné cesty do zahraničia – či už na kurzy alebo pozvania od jej vokálnych žiakov:

Ako sa dá udržiavať tempo takéhoto mnohostranne aktívneho, pritom neustále rozcestovaného života?

Je to ako reťaz, v ktorej jedno koliesko nadväzuje na druhé, jedna účasť a akcia na ďalšiu, široký okruh známych, porotcov, pedagógov a žiakov – akoby v jednom, nikdy a nikde sa nekončiacom kruhu. Zatiaľ má účasť v tejto pohyblivej spoločnosti neunavuje, skôr nabíja aktivitou a elánom. Zrejme som niečo zdedila aj rodovou odolnosťou a zdravím. Vokálne kurzy som absolvovala – okrem Antarktídy – azda na všetkých kontinentoch, a tak sú moje kontakty so stále narastajúcim počtom odchovancov a talentov stále v pohybe.

Eva Blahová v Austrálii, účastníci kurzu prvá zľava Lisa Gasteen slávna austrálska sopranistka, foto: súkr. archív Evy Blahovej

Zrejme si doposiaľ talenty nemusela hľadať skôr oni vyhľadávali teba.

Je to tak. Často ich spoznávam vďaka kurzom, ktoré som viedla v takmer všetkých krajinách Európy, Ázie, Kanade, Číne, Japonsku, Rusku, Arménsku, Gruzínsku, Austrálii, Južnej Korei, v USA… Napríklad na Wiener Musikseminar, kde učím okolo tridsať rokov, prichádzajú vokálni adepti z celého sveta – čoraz viac z mnohých krajín Ázie, kde je veľký potenciál vokálnych talentov. Ale prichádzajú nielen odtiaľ.

Ako dlho trvajú takéto vokálne kurzy?

Obyčajne 2 – 3 týždne intenzívnej práce, pričom niektorí účastníci sa potom ku mne hlásia na ďalšie štúdium.

V čom vidíš atraktívnosť práce vokálneho pedagóga, veď si štartovala ako nádejná sólistka, koloratúrna sopranistka, hoci si neskôr prešla do vyššieho mezzosopránu? Živo si pamätám na tvoje piesňové koncerty v bratislavskom Mirbachu, Moyzesovej sieni, ale aj v Slovenskej filharmónii, ale aj na tvoje nahrávky či na profilových LP alebo CD.

Čo bolo, bolo – v živote všetko treba prijať s vďakou a vyšším riadením. V šesťdesiatke som urobila poslednú nahrávku v pražskom rozhlase. Bol to cyklus piesní A. Dvořáka V národním tónu op. 73 – s Mariánom Lapšanským za klavírom. S ambíciami na operu ma na inú životnú cestu obrátil dosť zásadne tragický august 1968 so vstupom vojsk do Československa. Pôsobila som vtedy v Drážďanoch s prvým manželom, on hral v orchestri, ja som mala prisľúbenú rolu v Semperoper. Z nádejnej sólistky som sa vrátila do Bratislavy síce s čistým morálnym štítom, ale bez zamestnania. A tak sa pomaličky začala odvíjať moja druhá životná dráha, spojená s hlasovou pedagogikou. Ale o tom je už všetko podrobnejšie povedané v knihe, ktorá práve vyšla.

Peter Berger, Eva Blahová a Gustáv Beláček vo foyeri divadla Foto: Khalid Al Busaidi, Royal Opera House Muscat

Aj hlasový pedagóg, hoci sa to na prvý pohľad nezdá, musí, podobne ako sólista, asi vždy začínať odznovu

Je to tak. S každým novým vokálnym talentom pedagóg nielen začína, ale aj prehlbuje svoje poznanie. Nielen je to len o hlase, ale aj o človeku. V pracovnom procese treba, aby mal vokálny pedagóg najmä veľkú zodpovednosť a pravdovravnosť voči každému talentu. Lebo je zodpovedný za jeho budúci život, možno i nešťastný osud, ak by sľuboval nereálne veci. Hlasový fond je totiž iba jedna vec, tou druhou, podstatnejšou je muzikalita. Ako hovorím v knihe: „Nádejný spevák nemusí mať svetový hlas, môže ho mať aj priemernýale bez muzikality sa svetová kariéra nedá urobiť“. Navyše práca vokálneho pedagóga je psychologicky náročná, lebo sa tu nepracuje s mechanickými bábikami, ale živými, jedinečnými ľuďmi. Každý z nich je ináč citovo motivovaný, vnímavý, chápajúci, reagujúci, pracovitý, komunikujúci s pedagógom, navyše s rôznou hudobnou pamäťou atď.

Predpokladom pre dobrú interpretáciu, ale aj komunikáciu vo veľkom svete umenia je tiež znalosť jazykov. Myslím si, že ty si bola v tomto smere dobre pripravená už zo školy a domu – a potom sama – húževnatosťou a poznaním potreby, rozvíjať túto zložku speváckej osobnosti.

Na kurzoch komunikujem so študentmi najmä po anglicky a nemecky. Taliančina je medzinárodným jazykom hudobníkov. Po rokoch som zistila aj výhodu dlhoročného povinného učenia sa ruského jazyka v našich školách. Paradoxom je, že Japonec i Číňan síce nevedia nič povedať v cudzom jazyku, ale zadanú áriu naštudujú tak, že nepoznať cudzí akcent. Ich usilovnosť sa nedá – česť výnimkám – porovnať so slovanskými talentami. Mnohé moje japonské študentky pôsobia na nemeckých operných scénach, ba uplatnili sa aj v Taliansku. Zahraničných žiakov, dokonca z Japonska, mám aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Urobia všetko pre to, aby sa uplatnili v náročnom, no pre nich takom lákavom opernom svete.

Medzinárodná spevácka súťaž Belveder 2016, hodnotiaci, zľava: Markus Desando, Matthew Wild, Melissa Wegner, Eva Blahova, Holger Bleck, Isabella Gabor, Guy Montavon, John Ross, Christina Scheppelmann, Jane Carty, Diane Zola, Michael Ajzenstadt, Yasuko Mitsui, Lize Coetzer, Beth, Louis Heyneman, foto: FB Belveder

Predpokladám, že tvoja vokálna výučba vychádza z talianskej belcantovej metódy, ktorá formovala a udržala do vysokého veku aj hlas tvojho otca dr. Janka Blahu. Ten, popri právnickom štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe, študoval spev najprv u vtedajšej sólistky pražského Národného divadla Christiny Morfovej a v rokoch 1925 – 1926 u profesora Stefana Stevu v Miláne. Ako by si stručne charakterizovala túto metódu?

Otecko spieval – a neskôr ako docent na VŠMU – uplatňoval taliansku vokálnu metodiku, čím ma určite rodovo ovplyvnil, hoci som na VŠMU študovala u prof. Anny Hrušovskej. Tá napokon vychovala v tradícii belcanta slávnu sopránovu divu Luciu Popp, ale aj generáciu ďalších vynikajúcich sólistiek a najmä podnes aktívnych vrcholných slovenských vokálnych pedagogičiek. Otecko zasa učil slávnu slovenskú sopranistku Gabrielu Beňačkovú. Samozrejme, vyučoval metódou, ktorú získal počas talianskej stáže u Stefana Stevu a s ktorou vydržal spievať prvý odbor v SND vyše 40 rokov. Spočívala v zvládaní technických cvičení so zameraním na appogio, teda kvalitnú dychovú oporu pri speve.

Na začiatku výučby tiež preferujem – rok až dva – prácu s dychom. Od neho totiž závisí kvalita spevu, intonačná pevnosť, dĺžka a kvalita frázy, mäkkosť tónu, ľahkosť zvládnutia dlhých a náročných ozdôb, nasadenie výšok, ich rozvinutie do messa di voce, ale aj vokálno-psychická istota v partnerskom speve. Sólista tiež potrebuje celoživotný systém hlasových rozcvičiek. Vďaka tejto sebadisciplíne si náš „tati“ udržal vyše 40 rokov hlasovú istotu, tónovú sviežosť a vysokú vokálnu profesionalitu v rôznych hudobných štýloch opier, ktoré musel v SND naštudovať.

Irina Soboleva, klaviristka, Vladimir Vaneev (obaja z Mariinskeho divadla), Eva Blahová a účastníci majstrovského kurzu na Akadémii muziky J. Obrazcovovej v Petrohrade, 2016, foto: súkr. archív Evy Blahovej

Na hlasové rozcvičky podnes slúži celý rad osvedčených cvičení – od osvedčeného talianskeho skladateľa a vokálneho pedagóga Nicolu Vaccaia, resp. barytonistu a pedagóga hlasu Augusta Ifferta, ale sú aj iné postupy, s ktorými vokálny pedagóg a potom samotný spevák pomáhajú každodenne naštartovať hlas, bez ohľadu na to, či ich v ten deň čaká náročné vystúpenie, alebo odpočinok. Hlasivky nesmú zlenivieť, lebo potom rýchle zoslabnú, stratia na pružnosti a začínajú príliš vibrovať – až s nepríjemným, intonačne rozkolísaným tremolom. Sú to síce dva zázračné, ale predsa len svaly, ktoré musia denne cvičiť, ináč im hrozí únava, alebo presilenie.

Medzi početnými fotografiami v knihe rozhovorov „Hlas nikdy nezostarne“ je veľa známych osobností – umelcov, ktorí sa stali tvojimi blízkymi, ba priateľmi. Určite máš v sebe dar komunikatívnosti, úsmevu, rodovej a získanej inteligencie, s ktorými si celý život získavala priateľov všade, kde si bola ako dôstojná reprezentantka Slovenska. Zažila si aj ty niekedy nečakanú radosť zo stretnutia, verejnej pocty – skratka: také obyčajné „ženské“ polichotenie“?

Ale áno, viackrát. Napríklad, keď sa ma Simon Rattle, svetoznámy dirigent a manžel Magdalény Koženej, mojej slávnej žiačky, opýtal: „Dáš si kafíčko?“ Vtedy som si povedala: „Bože, keby si ty vedel, ako som chcela, aby som mohla mať jednu fotku od teba…“ Alebo, keď mi Marius Kwiecień na svojom koncerte hodil ružičku, čo asi nikto nepochopil – veď prečo by ju hádzal Blahovej? Nuž, preto, lebo sa poznáme roky. V Glyndebourne sa mi totiž raz predstavil slovami: „Vy ste Blahová? V Poľsku vás všetci poznajú“. Zrejme cez môjho žiaka Piotra Bezcału, ktorý robí obrovskú kariéru vo svete.

Juan Diego Flórez, Eva Blahová, Julia Trappe, foto: súkr. archív E. B.

Keď sa moja žiačka na kurzoch v Lugane – Julia Trappe – sobášila v Lime so slávnym peruánskym tenoristom Juanom Diegom Florézom, ich sobáš vysielala televízia, čo bola priam národná slávnosť. Tiež som bola milo dojatá, podobne, ako keď sme sa spolu stretli a všetci traja odfotili po Florézovom koncerte v Bratislave. V Kanade som na ruskom konzuláte zas nečakane večerala s Dmitrijom Hvorostovským, ktorého medzi inými oficialitami akosi nikto nespoznal – iba ja. To bolo tiež neopakovateľné. I v takýchto stretnutiach a „poctách“ v hudobnom svete je naše povolanie neopakovateľné a krásne.

Čo by si želala ako najkrajší dar k svojim narodeninám a do ďalšieho života?

Určite i naďalej zdravie, ktoré dáva radosť zo života – v hudbe i mimo nej. A vo foyeri SND bustu prvého profesionálneho operného speváka SND, legendárneho tenoristu JUDr. Janka Blahu a pomenovanie jednej ulice jeho menom v meste, kde Janko Blaho dlhé roky žil.

Rozprávala sa: Terézia Ursínyová

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár