Najvernejší návštevníci prenosov a záznamov opier s vokálnymi hviezdami prišli tentokrát (23. 8. 2019) do vybraných slovenských kín siete CINEMAX na výnimočný koncert. Zo sály architektonicky i akusticky skvelo riešenej Berliner Philharmonie bol totiž ponúknutý priamy prenos inauguračného koncertu nového šéfdirigenta Berlínskych filharmonikov – Berliner Philharmoniker, 47-ročného Kirilla Petrenka.
Orchester s týmto menom vznikol r. 1887 (jeho začiatky boli už r. 1882, ale pod iným názvom). Najväčšia sláva Berliner Philharmoniker sa spája s pôsobením slávneho Herberta von Karajana. Aj adresa stále moderného sídla Berlínskych filharmonikov je na Herbert-von-Karajan-Strasse č. 1. Budova je súčasťou komplexu kultúrnych inštitúcií v blízkosti Potsdamer Platz. Do jej Großer Saal sa zmestí 2 400 návštevníkov a do sály komornej hudby (Kammermusiksaal) „iba“ 1 180 poslucháčov. Budovu navrhol architekt Hans Scharoun. Postavili ju za pomerne krátke obdobie v rokoch 1960-1963.
Prevádzka sa začala 15. októbra 1963 s vtedajším šéfdirigentom Berlínskych filharmonikov – slávnym Herbertom von Karajanom (šéfoval v rokoch 1954 – 1989). Po ňom prevzal taktovku v Berlíne Claudio Abbado (1989 – 2002). Už pred Karajanom pôsobili na poste šéfdirigentov Berlínskych filharmonikov nemenej slávne osobnosti: Bullov, Nikish, Furtwängler, Borchard, Celibidache, a opäť Furtwängler… Karajan na inauguračnom koncerte dirigoval Beethovenovu 9. symfóniu, čo sa potom stalo tradíciou.
Pre návštevníkov priameho prenosu bola určite zážitkom už samotná Veľká sála Berliner Philharmonie, postavená v tvare päťuholníka. Pódium je v strede sály, obklopené sedadlami zo všetkých strán. Budova Berliner Philharmonie a jej riešenie sa stali vzorom pre ďalšie svetové koncertné sály (napr. opera v Sydney r. 1973, Gewandhaus v Lipsku r. 1981, koncertná sieň Walta Disneyho v Los Angeles r. 2003 alebo Philharmonie de Paris r. 2014).
Plne obsadená sála na inauguračnom koncerte Kirilla Petrenka bola pre Berlín nielen hudobnou, ale aj spoločenskou udalosťou. Azda aj preto, že v histórii prvoradého nemeckého telesa sa stal šéfdirigentom ruský dirigent (ktorý však od mladosti žije a umelecky pôsobí v Rakúsku a Nemecku). Funkciu prevezme po britskom dirigentovi Simonovi Rattleovi (pôsobil na tomto poste 16 rokov, v r. 2002 – 2018). O rozlúčkovom koncerte sme písali TU…
Kirill Petrenko študoval najskôr klavír, potom dirigovanie na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Spomedzi jeho učiteľov treba spomenúť aspoň súčasného šéfdirigenta Českej filharmónie Semjona Byčkova. Petrenko debutoval ako operný dirigent v roku 1995. Od roku 2001 dostával pozvania do Viedenskej štátnej opery, Royal Opera House Covent Garden v Londýne či do Metropolitnej opery v New Yorku. Najvýznamnejšími zastávkami v jeho kariére bolo pôsobenie v Komickej opere Berlíne a na poste hudobného riaditeľa v Bavorskej štátnej opere v Mníchove (kde pôsobí naďalej – súbežne s novou funkciou v Berlíne).
Tesne po zvolení za šéfdirigenta Berlínskych filharmonikov Petrenko zdôraznil, že urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby bol hodný tejto prestížnej funkcie. Dokázal to už na inauguračnom koncerte, kde okrem tradičnej Beethovenovej 9. symfónie zaradil aj mimoriadne interpretačne (a tiež poslucháčsky) náročné dielo 20. storočia: Symfóniu z opery Lulu od Albana Berga (1885 – 1935). Na koncerte ju síce uviedli pod názvom Suita z opery Lulu, ale známa je ešte aj s názvom Päť symfonických častí z opery Lulu.
Geniálnemu básnickému námetu Lulu (text Albana Berga vznikol podľa tragédie Duch zeme a Pandorina skrinka od Franka Wedekinda) je predlohou imaginárny osud rovnako tragickej ako záhadnej, prelietavej, milujúcej i mnohými mužmi milovanej ženy Lulu, ktorá z mýtickej Pandorinej skrinky vypustí do sveta uvoľnené zlo. Na samom dne však zostáva skrytá malá nádej. Aká? To musí divák a poslucháč rozlúštiť ako tajničku po sledovaní zložitého osudu fatálnej ženy.
Vedľa Bergovho expresionistického Wozzecka, je Lulu, druhé operné dielo Berga, neobyčajne režijne, scénický a zvlášť hudobne náročným opusom. Alban Berg v Lulu, tejto „nočnej pútničke lásky“ s tragickým životným finále, hudobne nadväzuje na svojho učiteľa v kompozícii Arnolda Schönberga a jeho teóriu dvanásťtónovej hudby. Hudbu tejto opery odvodzuje z atonálneho 12-tónového radu, ktorý variuje vokálne, inštrumentálne, formovo. V stavbe operného diela využil Berg inštrumentálne formy (sonáta, rondo, piesňová forma, chorálne variácie) – v spojení s mohutnou farebnou inštrumentáciou. Alban Berg dielo venoval svojmu učiteľovi so slovami: „Ako doklad môjho najvnútornejšieho presvedčenia a ako dokument pre verejnosť: celý svet, i nemecký, má vo venovaní tejto opery poznať, že jej domovom je oblasť najnemeckejšej hudby, ktorá ponesie na večné časy Tvoje meno“.
V opernom svete sa traduje, že od Lulu nevzniklo jediné skutočne závažné operné dielo. Lulu tak uzatvára svet operného vývoja. Suita z opery Lulu je vytvorená z častí tejto opery. Premiéru mala v Berlíne 30. novembra 1934. Po jej uvedené rozpútali nacionalisti veľkú kampaň proti skladateľovi. Už r. 1933 bol Berg označený ako „entarteter Künstler“ – zvrhlý umelec. Našťastie, nedožil sa tragických osudov židovských umelcov v narastajúcom fašizme.
Nevedno, či si mladšia generácia poslucháčov uvedomila všetky súvislosti uvedenia tohto diela na inauguračnom koncerte ruského dirigenta. Od premiéry Suity jednak uplynulo 85 rokov. S úžasnou presvedčivou hudobnou silou naštudoval dielo s rozmermi symfónie Kirill Petrenko, ktorý – podobne ako Semjon Byčkov – odišiel s rodičmi z Ruska kvôli pretrvávajúcim rasovým predsudkom. Kirill Petrenko dnes prekračuje označenie „ruský“ umelec. Možno jeho korene to nikdy nepoprú, ale osobnosť tohto dirigenta v relatívne krátkom časovom období získala renomé svetového umelca.
Tí, čo zažili ohlas jeho naštudovaní opier v Mníchove (naposledy v televíznom prenose inscenácie Straussovej Salome) dobre vedia, čo tento vzrastom menší, no umením obrovský umelec znamená pre operný a vôbec hudobný svet. Prinajmenej to, že prečnieva významom i najslávnejších svetových spevákov a každej inscenácii odovzdáva určujúcu umeleckú silu. Z jeho osobnosti vyžaruje pri dirigovaní úžasná radosť a súčasne preduchovnelosť. Jeho krásne ruky dávajú presné nástupy, gestá má čisté, pohyby bez zbytočných operetných pohybov, ktoré viac odpútavajú od hudby, než by jej pridávali na podstate a obsažnosti. Ak k tomu dodáme perfektne zohratým team Berlínskych filharmonikov, zážitok prekračuje očakávania a poslucháč si plne uvedomuje, čo je to kvalita orchestrálneho zvuku.
K tomu treba pridať premyslene začlenené kamery, ktoré sledujú nielen pohyb dirigenta, ale aj nástupy jednotlivých nástrojových skupín a sól – na základe partitúry. Pozorný divák ju má tak možnosť zvukovo „čítať“ – spolu s dirigentom. Nevdojak pritom spomínam na začiatky prenosov z koncertov v našej televízii, ale aj na dokument o H. von Karajanovi, ktorý v istom období hľadania chcel nahradiť logiku hudby s vizuálno-emotívnymi „dojmami“ z nej. Pritom hudbe netreba nič pridávať – rozpráva svojou špecifickou rečou aj sama. Stačí ju sledovať raz logicky, inokedy s otvoreným srdcom.
Tak to bolo aj v prípade Suity z opery Lulu. V 3. časti diela zaznela ako vokálny skvost v inštrumentálnom obkolesení – Pieseň Lulu v podaní Marlis Petersen, nemeckej koloratúrnej sopranistky so zamatovým tónom v hlase, ktorá spievala titulnú rolu Lulu aj pri prenose opery z newyorskej MET r. 2015.
Blížiaci sa rok 2020 bude poznačený 250. výročím narodenia L. van Beethovena (1770 – 1827). A tak Berlínski filharmonici vystúpili s Beethovenovou 9. symfóniou nielen v zmysle dirigentskej tradície, ale aj pod egidou blížiaceho sa jubilea tohto nemeckého génia. Vedľa hudby Albana Berga bola Beethovenova 9. symfónia celkom iným hudobným svetom – s vnútornou energiou v úvode, poéziou v 3. časti symfónie a radostnou túžbou po zbrataní všetkých ľudí vo Finále. Na základe tohto posolstva stojí aj Európska únia, ktorá si zhudobnenú báseň Friedricha Schillera zvolila za svoju hymnu, ktorá znie v súčasnosti o to naliehavejšie, čím je súčasný svet vo svojich častiach viac nadýchnutý nenávisťou a netoleranciou. V záverečnej Óde na radosť (Freude, schöner Götterfunken) spoluúčinkoval Zbor Berlínskeho rozhlasu (zbormajster Gijs Leenaars), ktorý svojou kvalitou a súzvukom v celku i dynamických detailoch i vygradovanom finále jedinečne zapadol do záveru koncertu.
Vokálne kvarteto bolo vybrané s prihliadnutím na jednotiacu farbu hlasov a ich kultivovanosť. Málokedy počuť tak zohratý ansámbel, aký predviedli v Óde na radosť sopranistka Marlis Petersen (v sezóne 2019/2010 je rezidenčnou umelkyňou Berlínskych filharmonikov), Elisabeth Kulman (mezzosoprán), Benjamin Bruns (tenor) a Kwangchul Youn (bas). Žiaden zo sólistov kvarteta nevyčnieval (v odbore a súhre). Symfónie sa rozvinula pred poslucháčmi od nástupu prázdnych kvint v predvedení husieľ a violončiel, po nástup základne majestátnej témy v 1. časti.
Tématickú prácu skladateľa bolo úžasné sledovať v jasných gestách Petrenka. Hoci sa traduje, že Berlínski filharmonici majú zvlášť vypracované a jednotné dychy, pravdou je, že nielen plechové dychy, ale všetky skupiny zneli ako kolektív virtuóznych hráčov. Počuť v tomto zvukovom komplexe jedinečné 38-taktové tremolo štyroch tympanov bol zážitok hodný sólového výstupu. Do toho zneli nielen zvukovo, ale aj vizuálne znejúce „ťahy“ sláčikov a v nich nástupy siedmich zvučných, vyladených kontrabasov, plechových nástrojov každého druhu a veľkosti i Beethovenom obľúbené drevené nástroje v častej (aj sólovej) prezentácii).
To všetko sa „prelialo“ do nebeskej nálady 3. časti – spevného adagia. Občas som mala dojem, že pohľad Petrenka, v každej chvíli sledujúci bezchybne hrajúci orchester, bol občas napojený aj kdesi vyššie, ponad hlavy poslucháčov. Pritom zvuk, ktorý v Suite z opery Lulu a v Beethovenovej 9. symfónii d mol bol bez sentimentality a zneužívaného ritardanda, skôr v prísnej štýlovej náležitosti každej skladby.
Záverečný potlesk berlínskeho obecenstva nemal konca. Inauguračný koncert a nový šéfdirigent Berlínčanov presvedčil – a zrejme osobnostne uchvátil.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 23. 8. 2019
záznam koncertu bude k dispozícii v digitálnej koncertnej sieni Berlínskej filharmónie TU…
Inauguračný koncert Kirilla Petrenka v Berlínskej filharmónii
23. augusta 2019
Berliner Philharmoniker
Kirill Petrenko, dirigent
Marlis Petersen, soprán
Elisabeth Kulman, mezzosoprán
Benjamin Bruns, tenor
Kwangchul Youn, bass
Zbor Berlínskeho rozhlasu
Gijs Leenaars, zbormajster
program koncertu
Alban Berg: Lulu Suite
Ludwig van Beethoven: Symfónia č 9. d-mol, op. 125, so záverečným zborom “Óda na radosť”
www.berliner-philharmoniker.de
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.