Falstaff – dielo majstrov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nová inscenácia opery „Falstaff“ od Giuseppe Verdiho vo Wiener Staatsoper. Dirigent: Zubin Mehta, réžia David McVicar, scéna: Charles Edwards, kostýmy: Gabriele Dalton, pohybová réžia: Leah Hausman, zbormajser: Martin Schebesta, svetlo: Paul Keogan. Premiéra 4. decembra, recenzia z 9. decembra 2016.

Prvým „majstrom“ Falstaffa je William Shakespeare. Tohto roku si kultúrny svet pripomína 400 rokov od jeho smrti (* apríl 1564 v Stratford-upon-Avon – † 23. apríl 1616 v Stratford-upon-Avon). Významný anglický spisovateľ, dramatik (a herec), autor 37 tragédií, historických hier, komédií a romancí, preložených do takmer všetkých svetových jazykov… Shakespeare bol aj autorom komédie Veselé panie windsorské, Sen noci svätojánskej a dvojdielnej historickej hry Shakespeara Henrich IV., v ktorej hrdinom je istý Sir John Falstaff. Je opísaný ako typ chvastavého tlčhubu, povrchného, ľahkomyseľného, zhýralého, vždy spokojného so svojím konaním, ale aj vtipného, obratného  a pod zdanlivou hrubosťou v podstate citlivého. Shakespeare mu daroval živosť a menlivosť v chovaní, životnú plnosť, napriek vonkajším negatívnym vlastnostiam. Vytvoril ho podľa historickej osoby: sira Johna Fastolfa, rytiera, pána hradov, ktorý žil r. 1378 — 1459 a slúžil Henrichovi V. vo francúzsko-anglickej vojne, kde sa, vraj, vyznamenal ako statočný vojak.

William Shakespeare, (1564 - 1616)

William Shakespeare,
(1564 – 1616)

Ďalšou inšpiráciou hrdinu je iná Shakespearova hra: „Veselé panie windsorské“, kde sa spomínajú Falstaffove ľúbostné avantúry. V opere Verdiho je však zakomponovaná aj štipka zo „Sna noci svätojánskej“ – hlavne v poslednom dejstve, odohrávajúcom sa vo windsorskom parku, kam príde Falstaff oblečený v komickom kostýme, s parohami na hlave  na „utajenú“ schôdzku s Alicou Fordovou. Kupliarsku scénu, ktorú okrem Falstaffa nemyslí nikto vážne, preruší tanec škriatkov a víl. To vedie k všeobecnému zmätku, ale aj k smiechu a  absurdnostiam – no napokon k zmiereniu postáv v bláznivej noci.

Okrem Shakespeara je pre umenie neopakovateľným majstrom skladateľ trojdejstvovej opery Falstaff  s podtitulom „commedia lirika“: Giuseppe Verdi (plným menom: Giuseppe Fortunino Francesco Verdi (* 10. októbra 1813 v Le Roncole, Taliansko – † 27. januára 1901 v Miláne). Kultúrny svet si r. 2016 pripomínal nielen Shakespeara, ale aj G. Verdiho v súvislosti so 115. výročím smrti tohto najväčšieho operného skladateľa Talianska, ak nie celého sveta… Jeho dielami si ho uctili takmer všetky významné operné domy. (Opera Slovenského národného divadla naštudovaním opery Simon Boccanegra: premiéra 20. a 22. mája 2016).

Giuseppe Verdi, (1813-1901)

Giuseppe Verdi,
(1813-1901)

Takmer polovica z vyše 30-ich opier Verdiho (ak počítame aj ním prerobené a dotvorené diela), je stále prítomná na javiskách svetových operných domov. V mnohých operných divadlách sa umeleckí šéfovia spojili dokonca do shakespearovsko-verdiovskej pocty. Tak to bolo aj vo Wiener Staatsoper, ktorá v sérii „blokovo“ uvádzaných opier uviedla v decembri 2016 nielen premiéru novej inscenačno-hudobnej podoby Verdiho Falstaffa (4. decembra), ale aj dávnejšiu inscenáciu Verdiho Macbetha a na 14. decembra pripravila pre záujemcov (v Studiobühne) prednášku Prof. Dr. Isolde Schmid-Reiter: „Shakespeare na opernej scéne“. K Verdiho výročiu smrti sa Staatsoper vrátila 1. decembra aj nedávno premiérovanou, nie najšťastnejšie inscenačne  poňatou Traviatou. Tá síce nemá nič spoločné so Shakespearom, ale patrí k najobľúbenejším operám G. Verdiho.

Ak titul recenzie naznačuje majstrov viedenského Falstaffa, ktorý mal premiéru, keď mal Verdi už 80 rokov, treba k ním prirátať ďalšieho jubilanta: osemdesiatročného svetoznámeho dirigenta Zubina Mehtu (* 29. apríla 1936 v Bombaji, India), pod taktovkou ktorého bol naštudovaný a uvedený vo Wiener Staatsoper ostatný Falstaff (4. 12. 2016)  a pod taktovkou Mehtu aj štvoro repríz tejto opery (7., 9., 12. a 15. 12.). Zubin Mehta sa k Falstaffovi vracia v posledných rokoch opakovane. Je to jeho filozoficko-hudobný životný názor, totožný so záverom Falstaffa, či posadnutosť hudbou tohto diela? Podrobne o tom hovorí v rozhovore, ktorý je uverejnený v bulletine viedenského operného domu pod názvom: „Ako obraz od Botticelliho“. Tak dokonalým  v každom hudobnom (metaforicky aj vo farebno-zvukovom) obraze Verdiho je pre Zubina Mehtu Falstaff 80-ročného autora.

Zubin Mehta

Zubin Mehta

Nahrávka Falstaffa so Z. Mehtom je napríklad z r. 2006 na CD albume „Falstaff by Giuseppe Verdi“ s Mariolou Cantarero (mezzosopran), Barbarou Frittoli (sopran), Ruggero Raimondim (bas), Manuel Lanzom (tenor), Elenou Zilio (mezzosoprano), Daniilom Shtodom (tenor) + Florence Maggio Musicale Orchestra + Chorus. R. 2007 realizoval Zubin Mehta zasa DVD album „Falstaff“ s tou istou svetovou speváckou špičkou, orchestrom a zborom z Florencie. Pripomeniem tiež Mehtovo predvedenie Falstaffa na Salzburskom festivale r. 2013. S Falstaffom pod taktovkou Zubina Mehtu sa prezentuje aj CD z r. 2014 – na čele s terajším skvelým viedenským predstaviteľom Falstaffa – barytonistom Ambrogiom Maestrim a ďalšími známymi spevákmi (Fiorenza Cedolins, Massimo Cavalletti, Eleonora Buratto, Javier Camarena, Elisabeth Kulmann). Nahrávka je realizovaná s vynikajúcimi Wiener Philharmoniker. Od 2. do  21. februára 2017 uvedie Teatro alla Scala Falstaffa – opäť so Zubinom Mehtom(!) a tým istým hlavným predstaviteľom, ako vo Viedni: Ambrogiom Maestrim.

Hoci nejde o úplný výpočet „mehtovských“ návratov Falstaffovi, je to aspoň malý doklad dirigentovho stotožnenia sa s geniálnym dielom.

Pod rukami Zubina Mehtu hrá Orchester Wiener Staatsoper (základ Wiener Philharmoniker…) zohrato a vypracovane – ako vždy. Podobne spieva i zbor Wiener Staatsoper a javiskový orchester. Orchester der Wiener Staatsoper však hrá tak, že nielen uchom, ale i okom je divák vtiahnutý do elegantných, precíznych gest Zubina Mehtu. Dirigent má hudobne premyslenú každú postavu. K hlasovým a pohybovým vlastnostiam spevákov dáva primeraný orchestrálny zvuk. Ideálne mu znie Verdiho princíp vokálnych recitatívov i početných ensemblov, na ktorých „stojí i padá“ najťažšia, ale aj najvzácnejšia opera Verdiho. V nej – na svoju dobu priam avantgardne – prelomil „ariózny“ princíp spevu, t. j. melódií v uzavretých číslach, ústiacich kratšími či dlhšími recitatívmi do veľkých árií a cabalett. Falstaff je opera pre „fajnšmekrov“, ktorí so sústredenosťou a hudobným pôžitkom sledujú preplietanie minitém vo Verdiho opernej stavebnici, ktorá sa mu ani na jednom mieste nezrúti: motív k motívu, ensemble k ensemblu, dialóg k dialógu, precízna hudobná i javisková charakteristika každej postavy! Verdi strieda subtílnu vokálnu i orchestrálnu reč s plným orchestrálnym zvukom, v ktorom dominujú najmä dychové nástroje a brilantné sláčiky. Vedľa lyrických scén (Nanetta a Fenton) sú tu i scény plné dramatickosti (1. dejstvo s lenivými sluhami Falstaffa, naháňačka a „lov“ na Falstaffa, ukrytého v koši na bielizeň – so žiarlivým Fordom v 2. dejstve). Hudobne najzložitejšie sú nepochybne vokálne ensembly, inšpirované predchodcami Verdiho – najmä Rossinim a Donizettim. Majstrovsky je skomponovaná záverečná fúga – noneto so zborom “Tutto nel mondo e burla…” (Všetko na svete je fraška). V závere celého diela je skrytý aj ďalší odkaz: keby nebolo Falstaffovej zhýralosti, nadutosti, komickosti a nezodpovednosti, život by plynul nudne – a meštiacka cnosť by sa nemohla tak okázalo prezentovať….

Falstaff vznikol v r. 1889–1893 na podnet a text libreta Verdiho podnecovateľa, priateľa i skladateľa Arriga Boita, ktorý v texte čerpal zo Shakespearových hier, ale vždy s prispením samotného Verdiho, ktorý si nedal ujsť svoj vklad do libreta a melodiky slov. Premiéra bola 9. februára 1893 v milánskom Teatro alla Scala.

G. Verdi: Falstaff, Viedenská štátna opera, 2016, foto: Michael Pöhn

G. Verdi: Falstaff, Viedenská štátna opera, 2016,
foto: Michael Pöhn

Študenti baletnej akadémie Wiener Staatoper – účinkujú v ostatnom viedenskom Falstaffovi spolu so sólistami a zborom „pod taktovkou“ skvelého škótskeho režiséra Sira Davida McVicara z Glasgowa. Ten má – s pohybovým režisérom Leahom Hausmanom – na starosti početný kolektív veľmi prirodzene a neustále prekvapujúco pestro zohratého kolektívu na scéne. Každý detail je premyslený. Javisková práca Davida McVicara presne charakterizuje postavy, preoblečené do rôznych nezmyselných habitov. Scénografická fantázia Charlesa Edwardsa sa sústredila nielen na vykreslenie krčmovej izby s Falstaffom, či obraz premeny v 1. dejstve, ktorý žiari belobou, ale aj na legendami opantaný, bájny Herniov dub, v ktorom vytvoril raz skrýšu, inokedy podporu na zavesenie rôznych predmetov, patriacich do nezmyselnej, rozprávkovej maškarády svätojánskej noci. Režisér a scénograf boli tak ďalšími majstrami novej inscenácie vo Viedni. Navyše – práca výtvarníka Charlesa Edwardsa začína už oponou k Falstaffovi. Je na nej košatý dub a na každej jeho vetve je postavička z histórie Shakespearových hier, pričom v strede sedí Falstaff.

Prvoradým vokálnym a hereckým majstrom vydarenej premiéry vo Viedni bol taliansky barytonista Ambrogio Maestri. Celkovou fyzickou mohutnosťou, podporenou divadelnými vypchávkami, najmä však zvučným barytónom, schopnosťou charakterizovať rôzne situácie komiky, nadutosti, pýchy i hlúposti či roztopaše antihrdinu, ale tiež svojou hudobnou disciplinovanosťou v ensembloch to bol Falstaff par excellence. Postave dal črty spustnutého, zhýralého malého šľachtica, ktorý na svoju niekdajšiu rytierskosť už iba spomína – najradšej v posteli s neustále pripravenou a pohyblivou neviestkou, za prítomnosti nemého pážaťa, priživujúceho sa v stredovekej biede na pánovi ako prisatý hmyz. (Výborne zahraná nemá rola detským predstaviteľom Nicom Jamesom). Maestriho zvučný hlas talianskej farby, s detailnou charakteristikou rozšafnej postavy stredovekého rytiera, sú strhujúce! Ambrogio Maestri debutoval s touto postavou r. 2001 pod vedením slávneho Riccarda Mutiho v milánskej Teatro La Scala. Prešiel s ňou všetky veľké operné domy – od Milána, cez MET, Covent Garden, Salzburg, Paríž, Mníchov, Berlín i Zürich, nehovoriac o nahrávkach. Je to verdiovský spevák i v ďalších barytónových postavách: Jago, Renato, Giorgio Germont, Luna, Amonasro, Simon Boccanegra, Rigoletto, Nabucco atď.

G. Verdi: Falstaff, Viedenská štátna opera, 2016, Ambrogio Maestri (Falstaff), foto: Michael Pöhn

G. Verdi: Falstaff, Viedenská štátna opera, 2016,
Ambrogio Maestri (Falstaff),
foto: Michael Pöhn

Na scéne, ktorá výtvarne nevybočuje z historických reálií a nesnaží sa nič aktualizovať, sa rozohráva dej špecificky k okolnostiam. Raz je to krčmová izba, na posteli ktorej sa rozvaľuje Falstaff s neviestkou a džbánom vína. Balkón nad prízemím izby slúži na rozohratie akcií so sluhami Falstaffa – Bardolfom (tenorista talianskeho hlasu i pôvodu Herwig Pecoraro) a Pistolom (pohyblivý, ako prút tenký, ohybný, no hlasovo prierazný barytonista rodom z Milána – Riccardo Fassi). Nie je to krčma v pravom zmysle slova, ale echo alžbetínskeho divadla – vrátane dreveného obloženia a vysunutého balkónu, pričom novinkou, porušujúcou krčmový interiér, je vlastne samotná izba v lacnom hostinci „U podväzkov“, s očividnou špinou a neporiadkom: prostredie spustnutého, víno milujúceho rytiera bez cti a hany, ale aj bez peňazí – zato s ideálmi a nepokojnou, mladou dušou…

Premena v 1. dejstve je scénicky „čistá“, opak Falstaffovho bývania: záhrada zámožných paničiek, síce nie s kvetinami, ale so sušiacimi sa bielymi plachtami, kontrastnými so špinavou bielizňou úvodného obrazu. Prosto: vznešené meštiacke prostredie klebetiacich a zabávajúcich sa paničiek u Alici Fordovej. V pozadí – slúžky, manipulujúce s rozvešanými obliečkami, zapĺňajúce obraz ako zo starých malieb. V popredí sa nad Falstaffovými listami smejú Alica Ford(ová), jej dcéra Nannetta, Mrs. Quickly(ová) i suseda Meg Page(ová). 2. dejstvo tvorí celkom prosto naznačený interiér domu Fordových, s dominujúcim košom na prádlo, do ktorého ukryjú domáce panie úbohého klamaného Falstaffa – pred rozzúreným žiarlivým Fordom. V 3. dejstve, ponorenom takmer do javiskovej tmy, s dominujúcim, abstrakte pôsobiacim dubom v popredí, sa dostáva divák do rozprávkovej nálady škriatkov – účinkujúcich detí, s farebnými kostýmami víl a ďalších čarovných postáv  svätojánskej noci, ktorá premení javisko na farebné divadlo. Tu dominovala práca ďalšieho majstra viedenského Falstaffa: režiséra pohybu – Leaha Hausmana.

G. Verdi: Falstaff, Viedenská štátna opera, 2016, Lilly Jørstad (Meg Page), Ambrogio Maestri (Falstaff), Marie-Nicole Lemieux (Mrs. Quickly), foto: Michael Pöhn

G. Verdi: Falstaff, Viedenská štátna opera, 2016,
Lilly Jørstad (Meg Page), Ambrogio Maestri (Falstaff), Marie-Nicole Lemieux (Mrs. Quickly),
foto: Michael Pöhn

G. Verdi: Falstaff, Viedenská štátna opera, 2016, Thomas Ebenstein (Dr. Cajus), Ludovic Tézier (Ford), foto: Michael Pöhn

G. Verdi: Falstaff, Viedenská štátna opera, 2016,
Thomas Ebenstein (Dr. Cajus), Ludovic Tézier (Ford),
foto: Michael Pöhn

Veľkou rozohrávačkou deja je hlavne Mrs. Quickly(ová), ktorú vyšlú ostatné dámy k zaľúbenému Falstaffovi, aby mu falošne avízovala nádej na lásku Alice Fordovej. Rolu majstrovsky spieva a hrá mezzosopranista s opojnými altovými hĺbkami Marie-Nicole Lemieux(ová). Táto dáma „v najlepších rokoch“ debutovala vo Wiener Staatsoper ako Mrs. Quickly(ová) r. 2011 (v predchádzajúcej inscenácii Falstaffa). Komické nadanie a hlas tmavej farby kanadskej speváčky sú strhujúce. Je to umelkyňa rôznorodých mezzosopránových až altových rolí, ba spoločensky uznávaná osobnosť v rodnej Kanade (Doctor honoris causa Univerzity v Quebecu). Inscenácia Verdiho opery má v nej doslova majsterku!

Alice Fordovú spievala sopranistka so štíhlejším materiálom, javiskovo pohyblivá, potmehúdska Carmen Giannattasio(vá). Vokálne dala Alici taliansku mäkkosť tónov, pričom má hlas kultivovane vedený a presne zapadajúci do komorných ensemblov. Mezzosopránovú rolu Meg Page(ovej) – síce menšieho rozsahu, no nezastupiteľnú v opernom deji, spievala mezzosopranistka z Ruska Lilly Jorstad(ová), vyštudovaná (ako mnohé iné nádeje z východného bloku) v Taliansku. Jej pohyblivý mezzosoprán inklinuje zatiaľ k mladistvým rolám (Cherubín, Rosina). Štíhla vysoká postava – podobne ako hlas – pôsobili viac dievčensky, než meštiacky prefíkane. Ďalšou dámou na javisku bola Hila Fahima, členka sólistického súboru Wiener Staatsoper. Spievala dievčensky zaľúbenú Nannettu – spočiatku menej výrazne, príliš lyricky, hoci v zaľúbených scénach s Fentonom (tenorista príjemného lyrického tónu Paolo Fanale) mohla popustiť uzdu vášnivosti. Jej parketa je asi vo vnútorne prežívanej citovosti, čo preukázala dojímavo vo veľkej árii kráľovnej víl vo windsorskom parku 3. dejstva. Práve to bolo režírované a scénicky navrhnuté v duchu rozprávkového „Sna noci svätojánskej“. Žiarlivého, no „paničkami“ skroteného Forda hral a spieval s nasadením všetkých negatívnych vlastností hlúpeho žiarlivca, barytonista s výrazným pohybovo-hereckým nadaním a príjemnou farbou hlasu, ktorá síce v ničom nerušila celok, ale ani ho neprevýšila: Ludovic Tézier. Prihlúpleho nápadníka Nannetty – dr. Cajusa – stvárnil už kostýmovo smiešny a na  malom speváckom priestore pôsobiaci lyrický tenor z Nemecka Thomas Ebenstein. Zbor Wiener Staatsoper dominoval v 3. dejstve windsorského parku – zohrato, reagujúc na každý dirigentov pokyn.

G. Verdi: Falstaff, Viedenská štátna opera, 2016, Marie-Nicole Lemieux (Mrs. Quickly), Lilly Jørstad (Meg Page), Hila Fahima (Nannetta), foto: Michael Pöhn

G. Verdi: Falstaff, Viedenská štátna opera, 2016,
M. N. Lemieux (Mrs. Quickly), L. Jørstad (Meg Page), H. Fahima (Nannetta),
foto: Michael Pöhn

Je skvelé sledovať vo Viedni vyššie stojaceho dirigenta a posadený, viditeľný orchester, s detailmi dirigentových pokynov rôznym nástrojovým skupinám. Aj tento raz som tak mala zážitok z operného orchestra a jeho detailných reakcií na dirigenta.

Giuseppe Verdi stvoril vo Falstaffovi údajne jedinú vydarenú komickú operu. Jeho mladistvé dielo Un giorno di regno – Jeden deň kráľom – prepadlo a na javisko sa vracia iba ako kuriozita. Falstaff je však nielen operná komédia, ale comedia lirica. Na opere sa všeobecne nikto bujaro nesmeje – ako na činohernej fraške. Hudba – opera zvlášť – zjemňuje a zvláčňuje humor. A tak aj tento Falstaff je nielen opernou komédiou, ale doslova lyrickou komédiou, v ktorej sa zišli realizační i vokálni majstri.

Dodajme: Falstaff V SND mal ostatnú premiéru 23. a 24. apríla 1999 v historickej budove SND. Dirigentom bol Woldieter Mauer, réžiu mal Pavol Smolík, zbormajstrom bol Koloman Kovács, scénu navrhol Vladimír Čáp a kostýmy Ľudmila Várossová.

Účinkovali: A. Kohútková, A. Dudášová, M. Babjak, P. Mikuláš, J. Ďurčo, V. Chmelo, J. Kundlák, S. Šomorjai, L. Larinová, E. Šeniglová, D. Šlepkovská, J. Sapara-Fischerová a D. Hamarová. Uplynulo 17 rokov od premiéry tohto vrcholného diela romantickej, no kompozične i prelomovej opery na našej scéne.  Nie je už čas návratu?

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 9. decembra 2016

Giuseppe Verdi: Falstaff
Viedenská štátna opera
premiéra 4. decembra 2016, repríza 9. decembra 2016

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Zubin Mehta
Réžia: David McVicar
Scéna: Charles Edwards
Kostýmy: Gabrielle Dalton
Svetlo: Paul Keogan
pohybová réžia: Leah Hausman
zbormajster:
Martin Schebesta

osoby a obsadenie

Falstaff: Ambrogio Maestri
Ford: Ludovic Tézier
Fenton: Paolo Fanale
Alice Ford: Carmen Giannattasio
Nannetta: Hila Fahima
Mrs. Quickly: Marie-Nicole Lemieux
Meg Page: Lilly Jørstad
Dr. Cajus: Thomas Ebenstein
Bardolfo: Herwig Pecoraro
Pistola: Riccardo Fassi

www.wiener-staatsoper.at

fotogaléria

video

 

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár