Témou pôvodného súčasného tanečného diela Extáza / Obrazy o nej, ktorú na sklonku minulej sezóny uviedlo Štátne divadlo Košice, je hľadanie krásy pod povrchom vecí. Extáza je obrazom ženy prostredníctvom štyroch archetypov, v symbolike štyroch ročných období: večná a fascinujúca premena ženského tela, materstvo ako najkreatívnejší proces ľudstva, sila ženskej intuície v meniacej sa dobe… Na produkciu, ktorá získala niekoľko ocenení, vrátane Ceny DOSKY za Mimoriadny počin v oblasti tanečného divadla a Ceny za najlepšiu hudbu pre Vladislava Šarišského, sa zamerali aj účastníci online dielní kreatívnej kritiky SMARTheatre, ktoré už tretí rok organizuje Slovenské centrum Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT). Jeden z textov pod vedením Evy Gajdošovej, lektorky dielne Balet, napísala talentovaná 16-ročná Žilinčanka Dorota Uríková, študentka konzervatória v Martine.
Rôzne podoby ženy v cykle zrodenia, ale i znovuzrodenia. Inšpirované fázami mesiaca. Vnútorné obrazy ženskej sily, lásky, bolesti, ale aj nádeje, zachytené priamo v priestore. Kolobeh odhodlania, túžby, no i pádov a strastí života. Idea tanečného diela Extáza /Obrazy o nej vychádza zo ženského tela a jeho zázračných premien. Extáza je pocit možností a protikladov, ktoré sa však navzájom priťahujú. Je obrazom ženy prostredníctvom štyroch mesačných fáz, no môžeme pozorovať aj spojitosť s Trojitou Bohyňou či so štyrmi ročnými obdobiami.
Autorom pôvodnej hudby je fenomenálny slovenský hudobník Vladislav Šarišský. Tému, ktorá je mnohostranná a o to zaujímavejšia, spracoval režisér Andrej Petrovič. Aj keď je viac známy prácou v nezriaďovaných subjektoch, jeho schopnosť prepájať a využiť bohaté skúsenosti nadobudnuté doma i v zahraničí sa ukázala napríklad v rozhodnutí obsadiť do produkcie skúsenú členku činoherného súboru, Beátu Drotárovú.
Všade tma. Svetlá sú vypnuté, hlas z reproduktoru prináša prvé slová: ,,Zbohom telo a myseľ, telo môj šat…“ Vzápätí životom poznačená stará žena (Beáta Drotárová) pomocou pohybu, gest a telesnosti tlmočí svoj doterajší život. Akoby si ho sama pred sebou chcela zrekapitulovať. Nechce si priznať, že už nie je mladá. Chce sa, no nedarí sa jej, vyzliecť zo svojej kože, čisto bielych šiat (kostýmy Diana Strauzsová).
Zadná biela drevená javisková stena je plasticky vybudovaná tak, aby jednotlivé zvislé priečky mali medzi sebou dostatočne veľké medzery. Vďaka nim vidíme prichádzajúce mladé dievčatá, ktoré majú zapletené dlhé jednotné vrkoče a na sebe krátke, jednoduché, biele šaty. Na scéne sa vymenia so starou ženou a začína sa ich cesta životom a teda aj jeho reflexia. Sú mladé, práve vo veku, keď sa prejavuje rivalita, ale i súdržnosť v kolektíve. Postupne si uvedomujú svoju krásu a upevňujú si hodnoty.
Vidíme teda osem dievčat (ako osem viac rozvinutých fáz mesiaca), ktoré v scénickej choreografii s prvkami folklórneho tanca šikovne využívajú svoje vlasy, kreujúc z vrkočov zbrane proti sebe. Situácia vrcholí tým, že v duete má jedno z dievčat rozpletené vlasy: družky z nej teda rituálnym spôsobom spravili staršiu od nich, už súcu na vydaj.
Ženy sa v tejto chvíli začínajú zaujímať o mužov. Tí sa zrazu objavia v plnej kráse na javisku: osem lámačov sŕdc, odetých len do bielych nohavíc. Kamarátsky sa medzi sebou hašteria, namyslene sa predvádzajú pred publikom. Rýchla hudba, jasné svetlo a mužská charizma okamžite prinášajú do priestoru pozitívnu energiu a maskulinitu. Hudba prestane hrať, no dej pokračuje. Takéto tiché pasáže dokonale vyniknú – ticho akoby hralo mocnejšie než hudba. Môžeme sa domnievať, že takéto úseky vznikli aj vďaka netradičnému postupu pri tvorení hudby: Vladislav Šarišský komponoval hudobné časti podľa scenára, zatiaľ čo tanečníci vytvárali svoj materiál na ticho.
V tejto časti prichádza stará žena do priestoru, šaty už má spolovice biele, spolovice čierne. Je to ako hra s poloplným a poloprázdnym pohárom. Prejde okolo mužov, ostatné ženy po jej vzore prídu za nimi tiež, chcú naplniť svoje túžb. Muži držia pokope, ale potom sa so ženami začnú navzájom podmaňovať: najprv sú dominantné ženy, neskôr zase muži. Vytvoria osem párov, no zrazu sa objaví jedna žena navyše (Tetiana Lubska). Opantá zmysly jedného z mužov (Gennaro Sorbino) a ten odvrhne svoju doterajšiu partnerku. Zradená žena si zo zúfalstva nájde rýchlu náhradu: prvého chlapa, ktorého zbadá.
Neverník a jeho nová partnerka majú medzi sebou vášnivý vzťah. Celé javisko patrí len im, v duete nám dokazujú silu svojej lásky. No aj tento zdanlivo jednoduchý vzorec má v sebe háčik. Žena dominuje. Už sme si stihli všimnúť, že v tejto inscenácii je to bežné. Je to tak aj v realite? Kto je vlastne v dnešnej dobe alfou? Aj toto sú jedny z otázok, ktoré dielo podsúva publiku.
Dej sa posúva ďalej, rovnako ako život. Milenci si už čo-to spolu odtancovali a k správnemu zväzku im, samozrejme, nesmú chýbať deti. Obraz dotvorí päť talentovaných detí z Detského baletného štúdia Štátneho divadla v Košiciach. Sú ako ranná rosa, ich príchod dokonale osviežil priestor. O manželskej idylke sa však hovoriť nedá. Žena je v produktívnom veku, no o deti sa po celý čas stará sama. Muž si doslova „pobehuje“ vo vlastných myšlienkach a až ku koncu si uvedomí svoj podiel zodpovednosti. Nakoniec si každý vyberá svoju cestu.
Tak či onak, muž i žena zostarli, deti odrástli. Lyudmyla Vasylyeva Kolimečkov a Maksym Sklyar v duete odkrývajú tajomstvá zrelého páru. Sú odetí v čiernej, vládne medzi nimi akási apatia, ktorá vyvrcholí odchodom muža. Nedostupnosť ženy, na ktorej bol chorobne závislý, ho pravdepodobne zabila, a to nielen vnútorne.
Sólo osamelej partnerky v podaní Vasylyevy Kolimečkov je mystické, presvietené poslednou energiou a životným elánom. Je to vzbĺknutie zvyšných túžob, plameň nádeje. Eufória zmiešaná so zúfalstvom. Presne na tomto mieste sa najviac odkrýva význam slova „extáza“ z názvu inscenácie. Počas toho, ako nám tanečnica odovzdáva svoje posledné sny a reflexie, vnímame červené strapce pod dlhými čiernymi šatami. Tieto šaty z nej rituálne vyzlečie najstaršia žena – Beáta Drotárová – a pred nami stojí žena v červenom latexovom kostýme, ktorý evokuje sexepíl, ale tiež krv. Počas tohto aktu znejú slová:
,,Zbohom telo a myseľ, telo môj šat
Zbohom telo a myseľ, telo môj šat
Zbohom dotyky, pocity, myšlienky chute
Nevzdávam sa vás, no prichádza zabudnutie“
Vďaka premyslenej dramaturgii (Eva Gajdošová) sa tak retrospektívne vraciame na začiatok. Najstaršia žena (Beáta Drotárová) si chce cez hlavu navliecť kus čierneho oblečenia. Aj jej šaty sú z dvoch tretín čierne, akoby naznačovali jej smrť. V pozadí sa počas toho odohráva mizanscéna, v ktorej zbor tanečníkov vytvorí oblúk pripomínujúci schody, po ktorých štvornožky lezú deti – čisté, nepoškvrnené životom. Tieto schody vedú z oboch strán priamo k ich matke v červenom, obraz kolobehu života ženy sa uzatvára.
Tento titul, ktorý bol ocenený dvomi cenami DOSKY 2022 bude určite po zásluhe oceňovaný aj naďalej: vďačným potleskom od divákov a diváčiek.
Autor: Dorota Uríková
(od roku 2021 študentka hudobno-dramatického konzervatória v Martine, účastníčka projektu Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT) SMARTheatre, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia)
Opera Slovakia poskytuje svoj mediálny priestor na autorské príspevky mladých recenzentov projektu SMARTheatre.
Vladimír Šarišský – Andrej Petrovič: Extáza / Obrazy o nej
Štátne divadlo Košice
Premiéra: 11. 5. 2022 v historickej budove ŠD Košice
Hudba: Vladislav Šarišský
Námet, choreografia a réžia: Andrej Petrovič
Texty, námet: Tomáš Straka
Scéna, kostýmy: Diana Straussová
Dramaturgia: Eva Gajdošová
Svetelný dizajn: Karol Šimek
osoby a obsadenie
Prológ
ona: Beáta Drotárová, a.h.
Dievčenstvo
sólo: Silvia Borsetti / Františka Vargová
dueto: Silvia Borsetti, Alessandra Improta / Františka Vargová, Kei Hirozane
zbor: Silvia Borsetti, Františka Vargová, Vlada Shevchenko, Kristína Zemanová, Alessandra Improta, Terézia Fortunová, Anne-Marie Greve Myhrvold, Klaudia Skopintsev / Su Tanaka, Kei HIrozane, Iryna Ivaniv, Yevheniia Nikitina, Tetiana Lubska
Extáza muža
sólo: Mariano Covone / Viktor Mikulišin
zbor: Dalibor Fabián, Gennaro Sorbino, Lukáš Nastišin, Mariano Covone, Davide Covone, Igor Pashko, Šimon Stariňák, Kostiantyn Lubko / Peter Rolik, Marcell Barnabás, Ervín Szelepcsényi, Marek Šarišský, Martin Bányai, Viktor Mikulišin
Matka
dueto I.: Gennaro Sorbino, Tetiana Lubska / Martin Bányai, Klaudia Skopintsev
dueto II.: Lyudmyla Vasylyeva Kolimečkov, Maksym Sklyar / Sergii Iegorov, Františka Vargová
zbor: Silvia Borsetti, Františka Vargová, Vlada Shevchenko, Kristína Zemanová, Alessandra Improta, Terézia Fortunová, Anne-Marie Greve Myhrvold, Klaudia Skopintsev, Dalibor Fabián, Gennaro Sorbino, Lukáš Nastišin, Mariano Covoine, Davide Covone, Igor Pashko, Šimon Stariňák, Kostiantyn Lubko
Čarodejnica
sólo: Lyudmyla Vasylyeva Kolimečkov / Silvia Borsetti, Františka Vargová
zbor: Silvia Borsetti, Františka Vargová, Vlada Shevchenko, Kristína Zemanová, Alessandra Improta, Terézia Fortunová, Anne-Marie Greve Myhrvold, Klaudia Skopintsev, Dalibor Fabián, Gennaro Sorbino, Lukáš Nastišin, Mariano Covoine, Davide Covone, Igor Pashko, Šimon Stariňák, Kostiantyn Lubko
Kristka
žena: Beáta Drotárová, a.h.
zbor: Silvia Borsetti, Františka Vargová, Vlada Shevchenko, Kristína Zemanová, Alessandra Improta, Terézia Fortunová, Anne-Marie Greve Myhrvold, Klaudia Skopintsev, Dalibor Fabián, Gennaro Sorbino, Lukáš Nastišin, Mariano Covoine, Davide Covone, Igor Pashko, Šimon Stariňák, Kostiantyn Lubko
Spoluúčinkujú deti z Detského baletného štúdia Štátneho divadla Košice
video
Súvisiace články:
Balet Štátneho divadla Košice uvádza autorský projekt O. Šotha a A. Petroviča Orbis Pictus
Latino Nights – spoločný projekt Opery a Baletu Štátneho divadla Košice
Výnimočný záver sezóny Štátneho divadla Košice s Góreckého Treťou symfóniou
Sopranistka Eva Bodorová získala divadelné ocenenie Dosky
Andrea Danková ako Tosca na javisku košického Štátneho divadla
