Exkluzívny Rigoletto Simon Keenlyside, plus sto dní novej hlavy SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ako zatraktívniť prevádzku Opery Slovenského národného divadla? Odpoveď nebola nikdy zložitá. Typ súboru, založený na princípe pevného zväzku interných členov (bez pohybu v jeho skladbe ho konzervuje aj Opera SND), vždy osvieži hosťujúci umelec. A ak jeho termínový kalendár dlhodobo zdobia najprestížnejšie divadlá sveta, možnosť výnimočného sviatku je na programe dňa. Dokonca bez ohľadu na kvalitu inscenácie. Naposledy sa tak stalo v stredu 7. novembra. V titulnej postave Verdiho Rigoletta vystúpil jeden z jej najkvalitnejších predstaviteľov, britský barytonista Simon Keenlyside.

Umelec, blížiaci sa k šesťdesiatke, bez najmenších pochybností dokázal, že patrí medzi barytónovú elitu. Do Bratislavy pricestoval z Mníchova (aj v Bavorskej štátnej opere vytvoril Rigoletta), jeho ďalšie cesty smerujú do Berlína, Viedne, Londýna. Simon Keenlyside má vo svojej umeleckej biografii zaknihovanú šesťdesiatku predstavení v newyorskej Metropolitan Opere (počnúc Donizettim, cez Mozarta, Thomasa, Verdiho a Pucciniho až po Prospera v Adèsovej Búrke), či vyše stovku večerov vo Viedenskej štátnej opere. Tam okrem bežného repertoáru stvárnil napríklad Brittenovho Billyho Budda či Bergovho Wozzecka. O rodnom Londýne ani nehovorím. Na pestrosť jeho úloh upozorňujem preto, lebo Keenlysidovmu barytónu ťažko pripnúť visačku verdiovského špecialistu. No aj bez nej nikoho nenechal na pochybách, že všetky technické a estetické finesy talianskej interpretácie má v malíčku.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 2018,
Simon Keenlyside (Rigoletto),
foto: Zuzana Fischerová

Svojím bratislavským Rigolettom sa mu podarilo odpútať pozornosť od inscenácie prešpikovanej nezmyslami a nevkusom (réžia Martina Schüllera pochádza z roku 2013) a vo vlastnej vokálno-výrazovej i hereckej koncepcii sa prispôsobil len základnému aranžmánu. Simon Keenlyside vytvoril autentický profil dvorného šaša a milujúceho otca, kreáciu nabitú emóciami, oprostenú od vonkajškového pátosu a stereotypných gest. Bol hlboko uveriteľným stredobodom pozornosti bez toho, žeby sa doň pasoval. Z jeho charizmatickej osobnosti a do najdrobnejších detailov vymodelovaného portrétu vyvierali vzťahy, situačná atmosféra, emočné väzby. Po speváckej stránke Simon Keenlyside ťaží z technicky perfektne zvládnutého, stále sviežeho, farebne bohatého, štýlovo frázujúceho a v každej polohe rezonančného barytónu. Môže si dovoliť v plnom objeme vyspievať aj časť nepovinných výšok, môže uplatniť obsažné piana, modulovať dynamiku tak, aby slúžila hudobnej a textovej podstate. Jeho Rigoletto sa zapisuje do análov Opery SND zlatými písmenami. Vďaka tento raz patrí aj bývalému vedeniu Opery, že jeho hosťovanie zabezpečilo.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 2018,
Simon Keenlyside (Rigoletto), Andrea Vizváry (Gilda),
foto: Zuzana Fischerová

Hostia svetového rangu spravidla nielenže pozdvihnú celkovú úroveň predstavenia, ale zároveň stimulujú domácich kolegov k osobným „rekordom“. Gildu stvárnila v záskoku za avizovanú Ľubicu Vargicovú jej mladšia domáca kolegyňa Andrea Vizvári. Dnes ju už asi ťažko opuncujeme prívlastkom koloratúrneho sopránu (priestor pre ozdobný spev si v árii Caro nome sama zredukovala na minimum), pôsobí skôr ako lyrický materiál s potrebným rozsahom pre danú rolu. Vybaveným tónmi, ktoré obsažnosťou a emocionalitou nie sú stopercentne vyvážené. Možno to bola daň záskoku, možno daň roztrúsenému zaraďovaniu diel (blokový systém u más nejestvuje), základným faktom však ostáva, že Andrea Vizvári bola spoľahlivou Gildou. A v jej silách je byť ešte dokonalejšou.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 2018,
Ľudovít Ludha (Vojvoda), Denisa Hamarová (Maddalena),
foto: Zuzana Fischerová

Ľudovít Ludha v pôvodnom obsadení nefiguroval, part Vojvodu z Mantovy je však dlhodobo v jeho repertoári. Má preň dispozície v požadovanom tónovom rozsahu, kde na sýtejšie sfarbenú strednú polohu nadväzuje síce štíhlejší a svetlejší vysoký register, ktorý však znie technicky koncentrovane a sebaisto. Dokonca aj v najobávanejších prechodových tónoch duetu s Gildou. Ktovie prečo na jedinom mieste, v árii Parmi veder le lagrime, si jeden tón preložil nižšie. Po výrazovej a hereckej stránke však Ľudovítovi Ludhovi chýba trocha viac spontánneho ohňa, do ktorého ho však ani režijný rukopis inscenácie nevháňa. Martin Leginus tiež nebol pri pôvodnom hudobnom naštudovaní Rigoletta, no v svižnej tempovej výstavbe nadviazal na koncepciu Friedricha Haidera spred piatich rokov. Hoci je skôr typom dirigenta zahľadeného do partitúry (nemyslené pejoratívne) a úpenlivo strážiaceho rytmus, než samovoľne kreatívneho a so spevákom dýchajúceho sprevádzača, podarilo sa mu udržať predstavenie v patričnom dramatickom napätí a bez citeľných nepresností v náročnejších ansámblových pasážach. Nenaplnené hľadisko právom aplaudovalo najsilnejšie hosťujúcemu umelcovi.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 2018, klaňačka,
M. Leginus, A. Vizváry, S. Keenlyside, Ľ. Ludha, D. Hamarová, P. Mikuláš,
foto: Zuzana Fischerová

Sto dní generálneho riaditeľa Vladimíra Antalu

Kto je Vladimír Antala? Nevyslovujem túto otázku po prvýkrát. Kladiem ju znova, keďže jeho profesijný životopis na webovej stránke divadla stále chýba. A navyše, dnešný deň je jeho stým vo funkcii povereného generálneho riaditeľa SND. Vybaveného všetkými kompetenciami. Dočasného? Ministerka kultúry Ľubica Laššáková pri jeho výmene za odvolaného Mariána Chudovského deklarovala Antalov časovo obmedzený mandát. Neskôr nepriamo naznačila, že alternatívu výberového konania pravdepodobne neuplatní. Chce niesť riziko menovania na vlastných pleciach. Hrdinský čin? Predvídateľná neschopnosť zostaviť nezávislú komisiu? A či a priori nedôvera voči potenciálnym (nedajbože politicky nepriechodným) adeptom? Zákon jej priame menovanie umožňuje. Pravda, musí mať vyhliadnutého odborne, manažérsky a morálne zdatného kandidáta. V našom špecifickom prípade, nepodliehajúceho žiadnym záujmovým skupinám.

Vladimír Antala, zdroj foto: SND

Čím si zaslúžil bývalý riaditeľ Ekonomického a Technicko-prevádzkového úseku ministerkinu dôveru? Logicky sa natíska otázka: Kde sa ukrývala spoluzodpovednosť Vladimíra Antalu za ekonomickú stratu divadla v presne nedefinovanej sume (jej výška z oficiálnych kruhov kolíše medzi miliónom eur, ba i jeho násobkami – Ľubica Laššáková 24. augusta 2018), keď z jeho funkčného zaradenia plynula povinnosť nakladať, či povedzme miernejšie, kontrolovať a usmerňovať tok financií? Ak by sme vzali vážne slová poslanca Národnej rady SR Karola Farkašovského (SNS) v Sobotných dialógoch RTVS zo dňa 3. 10., že pán Antala ako ekonomický riaditeľ „na to šafárenie poukazoval“, žiada sa aj odpoveď. Akým spôsobom? Podpisovaním nanútených rozhodnutí? Ich neposlušným odmietaním? Výpoveďou, plynúcou s problémom vlastnej morálnej integrity? Toto – okrem poslednej hypotézy – verejnosť, ani autor tohto textu, netušia. Vieme len toľko, že ekonomický riaditeľ, za ktorého vznikla horibilná strata a hrozil štrajk, dostal za odmenu kreslo v inštitúcii s pošramoteným erbom najvyššie.

Vladimír Antala je generálnym riaditeľom presne sto dní. Mal nejednu príležitosť zvolať tlačovú konferenciu, vyjsť z anonymity a predložiť víziu, ktorou presvedčil zriaďovateľa. To je predsa minimum, čo riaditeľ divadla v kultivovanom svete spraví. Dosiaľ každý z jeho predchodcov (a to siaham ešte pred Dušana Jamricha, Ondreja Šotha a Mariána Chudovského) považoval za elementárnu slušnosť prísť na tlačovku pred opernou premiérou, otvoriť ju a až na malé, vždy ospravedlnené výnimky, zotrvať na nej do konca. Pripravený čeliť otázkam novinárov. A ich prostredníctvom verejnosti. Ťažko veriť konštrukcii, že práve pán Antala považuje svoju funkciu za zbytočnú, čo by bolo pravdou za jediného predpokladu. Žeby sa podarilo zrevidovať zriaďovaciu listinu SND a zrušiť prekonaný trojsúborový štatút inštitúcie. Presne v duchu slov redaktora Hudobného života Roberta Bayera (v čísle 9/2018), že „bazírovanie na jednote všetkých troch súborov pod umeleckou egidou generálneho riaditeľa je dnes už prežitkom“.

Ako štatutár a hlava všetkých sekcií SND by mal byť pripravený aj na niekoľko aktuálnych otázok.

  • V akom stave je Oddelenie marketingu, keď obsadenosť hľadiska na predstavení Únosu zo serailu 6. 11. sotva dosiahla 15% a vyššie recenzovaný Rigoletto tri dni pred termínom bol vypredaný možno z polovice? Čo robí marketing, keď sobotné Kontinuity, možno posledné z úst najväčšieho odborníka na históriu SND Jaroslava Blahu, majú predaných zo dvadsať dvojeurových lístkov?
  • Aké aktivity (v súčinnosti s Ministerstvom kultúry) vyvinul štatutár vo veci propagovania opery vo verejnoprávnej RTVS, konkrétne v najpočúvanejšej programovej službe Rádio Slovensko, kde akákoľvek klasická hudba je striktne tabuizovaná?
  • Čo sleduje nový divadelný plagát? Nielenže bez mien inscenačných tímov, ale aj bez konkrétnych obsadení?
  • O akom šetrení hovoríme, ak nový formát interného časopisu Portál, okrem nepraktického tvaru, je odhadom do štvrtiny plochy prázdnym, bielym priestorom?
  • Čo malo znamenať „slávnostné predstavenie“ Suchoňovej Krútňavy k storočnici Československej republiky (27. 10.), keď malo chabú návštevnosť, žalostnú hudobnú úroveň, chýbalo akékoľvek úvodné slovo hostiteľa a absentovalo zastúpenie našich verejných a politických činiteľov?
  • Prečo je výstavná plocha v novej budove venovaná Poľsku a nie aktuálnej téme, konkrétne spolupráci českých a slovenských umelcov v storočnej histórii štátu, či dnes už najbližších štátov?

To je len minimum téz, akýsi odrazový úvod do diskusie, ktorá by mala mapovať bezútešný stav v Opere SND. Nenechajme sa opiť rožkom, výnimočný hosť v recenzovanom predstavení Rigoletta nie je každodennou realitou. A do hodnotenia stovky dní riaditeľa Opery SND Rastislava Štúra ešte ostáva dosť času. Nepremrhajme ho čakaním „na Godota“.

Autor: Pavel Unger

Giuseppe Verdi: Rigoletto
Opera SND (premiéra 4. 10. 2013)

Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Dirigent: Martin Leginus
Réžia: Martin Schüler
Scéna: Hans Dieter Schaal
Kostýmy: Susanne Thomasberger
Zbormajster: Pavel Procházka
Dramaturgia: Martin Bendik

osoby a obsadenie reprízy 7. 11. 2018

Vojvoda: Ľudovít Ludha
Rigoletto: Simon Keenlyside
Gilda: Andrea Vizvári
Sparafucile: Peter Mikuláš
Maddalena: Denisa Hamarová
Giovanna: Jitka Sapara-Fischerová
Monterone: Sergej Tolstov
Marullo: František Ďuriač
Borsa: Ivan Ožvát
Gróf Ceprano Juraj Peter
Grófka Ceprano: Miriam Maťašová
Sluha: Martin Smolnický
Páža: Eva Rampáčková

www.snd.sk

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár