Falšovateľ, ktorý nestagnoval. Tenor Roberto Stagno

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Mama, to víno je omamné… Ktorý tenor po prvý raz ozvučil známu repliku z Mascagniho veľkonočnej Cavallerie rusticany? Odpoveďou na túto otázku je sicílsky šľachtic Roberto Stagno. Životu naposledy zamával opernou rukavicou 26. apríla 1897 pred 125 rokmi. Jeho príbeh skrýva nejednu kuriozitku. Kedy sa operný velikán takmer ocitol za mrežami?

„Slávny tenorista Roberto Stagno známy aj v Madride bol zajatý a uväznený vo Frankfurte, pretože sfalšoval kvôli svojmu zisku podpis korešpondenta Corriere della Sera a odoslal telegram v jeho mene.“ Táto bulvárna správička uzrela svetlo sveta 30. júna 1893. Na zažltnutých stránkach by si myši prišli na svoje. Nuž, digitalizácia starej tlače prináša aj takéto prekvapenia.

Tenor v rybníku

Kto bol Roberto Stagno? Pozornosť zbystrí aj latinčinár. Stagno je datív a ablatív (šiesty pád) podstatného mena stagnum, ktoré sa dá preložiť ako stojaca voda. Rimania takto volali rybník, jazierko, pleso… Stručne a jasne, lenivú vodu. Sloveso stagnovať (stagnare) majú v zuboch všetci, čo ozlomkrky hrajú naháňačku so Šťastenou a s úspechom, no pôvodný význam tohto slovesa je vytvárať stojatú vodu a pomaly, ale isto vystúpiť z brehov. Roberto Stagno nestagnoval a dobrodružná povaha ho takmer priviedla do áreštu.

Založené ruky má iba na obrázku. Roberto Stagno s pavarottiovskou bradou objímal mystické prsia belcanta. Zdroj foto: wikipedia.org

Pokus o falšovanie ho (našťastie!) nezapísal do biografických slovníkov. Ruky mal síce šikovné a um bystrý, no bol to napokon spev, ktorý Stagnovi pripravil teplé miestečko v hudobných dejinách. A to aj napriek tomu, že neurobil žiadne nahrávky.

Sicílska jazda

Päťdesiatročný tenor si 17. mája 1890 v rímskom divadle Costanzi obliekol temný kostým horkokrvného Sicílčana Turidda a so svojou životnou partnerkou, sopranistkou s priezviskom pripomínajúcim autora Normy Vincenza Belliniho, Gemmou Bellincioni v koži Santuzzy, praskal hudobným bičom, aby roztočil koleso sedliackej jazdy. Názov opery Cavalleria rusticana sa u nás nesprávne prekladá Sedliacka česť, v talianskom origináli však máme do činenia s vidieckou jazdou.

Prečítajte si tiež:
Esencia verizmu jubiluje – Mascagniho opera Cavalleria rusticana má 130 rokov
Pietro Mascagni v Bratislave
S Vladimírom Blahom o verizme a predstaviteľoch ,,Mladej talianskej školy”
Mascagniho Sedliacka česť divákov prenesie do veľkonočnej Sicílie

Zajazdiť si na koľajniciach štartujúceho operného verizmu bolo pre nášho hrdinu tou najlepšou voľbou. Jednoaktovka vyniesla skladateľa Mascagniho na strechu operného panteónu (a neprávom zatienila jeho ďalšie opusy), čo však znamenala pre samotného Stagna?

Ilustrácia svetovej premiéry Mascagniho Cavallerie rusticany v rímskom divadle Costanzi, zdroj foto: internet

Z hrdla mu rástol rajský strom spinto tenora, na ktorom už niektoré lístky černali a iné opadávali. Stále však disponoval teplým a sonórnym hlasom s výrazným vibratom, ktorý sa do veristického „črepníka“ celkom nehodil. Spevákovo pulzujúce vibrato mohlo nabrúseným šmirgľom v ušiach modernistov v hudobnodramatickom obrúsku menom giovane scuola italiana znieť trochu staromódne. Absencia zvukových „konzerv“ v podobe platní, žiaľ, prekazila ochutnávku operného mäska. Dobová tlač pritom nešetrila superlatívmi a Stagnovi obrazne položila na hlavu najkrajšiu tenorovú kamilavku.

Sopitus ignis čiže ospalý a vyhasnutý oheň Stagna nepálil. Jeho vzostup bol relatívne rýchly, hoci tenorova kariéra sa neskôr podobala húsenkovej dráhe.

Róbert diabol

Jeho pr(a)vé meno znelo Vincenzo Andrioli a v kolónke rodisko si v dokladoch písal Palermo, 18. október 1840 (niektoré zdroje posúvajú dátum narodenia hudobného kňaza múzy Erató o štyri roky skôr).

Vyrástol pod Etnou, ale na Pegasovi túžob zaletel na opačný kút Talianska do Milána. Taliansky sever nezavial do Stagnových úst chladný sneh, naopak, na miestnom verdiovskom konzervatóriu ho vždy zahriala horúca polievka kantilény. Po ukončení konzervatoriálnych štúdií sa aj v prípade tohto rodáka z Palerma naplnila známa axióma, že doma nikto nie je prorokom. Nemo propheta in patria sua.

V módnom cylindri Stagno pripomína Verdiho, ktorého árie mu boli blízke. Zdroj: historicaltenors.net

Kancelárske brká písali rok 1862 a nádejný sólista s dvoma krížikmi na pleciach skúša šťastie v Lisabone. Vyšlo to. Prešli tri roky a madridské predstavenie Meyerbeerovej drámy Róbert Diabol prinieslo Robertovi Stagnovi diabolský úspech. Tenor Enrico Tamberlinck, ktorého Sicílčan v tomto predstavení promptne nahradil, diabolsky závidel.

Čo je to závisť? Vtáčí trus na mramorovej soche Fortuny? Zmyje ho dážď potlesku. Škvrna na pijaku, s ktorou si zmizík dejín ľahko poradí?

Nasledujúcich tridsať rokov si tento milánskym vzduchom okresaný potomok sicílskej šľachty udržiaval popredné pozície v pomyselnej opernej hitparáde v Španielsku, Francúzsku či v ďalekom Rusku. Stagno ťažil belcantovú rudu, sedel mu Donizetti aj Verdi. To najlepšie však ešte len malo prísť.

Prekvapenie na lodi

Latinská Amerika prvýkrát privítala nový taliansky idol v roku 1879. Prisvojila si ho najmä Argentína, kam sa „strieborno-hlasý“ Stagno (vieme, že argentum je po latinsky striebro) rád vracal.

Na ceste do Buenos Aires v roku s dvoma osmičkami a jednou obéznou šestkou 1886 sa populárny umelec nadýchal morskej esencie lásky. Počas plavby do hlavného mesta Argentíny spoznal už spomínanú sopranistku Gemmu Bellincioni, s ktorou doplával až do prístavu spoločného života. Tvorili operný pár ako tenorov menovec a vzdialený vokálny dvojník Roberto Alagna s Angelou Gheorghiu na prelome milénia 2000. Stagno a Bellincioni nezdieľali len spoločné javisko, ale aj hrob. Obaja sú pochovaní v Janove, kde iba päťdesiatsedemročný spevák skonal na problémy so srdcom a s obličkami… Spojení spevom, spojení smrťou.

Roberto Stagno a Gemma Bellincioni spolu spievali o láske. Milovali sa aj mimo javiska. Zdroj: interlude.hk

A príbehu (ešte) nezazvonil zvonec! Zo vzťahu oboch sólistov sa narodila Bianca Stagno Bellinconi, ktorá sa presadila ako speváčka a herečka. Zomrela v roku 1980, imaginárne obrastená brečtanom spomienok na slávnych rodičov…

Nie všetky dvere, na ktoré klopeme, sa zákonite musia otvoriť. Niečo podobné zažil náš Panormitanus (Sicílčan v reči starých Rimanov) v Metropolitnej opere. V nablýskanom New Yorku sa zdržal sotva jednu sezónu. Dôvod? Rozmaznané americké publikum malo pre výraznejšie a temperamentnejšie Stagnovo vibrato oveľa menej pochopenia, než si to želal on sám. Po chladnom prijatí na anglofónnej pôde sa vrhol do náručia Južnej Ameriky, kde už mal vybudované stabilné renomé. S náručou hudby sa tenore generoso Roberto Stagno rozlúčil 26. apríla 1897. Kytice od fanúšikov dávno zvädli, ale meno prvého Mascagniho Turidda si špecializované encyklopédie budú pamätať aj o dve stovky rokov.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Stagnov tenor žiaľ neulovil do siete fyziky žiaden fonograf. Kritici ho prirovnávajú najmä k Fernandovi De Lucia, ktorý mal rovnakú techniku a jeho exponované vibrato sa hojdalo na vlnách starej školy.

Cavalleria rusticana patrí do šťastného kufríka hudobných drám, ktoré gramo-agenti (a nielen oni) jednoducho milujú. Na začiatku dlhého katalógu nahrávok tohto sviežeho diela stojí historická štúdiová snímka La Scaly z roku 1930, ktorú si – mávnutím kúzelníckej paličky internetu – môžete vypočuť aj vy.

O priazeň vašich uší sa uchádzajú Giovanni Breviario (Turiddu), Delia Sanzio (Santuzza), Piero Basini (Alfio), Mimma Pantaleoni (Lola) a Olga de Franco (Mamma Lucia). Krotiteľkou ich hrdiel je dirigentská taktovka Carla Sabajna.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár