Ezio Pinza – Na bicykli do opery

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pranostiku „studený máj – v stodole raj“ by sme mohli opraviť na „Pinzov máj – v opere raj“. Máj 2022 je pre fanúšikov talianskeho belcanta mesiacom Ezia Pinzu, pripomíname si v ňom 130. výročie jeho narodenia i 65 rokov od úmrtia. Vedeli ste, že obľúbený operný a neskôr muzikálový interpret mal vlastnú televíznu šou? A kedy si na neho brúsila zuby americká FBI?

V marci 1942 z deravého hrnca dejín opäť kypelo politické cesto. Luk fašizmu strieľal vojnové šípy a vtedy už rešpektovaný operný bas Ezio Pinza ochutnal „slasti“ tábora na Ellis Island v New York Bay, kde bol internovaný spolu so skupinou rodákov z krajiny Petrarcu.

Bas v „base“

Za všetko môže americká FBI. Do ideovej paľby agentov sa taliansky operný fenomén dostal kvôli článku vo Washington Post. Pinza sa netajil sympatiami voči Mussoliniho vojenskej intervencii v Etiópii a s typicky talianskou teatralitou hľadal v duceho tvári črty Caesara… Keď fašistický režim žiadal od bežných občanov zlato pre vlasť (aby sme boli konkrétni, vlasť v chápaní vodcu predstavovali najmä bezodné vrecká jeho nohavíc), Pinza sa dal počuť, že štátu daruje aj snubné prstene, ak bude treba…

Odpoveďou na spevákove výroky bolo trojmesačné väzenie a neviditeľná pečiatka Mussoliniho špióna, ktorá zašpinila jeho operné zmluvy. Žilami mu stekal elixír hanby, nie Dulcamarov nápoj lásky z Donizettiho operného sitcomu. Na hnev bolo neskoro. Život nie je zmizík, ktorý zmaže krivé čiary našich omylov. Na lapsus mentis, pošmyknutie mysle, má však právo každý.

Dve kolesá bicykla sú ako dve kolieska magnetofónovej kazety… Hudobná cesta Ezia Pinzu. Zdroj foto: ridesabike.com

Ezio Pinza nebol fašista, iba vo svojej umeleckej naivite lietal na šarkanovi lacného nacionalizmu. Netreba sa čudovať, že sadol na lep Mussoliniho sľubom o ekonomických istotách. Pochádzal z veľmi chudobnej rodiny. Otec budúceho „basového Goliáša“ bol tesárom, ktorý šiel hľadať šťastie in Civitate civitatum, do Mesta miest nad Tiberom, ale v roku 1895 sa s ovisnutým nosom vrátil späť do rodnej Ravenny – mesta, ktoré kedysi preslávil byzantský dvor cisára Justiniána, geniálneho systematika rímskeho práva a staviteľa konštantínopolského chrámu Božej Múdrosti. Múdrosť je zlatá rybka, ktorá večne uniká zo sietí ľudského rozumu.

Ezio sa narodil ešte počas otcovho rímskeho pobytu 18. mája 1892. Bol jediným zo siedmych detí, ktoré prežilo. Spevákovo krstné meno Fortunato (z latinského fortunatus – obdarený šťastím, blažený) má svoju silu a keď k tomu pripočítame jeho prvé meno Ezio (po latinsky Aetius) po rímskom generálovi z Verdiho opery Attila, zdalo sa, že z chlapca veru nevyrastie suchý figovník.

Pomohol mu Malý kvietok

Atletická postava ho predurčovala na športovú dráhu. Zadok mu v dobrom slova zmysle takmer prirástol k bicyklu. Kolesá bicykla aj kolesá času sa točili závratnou rýchlosťou a z Ezia Pinzu sa takmer stal akýsi taliansky Sagan, keby… jeho otec nemiloval operu!

Ktorý syn Da Vinciho zeme by nebol hrdý na „operistov“ Verdiho, Pucciniho či Donizettiho? Bol to práve tesár Cesare, ktorý predstavil syna miestnemu tenorovi Alessandrovi Vezzanimu. Ten síce z chlapcovho prejavu nepadol do kolien a vyhodnotil ho skôr ako nezrelý, no dal mu ešte šancu a odporučil mu ďalšie štúdium. Tenorova odmeraná reakcia mohla byť spôsobená jeho neznalosťou estetiky a vedenia basového registra, ktorý v talianskej kultúre nie je dominantnou vokálnou kategóriou.

Budúceho prvého talianskeho Borisa Godunova na italofónnej historickej gramosnímke z roku 1939 prijali na konzervatórium v Ravenne, od roku 1910 však pokračoval na hudobnom učilišti Giovanniho Battistu Martiniho so štatútom konzervatória v Bologni. Venovali sa mu pedagógovia Ruzza aj Vizzani, Ezio Pinza však patril k tým operným „pretekárom“, ktorých najviac naučili práve zákruty praxe s adrenalínovou hrozbou kolízie.

Taliansky bas sa nezľakol cárskej hudby Borisa Godunova. Zdroj: internet

Havária myšlienky (tak možno nazvať Pinzov krátkodobý naivný záujem o čierne košele fašistov) ho stála slobodu. Keď vyšlo najavo, že speváka oslnilo iba pozlátko režimu a nie je konformný s neľudskou ideológiou, vzrástla nádej na jeho skoré prepustenie. Za oslobodenie uznávaného umelca bojoval primátor New Yorku s talianskymi koreňmi Fiorello Henry La Guardia, ktorého kvôli jeho nízkemu vzrastu prezývali The Little Flower – Malý kvietok.

Svoj hlas pridali nemecký literát Thomas Mann či popredný italoamerický antifašistický bojovník, novinár a dramatik Carlo Tresca. Intervencia týchto osobností síce prispela k Pinzovmu prepusteniu, táto skúsenosť však obľúbeného basového mága veľmi poznačila a detailné informácie o svojej vojenskej internácii tajil, ako sa len dalo. Do konca života to považoval za svoje osobné vitium.

Delostrelec v La Scale

Tých nebezpečných otáčok a šmykov mu veľký okruh života uštedril dosť. Ako začínajúcemu sólistovi ho Grande guerre načas vyradila z hry. V roku 1912 sa Pinza úspešne uviedol na koncerte v ravennskom divadle Mariani a o dva roky odspieval svojho debutového Orovesa z Normy v mestskom divadle v Soncine. Počas vojny narukoval do hôr a z dôstojníka delostrelectva sa dokonca stal kapitán. Sonórny bas sa po prehrmení vojnovej búrky v sezóne 1920/21 zabýval v rímskom Teatro Costanzi, kde si vybudoval základný repertoár. Po vystúpení v Turíne (pod hudobnou berlou v podobe taktovky Tullia Serafina tu účinkoval v Belliniho Puritánoch) si ho všimol Arturo Toscanini, v tom čase hlavný hudobný ostiarius La Scaly.

Milánske operné srdce sa s príchodom Ezia Pinzu rozbúchalo opäť o čosi vášnivejšie. Pre talianske uši zvyknuté na zvonivé soprány a tenory bol tento plastický, homogénny, rafinovaný a horúci hlas s farbou tekutej horkej čokolády a čierneho uhlia čímsi novým a nezvyčajným. V La Scale sa mu podarilo naštudovať postavy, do ktorých sa dokázal vžiť len máloktorý Talian: pozoruhodné boli Pinzove rané wagnerovské kreácie v Lohengrinovi, Tristanovi a Izolde či v Majstroch spevákoch norimberských a zvládol aj Pimena v Mussorsgkého staroruskej freske.

Debata s krajčírmi

Už ako mladý operný elév sa Pinza od väčšiny kolegov odlíšil živým záujmom o vizuálnu stránku svojich hrdinov. Nejde tu len o hereckú stránku. Bas z byzantskej Ravenny sa rád zdržiaval v spoločnosti kostymérov a maskérov, s ktorými nadšene, cum animi ardore diskutoval o garderóbach a líčení (to nerobieval ani neapolský tenorový superman Caruso). Pinza bol presvedčený, že divák si vytvára komplexný dojem z postavy tiež prostredníctvom kostýmového riešenia i takých detailov, ako je správne držanie tela a rúk. Egypťan Ramfis v Aide potrebuje odlišnú charizmu a postoj, než napríklad páter gvardián vo Verdiho Sile osudu s jeho takmer kartuziánskymi monastickými vibráciami.

Aj toto patrí k divadelnému životu. Ezio Pinza v moci krajčíra. Zdroj: youtube.com

Po krátkom entrée v Južnej Amerike (tradičnom hosťovacom priestore talianskych vokálnych lastovičiek) v roku 1926 konečne vstupuje do ohnivého polkruhu Metropolitnej opery s belcantovým kadidlom ako Veľkňaz v Spontiniho Vestálke. V „Metke“ sa zohrial dlhých dvadsaťdva sezón. Zoznam naštudovaných opier by bol dlhší, než pokladničný blok z veľkého nákupu, vyzdvihnúť však treba legendárneho Dona Giovanniho v dirigentskej produkcii Bruna Waltera, ktorý pôsobil aj v Mestskom divadle v Prešporku. Mefistofela prevzal po Šaľapinovi a spravil z neho nie pochabého čerta, ale sarkastického filozofa s rožkami a chvostom pod plášťom lákavého a racionálneho akademizmu.

Ruského predchodcu na basovom tróne si Ezio Pinza dokonca zahral aj vo filme. Snímka Tonight We Sing z roku 1953 v réžii Mitchella Leisena, v ktorej sa Talian premenil na Šaľapina spievajúceho zádumčivé romance, nebola veľmi úspešná. Strieborné plátno však Eziovi učarovalo už v roku 1947, kedy sa po boku priateľov z hudobného „cechu“ Arthura Rubinsteina, Leopolda Stokowského, sopranistky Lilly Pons a tenoristu Jana Peerca objavuje v Ulmerovom filme Eternal Symphonies.

Americké publikum nosilo Ezia Pinzu na rukách. Zdroj foto: pinterest.com

Zvečnený v televíznej Pandorinej skrinke

V operných kruhoch dlhodobo koluje mýtus, že najnižší mužský hlas je z marketingového hľadiska neatraktívny a ťažko sa predáva. Producenti, ktorí spolupracovali s Eziom Pinzom, by nesúhlasili. V Amerike bol vítaným hosťom masovo sledovaných televíznych programov (The Voice of Firestone, The Bell Telephone Hour) a do rozhlasu chodieval ako na piano.

V nahrávacom štúdiu sa cítil ako lekno na jazere, zostali po ňom desiatky cenných platní. Televízia dala priestor jeho vlastnému formátu The Ezio Pinza Show. Ako sa dôstojnému opernému spevákovi podarilo pritiahnuť k obrazovkám Američanov rozmaznaných ich musical comedy?

Presne tak, že sám vstúpil do týchto vôd, čím vytvoril precedens pre neskoršieho basového majstra amerických muzikálov Giorgia Tozziho. Päťdesiatpäťročný Ezio Pinza vyletel zo skalnatého hniezda Metropolitnej opery a pristál rovno na Broadwayi.

Obrovské hlasové topole! Zľava Giuseppe De Luca, Lucrezia Bori, Ezio Pinza a Giovanni Martinelli. Zdroj foto: pinterest.com

Zlaté časy, keď sa broadwayské muzikály spievali bez mikroportov a klasicky školenými hlasmi! Najväčším úspechom staronovej Eziovej kariéry bol muzikál South Pacific, ktorý podľa dobových záznamov odohral viac, než tisícdvestokrát (!) a vyniesol mu cenu Tony za najlepšieho herca v hlavnej úlohe. Daňou za „konvertovanie“ na muzikál bola skutočnosť, že prestížnu rolu v obnovenej premiére Dona Carla na inauguráciu sezóny 1950/51 (Verdiho španielsky grand-epos sa za oceánom nehral po desaťročia!) už nedostal Pinza, ale začínajúci Cesare Siepi. Nuž, na dvoch stoličkách sa dlhodobo sedieť nedá….

Každý, kto stúpa na vrchol, by mal vedieť, že jedného dňa bude musieť z neho zliezť. V roku 1956 speváka potrápili problémy so srdcom a nepomohla mu ani rekonvalescencia v rodnom Taliansku. 9. mája 1957 v Stamforde v štáte Connecticut dohrala platňa jeho života.

Autor: Lucia Laudoniu

video

V hlasovej záhrade Ezia Pinzu rástli rozmanité kvety od baroka (Händel, Monteverdi) až po taliansku modernu (Pizzetti, Respighi, Alfano). Zabúda sa na jeho rossiniovský prínos. Pinza si vyskúšal kostýmy basových postáv v Popoluške, Talianke v Alžíri alebo v Signorovi Bruschinovi v dobe, kedy sa mnohé Rossiniho klavírne výťahy ešte kúpali v prachu ignorácie.

Mozartovu hudbu považoval za veľmi vďačnú. Hrdinov v Čarovnej flaute či v Únose zo serailu ale stvárňoval v duchu dobovej konvencie v talianskom jazyku.

Aristokratická dikcia a nenásilný prechod medzi vokálnymi registrami urobili z rímskeho rodáka s ravennskou krvou vyhľadávaného interpreta Verdiho Requiem.

Mussorgského Pieseň o blche nám medzivojnového cisára talianskeho basového kumštu predstavuje v jemne vtipnej polohe. Skladba zaznie v angličtine.

Basoví sólisti nesiahajú po neapolských canzonettách (a im príbuznej hudbe) veľmi často a Ezio Pinza aj v tomto smere dokázal lámať ľady. Tostiho poetika je oblečená do mediteránneho habitu, ktorý môže byť ušitý aj z hrubšej látky nízkej tessitury.

Tajomstvo magnetizmu v eskalácii fráz Pinza odhalil svojej dcére z prvého manželstva Claudii, schopnej sopranistke a vokálnej pedagogičke. Spevák sa po rozvode s Claudiinou matkou po druhý raz oženil s tanečnicou Doris Leak, ktorá mu dala dve deti. 

Upriamime teraz pozornosť na tanec gramofónovej ihly. Prehrávacia ihla od radosti „baletí“ na viacerých platniach, na ktorých sa Ezio Pinza ocitá v spoločnosti tenorového zázraku z Recanati Beniamina Gigliho. Trio z Verdiho Attilu na gramoznačke Victor z roku 1930 je unikátne tým, že Pinza tu participuje v barytónovej hlasovej helme Rimana Ezia, svojho starobylého operného menovca…

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár