Festival Bratislavské hudobné slávnosti s vynikajúcim štartom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hovorí sa: koniec dobrý – všetko dobré. Lenže, čo, ak je skvelý už začiatok? Do akých stupňov kvality možno gradovať hudobné zážitky? Uvidíme. Večer 18. 11. t. r. sa začal a 4. 12. t. r. sa skončí 52. ročník medzinárodného hudobného festivalu Bratislavské hudobné slávnosti (BHS).

O plagáte a tvorcovi

Už pred BHS pútal pozornosť návštevníkov múzický motív plagátu nášho festivalu (následne aj bulletinov) – s bronzovou reliéfnou kompozíciou významného predstaviteľa našej medailérskej a sochárskej tvorby Mariána Polonského. Fantázia tohto významného slovenského umelca prenáša divákov cez inšpirácie gréckou či antickou kultúrou do polyfonicky vnímaných večných metafor umenia (lýra, postava Múzy, výstižný výber bronzovo-žltej farby, majstrovsky vypracovaná drapéria, vavrínom ovenčený stĺp). Klasicky, aj s príklonom k starej slovanskej tradícii, zasa pôsobia ukážky z tvorby sochára, inštalované pred Koncertnou sálou SF.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, plagát, Na plagáte 52. ročníka Bratislavských hudobných slávností je použitá reprodukcia bronzovej plastiky známeho slovenského sochára Mariána Polonského

Naspäť k hudbe

Prvé dva symfonické koncerty (18. a 19. 11.) BHS boli maximálnym umeleckým zážitkom a prekvapením svojou náročnou, pritom pestrou dramaturgiou a najmä dvomi výborne hrajúcimi orchestrami: našou Slovenskou filharmóniou (18. 11) na čele s dezignovaným šéfdirigentom SF Jamesom Juddom, ktorý sa ujme tejto funkcie (po Emmanuelovi Villaumeovi) od sezóny 2017/2018 a o deň neskôr s Royal Concertgebouw Orchestra Amsterdam (19. 11.) – so svetoznámym dirigentom Semyonom Bychkovom (Semionom Byčkovom) a klaviristom Emanuelom Axom.

Dirigent, ktorý bude šéfom

Bratislavským návštevníkom Reduty je James Judd známy aj z minulých hosťovaní, no tento raz bol dirigentom slávnostného otváracieho festivalového koncertu. Pred ním stručne, výstižne a bez fráz povedali pár viet o posolstve festivalu generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Prof. Marián Lapšanský a minister kultúry SR Marek Maďarič, ktorý prevzal záštitu nad festivalom.

Na koncerte Slovenskej filharmónie so spomínaným dirigentom Jamesom Juddom a huslistom Vadimom Repinom zazneli ako prvé Symfonické miniatúry, op. 36 od bratislavského rodáka Ernö von Dohnányiho (1877 – 1960), ktorý síce od r. 1895 žil v Budapešti a klavírnu kariéru odštartoval v Berlíne, no neodškriepiteľným faktom je, že prvé systematické hudobné vzdelanie získal od organistu Dómu sv. Martina v Bratislave – Karla Forstnera. V Bratislave sa priatelil s Bélom Bartókom, ktorý chodil na hudobné večierky k Dohnányiovcom. Národnostne prepletená kultúra starého Prešporku bola v časoch Rakúsko-Uhorska samozrejmosťou, ako aj to, že z vtedajšieho malomesta sa odchádzalo za ďalším vzdelaním do väčších centier kultúry. Dohnányi bol počas kariéry vynikajúcim klaviristom, dirigentom, skladateľom a pedagógom kompozície i klavíra. Hoci prežil dve svetové vojny a zomrel r. 1960, jeho hudobný svet bol zakotvený viac v neskorom romantizme, o čom svedčia aj Symfonické minúty z r. 1933, napísané pre budapeštiansku Filharmonickú spoločnosť. Je to 5 – časťové dielo, ktoré už názvami naznačujú spätosť s klasicisticko-romantickými formami (CapriccioRapsódiaScherzo – Tema con VariazioneRondo). Dohnányiho efektná 14-minútová kompozícia, je priam stvorená na úvod koncertu, skomponovaná s prehľadným, precízne vypracovaným rukopisom i neskoro-romantickou melodikou, sviežim rytmom, vyjadreným i jasnými tempovými prívlastkami jednotlivých častí (farebné Vivacissimo possibile, Andante s prezentáciou sólových dychových nástrojov, typické Allegro vivace, Andante poco moto s využitím anglického rohu a čelesty, efektné Presto). Pod rukami dirigenta bolo dielo doslova „odpálené“ výborne zohratou Slovenskou filharmóniou.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, otvárací koncert, James Judd, Slovenská filharmónia, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
otvárací koncert,
James Judd, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Ako druhé dielo zaznel  Koncert pre husle a orchester č. 1 a mol op. 77 Dmitrija Šostakoviča (1906- 1975) s ruským husľovým virtuózom Vadimom Repinom, známym návštevníkom Reduty zo starších čias – podobne ako dirigent. Rokmi páni ošediveli, no získali muzikantskú a duchovnú zrelosť, technickú absolútnosť a hĺbku výrazu, nehovoriac o nádhere nosného, zvučného, pritom mäkko znejúceho tónu Repinových huslí „Rode“ z dielne Stradivariho z r. 1733. Hoci každé nástroje historickej povahy majú rozdielny, často slabší, hoci vždyokrúhly, kultivovaný zvuk, často vyhovujú iba niektorým štýlom a autorom, dokonca i huslistom. Repinove husle neuveriteľne sviežo spievajú, akoby v nich boli zakliate tri storočia s najväčšími huslistami svojej doby, s tisíckami odohratých skladieb, ale aj srdce súčasného virtuóza. Ich tón zaplnil sálu od prízemia po posledný rad balkóna. Je to výnimočne ušľachtilý nástroj v rukách rovnako mimoriadne ušľachtilého umelca. Má zvučný, no okrúhly tón.

Šostakovičov koncert

vznikol v rokoch 1947-1948, teda po najhroznejšej svetovej vojne. Šostakovič, autor Lenigradskej symfónie, bol ňou naveky preniknutý tak, ako diktatúrou „muža z ocele“ – Stalina. V jeho koncerte sa striedajú chvíle pokoja, prirodzenej ľudskej lyriky i tragiky; dokonca snaha o dôkaz ľudskej dokonalosti vo virtuozite – s následne vloženým zúfalstvom jedinca. Koncert má v 1. časti – Nocturne – lyrický charakter, v ktorom finále graduje neuveriteľne krehkým, záverečným tónom, s nekonečnou dĺžkou a pianissimovou nádherou vo výške. Nasledujúce Scherzo je predvádzaním husľovej ekvilibristiky, akú v dobe, kedy dielo premiéroval David Oistrach (robil aj redakciu koncertu), bolo iba ťažko zvládnuť. Vadim Repin hral však Scherzo s diabolskou dokonalosťou a tempom. Tretia časť – Passacaglia je nádherná, tragicky znejúca hudba, vyspievaná s veľkou vrúcnosťou a espressivom. Záver tejto časti tvorí kadencia s ešte väčšími sólovými požiadavkami na hru než v Scherze. Hudbu sólistickej kadencie prerývajú vždy nové, temno znejúce mini-motívy, ktoré robia celok neustále menlivým a nesústredeným „iba“ na virtuozitu. Po kadencii nastupuje Burleska, ktorá má (podľa analýzy) prinášať niečo tematicky radostnejšie, jasnejšie – quasi ľudové, no hudba je vo vyznení opäť v zajatí husľovej prezentácie a bohato zastúpeného orchestra.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, otvárací koncert, Vadim Repin, James Judd, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
otvárací koncert,
Vadim Repin, James Judd,
foto: Ján Lukáš

Kedysi dávno som sa spýtala Eugena Suchoňa, ako je možné, že jemný a plachý človek jeho typu, napísal hudbu takej sily, tragiky a hĺbky, ako sú Metamorfózy alebo Baladická suita. Odpovedal mi, že vnútro človeka je hlboko v duši, nie na tvári či v chovaní. Tieto sa formujú genetickými danosťami, výchovou a prostredím. Asi je to tak aj v prípade Šostakoviča, ktorý neustále držal sklonenú hlavu pred vlastnou ničotou a cudzou kritikou. Pritom jeho symfónie a opery sú vyjadrením tých najparadoxnejších nálad – od smútku, tvrdosť, nekompromisnosti, cez lyriku, po humor, iróniu až sarkazmus. Je to, skratka, Shakespeare hudby.

James Judd

je dirigent precíznej techniky presných rúk, ale aj ľudského temperamentu, ktorý patrične vložil (so štýlovou odlišnosťou) do neskoro-romantickej hudby Dohnányiho, či odlišných rukopisov Šostakoviča, Brittena a Debussyho. Sme zvedaví, ako vyznie v jeho podaní hudba klasicizmu – skúšobný kameň štýlotvornej práce s orchestrom!

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, otvárací koncert, James Judd, Slovenská filharmónia, foto: Alexander Trizuljak

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
otvárací koncert,
James Judd, Slovenská filharmónia,
foto: Alexander Trizuljak

Ešte si azda spomínate na dávnejšiu inscenáciu Brittenovej (1913-1976) krásnej, vysoko humanistickej opery Peter Grimes na javisku Opery SND!? Štyri morské interlúdiá z tejto opery, op. 33 sú zostavené zo šiestich orchestrálnych medzihier, prepájajúcich jednotlivé scény a dejstvá opery. Oboznámenie sa s dejom, ktoré umožňuje aj bulletin koncertu SF s kvalitným textom Aleny Čiernej, umožňuje „prvo-poslucháčovi“ sledovať obsah a sled obrazov (Úsvit – Nedeľné ráno – Mesačný svit – Búrka) s hlavnými hrdinami – morom a rybárom Petrom Grimesom. Život prostého, nevinného človeka ťaží balvan osudových nešťastí, a tak vykúpenie nachádza iba v náručí mora. Dielo zaznelo v 2. časti festivalového koncertu Slovenskej filharmónie s dirigentom Jamesom Juddom ako istý spôsob oddychu po náročnom diele Šostakoviča, hoci v Brittenovom diele nejde o idylu! No určite má v sebe katarziu splynutia človeka s nekonečným, večným prírodným živlom, nájdenie večného pokoja. Je to hudba, ktorá svojou geniálnou obraznosťou, nádhernou inštrumentácii a vkusom, príznačným pre Brittena, predstihne dokonca známe, dlhšie a častejšie hrávané Debussyho More, tri symfonické skice L. 109, poslednú skladbu koncertu. Impresionistické More od francúzskeho skladateľa – básnika v tónoch Claude Debussyho (1862-1918) je číra impresia, sonoristika v orchestri, prezentácia jemnohry v jednotlivých nástrojoch, hudba bez obsahu, zato plná dojmov, ktoré sa menia ako cez sklo presakujúce slnko. Impresionistická symfónia, ako nazývajú niektorí Debussyho More, má tri časti: Od rána do poludnia na mori – Hra vĺn – Rozhovor vetra s morom.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, otvárací koncert, James Judd, Vadim Repin, Slovenská filharmónia, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
otvárací koncert,
James Judd, Vadim Repin, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Slovenská filharmónia s novým – hoci ešte dezignovaým dirigentom Jamesom Juddom – bola počas festivalového otváracieho koncertu s náročnou dramaturgiou, ako dobre oddýchnutý ensembel, ktorý sa s novou chuťou vrhá do poznaného terénu, no s novými úlohami, vierou v ďalšie ciele a nádejou o každý vydarený koncert. Tento pocit bolo tento raz cítiť počas celého koncertu – ako istú radosť z hry a nového dirigujúceho vodcu. Zmena je život. Koncert odmenili vďační poslucháči povstaním a aplauzom. Orchester zasa svoje obecenstvo odľahčeným, hravým prídavkom…

 Orchestrálna špička a Side by Side

Ďalší festivalový večer zažili návštevníci BHS o deň neskôr (19. 11.) – na koncerte Royal Concertgebouw Orchestra Amsterdam s dirigentom Semionom Byčkovom (Semyonom Bychkovom) a klaviristom Emanuelom Axom. Koncert bol už od 18. hodiny, takže niektorí zábudlivci zaplnili sálu (do posledného miesta) až po prvej skladbe. No azda zachytili jemnohru v Mozartovom klavírnom koncerte a zvlášť záverečné skvelé predvedenie Mahlerovej Symfónie č. 5.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, Semyon Bychkov, Royal Concertgebouworchestra Amsterdam, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
Semyon Bychkov, Royal Concertgebouworchestra Amsterdam,
foto: Ján Lukáš

Koncert začal predohrou k opere nemeckého romantika Carla Maria von Webera (1786-1826) Oberon. Prekvapenie v tomto čísle vniesol orchester a 14. mladí poslucháči VŠMU a Konzervatória, ktorí sa v tomto úvodnom diele pripojili ku skúseným hráčom amsterdamského kráľovského orchestra. Po prísnom výbere najlepších sa tak dostali do projektu Side by Side (Bok po boku). Táto spolupráca skúsených a mladých orchestrálnych umelcov podporuje vzájomnú výmenu znalostí a skúseností s mladou generáciou a nadväzuje trvalejšiu spoluprácu s mládežníckymi orchestrami v Európe.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, 14. mladí poslucháči VŠMU a Konzervatória, fotografia zo skúšky, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
14. mladí poslucháči VŠMU a Konzervatória,
fotografia zo skúšky,
foto: Ján Lukáš

Vyše 90 členný orchester zahral predohru k poslednej opere Webera – plece pri pleci s mladými slovenskými hudobníkmi – ako výlet do rozprávkových nemeckých legiend, v ktorých sa rodil nemecký romantizmus v hudbe. Spevnosť, ľahkosť, súdržnosť, vypracovanosť v každej z nástrojových skupín, boli pre poslucháčov vstupom do sveta, ktorý sa v ten večer poslucháčom zvukovo otváral v hre – údajne – najlepšieho orchestra v Európe.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, Royal Concertgebouworchestra Amsterdam a 14. mladí poslucháči VŠMU a Konzervatória, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
Royal Concertgebouworchestra Amsterdam a 14. mladí poslucháči VŠMU a Konzervatória,
foto: Ján Lukáš

Že je to tak, dokázal Kráľovský orchester z Amsterdamu pred prestávkou v Koncerte pre klavír a orchester č. 22 Es dur KV 482 od Wolfganga Amadea Mozarta (1756-1791), v ktorom bol sólistom rodák z Ľvova, v súčasnosti občan Kanady Emanuel Ax. Hoci v Prahe hral šesťkrát a v Čechách asi sedemkrát, u nás je tento skromný, rozprávkovo jemný, rozpačito pôsobiaci šedivý klavírny génius takmer neznámy. Pritom hrá vo svete s najväčšími orchestrami. Emanuel Ax odišiel pred narastajúcim antisemitizmom v bývalom ZSSR do zahraničia (r. 1961) – podobne ako dirigent Semion Byčkov z Leningradu, ktorý emigroval do USA. Z dvadsiatich siedmich koncertov W. A. Mozarta si vybral E. Ax v poradí Koncert č. 22, Es dur. Pokojnou atmosférou, početnými figuráciami, ľahkosťou klavírnych pasáží, bez búrok na klaviatúre a akordických výbojov, zato s perlivosťou tónov a jemnými dynamickými valérami sa toto dielo zaraďuje štýlovo k posledným klavírnym koncertom viedenského génia. Na majstrov Axovi sme obdivovali ľahkosť behov, s ktorými ovládol celú šírku klaviatúry, takmer bez námahy a vonkajších pohybov, akoby bol zrastený svojou sklonenou postavou s nástrojom. V l. časti – Allegre – zahral i kadenciu: nádherne spevne, sviežo, s mladistvou energiou a absolútnou brilantnosťou. Ach, ako krásne dokázal vyhrať rôzne dynamické odtiene na klavíri, hoci sa hovorí, že husle sú neprekonateľné… Treba vedieť ten správny „úhoz“ ruky a prstov – a potom to ide, však Majstre? Orchester pri Mozartovi hral ako jeden človek – jednotne, s jemným dynamickým vlnením, ktoré spolu súznie s pedálmi na klavíri vyvolávajúc náladu jemne sa pohybujúcej vodnej hladiny.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, Emanuel Ax, Royal Concertgebouworchestra Amsterdam, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
Emanuel Ax, Royal Concertgebouworchestra Amsterdam,
foto: Ján Lukáš

Ako prídavok daroval Emanuel Ax nadšenému obecenstvu – po Mozartovi – prídavok: náročné, ale aj zasnené, bohato dynamicky rozvlnené a nekonečne pianisticky náročné Impromtu od F. Chopina. Srdce staršieho pána zostalo pri Chopinovi mladé a zaľúbené.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, Semyon Bychkov, Emanuel Ax, Royal Concertgebouworchestra Amsterdam, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
Semyon Bychkov, Emanuel Ax, Royal Concertgebouworchestra Amsterdam,
foto: Ján Lukáš

Podstatou koncertu

bolo takmer 70 minútové dielo Gustava Mahlera (1860-1911) – Symfonia č. 5 cis mol. Vtedy zasadol na koncertné pódium celý amsterdamský orchester, ktorý svojou početnosťou presahuje i obsadenia najväčších orchestrov. Je to kolos, ktorý na Byčkovove ruky pozerá sústredene – a on zase nepustí z oka ani jeden nástroj či skupinu a určite pozná obrovskú partitúru takmer spamäti, lebo jeho ponor do hudby bol absolútny. Je to dirigentský obor – nielen výzorom, ale najmä koncepciou, s ktorou otváral vždy nové kapitoly zvuku zložitého diela, akým je Mahlerova Symfónia č. 5 cis mol. Symfónie V., VI. a VII. (podobne ako I.) sú čisto symfonické, bez použitia ľudského hlasu. Päť rozsiahlych častí každej týchto symfónií je svojím spôsobom tragická. Smútočný pochod v 1. časti V. symfónie začína fanfárami trúbok, pričom nič precíznejšie v plechových dychoch, aké má amsterdamský orchester, som v živote nepočula. Ale ani v drevách a nádherných sláčikoch – či husliach, violách, alebo priam jedinečných violončelách. Je to zamatové pohladenie. Mahlerova hudba nevyrastá z precíznej formovej práce, skôr menlivosti tém raz tragických, vzápätí ländlerových, či tanečných – valčíkových, hoci ani o jednom sa nedá povedať doslova, že je to citát, alebo rytmicky presná kópia. Ale je však tak úžasne viedenské, že ešte aj sentiment v jeho symfónii má rakúsky podtón, ktorý poznáme aspoň z televíznych filmov a relácií. Mahler ho nasával do seba ako špongia z dobového okolia, v ktorom žil. Azda iba tak dokázal zakomponovať do smútočného pochodu nielen srdce trhajúci citát z Piesne o mŕtvych deťoch, ale aj úsek vyslovene triviálnej hudby, ktorú odľahčil vzápätí sladkou melódiou, vygradovanou do vášne. Sekcia trúbok napokon vracia hudbu 1. časti do Trauermaschu… „Hladké“ zamatové drevá dostávajú priestor zvlášť v 2. časti, s podtitulom „S veľkou vehemenciou…“, pričom hudbu stále podporuje lyricko-smutná téma, rozvinutá najmä vo violončelovej sekcii, ktorá je akoby skĺbená zo samých sólistov. Hrali s takou bravúrou a spätosťou s dirigentom, že človek nemohol od nich odtrhnúť zrak. Zato dirigent nielen výrazom tváre a rozpätím rúk bol nad orchestrom ako veľký herec, ktorý riadi nielen hudobný ensemble, ale i veľké divadlo jednotlivcov, ktorí visia na jeho výraznej tvári, tele a rukách ako bábkoherci. Sú to  však absolútni profesionáli, ktorí dokonale chápu a cítia hudbu moravsko-rakúskeho skladateľa. Sláčiky – všetkých druhov a skupín, geniálne reagujúce drevené dychy, jednotné plechy, aké je ťažko zosúladiť v každom orchestri, sú tu samozrejmosťou. (Nádherný bol napríklad vstup lesného rohu v závere 3. časti, znel ako hlas anjela, zvolávajúcich na Posledný súd). Je duchovnou radosťou sledovať i dôležitosť hudobníkov, ktorí obsluhujú sekciu bicích s prípravou na svoj vstup – akoby mali pred pod rukami celý obchod s pestrým tovarom na zvukové zázraky, vrátane klepačiek, cinkov, malých a veľkých zvonov, bubnov a bubienkov, trianglov a iných delikátností, ktoré Mahler tak rád využíva.

Adagietto – 4. časť Mahlerovej Piatej trvá iba 7 minút, je miláčikom sentimentálnych a nežných duší – ale, darmo, je v nej celý vesmír človeka. Semion Byčkov túto hudbu doslova hladil – nielen v sláčikoch, ktoré majú v tejto časti prvoradé slovo, ale v celom orchestri, ktorý sa vznáša a spieva o smrti a druhom svete. Attacca – po poslednom tóne Adagietta – prechádza hudba do finálneho Ronda s polyfonicky zmajstrovanou faktúrou, kde zaznie raz hudba z Chlapcovho zázračného rohu, potom vloží skladateľ opäť malé melodické vyľahčenie, ktoré zaobalí do rytmicky opojného vyľahčenia. Netrápi sa nad sonátovým rozvedením jedného – dvoch motívov, je celkom ponorený do menlivých tém, ktoré majstrovsky spája a konštruuje tak, že sentiment striedala tragika, ľahkosť rytmus.

Bratislavské hudobné slávnosti 2016, Semyon Bychkov, Royal Concertgebouworchestra Amsterdam, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti 2016,
Semyon Bychkov, Royal Concertgebouworchestra Amsterdam,
foto: Ján Lukáš

Semion Byčkov vniesol aj do poslednej časti symfónie, hoci na konci fyzických síl, eleganciu, vášeň, precíznosť a jasnosť nástupu každej témy a nástrojovej skupiny – hoci v zložitom organizme Mahlerovej partitúry. Rázne finále  rozuzlilo celý tragický dej tohto hudobného rozjímania o bytí a nebytí človeka.

Pochybujem, že ešte budem počuť taký dokonalý orchester, s tak jasne sledovateľnými a nádherne zahranými témami i celkom 5. symfónie Gustava Mahlera, ako to predviedol Royal Concertgebouw Orchestra Amsterdam s impozantným dirigentom Semionom Byčkovom – nech sa už píše vo svete hoci Semyon Bychkov. Každopádne je to Rus s veľkou dušou.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertov BHS 18. a 19. novembra 2016

o programe 52. ročníka BHS sme písali TU…

www.bhsfestival.sk

Bratislavské hudobné slávnosti 2016

Slovenská filharmónia – otvárací koncert 52. ročníka BHS
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
18. novembra 2016
Slovenská filharmónia
James Judd – dirigent
Vadim Repin – husle
program koncertu
Ernő von Dohnányi – Symfonické minúty, op. 36
Dmitrij Šostakovič – Koncert pre husle a orchester č. 1 a mol, op. 77
Benjamin Britten – Štyri morské interlúdiá z opery Peter Grimes
Claude Debussy – More, tri symfonické skice, L. 109

Royal Concertgebouworchestra Amsterdam
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
19. novembra 2016
Royal Concertgebouworchestra Amsterdam
Semyon Bychkov – dirigent
Emanuel Ax – klavír
Program
Carl Maria von Weber – Oberon, predohra k opere, J. 306 v rámci projektu Side by Side
Wolfgang Amadeus Mozart – Koncert pre klavír a orchester č. 22 Es dur, KV 482
Gustav Mahler – Symfónia č. 5 cis mol

www.bhsfestival.sk

video

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár