So slovenskou sopranistkou, sólistkou Opery SND Evou Hornyákovou, sme sa porozprávali o jej pohľade na svoje povolanie, a taktiež prezradila aj to, po akých postavách túži, aké ju čakajú a v ktorej role sa cíti najviac sama sebou.
V úvode rozhovoru by sme radi našim poslucháčom pripomenuli májový koncert v rámci Košickej hudobnej jari, na ktorom ste sa pod taktovou Zbyňka Müllera predstavili spolu s Michaelou Zajmi, Michalom Lehotským, Jevhenom Šokalom a Českým akademickým zborom. Na tomto koncerte zaznelo Suppého Requiem, o koncerte sme písali TU… Košice spomínam nielen preto, že tu robíme tento rozhovor, ale aj preto, že v Košiciach ste študovali spev, a my sme radi, že ste tu opäť zavítali. Ste opernou speváčkou, ale rôzne koncertné party tvoria pomerne dôležitú a rozsiahlu súčasť vášho repertoáru. Prečo?
Väčšina spevákov, keď doštuduje, cíti sa pripravená ísť spievať do divadla, na javisko. Lenže, nie každému sa to podarí a aj tomu, komu sa pošťastí, sa často stane, že sa z rozprávky, ktorú si vysníval, preberie do úplne inej reality… Opera v divadlách je biznis, často je to o politike manažmentu, politike prevádzky divadla. Nuž a potom sú tu koncertné pódiá, kde ste od veľa týchto vecí oprostení.
Košická hudobná jar, 2018,
Eva Hornyáková, Michaela Zajmi, Zbyněk Müller, Michal Lehotský, Jevhen Šokalo,
Štátna filharmónia Košice, Český akademický sbor,
foto: Jaroslav Ľaš
Veľmi dobre si pamätám, ako mi počas vysokej školy hovoril pán Ondrej Lenárd – nebudete robiť len v divadle, možno vás budú pozývať na koncertné pódiá a aj na to musíte byť pripravení. Práve vďaka jeho pozvaniu o mnoho rokov neskôr som spievala Verdiho či Dvořákovo Requiem, Mahlerovu 2. Či 8. Symfóniu. Veľmi veľa príležitostí mi dala aj Slovenská filharmónia, aby som rástla. Zrazu som sa na koncertnom pódiu začala cítiť doma. Mám kolegyne, ktoré nerady spievajú tieto koncerty, lebo tam je človek ako nahý v tŕni. Lenže – ja cítim ten orchester a zbor za sebou, tú úžasnú energiu. Ako sólista ste na koncertoch vlastne v takom objatí – spredu diváci, za vami orchester a zbor. Ste v kotli hudobnej energie. A ja to vnímam ako požehnanie. Nemenej podstatné je to, že pri koncertoch máte viac času sa pripraviť, intenzívna práca s dirigentom, môžete sa pohrať s detailmi, máte čas na frázu… Je to dôkladná práca, pri ktorej vzniká akési intímno. Pre mňa sú tieto koncerty ako modlitba či meditácia. Koncom augusta t.r. som mala možnosť účinkovala na festivale v Edingurgu, kde sme s Bamberskými filharmonikmi a Jakubom Hrušom uviedli Dvořakovo Requiem.
Vo vašom koncertnom repertoári prevládajú práve rôzne requiem, zádušné omše a podobné vyslovene duchovné diela. Nie je to aj psychicky náročné, podieľať sa na takýchto projektoch?
Je. Pretože v týchto úžasných dielach cítite ten hlboký odkaz života, ktorý doň skladatelia vložili. Paradoxne ma to však napĺňa radosťou a robí ma to šťastnou. Posolstvo týchto diel ma nabíja.
Eva Hornyáková, Robert Jindra,
zdroj foto: súkr. archív E.H.
Dokážete si dielo z javiska aj vychutnať, alebo u vás prevláda pocit sústredenia?
Samozrejme, keď viem, že prichádzajú moje výstupy, musím sa sústrediť. Ale sú tam aj chvíle, kedy môžem vypnúť a ostať v plynutí hudby. Keď sa človek profesionálne pripraví na takýto druh koncertu, vie, kedy si môže dovoliť nechať sa hudbou pohltiť.
Ožíva vo vás práve počas koncertov muzikant ako taký? Pretože začínali ste ako hráčka na akordeón, teda ako inštrumentalista.
S orchestrálnymi hráčmi som vlastne vyrastala, k opernému spevu som sa dostala až ako 19-ročná. Musela som totiž uvažovať nad tým, čo budem robiť ďalej. Akordeón do orchestra nepatrí, kam sa teda podejem? Mohla som ísť učiť, ale mala som ambície stáť na javisku. Od detstva som robila aj folklórny tanec, javisko mi prinášalo slobodu a bolo mi blízke. Vážim si každého jedného inštrumentalistu, lebo viem, koľko hodín cvičenia to vyžaduje, aká je to rehoľa, koľko je za tým sĺz a driny… Keď som sa začala venovať spevu, mala som pocit, že som na prázdninách, lebo speváci necvičia toľko hodín denne, ale samozrejme som rýchlo pochopila, že tie obtiažnosti sú nastavené úplne inak.
Eva Hornyáková ako akordeonistka,
zdroj foto: súkr. archív E.H.
Vo vašom prípade to vraj bola Verdiho La traviata, ktorá vám otvorila oči a presvedčila vás o tom, že budete opernou speváčkou.
Áno. Kým som študovala akordeón, tak mi operný spev pripadal zvláštny, nepoznaný. Lenže moja pani profesorka pani Lýdia Šomorjaiová mi povedala – choď ty pekne do divadla počúvať, či je opera to, čo by si chcela robiť. A šla som na Traviatu. A tam to prišlo – zimomriavky po celý čas a pocit, ako keby so otvorila knihu, ktorú ktosi napísal presne pre mňa.
Je teda Traviata u vás na zvláštnom mieste? Čo to s vami urobilo, keď ste šli prvýkrát spievať Violettu?
Violetta sa okolo mňa točila, vždy som mala klavírak po ruke a napočúvanú Traviatu z cédečok. Dirigent Martin Leginus ma oslovil ísť robiť túto úlohu do Prahy. Túžila som po nej, hoci viem, že Violetta je náročná. Part Violetty je napísaný tak, ako keby sa v jeden večer mali na javisku stretnúť tri rôzne speváčky. Užila som si ju ešte na turné v Japonsku a rozlúčila sa s ňou.
G. Verdi: La traviata, Štátna opera Praha, 2014,
Eva Hornyáková (Violetta),
zdroj foto: súkr. archív E.H.
Ako speváčku vás zrejme viac vystihuje Mimi v Pucciniho Bohéme. Tá je v podstate vašou profilovou postavou.
Znovu musím spomenúť pána Lenárda, lebo mala som tú česť, že počas jeho krátkeho pôsobenia na VŠMU viedol operné štúdio. On mi vravel, že by som sa mala sústrediť na Mimi. Mala som pocit, že hoci sa snažím, stále je to málo. Nabádal ma hľadať vyšší obsah role a Pucciniho hudby. A našla som sa tam. Lenže – vtedy som mala na to čas, dnes v rýchlom chode divadiel tento komfort nemáte. Mimi sa teda stala takou mojou srdcovkou. Robila som ju v Španielsku, Japonsku, Poľsku či Nemecku.
Mimi je vaša, vraveli ste, že s Violettou ste sa rozlúčili. Čo vás teda láka?
Túžim po Liu z Turandot. Uznávam, v porovnaní s Bohémou je to opera, ktorá sa hráva menej často… Bohužiaľ, v SND túto šancu nedostávam, hoci si myslím, že som pripravená a práve Liu je môj repertoár. A rada by som si zaspievala Tatianu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. Práve táto úloha vo mne zreje, smerom k nej vysielam energiu. Bola som s ňou aj na predspievaní vo veľkom opernom dome, lenže veľké operné domy potrebujú veľké mená… Veci teda beriem tak, ako prídu, no nemyslím si, že je to náhoda. Človek musí byť pripravený. Na druhej strane, mne je dobre na ´mojom malom pieskovisku´. Najmä preto, že mám čas na dieťa a to je pre mňa rozhodujúce. Keď sa ma niekto pýta, v akej role sa cítim najviac doma, tak odpovedám – v role matky. Vždy som túžila byť matkou. Bola som presne ten typ dievčaťa. Mám kolegyne, najmä Talianky, ktoré majú doma mačku a k nej sa vracajú. Nechcú riskovať kariéru tehotenstvom. Je to ich rozhodnutie, ale ja to chcem inak. Alebo speváčky, ktoré svoje dieťa vidia vyrastať cez skype… Okrem toho, ja som nikdy nebola postavená pred otázku – kariéra speváčky alebo dieťa, pretože to vlastne prišlo súčasne. To, že som matka, ma prinútilo skloniť hlavu pred hodnotami a prioritami. Som v prvom rade matka, ktorá však popri tom má dopriate aj postaviť sa na javisko a robiť krásnu prácu.
G. Puccini: Bohéma, Opera SND, 2014,
Eva Hornyáková (Mimi), Kyungho Kim (Rodolfo),
foto: Jozef Barinka
Vy ste teda neriešili to, že s vašim hlasom môže tehotenstvo hormonálne urobiť v podstate hocičo…
Vôbec nie, pretože ja som nebola dlho speváčkou pred tým, než som sa stala matkou. No a čo sa týka materstva, tiež som nad tým neuvažovala, ešte v šiestom mesiaci som spievala Mimi a potom som vhupla rovno naspäť na javiská – tri mesiace po pôrode som šla spievať Mimi, neskôr Mařenku v Predanej neveste a Margarétu v Gounodovom Faustovi a Margaréte. Bola som večne nevyspatá, ale mala som 27 rokov a neriešila som to. Vnímala som to tak, že keď sú tu príležitosti teraz, treba ich využiť. Musím povedať, že nie som na spev fanaticky upnutá. Možno aj preto, že som k nemu prišla až v devätnástich, nebola som ako niektoré moje kolegyne k tomu vedená od detstva. Potom si mnohé veci vysnívate a keď to nevyjde, tak príde životné sklamanie. Ja sa napríklad teším na to, že až raz nebudem speváčka, tak si založím materskú škôlku! Vnímam to skôr tak, že spevácka kariéra si ma našla, prišla a ďalej sa uvidí. My ženy by sme sa totiž mali spoliehať aj na svoju intuíciu, ktorá nám často veľmi dobre poradí, čo máme robiť!
Aké nové postavy vás čakajú?
Budem robiť Antóniu v Hoffmannovych poviedkach na javisku SND a pomerne veľa vecí budem počas nasledujúcej sezóny robiť koncertne. Pretože v SND je skrátka ťažká situácia, netuším, čo ma tam čaká… Každopádne, neraz sa mi už zdalo, že mám pred sebou pomerne pokojnú sezónu a potom prišlo pár ďalších ponúk a ja som zrazu nevedela, kam skôr skočiť (smiech).
Ako si z ponúk na účinkovanie vyberáte? Radíte sa ešte s niektorým zo svojich pedagógov?
Isteže. K pani Zlatke Livorovej chodím pravidelne. Na vysokej škole som mala isté obdobie pedagogičku, s ktorom som si jednoducho nesadla. Už som mala pocit, že nechám spev spevom, keď som po čase našla pani Zlatku. Vždy ma vie usmerniť, upokojiť, povie mi, do čoho sa zbytočne nemám hrnúť. Pamätám si prvé hodiny, ktoré som k nej chodila – preplakala som ich. Mala som v sebe doslova vyrobený blok, nedokázala som zo seba dostať nič… Po pár týždňoch mi povedala – už s tým prestaň! Si muzikant, tak sa z toho teš! Postav sa na javisko, ber to, čo ti hudba ponúka! A to mi pomáha dodnes – to vedomie toho, že aj keď prídu krízy, tak je tu hudba a divák a keď sa to spojí, tak je to poslanie. Keď zrazu dýchate ako jeden s celým orchestrom, keď sa napríklad znovu stretnete na javisku s pánom Mikulášom a Terkou Kružliakovou a rozumiete si aj bez slov…
W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND,
Eva Hornyáková, Pavol Bršlík na klaňačke,
zdroj foto: súkr. archív E.H.
Vyberáte si teda často aj podľa toho, s kým budete spolupracovať?
Samozrejme prvoradé je ostať vo svojom hlasovom obore. Bez toho by to nešlo. No a potom je skutočne rozhodujúce, s kým pracujete. Zažila som, keď ma dirigent počas predstavenia „potopil“ a to neželám žiadnemu spevákovi.
Keď hovoríme o kolegoch, Otellom vám bol na javisku v Prahe pred pár rokmi známy argentínsky tenorista José Cura. Ako sa vám pracovalo s ním?
Dobre. On je veľmi silná a charizmatická osobnosť. Túto rolu má zažitú spredu aj zozadu, prišiel do Prahy a celú inscenáciu si prearanžoval (smiech). Nemôžem však povedať, že by to bol ten najúžasnejší partner, akého som na javisku zažila. Výborne sa mi spievalo napríklad aj s Paľkom Bršlíkom či s Ferrucciom Furlanettom, Davidom Lomelim, Paatom Burchuladze. V podstate platí staré známe pravidlo – čím väčší umelec, tým pokornejší. Ale môžem povedať, že aj s mojimi kolegami, ktorí nie sme tie ´veľké star´ vznikajú nádherné a výnimočné predstavenia aj v obyčajnom chode divadla.
G. Verdi: Otello, Štátna opera Praha, 2015,
R. Samek (Cassio), J. Cura (Otello), E. Hornyáková (Desdemona), R. Haan (Jago), zbor Štátnej opery,
foto: Hana Smejkalová
Ale vy ste sopranistka, podľa zaužívanej predstavy by ste mali byť namyslená operná diva…
Nuž, niektorí chlapi to občas predpokladajú (smiech). A sem tam mi mama vraví, že keď niekomu povie, že jej dcéra je operná speváčka, tak reakcie sú – fíha a nie je namyslená? Ja si však myslím, že doba je iná a tá éra skutočne veľkých speváčok ako bola napríklad Maria Callas, je preč. Keď idem na predspievanie do zahraničia, snažím sa byť čo najcivilnejšia, najprirodzenejšia, všetky klišé treba zahodiť. Ale asi to tak bude v každom povolaní – keď sa v ňom nájdete a cítite sa dobre, netreba sa na nič hrať. Na druhej strane – nesmiete ani prestať hľadať svoju podstatu. Nie je to jednoduché a dlho to trvá, ale ľudia by podľa mňa boli oveľa spokojnejší, ušetrili by si mnohé trápenia, keby chceli viac poznať samých seba.
Nuž, musíte poznať samú seba, aby ste na javisku mohli byť podchvíľou presvedčivo niekým iným…
Zaujímavé je, že hoci ma ľudia vnímajú ako horkokrvnú východniarku, na javisku rada hrávam krehké ženy – Pucciniho Mimi, Bizetovu Micaelu, Mozartovu Paminu… Každá žena v sebe skrýva mnoho odtieňov.
Keď teda prijmete nejakú novú postavu, snažíte sa v nej aj tak trochu psychologicky povŕtať?
Sonda do duše každej postavy je veľmi dôležitá. Až keď prídete na to, aká ta postava je, až potom môžete pracovať na tom, aby ste sa jej odovzdali a potom jej uverili aj diváci. Nestačí spievať noty. Napríklad pri Margaréte som mala šťastie na skvelého režiséra, mala som čas si túto postavu doslova rozmeniť na drobné. Margaréta ponúka obrovský diapazón emócií – mení sa z krehkej ženy na milenku, matku, zradenú ženu a speváčke ponúka zaujímavý priestor. Aby ju človek pochopil a správne uchopil, treba sa v nej vyznať a nájsť. Na druhej strane, netreba to ani prehnať, lebo niekedy je lepšie veci robiť tak, ako sa javia už na prvý pohľad a nič netreba prekombinovať. Ponúkali mi napríklad Fiordiligi v Mozartovej Così fan tutte, ktorá je z tohto pohľadu zaujímavá, ale šlo o projekt v Belgicku na niekoľko mesiacov – odmietla som. Nechcem ísť do zahraničia na dlhé projekty, chcem byť doma so synom. Ja som sa nacestovala s kufrom už dosť a Fiordiligi som si zaspievala tak či tak.
Eva Hornyáková so synom,
foto: súkr. archív E.H.
Keď máte možnosť analyzovať svoje postavy, iste vás to navedie trochu zanalyzovať aj samú seba.
Vidím okolo seba mnoho ľudí, ktorí prehodnocujú svoj život. Netreba pred tým utekať, lebo ono vás to aj tak doženie. Prídu okolnosti, ktoré vás donútia skloniť hlavu do pokory. Pomodliť sa či pomeditovať, dať si čas, spoznať svoje pozitíva, priznať si negatíva a povedať si, čo treba na sebe zmeniť, ako si v sebe upratať. Treba byť odhodlaný ísť dopredu, nájsť silu, tešiť sa z jednoduchých radostí a dní, lebo inak ostanete stáť na mieste…
Ďakujem za rozhovor.
Pripravila: Ďáša Juhanová
Eva Hornyáková,
foto: Michal Jakubec
Eva Hornyáková, sopranistka, rodáčka z Levoče, vyštudovala spev na konzervatóriu v Košiciach a pokračovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po absolutóriu sa zúčastnila majstrovských kurzov Petra Dvorského a Zlatice Livorovej.
V roku 2006 debutovala na scéne Opery SND v role Mimi v Pucciniho Bohéme, v rovnakom roku sa prebojovala do semifinále súťaže Competizione dell‘ Opera v Drážďanoch a o tri roky neskôr sa stala semifinalistkou Maria Callas Grand Prix v Aténách. K jej ďalším úspechom patrí finále medzinárodnej súťaže v Bayreuthe a Medzinárodnej speváckej súťaži Hansae Gabora Belvedere vo Viedni. V milánskej La Scale sa zúčastnila svetovej opernej súťaže Plácida Dominga – Operalia 2010.
Medzi jej profilové postavy sa radí Mimi z Pucciniho Bohémy, s ktorou sa predstavila napríklad v španielskom meste La Coruña, v nemeckom Staatstheater Braunschweig, s Operou SND na opernom festivale Pafos Aphrodite na Cypre (2010), na jeseň roku 2010 v medzinárodnej produkcii v Japonsku či v roku 2012 na turné v Španielsku. Predstavila sa ako Mařenka v Smetanovej Predanej neveste v modernej úprave režiséra Pavla Mikuláštíka na scéne SND či na open air festivale v rakúskom Gars am Kamp, kde vystúpila i ako Micaela v Bizetovej Carmen. V sezóne 2009/2010 rozšírila svoj repertoár o postavu Paminy v Mozartovej Čarovnej flaute, o rolu Donny Elvíry v Donovi Giovannim, Desdemony vo Verdiho Otellovi či Neddy v Leoncavallových Komediantoch. V inscenácii Gounodovho Fausta spievala v SND po boku známeho basistu Paatu Burchuladze a za rolu Markétky dostala Cenu opernej kritiky časopisu Hudobný život za Najlepší ženský spevácky výkon v sezóne 2012. V roku 2014 absolvovala debut v Národnom divadle Praha ako Magda v Pucciniho Lastovičke, v Prahe sa predstavila i ako Violetta v Traviate či Desdemona v Otellovi po boku svetoznámeho tenoristu Josého Curu.
Spolupracovala s významnými telesami ak Fisharmonica di Roma, absolvovala turné v Japonsku so symfonickým orchestrom Tokyo a so symfonickým orchestrom Nagoya v Japonsku.
Na konte má množstvo koncertných úspechov s dielami ako napríklad Verdiho Requiem v pražskom Rudolfíne pod taktovkou Ondreja Lenárda, Dvořákovo Requiem a Stabat Mater spievala v Tokyu s Musikverein Wien, v Concertgebown v Amsterdame, na Rheingau Festival v Nemecku či so Symfonickým orchestrom v Hamburgu. Účinkovala na Verdi Gala a Verdi Requiem s Westfalen Filharmony v Nemecku. Má za sebou open air uvedenie Predanej nevesty s Českou filharmóniou. Spolupracuje s prestížnymi Bamberskými symfonikmi.
video
