Exhibícia techniky ponorená do histórie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Balet SND uviedol v dňoch 22. a 23. novembra 2019 premiéry baletu Don Quijote. V sezóne 2019/2020 si Slovenské národné divadlo pripomína 150 rokov od prvého uvedenia tohto titulu.

Dielo na motívy románu španielskeho spisovateľa Miguela de Cervantesa a hudbu Ludwiga Minkusa predstavil v roku 1869 po prvý raz Marius Petipa v moskovskom Cárskom Veľkom divadle a odvtedy zdobí tento baletný šperk repertoár svetových divadiel, ako informuje zdroj SND.

Toto excelentné dielo klasického baletu sa prirodzene neocitá na javisku SND po prvýkrát. V roku 1970 ho uviedol Karol Tóth, neskôr v roku 1994 Rafael Avnikjan a opakovane v obnovenej premiére ten istý choreograf v roku 2002. V poradí štvrté naštudovanie má v rukách Vasilij MedvedevStanislav Fečo. Vasilij Medvedev inscenoval na pôde SND už tri tituly – Onegin (2011), Korzár (2015), Esmeralda (2018), pre Stanislava Feča je po Esmeralde (2018) táto inscenácia druhým titulom v úlohe choreografa v Balete SND. V tomto balete sa prezentovali v sólových úlohách svetové osobnosti ako Michail Baryšnikov, Rudolf Nurejev, Daniel Simkin, Iana Salenko, Maria Kochetkova a mnohí ďalší. Na našej prvej národnej scéne sa predstavili svojho času okrem iných Jozef Dolinský ml., Igor Holováč, Nora Gallovičová, Nikoleta Stehlíková, alebo Ingrid Kačiaková.

Don Quijote, Balet SND, 2019, František Šulek (Don Quijote), Erina Akatsuka (Kitri), foto: Peter Brenkus

Milostný príbeh zakázanej lásky Kitri a Basila kombinovaný s fantazijným svetom Dona Quijota, ktorý sa vydal hľadať dámu svojho srdca a je zároveň reprezentantom večného boja s veternými mlynmi je podopretý atmosférou Španielska, jeho farebnosťou, radosťou zo života, emocionálnymi zážitkami, ale aj veľkorysou výpravou, temperamentnou rytmickou i melodickou hudbou, dynamickou choreografiou, ktorá ponúka priestor na prezentáciu virtuozity sólistov i zboru. Hoci príbeh poskytuje rôzne humorné situácie, karikovanie postáv, snové vízie, rozprávkovosť aj zápletku, dominantná nie je v jeho dejovej línii, je skôr platformou na predstavenie výsostnej techniky klasického baletu, reťazcom tanečných čísiel, na bravúru prevedenia ktorých divák doslova čaká.

Dôvodom uvedenia tohto titulu na našu scénu je hneď niekoľko. Don Quijote je predovšetkým dielo, ktoré na repertoár kamenného divadla nepochybne patrí. Avšak podľa slov riaditeľa Baletu SND Jozefa Dolinského ml. má byť aj akousi náhradou za balet Esmeralda, ktorého zapožičané dekorácie muselo divadlo vrátiť do Moskvy a preto dočasne stiahnuť z repertoáru. Autori mali zároveň ambíciu vrátiť tradíciu a klasiku na dosky baletu s cieľom akcentovať veľkosť baletu Cárskeho Ruska.

Don Quijote, Balet SND, 2019, Adrian Ducin (Gamash), Andrej Cagáň (Lorenzo), foto: Peter Brenkus

Dielo je v neposlednom rade výzvou pre baletný súbor SND, ktorý má možnosť sa zaskvieť v brilantných číslach a dokázať tak kvalitu svojej techniky. Tvorivému tímu nejde o evokovanie akrobacie, alebo cirkusových kúskov, ale dôraz je koncentrovaný na vycibrenú techniku s vysokou dávkou vkusu. Podprahovo vystavili tanečníkov aj adrenalínovej súťaživosti v snahe vyprovokovať ich k absolútnej excelentnej samoprezentácii.

Tvorivý tím, rovnako ako pri Esmeralde, siaha hlboko do histórie a k výsledku ho ženie nástojčivé chcenie a myšlienka zachovania tradície v jej najautentickejšej podobe v zmysle výtvarného znenia (výpravy), choreografie a štruktúrou réžie (zachovaním pantomímy, charakterov postáv, ich radením, striedaním pomalých a dynamických tancov, uvedením tradičných duet, pas de deux, ale aj tradičného exaltovaného hrania…) ergo po všetkých stránkach ide o rešpektovanie štruktúry, ktorá bola svojho času zhodná vo všetkých klasických baletoch. Táto tendencia má udržať klasiku a tradíciu v najvernejšej forme tak, ako keď si kúpime v antikvariáte pôvodné vydanie nejakého románu. Posun nastáva snáď jedine v akcentovaní postavy Dona Quijota, ktorého si fyzicky na javisku uvedomujeme ako súčasť celého diania (v minulosti sa objavoval na scéne len fragmentálne). Aj ostatné charakterové postavy dostali svoj herecký priestor.

Don Quijote, Balet SND, 2019, Chiaki Honda (Amor), František Šulek (Don Quijote), foto: Peter Brenkus

Ako sa vyjadrili tvorcovia inscenácie, základom tohto predstavenia je choreografia Petipu, ale počas rokov Alexander Gorskij vytvoril svoju vlastnú verziu, ktorá prežila dodnes. Pôvodná verzia Petipu sa nezachovala, verzia Gorského sa zachovala do dnešných dní. Autori vychádzali z tohto predstavenia, ale keďže Vasilij Medvedev je milovníkom Mariusa Petipu, snažil sa vrátiť niektoré prvky, najmä štruktúru predstavenia a slávny sen Dona Quijota.

Gorskij ho vytvoril ako asymetrický a netypický pre klasický balet a choreografovia sa ho snažili postaviť tak, ako by to urobil Petipa. Pre toto predstavenie je to obrovský prínos, ako hovorí Stanislav Fečo, lebo je tam predstavený klasický tanec v tom štýle, v akom ho staval práve Petipa – napríklad v Bajadére, Giselle a podobných tituloch. Všetky skupiny sú súmerné, vytvárajú krásne formácie, lemujú javisko pri sólových variáciách v rôznych krásnych pózach. A to práve v Gorského verzii chýba. Do inscenácie vrátili aj Prológ, aby vysvetlili ústrednú myšlienku Dona Quijota, ktorý putuje svetom a chráni dobrých ľudí.

Don Quijote, Balet SND, 2019, foto: Peter Brenkus

Scénu vytvoril Andrei Vojtenko, absolvent Akadémie V. A. Serova v Petrohrade, ktorý sa okrem scénografie venuje aj knižnej grafike, maľbe, divadelnému plagátu a výstavnej činnosti. Kostýmy navrhla Jelena Zajceva, absolventka štúdia na Divadelnej fakulte Akadémie vied v Petrohrade. Obaja po výtvarnej stránke čerpali z návrhov historických materiálov v snahe priblížiť sa ku klasike Petrohradu, k veľkoleposti výpravy 19. storočia a zároveň je ich výtvarné riešenie (hoci na základe histórie) ich autorskou prácou.

Dielo vizuálne rámcuje námestie maľované na drapérii (po stranách farebné domy na plátne, na horizonte priehľad na more s korábom…), v závere so zavesenými girlandami. Tieto dva výtvarné názory (postranné šály a horizont) akoby nemali spoločného autora. Prológ nás zavedie do podzemnej pracovne Dona Quijota plnej obrovských kníh, je tu temnota, tajomnosť aj brnenie rytiera, ktoré na moment ožije. Vizuál ešte vystriedajú monštruózne veterné mlyny, na ktorých sa zachytí pri boji figurína spredmetňujúca Quijota, aj hostinec a snová scéna s jesennou alejou s klasickou architektúrou v pozadí.

Don Quijote, Balet SND, 2019, Luana Brunetti (Kráľovná dryád), František Šulek (Don Quijote), foto: Peter Brenkus

Kulisy sú maľované na látkach, ktoré sa nechtiac vlnia a aj napriek tomu pôsobia mimoriadne ťažkopádne. Výtvarnosť scény je nekompatibilná sama so sebou – na jednej strane sleduje verne „maľovanú“ históriu, na strane druhej sa spustí v predeloch obrazov transparentná opona, na ktorej sa objaví projekcia lesa aj dažďa a v celej tej škále nástojčivo tradičných a históriu „kopírujúcich“ vizuálnych odkazov sa nečakane objaví technologicky moderný výdobytok súčasnosti (ako snová vízia) – hologram postavy Dulciney, dámy Quijotovho srdca.

V jednotlivých dejstvách sa zmnožia rekvizity – stoly s riadmi, vozy plné potravín, „maringotka“ pouličného divadla, girlandy a lampióny. Kombinácia spomínaných prvkov (tradičných a súčasných) je zrejme autorskou inováciou scénografa, nemá však výtvarnú logiku a žiaľ ani estetiku. Tendencia striktného dodržiavania tradície v zmysle zachovania/archivovania histórie sa javí tiež ako pomerne diskutabilná.

Don Quijote, Balet SND, 2019, Yuki Kaminaka, (Basilov priateľ), Maho Miyagawa (priateľka Kitri), Olga Chelpanova (Kitri), Konstantin Korotkov (Basilio), Viacheslav Kruť (Basilov priateľ), Erina Akatsuka (priateľka Kitri), foto: Peter Brenkus

Bežný divák sa nepozerá na dielo ako na historický kus „prenesený z depozitu“ a má iste v modernej dobe aj iné vizuálne očakávania. Pretože (a to je dosť dôležitý moment) nie všetko staré, môže/musí byť aj kvalitné, respektíve pre dnešné divácke oko príťažlivé (a to zďaleka netvrdím, žeby sa mala výtvarná stránka inscenácie uberať nejakým alternatívnym experimentálnym smerom). Nazdávam sa však, že by súčasnými divadelnými prostriedkami (prípadne formou zjednodušenej štylizácie) nadobudla kvalitnejšiu (aj vizuálne stráviteľnejšiu) atraktivitu, hoci aj evokujúcu pôvodnú scénografiu. Zvlášť pri inscenáciách tohto typu, keď je koncentrácia na brilantnosti techniky tanca považujem za nemenej dôležité, aby mala aj svoj adekvátny výtvarný rámec.

Veľmi podobná situácia vznikla aj s riešením kostýmov, ktoré sa hýbu medzi jednoduchým odevom ľudu (v striedmych strihoch a zväčša zemitých farbách, hoci akcentuje sa aj výrazná farebnosť žltých sukní a oranžovej sukne a jej riasenej okázalosti v prípade Mercedes, či španielske ornamentálne prvky a aplikácie) sledujúcich historické aj národnostné motívy v detailoch a doplnkoch. Extrémne vytŕča veľmi dômyselný, kreatívny aj vtipný kostým Gamasha, kde sa profiluje tvorivá invencia autorky.

Snová scéna kráľovstva Dryád je odetá do arzenálu farebne odlíšených, čistých, jednoduchých tutu v krehkých, nežných pastelových tónoch (modrých, zelených, žltých, ružových…), sú takmer hmlové a trochu mdlé (za nešťastné považujem parochne amorkov nelichotivo pripomínajúce kučeravé kúpacie čiapky z čias socializmu). Kontrastne k týmto návrhom sa tvorivé dizajnové aj módne myslenie výtvarníčky zrazu rozvinie v poslednom obraze svadby Kitri a Basilia. Výrazné losovo čierne kombinácie s lesklými zlatými aplikáciami v tutu, provokatívne červený kostým Kitri s trblietavými sieťovými rukávmi, ako aj čiernobiele kostýmy ostatnej spoločnosti extrémne výtvarne zarezonujú, je v nich duch vizuálnej módnej súčasnosti, autorského nápadu až nám príde ľúto, že sa týmto štýlom neuberala celá výprava.

Don Quijote, Balet SND, 2019, Juraj Žilinčár (Sancho Panza), foto: Peter Brenkus

Paradoxom je aj fakt, že si autorka kostýmov akoby viac dala záležať na pánskej zložke (toreadori, Don Quijote, Gamash…). Tento optický nesúlad (v scénografii aj v kostýme) vyvoláva mimovoľne diskutabilné vnímanie inscenácie, ktorá sa „tvári“ historicky, ale tak celkom historická nie je a zároveň kreuje fragmentálne vstupy súčasne, hoci nie je ani moderná.

Hudobné naštudovanie je pod taktovkou skúseného dirigenta Dušana Štefánka, ktorý pri náročnom a kvalitnom naštudovaní partitúry s dvomi „partiami“ členov orchestra a na etapy, ešte prirodzene musí rešpektovať tanečníkov, kde tempo a rytmika by mali presne sadnúť na stotinu sekundy. Tento balans medzi zachovaním štýlu hudobných motívov a medzi razantnosťou tanečných čísiel založených na skokoch a piruetách si vyžaduje mimoriadny cit a skúsenostnú rovinu, ktorými dirigent disponuje. Zladiť však extrémne tempo hudby a tanca sa nie vždy zatiaľ do dôsledkov podarí.

Tvorivý tím sa v zmysle zachovania histórie rozhodol preniesť aj charakter herectva tanečníkov niekdajšej doby. Každá figúrka – Don Quijote, Sancho Panza, Gamash, ale aj slúžka, či dokonca cigáni hrajúci pouličné divadlo, všetci tu majú svoje výrazne (aj keď časovo limitované miesto), všetkých si vďaka extrovertnému herectvu posúvanému do zámerného karikovania v zmysle komediálnosti (od pantomímy, až po „grotesku“) zapamätáme. V tomto smere reálne posúvajú dej. Pozitívne je, že aj vtipne, dynamicky, a v tempe odovzdajú potrebnú informáciu bez toho, aby zdržovali, alebo unavovali popisnosťou diváka. Na rýchlom tempe nielen sólových výstupov, duetov, pas de deux, ale aj zboru a celého diania na javisku si tvorcovia režijne dali záležať zrejme si uvedomujúc samotnú dĺžku trojhodinového predstavenia s dvomi prestávkami.

Don Quijote, Balet SND, 2019, František Šulek (Don Quijote), foto: Peter Brenkus

Don Quijote (František Šulek), ktorý je viac výrazovou postavou než tanečnou, adekvátne vyniká nielen elegantnou vysokou postavou, ale aj gestami a spôsobom pohybu na javisku, je ho vidno a spĺňa predstavy o cnostnom a idealistickom rytierovi. Komická figúrka Sancha Panzu (Juraj Žilinčár) je akcentovaná aj kostýmom vypchatého veľkého brucha, ktoré na subtílnom a drobnom tanečníkovi pôsobí smiešne. Žilinčár je nielen tanečne (aj keď tanca si tu veľa neužije) aj herecky, ako zvyčajne, zdatný.

Mimoriadne zaujme predovšetkým hereckým stvárnením postavy Gamasha Adrian Ducin, ktorý absolútne pohybovo, gesticky, aj mimicky pochopil úlohu nahlúpleho aristokrata uchádzajúceho sa o Kitri. Pomohol mu aj dômyselný a vtipný kostým, ale Ducin je nielen nonšalantne elegantný reprezentant bezduchej šľachty v gestách, ale aj excelentne zvláda mimiku v emočných nuansách a zdá sa, že si postavu vychutnáva. Svojou jemne karikovanou figúrkou aristokrata rozhodne pobaví. V arzenáli figúriek sa zaskvel aj hostinský – otec Kitri v prevedení Andreja Cagáňa, ktorý ho poňal so sympatickou humornou nadsázkou.

Don Quijote, Balet SND, 2019, Viola Mariner (Mercedes), Andrej Szabo (Espada), foto: Peter Brenkus

Mercedes (Viola Mariner) bola technicky zvládnutá, tancovala s nadšením, s malou koketériou, veselo a žensky. Alternanta (Luana Brunetti) bola temperamentná, vizuálne príťažlivá a tancuje tiež s nasadením. Ich partner Espada (Andrej Szabo) zatancoval elegantne, dôstojne aj herecky dramaticky a snaživo, jeho kolega (Glen Lambrecht) obsiahol všetky kritériá svojej postavy od kvalitného tancovania, cez charakterové sebavedomie v kreovaní dominantného muža až po sexy akcent svojho Espadu. Zvládol excelentne techniku, tempo, aj výraz a osobnosť postavy.

Dvojica Mladej cigánky a Mladý cigán (Klaudia Görözdös) a Mladý cigán (Viacheslav Kruť) sú tiež tanečným zážitkom, mladá cigánka je náležite živelná, mladý cigán adekvátne temperamentný a obaja, okrem nasadenia, zvládli duet technicky bravúrne. Rovnako si počínala provokatívna Ilinca Ducin, fatálne dramatickejšia a technicky dokonalá. Kráľovná dryád (Luana Brunetti) splnila očakávania elegancie, efemérnosti a techniky. Amor (Sakura Shojima, Chiaki Honda) obe krehké, drobné, anjelsky roztopašné a technicky maximálne vybavené. Dulcinea (Viktória Šimončíková) je skôr „chodiaca“ postava, ktorá sa zaskvie výpravným kostýmom a náležitým gestom.

Don Quijote, Balet SND, 2019, Yuki Kaminaka (Basilio), Erina Akatsuka (Kitri), foto: Peter Brenkus

V prípade hlavných protagonistov môžeme hovoriť v rámci premiér o ruskom a japonskom tandeme. Kitri (Olga Chelpanova) a Basil (Konstantin Korotkov) predviedli absolútnu klasickú techniku s dynamikou, temperamentom, ale aj teatrálnejším hraním (ergo predvádzaním), sú svieži, hraví aj sebavedomí a technicky na hranici akrobacie. Kitri (Erina Akatsuka) a Basilio (Yuki Kaminaka) sú akousi japonskou verziou svojich postáv výrazovo trochu mechanicky preexponovanou, ale technicky do dôsledkov vycibrenou. Skoky, piruety, pózy a vždy populárne fouette tanečnice splnili očakávania. V ruskom páre je viac výrazu, v japonskom viac mechaniky, hoci druhá premiéra pôsobila uvoľnenejšie. Oba sú však prezentačné a na vysokej tanečnej úrovni.

Balet Don Quijote nie je len o výsostnej technike sólistov, ale je nabitý množstvom ďalších postáv, zborom, komparzom. Priateľky Kitri, Priatelia Basilia, Grand Pas, Toreadori, Priateľky toreadorov, Seguidilla, Cigánsky tábor, Dryády zatancované súborom Baletu SND, ale aj žiakmi Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v BratislaveBaletnou prípravkou SND.

Najefektnejšie scény tradične odznejú v snovej vízii Quijota, alebo v záverečných sekvenciách svadby Kitri a Basilia, tam sa dejú všetky tie „zázraky“ tanečnej techniky, ktoré sú vystavené kritickému (ale aj nadšenému) oku publika, ktorému je tento klasický balet notoricky známy. Okrem Pas de deux Kitri a Basilia, dostanú priestor sólové Dryády, Amor a celý rad tanečníkov, ktorí nesklamali vrátane efektných toreadorov v zmysle techniky, tempa, španielskeho nasadenia i vizuality. Hoci je tu aj humor, dosť okázalého hrania a situačnej roztopaše, tieto herecké kreácie sú viac menej ponechané na tých, ktorí tancujú menej.

Don Quijote, Balet SND, 2019, Erina Akatsuka (Kitri), František Šulek (Don Quijote), foto: Peter Brenkus

V technikou nabitých sólach, duetoch aj zborových sekvenciách ide viac o prezentáciu tanečnej bravúry, exhibíciu technických možností a limitov, eskapádu skokov, piruet a „cirkusantských“ čísiel, ktoré sa tvorcovia snažili estetizovať do elegancie klasického tanca. Aj keď sa mimicky hrá, emócia ide do úzadia a koncentrácia je na technickej explózii. Ako vtipne a náležite poznamenal nemenovaný zdroj, inscenácia evokuje „majstrovstvá sveta v balete“.

Premiéra baletu Don Quijote 22. novembra 2019 mala ešte jeden ďalší slávnostný rozmer. Pred jej začiatkom udelila Nadácia Petipa Heritage Fund Cenu Petipa Heritage Fund Award za zásluhy a rozvoj baletného umenia na celom svete, za rozvíjanie a zachovávanie odkazu klasického baletu, za úsilie, vernosť a lásku k nádhernému tanečnému umeniu. Spoločnosť vznikla na podnet choreografa Vasilija Medvedeva v Petrohrade ako nadačný fond na podporu dedičstva a umeleckého odkazu génia, choreografa Mariusa Petipu. Laureátmi tohto ocenenia sa stávajú špičkové osobnosti baletu – tanečníci, choreografi, taneční kritici, tanečné telesá a ich lídri.

Cenu tento rok získali štyri osobnosti – prví sólisti Štátneho baletu v Berlíne Elisa Carrillo CabreraMichail Kaniskin, umelci, ktorí propagujú klasické umenie na najvýznamnejších svetových scénach, bývalá hviezda baletu Parížskej opery, v súčasnosti umelecký riaditeľ baletu Štátnej opery vo Viedni Manuel Legris, za celoživotné dielo a vklad do tanečného umenia bývalá tanečnica, pedagogička a choreografka Československého štátneho súboru piesní a tancov, šéfredaktorka Tanečních listov a významná česká kritička Jana Hošková a napokon umelecký súbor Baletu SND za skvelú interpretáciu klasických baletných diel, ktorú udelila nadácia baletu prvej slovenskej scény pri príležitosti storočnice SND, cenu prevzal riaditeľ Baletu SND Jozef Dolinský ml.

Don Quijote je klasický balet, ktorý ja osobne mám rada a tešila som sa naň. Pozitívnym poznaním je skutočnosť, že sólisti a súbor Baletu SND sú na tento titul technicky vybavení a pripravení a poskytli akúsi nadhodnotu okrem brilantnej techniky aj vo výrazovom uchopení svojich postáv. Skĺbiť všetky zložky dohromady (vycibrenú techniku, herectvo, manipuláciu s rekvizitou, tempo, dynamiku, nasadenie) nie je ľahkou úlohou. Touto „skúškou ohňom“ prešiel Balet SND s príznačnou a optimistickou profesionalitou. Tento titul má vzhľadom na brisknú melodickú hudbu, klasickú choreografiu aj humorný príbeh (napokon aj výpravnosť) všetky predpoklady na divácky úspech.

Z môjho pohľadu je však premárnená šanca v rámci výtvarnosti, ktorá mohla byť (čo je z jednotlivých vyššie spomenutých akcentov evidentné) atraktívna, príťažlivá a efektná, ale ostala akosi na pomedzí „nevydarenej“ histórie a „nedotiahnutej“ súčasnosti. Don Quijote na scénu SND nepochybne patrí. Mrzí ma iba to, že pri toľkom úsilí a energii tvorivého tímu i celého súboru takmer vždy pri výsostne klasických tituloch v tomto divadle narazí na vizualitu, ktorá narúša kánon výtvarnej estetiky.

Don Quijote, Balet SND, 2019, klaňačka po premiére, foto: Peter Brenkus

Paradoxom nepríjemného poznania je fakt, že bežnému percipientovi sa ešte môže aj páčiť. Lebo veľmi často, žiaľ, stačí, keď ide hudba do uší, hýria farby a občas sa humorná figúrka zámerne potkne. Otázkou ostáva, či je naozaj nutné divákovi vkusovo nadbiehať, miesto toho, aby mu bol vyslaný kvalitný umelecký signál. Akokoľvek, Don Quijote prišiel do tohto nášho stále kontroverznejšieho sveta so svojou naivnou „nevedomosťou“, cnosťou, elegantne motivačným „old schoolovým“ zmýšľaním a ambíciou hľadať dobro a spravodlivosť v tejto spoločnosti v tom pravom čase. Snaží sa svojim posolstvom vrátiť to, čo v našich životoch absentuje a v rámci techniky a výrazu tancovania posúva limity baletného súboru až za hranice možností. V tomto vnímaní má na svoje repertoárové „miesto“ v Slovenskom národnom divadle neodškriepiteľné právo. Právo, ktorému sa bude iste nadšene aj tlieskať.

Don Quijote je divácky titul – melodický, farebný, zľahka humorný, z hľadiska klasickej tanečnej techniky exhibičný a netreba pri ňom rozmýšľať. Je to akýsi baletný veľkolepý „cirkus“, ktorý stojí tanečníkov extrémne fyzické úsilie vystavené súťaživej konkurencii s víziou opojnej slávy. Je to titul, ktorý s vysokou pravdepodobnosťou naplní kasu, zrejme aj očakávania diváka a rozhodne preverí technické aj herecké schopnosti súboru. Je odkazom histórie a holdom tradícii. Kvitujem, že ho na repertoári Baletu SND máme, hoci výtvarnú estetiku si ja osobne predstavujem inak. Nuž, ale na „donquijotovské“ boje s „veternými mlynmi“ som si už aj v tomto smere akosi zvykla.

Autor: Barbara Brathová

písané z premiér 22. a 23. 11. 2019

Don Quijote
Balet SND, premiéry 22. a 23. novembra 2019

Hudba: Ludwig Aloisius Minkus
Libreto: Marius Petipa
Choreografia: Vasilij Medvedev, Stanislav Fečo
Hudobné naštudovanie: Dušan Štefánek
Scéna: Andrei Voitenko
Kostýmy: Jelena Zajceva

osoby a obsadenie

Don Quijote: František Šulek
Sancho Panza: Juraj Žilinčár, Adrian Ducin
Kitri: Olga Chelpanova, Erina Akatsuka, Tatum Shoptaugh
Basil: Konstantin Korotkov, Yuki Kaminaka, Artemyj Pyzhov
Mercedes: Viola Mariner, Luana Brunetti, Silvia Nájdená
Espada: Andrej Szabo, Maxim Gurtovykh, Glen Lambrecht
Kráľovná driád: Luana Brunetti, Silvia Nájdená, Viola Mariner
Amor: Sakura Shojima, Chiaki Honda, Sumire Shojima
Priateľky Kitri: Erina Akatsuka, Maho Miyagawa, Sakura Shojima, Sumire Shojima
Priatelia Basila: Yuki Kaminaka, Daniel Lee, Viacheslav Kruť, Adrian Szelle
Gamash: Adrian Ducin, Glen Lambrecht
Lorenzo: Andrej Cagáň
Mladá Cigánka: Ilinca Ducin, Klaudia Gorozdos
Mladý Cigáň: Viacheslav Kruť, Yuki Kaminaka
Dulcinea: Viktória Šimončíková
Driády – sólo : Ilinca Ducin, Klaudia Görözdös, Helene Ziener, Anna Melnikova (ako hosť)
Grand Pas: Ilinca Ducin, Klaudia Görözdös, Isa Ichikawa ,Veronika Yungová Sakura Shojima Sumire, Shojima Anna, Melnikova(ako hosť) Lilit Hogtanian (ako hosť)
Slúžka: Viktória Gyepes – Árvová
Sluha: Enrico Vanroose

Účinkujú: sólisti a zbor Baletu SND žiaci tanečného konzervatória Evy Jaczovej, Baletná prípravka SND, orchester Opery SND

www.snd.sk

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Barbara Brathová

baletná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár