Dnes je: pondelok, 20. 8. 2018, meniny má: Anabela, zajtra: Jana

Fallace speranza, čiže Márna Toscy nádej

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Parafrázou názvu Shakespearovej hry Márna lásky snaha som pomenoval recenziu na novú inscenáciu Pucciniho Toscy, ktorú v premiérach uviedli 2 a 3. júna 2018 na javisku Opery Slovenského národného divadla pod taktovkou Rastislava Štúra a v réžii Martina Bendika.

Tosca je jedinou z Pucciniho opier, ktorá je presne viazaná na určitý čas a určité miesto, na ktorom sa príbeh diela rozvíja. Odohráva sa v tých dňoch roku 1800, v ktorých generál Desaix pomohol Napoleonovi Bonapartemu zvrátiť priebeh bitky a pri Marengu poraziť Rakúšanov. Narážka na túto udalosť sa objavuje aj v prvých dvoch dejstvách Pucciniho opery odohrávajúcej sa na konkrétnych miestach pápežského Ríma: v chráme San Andrea della Valle (s najväčšou rímskou kupolou po chráme Sv. Petra), paláci Farnese (dnes sídle francúzskeho veľvyslanectva) a na hornej plošine Anjelského hradu.

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018,
Boldizsár László (Cavaradossi), FilipTůma (Angelotti),
foto: Pavol Breier

Historické reálie sú však iba pozadím, ktoré skúsení skladateľovi libretisti Giuseppe GiacosaLuigi Illica použili, aby prezentovali stret čistých i nečistých vášní končiaci sa smrťou všetkých troch hlavných postáv príbehu. Sú to revolucionár a maliar Mario Cavaradossi (tenor), jeho milá nábožná speváčka Floria Tosca (soprán) a sadistický suverén a pokrytec barón Scarpia, policajný šéf v Ríme (barytón). Nie neprávom hudobný vedec a dirigent René Leibowitz vo svojich Dejinách opery označil libreto Toscy za jedinečné. Rovnaký názor mal ostatne svojho času aj skladateľov priateľ a potom konkurent Pietro Mascagni, ktorý po premiére opery ironicky konštatoval, že jej libreto je až pridobré, čo treba chápať aj ako skrytú kritiku Pucciniho hudobného spracovania. Po rozporuplnej premiére v roku 1900 sa Tosca dnes zaraďuje medzi poltucet najhranejších operných diel vo svetových reláciách. Na Sardouovu drámu (v ktorej Pucciniho v roku 1889 v Miláne tak očarila Sarah Bernhardtová) si už dnes spomenie málokto, no Toscino Vissi d´arte alebo Cavaradossiho listová ária E lucevan le stelle, ale aj opera ako celok zaručujú dodnes operným divadlám plné hľadiská.

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018,
Maida Hundeling (Tosca), Sergej Tolstov (Scarpia),
foto: Pavol Breier

Hudba tejto opery nemá poetickosť a lyrickosť príbehu parížskych bohémov (Bohéma, 1896), no zato vyniká strhujúcou dramatickosťou. Pravda, istý čas trvalo, kým si odborná kritika (najmä nemecko-českej proveniencie) zvykla na vyostrenú drastickosť situácií (pokus o znásilnenie, scény mučenia a tri mŕtvoly na javisku) a vypätú erotiku niektorých výjavov, akú priniesla aj na operné javiská epocha umeleckej dekadencie na rozhraní 19. a 20. storočia. Práve pre spomínané atribúty je dnes Tosca „modernejšia“ než kedykoľvek v minulosti. Režiséri diela v posledných desaťročiach túto atraktivitu opery využívajú (zneužívajú?) hľadajúc raz triezve, raz polopatistické premostenie príbehu so súčasnosťou. Popri klasických inscenáciách sa preto stretávame aj s príbehom Toscy preneseným do Nemcami okupovaného Ríma (v akejsi parafráze na slávny Rosseliniho film Rím otvorené mesto) či prenesením deja do Čile po Pinochetovom prevrate. To podstatné však zostáva v každej inscenácii. Cavaradossiho oddanosť revolučným ideálom a láska k milej, odhodlanie Toscy zachrániť si svoju česť a milencov život aj za cenu vraždy a Scarpiova posadnutosť po Toscinom tele kombinujúca úlisnosť s brutalitou. Nad tým všetkým sa klenie melodicky uhrančivá Pucciniho hudba, ktorá skvele charakterizuje jednotlivé situácie, prostredia ale predovšetkým charaktery. Hudobní akademici ešte aj dnes sem-tam nad ňou môžu ohŕňať nos, no nemôžu poprieť, že je to hudba mimoriadne divadelná.

Ak hovoríme o verizme Toscy (čo bolo hlavnou témou predpremiérového matiné), treba si ujasniť dvojpólovosť tohto termínu preneseného z literatúry na pôdu opery. Literárny verizmus mal pôvodne regionálne črty, jeho príbehy sa odohrávali vo vidieckom a chudobnom prostredí, v ktorom hrdinami zmietali elementárne vášne a láska sa z hlbokého citu menila na pudovú vášeň tela. Ak o šesťdesiatych rokoch minulého storočia hovoríme ako o rokoch sexuálnej revolúcie, potom koniec 19. storočia s mixom naturalizmu, symbolizmu a dekadencie bol jej predzvesťou. Pravda, ľúbostné „trojuholníky“ existovali v umení aj pred verizmom, no nikdy sa neriešili tak naturalisticky a bez morálneho hodnotenia ako práve vo verizme. Skladatelia mladej talianskej školy prostredie vykresľovali skôr malebne, no vypätá erotičnosť a krutosť riešení zostala. K tomu potom treba pripočítať rýdzo hudobné znaky verizmu, ale aj jeho znaky interpretačné, o ktorých tak pútavo, hoci trocha jednostranne píše zástanca pravého belcanta Rodolfo Celletti.

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018,
Jolana Fogašová (Tosca), Alexander Krasnov (Scarpia),
foto: Pavol Breier

V prípade Pucciniho, ktorý s verizmom skôr koketoval, než by bol jeho reprezentantom, je Tosca spolu s Plášťom rozhodne najbližšia veristickej poetike. Ostré hudobné zlomy korešpondujúce s prudkým striedaním nálad, nábeh k istej ilustratívnosti na jednej a k páčivosti na druhej strane a schopnosť poodhaliť pod vonkajškovým plášťom pravdivé vnútro postáv, v ktorom sa bijú láska, žiarlivosť, nenávisť, odhodlanie, úskočnosť, rafinovanosť, klamlivé nádeje i rezignácia, to všetko je vyjadrené s nadmierou citu. Aj bez akýchkoľvek režijných experimentov sa dá z Toscy urobiť (popri pastve pre uši) skvelé divadlo.

Režisér Martin Bendik sa s dielom stretol už pred takmer dvadsiatimi rokmi v Banskej Bystrici. Ten, kto teraz očakával, že uvidí inscenáciu, v ktorej z diela neostane kameň na kameni, nebol (na rozdiel odo mňa) s výsledkom spokojný. Od klasických inscenácií sa režisér vzdialil hlavne nerešpektovaním dobových reálií a celkovo značne pochmúrnou podobou v jednotlivých dejstvách a scénach málo diferencovaného krutého príbehu. V tom hrala významnú úlohu scénografia Juraja Fábryho. Na nej neprekáža ani monotónnosť či chýbajúca dekoratívnosť, ako skôr istá nepraktickosť. Priestor javiska je otvorený (s čiastočnou výnimkou druhého dejstva) hlboko dozadu a na ňom sa účinkujúci poriadne „nabehajú“. Navyše réžia používa ako hrací priestor aj bočné priechody z javiska a hľadisko. Istú rozpornosť tohto postupu demonštrujem na príkladoch. Pri prvom Scarpiovom dvorení sa Tosca motá kdesi v úzadí pri obraze Maddaleny, ktorý diváci nevidia (čo je dosť unikátne riešenie), takže lichôtky policajného prezidenta smerujú kamsi do prázdna. Záverečné credo Scarpiu pôsobí zasa efektne len pre divákov od piateho radu. Podobne pri záverečnom výjave divák nevie, či sa má pozerať na akt popravy Maria v úzadí javiska, alebo na efektne triumfujúcu oklamanú Toscu stojacu medzi divákmi. V hľadisku dojemne spieva svoje sóličko aj malý pastierik (z družiny Magdaleny Rovňákovej) a potom sa (počas hudby, ktorá krásne maľuje svitanie mesta Ríma) potuluje po javisku pripomínajúcom Krajinu po bitke (pozn. – použil som názov slávneho Wajdovho filmu).

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018,
Jolana Fogašová (Tosca), Alexander Krasnov (Scarpia),
foto: Pavol Breier

K bližšie neurčenej súčasnosti smerujú aj kostýmy Ľudmily Várossovej či aranžovanie niektorých výjavov (náznak dnes tak módne pertraktovaného sexuálneho obťažovania Scarpiu voči svojej sekretárke). Trocha otázne sa mi vidí do naturalistickej inscenácie vsunúť symboliku (dolu hlavou visiaca socha Madonny v poslednom dejstve). Použitie sklenených plôch (na ktoré sa premietajú rôzne upokojujúce či naopak deprimujúce úkazy) je najúčinnejšie v prípade exponovania dažďových kvapiek a siluet mužov „zákona“ v klobúkoch, ktoré navodzujú ponurú atmosféru a blížiace sa krvavé riešenie. Celkovo inscenácia má svoju javiskovú pôsobivosť, režisér dobre aranžoval zbor pri Scarpiovom créde, dodal poetický náter „odrhovačke“ E lucevan le stelle a šikovne vyriešil aj Toscinu samovraždu. Jednotlivé herecké etudy pôsobia vypracovane. Správne je tiež vytiahnutie do popredia postavy Scarpiu, ktorý určuje ďalší vývin príbehu ešte aj po vlastnej smrti.

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018,
Maida Hundeling (Tosca), Boldizsár László (Cavaradossi),
foto: Pavol Breier

Majda Hundeling, ktorá v minulosti v SND už vytvorila pozoruhodnú Straussovu Ariadnu na Naxe a hlasovo ohromujúcu Pucciniho Turandot (čiastočne aj Leonóru z Beethovenovho Fidelia), bola suverénnou Toscou prvej premiéry. Jej hlasový fond je obdivuhodný, výšky majú úžasnú prieraznosť. Pravda, jej vokálna estetika má podstatne bližšie k nemeckej opere než k talianskej, a málo kedy sa jej podarí preniesť dostatok emócie do podstaty tónu. V niektorých pasážach jej spev pôsobí skôr ako prerývaný sled raz nádherných raz ostrejších vysokých tónov na úkor ideálnej vokálnej línie. Herecky v prvom dejstve nepôsobí ako suverénna diva ale ako obyčajná milujúca a žiarlivá žena. Jej prepracovaná herecká kreácia má len málo nedostatkov (napríklad trocha polopatistické fingovanie zrýchleného dýchania pri Scarpiových návrhoch). Maďarský tenorista Boldizsár László je požehnaním pre sólistický súbor Opery SND. Jeho spinto tenor nie je síce farebne mimoriadne príťažlivý a s výnimkou krásnych kovových výšok ani zvlášť objemný, ale zato vyspieva korektne aj tie najťažšie pasáže, pričom skvele pracuje s dychom. To mu umožňuje extrémne vysoké tóny vo fráze La vita mi costasse alebo v preslávenej Victorii držať do nekonečna. Tu zrejme sólisti rešpektovali názor dirigenta. Len o poznanie menej účinne zapôsobil tenoristov spev (a tiež spev jeho partnerky) v dvoch lyrických duetoch (O dolci mani resp. Amaro sol per te). Hosťujúci barytonista Aleksander Krasnov striedal vysoko dramatické a farebné tóny s menej presvedčivými miestami, kde chvíľami akoby jeho tón strácal rezonanciu. Aj toto bol však vydarený spevácky, no najmä herecký výkon v postave, ktorá obsahuje viacero polôh (od Scarpiu ako surovca, sexuálneho maniaka po úlisného manipulátora) a spevák sa s nimi výborne popasoval. Z menších postáv prvej premiéry treba ešte pochváliť Filipa Tůmu v úlohe Angelottiho.

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018,
Jolana Fogašová (Tosca), Alexander Krasnov (Scarpia),
foto: Pavol Breier

Na druhej premiére titulnú úlohu vytvorila Jolana Fogašová. Jej predstava hlavnej hrdinky je iná a mimoriadne kvalitná. Vokálnym cítením má blízo k speváčkam spod apeninského neba, úlohu stvárňuje mnohotvárne herecky i spevácky. Nespieva len efektne dlho držané vysoké tóny, jej výšky sú súčasťou celkovej vyrovnanej vokálnej línie a sú podriadené psychickému stavu postavy resp. konkrétnej situácii. Tam, kde chce vyjadriť maximálne vzrušenie, jej stačí tón len akoby hystericky (hoci kultivovane) „vyšteknúť“. V tomto zmysle na ňu platí známy výrok Lea Slezáka porovnávajúci speváka s univerzálnym umelcom. Vari jej najväčšou devízou je hlboká emocionalita prejavu a účinný mix dojemných lyrických miest s exponovanými dramaticky zvládnutými pasážami. Herecky v prvom dejstve pôsobí striedavo hravo a striedavo si ponecháva isté, nie však prehnané znaky speváckej divy. V detailnej kresbe postavy pokračuje aj v oboch ďalších dejstvách. Miroslav Dvorský v úlohe Maria Cavaradossiho ako vždy uchvacuje krásnym sfarbením svojho hlasu, ktorý dnes znie o poznanie lyrickejšie než v časoch jeho medzinárodných úspechov. Napodiv nepôsobí ťažkopádne ani herecky. Spevácky však vo vysokej polohe jeho tón stráca elastickosť a pôsobí tlačene. Scarpia Sergeja Tolstova je herecky načrtnutý skôr v hrubších kontúrach. Spevácky je jeho hlavnou devízou ozajstne barytónova farba hlasu, ktorou dodáva interpretovanej postave mužné rysy a istú démonickosť. Darilo sa mu najmä v prvom dejstve, kým v druhom striedal pôsobivé a menej pôsobivé miesta (tie druhé väčšinou vo vysokej polohe).

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018, Jolana Fogašová (Tosca), Miroslav Dvorský (Cavaradossi),
foto: Pavol Breier

Dirigent Rastislav Štúr je zžitý s talianskou operou a zvlášť s partitúrami Pucciniho, čo už v SND dokázal pri inscenáciách Manon Lescaut, Triptych a Turandot. Vie sa ponoriť do odlišných nálad čarovaných hudbou, spád dodáva hudobnému toku aj rýchlymi prechodmi medzi jednotlivými hudbou diferencovanými výjavmi, čo niekedy pôsobí až unáhlene. Azda len v Cavaradossiho Recondite a v modlitbe Toscy volí trocha pomalé tempo. Napriek širokej dynamickej škále nezneužíva možnú opulentnosť zvuku a jeho orchester až na pár výnimiek neprekrýva spevákov.

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018, zbor Opery SND,
foto: Pavol Breier

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018,
Juraj Peter (Kostolník), Bratislavský chlapčenský zbor,
foto: Pavol Breier

Zbory v závere prvého a za scénou v druhom dejstve pripravil Ladislav Kaprinay, miništrantov a pastierika vytvárali členovia Rovňákovej Bratislavského chlapčenského zboru. Kostýmy Ľudmily Várossovej korešpondovali s režijnou koncepciou, len Scarpiov mal jemne historizujúce prvky. Toscin výzor v prvom dejstve pripomínal hviezdu Hollywoodu (aj s čiernymi okuliarmi), v druhom ho vymenila za esteticky a mierne dráždivo pôsobiace šaty. Zato kostým Cavaradossiho splýval s oblečením Scarpiovych posluhovačov. Možno tým inscenátori chceli podčiarknuť, že z troch protagonistov diela je postava maliara pre Scarpiu len zámienkou či vhodnou príležitosťou, aby mohol rozohrať svoj boj o Toscino telo.

V pomerne jednoducho koncipovanom bulletine zaujme úryvok z knihy Pucciniho znalca režiséra Branislava Krišku, ktorého inscenácia Toscy (z roku 1973) bola z troch posledných (Hozova z roku 1957 a Fischerova z roku 1997) režijne aj výtvarne najlepšou. Aj voľný preklad libreta na titulkovacom zariadení sa snažil o zosúčasnenie príbehu, no v scéne Mariovho mučenia dvakrát prekročil mieru (najmä v replike „mlč, hlúpaňa“).

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018,
Alexander Krasnov (Scarpia), Miroslav Dvorský (Cavaradossi),
foto: Pavol Breier

Po slede inscenácií, ktoré prirýchlo zmizli z repertoáru Opery SND, bude Bendikova a Štúrova Tosca patriť určite k repertoárovým stáliciam divadla. V tejto Pucciniho opere (podobne ako v ostatných s výnimkou hollywoodskeho happy endu v Dievčati zo západu a s výnimkou Turandot, v ktorej závere nejde o lásku ale o odkliatie) verná láska nezvíťazila. No, čo už, dnes sa s tým stretáme dosť často. Zato inscenátori i diváci mohli z divadla odísť presvedčení, že „dobrá vec sa podarila“.

Autor: Vladimír Blaho

písané z premiér 2. a 3. júna 2018

Giacomo Puccini: Tosca
Opera SND
premiéry 2. a 3. júna 2018

Inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Dirigenti: Rastislav Štúr, Martin Leginus
Réžia: Martin Bendik
Scéna: Juraj Fábry
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Zbormajster: Ladislav Kaprinay

Osoby a obsadenie

Flória Tosca: Jolana Fogašová, Maida Hundeling
Mário Cavaradossi: Miroslav Dvorský, Boldizsár László
Scarpia: Ján Ďurčo, Alexander Krasnov, Sergej Tolstov
Ceasare Angelotti: František Ďuriač, Filip Tůma
Kostolník: Martin Malachovský, Juraj Peter
Spoletta: Ján Babjak, Ivan Ožvát
Sciarrone: Dmytro Dubrovskyy, Juraj Peter
Žalárnik: Martin Ešek, Martin Smolnický
Pastierik: Matúš Fülöp, Adam Poničan, Hugo Pavelka

Orchester a zbor Opery SND, Bratislavský chlapčenský zbor pod vedením Magdalény Rovňákovej.

www.snd.sk

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár