Experiment otvoril festival Janáček Brno. Opera Z mŕtveho domu splynula s Glagolskou omšou

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Festival Janáček Brno vošiel 2. novembra 2022 do svojho ôsmeho ročníka. Za krátky čas si získal punc najzaujímavejšej monotematicky ladenej opernej a celkovo hudobnej tribúny, vzdávajúcej hold Leošovi Janáčkovi. Nielen v rámci Českej republiky, festival má nepochybne celoeurópsky dosah.

Aktuálny ročník, ponúkajúci viacero bonbónikov, znásobených hosťovaniami zahraničných súborov zo Ženevy (Káťa Kabanová, ktorú prinesie aj pražské Národné divadlo) a Walesu (Věc Makropulos), otvoril riaditeľ Národného divadla Brno Martin Glaser, minister kultúry ČR Martin Baxa a primátorka mesta Brno, ktoré je zriaďovateľom divadla, Markéta Vaňková. Bezprostredné a neformálne úvodné slová vtipne okorenila tlmočníčka do anglického jazyka.

Leoš Janáček (1854 – 1928), zdroj foto: Internet

Tohtoročný festival má svoje motto, ktoré znie Quo vadis. Opiera sa teda o posolstvo rovnomenného románu Henryka Sienkiewicza, ktoré vychádza zo starej kresťanskej legendy. Do istej miery vidno aj súvis citátu s charakterom otváracieho večera. Prvý titul, resp. dvojtitul opernej časti festivalu patril hostiteľskému súboru, Janáčkovej opere Národného divadla Brno. Dirigent svetového mena, dezignovaný hudobný riaditeľ Kráľovskej opery Covent Garden v Londýne (funkcie sa ujme v septembri 2025) Jakub Hrůša sa s režisérom a umeleckým šéfom brnianskej opery Jiřím Heřmanom podujali vytvoriť nový janáčkovský projekt. Spočíval v spojení poslednej, nedokončenej opery Leoša Janáčka Z mŕtveho domu s o dva roky mladšou Glagolskou omšou z roku 1926.

Prečítajte si tiež:
Začína sa ôsmy ročník medzinárodného operného a hudobného festivalu Janáček Brno
Ženevská Káťa Kabanová na festivale v Brne – psychogram nešťastnej ženy

Ide zrejme o prvé prepojenie dvoch autonómnych opusov, dokonca odlišného umeleckého druhu, takže ho možno považovať za experiment. Určite si nájde svojich obhajcov i oponentov. A v každom názore môže byť kus pravdy. Azda aj trocha v parafráze so slovami Leoša Janáčka, ktorý motto k opere Z mŕtveho domu vyjadril slovami „v každém tvoru jiskra boží“. Odtiaľ zrejme aj pramení zámer inscenátorov prepojiť operu na námet Dostojevského Zápiskov z mŕtveho domu s kantátou pre sóla, zbor, orchester a organ na staroslovenský text. Dôvod, že Janáčkova opera je prikrátka, že v nej chýba ženský element, je prinajmenšom hodný polemiky. Podľa mňa ani neobstojí. Z hľadiska minutáže nie je veľký rozdiel medzi Káťou Kabanovou, Líškou Bystrouškou či Věcou Makopulos.

L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, Michal Heriban (Orol), foto: Marek Olbrzymek
L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, zbor, foto: Marek Olbrzymek

Ešte poznámka na zaujímavú tému vzťahu Leoša Janáčka k viere v Boha. Známe sú výmeny názorov medzi Ludvíkom Kunderom, tvrdiacom o skladateľovi, že je človekom hlboko veriacim a v jeho diele nesmie chýbať zmienka o jeho pomere k Bohu. Janáček odpovedal: „Žiaden starec, žiaden veriaci!“. Nuž z odstupom rokov možno väčšmi, v súvislosti s Glagolskou omšou, platia tieto slová: „Chcel som tu zachytiť vieru v istotu národa na podklade nie náboženskom, ale na tom mravnom, silnom, ktorý si berie Boha za svedka“. 

Týchto myšlienok som sa dotkol aj v súvislosti s inscenáciou Jiřího Heřmana, scénografa Tomáša Rusína, kostýmovej výtvarníčky Zuzany Štefunkovej Rusínovej a choreografa Jana Kodeta. Bez zámeru prepojiť náboženskou symbolikou oba opusy, by asi kombinácia Z mŕtveho domuGlagolskou omšou nevznikla. Režisér si túto pôdu náznakovo predpripravoval už v opernej časti večera.

Natíska sa tiež porovnanie diametrálne odlišných koncepcií Heřmanovho tímu s poňatím opernej predlohy Danielom (dnes Danielou) Špinarom v pražskom Národnom divadle (2015), ktorú sme videli aj počas hosťovania súboru v Bratislave. Je to otázka osobných preferencií, ale podoba z Prahy na mňa zapôsobila údernejšie, aj provokatívnejšie, bez škrupúľ a v konečnom dôsledku vo vedení postáv a vzťahov prehľadnejšie.

L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, zbor, foto: Marek Olbrzymek
L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, zbor, foto: Marek Olbrzymek

Janáčkov Mŕtvy dom nie je typickou, dejovým tokom nabitou operou. Je to skôr sled monológov, rozprávania o príbehoch väzňov, internovaných v sibírskom lágri z rôznych dôvodov. Kriminálnych i politických. Skladateľ dielo nestihol pre smrť v auguste 1928 dokončiť, tretieho dejstva sa však ujali jeho žiaci. Neskôr prešlo viacerými verziami, dnes sa ako najbližšia k predstavám autora považuje kritická edícia pred piatimi rokmi zosnulého britského muzikológa Johna Tyrrella.

Jiří Heřman s výtvarníkmi otvára voľný priestor, meniaci sa najmä prostredníctvom vertikálnych pohybov scény a projekciami na horizonte. Že pôjde viac po stope symboliky, miešanej s ilustratívnosťou, ako po realistickejších motívoch (teda podľa ducha Dostojevského poetiky), ukázala už postava na reťaziach visiaceho tanečníka ako raneného orla. Tým, že postavy väzňov mali pomerne uniformné kostýmy i pokrytia holých hláv, nebolo celkom jednoduché – okrem sólistov, ktorých hlasy viem identifikovať – zistiť, ktorá postava v kratších výstupoch práve spievala.

L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, Eduard Martynyuk (Šapkin/opitý väzeň/veselý väzeň), zbor, foto: Marek Olbrzymek
L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, Eduard Martynyuk (Šapkin/opitý väzeň/veselý väzeň), Gianluca Zampieri (Luka, Filka Morozov), Jarmila Balážová (Aljeja), zbor, foto: Marek Olbrzymek
L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, David Nykl (Väzeň b/urputný väzeň), foto: Marek Olbrzymek

Využitie rozšírenej uličky pred prvým radom, teda pred orchestrálnou jamou, pomohlo zvýrazniť najmä kľúčové monológy výpovedí väčších postáv v ich mimicko-hereckom nasadení. Inak viac-menej splývali v maľbe celkového scénického obrazu, čo je Heřmanovou doménou.

Nie celkom som sa vedel stotožniť s pričastým ilustratívnym oživovaním deja ženskými postami, o ktorých sa vlastne len spieva (Lujza, Matka Aljeju, Akulina), ale tiež v scéne väzenského divadla s prítomným popom, žehnajúcim jedlo a jeho bizarným sprievodom. Niektoré výjavy ženských herečiek však boli aranžované s citom. Trocha mi však v tejto spleti postáv, zasadených medzi mnohopočetný zbor, unikali ostrejšie vymodelované vzťahy. Napríklad medzi Lukom, Aljejom a Gorjančikovom, čo pražská inscenácia vyniesla do popredia.

L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, Vít Nosek (Väzeň s orlom/väzeň 2/Kedril/Čerevin), zbor, foto: Marek Olbrzymek

Druhé dejstvo, najmä väzenské divadelné predstavenie počas sviatku s pantomímou, je chúlostivé miesto predlohy. Nájsť preň čo najvierohodnejší inscenačný kľúč ozaj nie je ľahké. Jiří Heřman sa aj pomocou pridaného nemého komparzu, sediaceho neskôr v 1. rade hľadiska (medzi nimi aj Placmajor), snažil predstieranú komédiu o mlynárke, podvádzajúcej svojho muža a o poslednom dni dona Juana rozvinúť so zmyslom pre humorné nadsadenie. Tak, aby sa na jednej strane nestratil fakt, že divadlo hrá vyslovene mužská väzenská komunita, ale tiež aby preoblečení za ženy, našli správnu mieru parodovania.

Tretie dejstvo je dejovo a hlavne hudobne veľmi silné (monológy Šapkina, Šiškova) a scéna v ňom mení atmosféru spustením bodových svetelných zdrojov, ale aj predtým chvíľkovo využitou projekciou prírodného horizontu. V kostýmoch veľa farieb nie je, čo je v súlade s väznicou, odlíšení sú červenými uniformami len strážcovia a postava Pobehlice.

L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, Gianluca Zampieri (Luka, Filka Morozov), foto: Marek Olbrzymek

Záverečná scéna so stínaním ostávajúcich väzňov už plynule (oddeľujú ju len zvony) prechádza do prvých taktov Glagolskej omše. Je to škoda. Z mŕtveho domu je opera s natoľko silným až depresívnym dejovým nábojom a hlavne bravúrne diferencovanou hudbou, že si vyslovene vyžaduje divácky čas na doznenie, na spracovanie ťaživej témy.

Prilepenie Glagolskej omše k 3. dejstvu možno zodpovedá režisérovej (a zrejme aj dirigentovej) predstave o posmrtnom putovaní duší a istej katarzii. Nechcem hovoriť ani v tomto kontexte o akomsi apendixe (to si dielo ozaj nezaslúži), no duchovná kantáta po poldruhahodinovej opere, aj keď rozdelenej pauzou, bola až priveľká nálož nielen na sústredenosť, ale aj psychickú odolnosť diváka. Navyše, nemal som pocit, žeby réžia a scénografia v nej priniesli nové impulzy. Ostalo len pri vizualizácii omšového textu. Jednoducho, Glagolská omša je skladba sama o sebe jedinečná v koncertnej forme. Jej scénický posun neprináša pridanú hodnotu a rozptýlením zboru, okrem sopránu aj zdvojených vokálnych sólistov, sa trocha vytráca jej koncentrovanosť.

L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, strážcovia väzňov, zbor, foto: Marek Olbrzymek
L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, Roman Hoza (Alexandr Petrovič Gorjančikov), strážcoania, zbor, foto: Marek Olbrzymek

Veľkým zážitkom novej premiéry je jej hudobné naštudovanie. Jakub Hrůša si s Janáčkom rozumie výborne (dokázala to počas tohto augusta jeho Káťa Kabanová na Salzburskom festivale), má schopnosť rovnako kresliť partitúru v „makrooblúku“, ako aj vyhrať sa s nuansami. Orchester pod jeho vedením sledoval dejové záchvevy, bol oporou v psychologickom odkrývaní charakterov postáv z hľadiska ich vokálneho výrazu. Pre akcentovanie bicích nástrojov, ktoré sú v oboch skladbách bohato a pestro, ba až bizarne zastúpené, umiestnil dve sady tympanov po stranách javiska a tretiu ponechal v orchestrálnej jame. V 2. dejstve neváhal vyviesť zopár plechových dychových nástrojov priamo na scénu.

Podobne bohato rozvinul aj prúdy Glagolskej omše, použijúc prvú verziu s troma tympanmi, ktorá Hrůšovi pripadala so scénickým riešením kompatibilnejšia. Akceptoval tiež zdvojenie sólových partov (okrem sopránu), aby vyhovel scénickej koncepcii, aj keď v tomto išiel trocha nad rámec partitúry. Majestátne znel organ, v Mŕtvom dome nemožno vynechať vrúcny husľový sólový part.

Istou poctou orchestru bola skutočnosť, že v rámci záverečnej klaňačky (možno podľa vzoru Daniela Barenboima v Berlíne) vytiahol celý orchester na javisko. Obrovský priestor v oboch opusoch má zbor. Pod vedením Martina BuchtuPavla Koňárka znel rytmicky presne, intonačne, farbami a dynamickou škálou obsažne.

L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, Peter Berger (Skuratov), foto: Marek Olbrzymek
L. Janáček: Z mŕtveho domu, Národné divadlo Brno, 2022, Roman Hoza (Alexandr Petrovič Gorjančikov), Pavol Kubáň (Šiškov), zbor, foto: Marek Olbrzymek

Najvýraznejšie sólistické kreácie ponúkol Peter Berger ako Skuratov, ktorý svoje výstupy spieval objemným dramatickým tenorom so špičkou a zároveň ich strhujúco zahral. Rovnako silný dojem zanechal slovenský barytonista Pavol Kubáň vo veľkom monológu Šiškova. Farebne bohatý hlas znel voľne v každej polohe a zároveň optimálne zvládal janáčkovskú výrazovú deklamáciu. Účinná bola aj jeho herecká charakteristika na jednej ploche líčeného osudu postavy. Priebojným a koncentrovaným basom vyspieval part Placmajora Jan Šťáva.

V združenej postave Šapkina s menšími rolami upútal jasný a zvučný tenor Eduarda Martyniuka. Svieži barytón vložil Roman Hoza do postavy Gorjančikova, Jarmila Balážová presvedčila ako „nohavicový“ Aljeja, výrazný bol David Nykl v trojpostave a trocha už vyspievaný Gianluca Zampieri sa výrazovo vyrovnal s Lukom, resp. Filkom Morozovom.

L. Janáček: Glagolská omša, Národné divadlo Brno, 2022, foto: Marek Olbrzymek

Glagolskej omši sopránový part predniesla Kateřina Kněžíková, o krátky altový sa podelili Jana HrochováJarmilou Balážovou, v tenore sa striedal Eduard MartyniukPetrom Bergerom a v base Jan ŠťávaJosefom Škarkom.

Premiérový večer sa stretol s veľkým úspechom publika, čo svedčí o tom, že Brno (a nemálo zahraničných hostí) má svojho Leoša Janáčka v úcte. Festival je len na začiatku, nasledujúce dni prinesú určite ďalšie prekvapenia a obohatenia.

Autor: Pavel Unger

Leoš Janáček: Z Mŕtveho domu / Glagolská omša
Národné divadlo Brno
Premiéra 2. novembra 2022
Predstavenie v rámci festivalu Janáček Brno

Hudobné naštudovanie: Jakub Hrůša
Dirigenti: Jakub Hrůša, Robert Kružík
Réžia: Jiří Heřman
Zbormajstri: Pavel Koňárek, Martin Buchta
Scéna: Tomáš Rusín
Kostýmy: Zuzana Štefunková-Rusínová
Svetlo: Jiří Heřman
Dramaturgia: Patricie Částková
Choreografia: Jan Kodet

Alexandr Petrovič Gorjančikov: Roman Hoza
Luka (Filka Morozov): Gianluca Zampieri
Skuratov: Peter Berger
Šiškov: Pavol Kubáň
Placmajor: Jan Šťáva
Aljeja: Jarmila Balážová
Väzeň vysoký/mladý väzeň + hlas z kirgizskej stepi/väzeň herec/väzeň 3: Zbigniew Malak
Väzeň malý/väzeň 1/kováč/Čekunov: Lukáš Bařák
Šapkin/opitý väzeň/veselý väzeň: Eduard Martynyuk
Väzeň s orlom/väzeň 2/Kedril/Čerevin: Vít Nosek
Starček: Petr Levíček
Väzeň/Don Juan/Brahmín: Tadeáš Hoza
Duchovní: Josef Škarka
Kuchár: Kornél Mikecz
Väzeň b/urputný väzeň: David Nykl
Pobehlica: Jana Hrochová
Stráž 1: Vilém Cupák
Luisa: Edit Antalová
Orol: Michal Heriban
Matka Aljeji: Eva Novotná

Glagolská omša

Kateřina Kněžíková, soprán
Jarmila Balážová, alt
Jana Hrochová, alt
Peter Berger, tenor
Eduard Martynyuk, tenor
Jan Šťáva, bas
Josef Škarka, bas

www.ndbrno.cz | www.janacek-brno.cz

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár