Evan Bowers: V USA pôsobí veľa úžasných slovenských operných umelcov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Americký tenorista Evan Bowers sa v lete po prvýkrát predstaví slovenskému publiku na novom letnom opernom festivale Viva Verdi 2014, kde stvárni postavu Carla VII vo Verdiho opere Giovanna d’Arco. V rozhovore sa dozviete aká bola jeho cesta k opere, kde všade účinkoval ale aj to, že pozná slovenských operným umelcov.

Ste rodený Newyorčan, no kariéru ste odštartovali v Nemecku. Ako k tomu došlo? Prečo ste neostali na rodnom kontinente?

Kariéru som v skutočnosti začal v Spojených štátoch, až neskôr ma oslovil Christian Thielemann a ja som sa presťahoval do Nemecka, kde som podpísal prvú zmluvu so Štátnym divadlom v Norimbergu, kým bol Thielemann ešte tam. V USA v tom čase existoval rad zájazdových spoločností spojených do väčších celkov. Bohužiaľ už nejestvujú. Keď som ukončil štúdium, vydal som sa na turné hneď s dvoma spoločnosťami: zo San Francisca a s houstonskou Grand Opera. Moje rozhodnutie pokračovať v kariére v Európe ovplyvnil fakt, že som mohol študovať repertoár a zároveň byť spolu s rodinou. Moja dcéra mala vtedy len tri roky. Povedal by som, že v tom čase bolo v Amerike len málo študijných programov. Teraz mladší speváci po štúdiu konzervatória najradšej zostávajú v Amerike a získavajú ostrohy na kamenných scénach, ako je Metropolitan, Chicago Lyric, Houston Grand Opera, San Francisco a Minnesota, aby sme vymenovali aspoň niektoré. Je zaujímavé, že v súčasnosti mnohí z nich skončia po týchto učňovských rokoch v Európe.

Operný spev pre nás, Európanov, predstavuje najmä Taliansko a stredná Európa. Ako sa k opere dostane mladý muž z amerického mesta mamonu a zhonu?

Možno som nie celkom pochopil vašu otázku, ale môžem povedať, že som vyrastal v New Yorku a mal som učiteľov a rodinu, ktorá milovala a vážila si klasickú hudbu. Už ako mladý som začal navštevovať kultúrne podujatia. Zo školy nás často vodili na Manhattan na operné predstavenia do Metropolitanu a Newyorskej opery a tiež do Carnegie Hall. Môj brat je klavirista s klasickým vzdelaním, ktorý miluje operu a pravidelne mi púšťal nahrávky veľkých spevákov minulosti. V škole som začal ako džezový spevák , ale môj učiteľ mi poradil, aby som prešiel na klasický spev, pretože môj hlas je na to vhodnejší.

Spievali ste po celom svete. Ktorá operná scéna pre vás zatiaľ bola vaším splneným snom?

Zažil som veľa nádherných debutov, medziiným v Opera National de Paris, Teatro Colon v Buenos Aires a Teatro Regio v Parme. Všetky mali význam pre moju kariéru a, samozrejme, tieto scény majú nezastupiteľné miesto v histórii opery.

Je rozdiel medzi americkým a európskym publikom?

Nie je to taký veľký rozdiel, ako by sa mohlo zdať. Milovníci opery v Amerike sú rovnako vzdelaní a nároční ako ich európske náprotivky. Myslím, že to je rovnaké na oboch kontinentoch, operné scény sa spoliehajú na dospelých divákov, ale pracujú veľmi usilovne aj na tom, aby v budúcnosti pritiahli aj mladých ľudí.

Spolupracovali ste s mnohými dirigentmi a režisérmi. Kedy chémia fungovala najlepšie?

Spolupráca je vždy najjednoduchšia, keď robíte s režisérmi a dirigentmi, ktorí sú na inscenáciu dobre pripravení – speváci musia byť, samozrejme, pripravení tiež! Ak ľudia prichádzajú s dobre premyslenými nápadmi, otvorenou mysľou a majú úctu k dielu i k svojim kolegom, považujem to za pôžitok. Nie som čistý tradicionalista, som ochotný skúšať nové veci, ak sa predstava jasne vysvetlí a dáva mi zmysel. Bohužiaľ to vždy tak nie je. Osobne mám rád proces skúšania, je to kreatívne obdobie pri naštudovaní opery. Najmä vychutnávam spoluprácu s veľkými dirigentmi, pretože aj prostredníctvom hudby je možné nájsť mnoho odpovedí, ako pochopiť postavu.

Viva Verdi 2014

V Amerike však koncertujú aj mnohé slovenské operné mená, napríklad Štefan Kocán. Sú Slováci v Amerike populárni ako operní sólisti?

Áno, pôsobí tam veľa úžasných slovenských umelcov, v minulosti i teraz. Ten, ktorého ste spomenuli, a tiež som mal česť pracovať s Daliborom i Evou Jenisovcami, ktorí sú veľkí umelci a skvelí priatelia.

Vaša manželka vás sprevádza po svete, alebo vás príde podporiť až na premiéru?

Keď naša dcéra začala študovať na vysokej škole, moja žena a ja sme spolu cestovali, kedy to len bolo možné. Moja žena bola dlhé roky doma, keď som ja cestoval a spieval, no spolu s dcérou ma sprevádzali v lete a počas školských prázdnin. S manželkou som sa zoznámil, keď sme študovali vokálny program, takže pozná môj hlas lepšie ako ktokoľvek iný a môže mi byť nápomocná. Ak máte počas procesu skúšania pri sebe ďalšie oči a uši, je to veľký rozdiel. A ako vám povie každý, kto pracuje v tejto oblasti, život na cestách môže byť veľmi osamelý, takže je oveľa príjemnejšie mať pri sebe niekoho blízkeho.

Koľko postáv máte aktuálne vo svojom pracovnom kalendári?

Teraz asi desať postáv, ktoré som schopný zaspievať po krátkej príprave. Verdi, Puccini, Offenbach, Bizet, Donizetti a dokonca aj niečo z nemeckého repertoáru. V priemernej sezóne mávam štyri až päť rôznych kusov. Myslím si, že je pre hlas lepšie mať v sezóne rozličný repertoár. No ako som už povedal, rozsah musí byť v rozumných medziach, aby sa dal hodnotiť výkon – aj keď výkon sa môže vyvíjať a často sa aj vyvíja. Mnohé roly už vo svojom repertoári nemám. V priebehu rokov som spieval asi 35 až 40 rôznych postáv. Mám toho ešte veľa pred sebou, ale myslím, že je nesmierne dôležité, aby som si sám určoval tempo.

Už sa vám niekedy stalo, že sa vám postavy, hlavne texty, poplietli? Alebo s hudbou prichádza z pamäti aj text?

Áno. Spomínam si na historku, ktorá sa mi stala v Kodani v starej opere, pri príležitosti môjho azda dvojstého stvárnenia Dona Ottavia. Bol som nadmieru sebaistý a povedal som šepkárke, že to bude „prechádzka ružovým sadom“ a aby sa o mňa počas predstavenia nestarala. Na začiatku recitatívu Dalla sua pace som stál na otočnej plošine, ktorá veľmi zaškrípala a začala sa otáčať práve vo chvíli, keď som začal. Text mi vypadol z hlavy. Netreba dodávať, že šepkárku to poriadne zaskočilo a chvíľu som musel vymýšľať text pre tenor! V Bologni, keď som po prvý raz spieval Adorna, v prvom dejstve Simona Boccanegru v duete s Ameliou som si dovolil na zlomok sekundy, keď spievala, pokochať sa myšlienkou, že mám česť spievať taliansku rolu v talianskej opere – dosť dlho na to, aby som zabudol, kde som. Našťastie som nedávno predtým debutoval v tej istej úlohe v Paríži, takže som bol schopný chytiť sa a dostať späť do tempa. Dovoliť mysli blúdiť je luxus, ktorý si spevák počas výkonu nemôže dovoliť.

V lete sa chystáte spievať na Viva Verdi Open air Opera na Slovensku, v Trnave a Nitre. Viete niečo o Slovensku?

Keďže žijem v Chicagu, kde sú Východoeurópania hojne zastúpení a majú bohatý kultúrny život, som v rozpakoch, ale musím priznať, že o Slovensku viem len málo. Povedali mi, že je to veľmi krásna krajina, a za seba môžem povedať, že moje skúsenosti so spevákmi a hudobníkmi zo Slovenska boli veľmi pozitívne. Veľmi sa teším na návštevu u vás a na to, že sa o Slovensku dozviem viac.

Viac o festivale ako aj o umelcovi sa dozviete na:

www.vivaverdi.eu

Zdroj: Viva Verdi

 

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

redakcia

Zanechajte komentár