Festivalový zápisník

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Koncerty Bratislavských hudobných slávností 2016 zanechávajú také silné zážitky, že je dobre, ak sa časom trochu usadia a ich hodnotenie nepodlieha prvému dojmu. No napriek odstupu času si rovnako silne spomínam – po neopakovateľnom hudobnom zážitku s Royal Concertgebouw Orchestra Amsterdam a klavírnom recitáli Borisa Berezovského – najmä na sústredený výkon Juraja Valčuhu, slovenského dirigenta svetovej úrovne s Philharmonia Orchestra London. Zásluhou dirigenta Valčuhu sa totiž v ten večer stali dva zázraky: v Mendelssohnovom husľovom koncerte znela z pódia číra poézia v hre sólistu i orchestra, ktorý bezpodmienečne reagoval na pokyny dirigenta, i na prednes kórejsko-nemeckého sólistu Stefana Jackiwa.

Druhá časť koncertu bola obsahovo, výrazovo a tým aj zvukovo celkom iná. V Šostakovičovej 8. symfónii c mol, op. 65 nastal výbuch orchestrálneho gejzíru, s hudobne vykreslenými hrôzami bitky o Stalingrad, kde bol r. 1943 zásadný  zvrat 2. svetovej vojny. V tomto opuse je pocta mŕtvym, ktorí tu bojovali s rovnakým strachom o život, aký v sebe má každý človek, padlým vojakom i tým bezmenným bytostiam, o ktorých osude sa často nedozvedeli ani ich blízki, lebo boli nasadení do bojov rovno z väzení a sibírskych lágrov – z jednej, do pazúrov druhej smrti. V 8. symfónii je zašifrovaná aj pocta tisíckam bezmenným a utrápeným, nevinne väzneným, zastreleným, ktorí žili v Rusku a ďalších zemiach veľkej sovietskej ríše počas vlády najväčšieho diktátora všetkých čias, Stalina.

Dve celkom odlišné podoby jedného večera boli zásluhou dirigenta povýšené na kontrastné, každopádne neopakovateľné polovice.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Juraj Valčuha, Philharmonia Orchestra London, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Juraj Valčuha, Philharmonia Orchestra London,
foto: Ján Lukáš

Ale po poriadku: V úvode večera sa s Philharmonia Orchestra London predstavil prvotriedny huslista jemného vzhľadu i tónu, 31-ročný Stefan Jackiw. Umelec nemecko-kórejského pôvodu údajne začal hrať na husliach ako štvorročný a európsku (dnes už svetovú) kariéru odštartoval ako štrnásťročný, debutom s Mendelssohnovým Koncertom pre husle e mol, op. 64 a s Philharmonia Orchestra London, s čím a ktorými sa predstavil aj v Bratislave. Na titulnej strane Times po jeho mladistvom koncerte napísali:

„Štrnásťročný huslista vpadol do londýnskeho hudobného sveta ako víchor.“ Podobná metafora bola však skôr novinárskou hyperbolou, lebo Stefan Jackiw pripomína zjavom i hrou na vzácnych talianskych husliach skôr bájneho orientálneho princa, než hudobný víchor. Ako étericky zapôsobil zjavom, tak i svojou hrou na koncerte BHS v bratislavskej Redute. Ako sólista Koncertu pre husle a orchester e mol, op. 64 od nemeckého romantického skladateľa Felixa Mendelssohna Bartholdyho (1809-1847) vniesol s Philharmonia Orchestra London (25. novembra) – pod taktovkou Juraja Valčuhu – do BHS hudobnú poéziu par excellence. Nevedno, ako vyznieva jemný tón Jackiwových huslí pri spolupráci s iným dirigentom a orchestrom, ale tu vyznel ako dialóg plný porozumenie medzi Valčuhom a sólistom, pričom orchestrálna masa sa kongeniálne prispôsobila poetickej koncepcii huslistu. Tri časti Mendelssohnovho koncertu, vrátane kadencie v l. časti, prikovali poslucháčov bezchybou virtuozitou, ale zvlášť zvukom jemne znejúcich ušľachtilých talianskych huslí, ktoré aj v dramatickejších pasážach l. časti koncertu viedli kultivovaný dialóg s orchestrom. Druhá časť diela – Andante – bola piesňou o čírej a nehmotnej láske. Záverečné Allegro molto vivace zaznelo síce v rondovom tempe, resp. dynamickejších rytmických návratoch, ale opäť s poetikou jemnosti, ktorej sólista verí a je ňou priam posadnutý. Je to typ umelca, ktorý je vedený jednak zvukom svojho starodávneho nástroja, ale aj povahou vlastného emotívneho sveta. Prednes Jackiwa pripomínal čírosťou, jasnosťou hudobnej poézie Mendelssohnove klavírne Piesne bez slov. Zážitkom bolo pritom sledovať Juraja Valčuhu, ktorý počas celého koncertu pozorne komunikoval s huslistom i s celým orchestrom. Zvlášť jeho ľavá ruka a každý jej prst popúšťali a priťahovali dynamickú uzdu orchestra tak, aby bol huslista v popredí – napriek jemnosti jeho hry, pričom vyznela celá hudobná krása známeho, no vždy lahodného romantického husľového koncertu.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Stefan Jackiw, Philharmonia Orchestra London, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Stefan Jackiw, Philharmonia Orchestra London,
foto: Ján Lukáš

Počas okupácie Ruska nacistickými vojskami napísal Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič nielen Symfóniu č. 7 C dur, op. 60 „Leningradskú“ (1942), ale o rok neskôr aj tragickú Symfóniu č. 87 c mol, op. 65. Ak tónina C dur v Leningradskej vyjadruje, napriek utrpeniu vyhladovaného a bojujúceho veľkomesta na Neve, predsa len akúsi záverečnú vieru a nádej vo víťazstvo, c molový charakter Symfónie č. 8 „Stalingradskej“ je spomienkou na hrôzy ruského človeka počas pol roka trvajúcej prelomovej bitky na juhozápadnom ruskom fronte.

Pri Stalingrade sa sovietskej armáde totiž podarilo prvý raz od začiatku vojny zásadne poraziť zoskupenie nepriateľských síl a pripraviť sa do protiútoku. Ale stálo to doslova milióny ľudských životov. Spojencom Rusov nebola len krutá ruská zima, ale aj sústredené nasadenie všetkých síl ruskej armády i trpiaceho zázemia s výrobou zbraní, s minimálnymi prídelmi jedla a mnohorakým ďalším utrpením. Straty nacistických jednotiek a ich spojencov boli hrozivé: vyše 800.000 ľudí – Nemcov, Rumunov, Talianov a Maďarov bolo zabitých, zranených, alebo nezvestných. Do zajatia padlo približne 90.000 nemeckých vojakov, z nich sa do roku 1956 vrátilo do Nemecka cca 6000.

Ruskí vojaci počas bitky o Stalingrad, foto: internet

Ruskí vojaci počas bitky o Stalingrad,
foto: internet

Sovieti nikdy nezverejnili svoje presné straty, odhadujú sa však – u vojska – na milión 130 000 a spolu s civilnými stratami je to okolo dvoch miliónov! Je to jeden menší národ. Strašné, čo len pomyslieť.

Šostakovič vyše hodinu trvajúcu 8. symfóniu, plnú hrôzy z vojnového besnenia a jeho dopadov v zázemí, napísal v lete 1943 v tzv. Dome skladateľov v Ivanove. Nedávno v slovenčine vydaný román Juliana BarnesaŠum času“, opisuje Šostakovičov život v tomto tzv. Dome skladateľov takto:

Roky prečkali Šostakovič, jeho žena a dve deti na bývalom statku v Ivanove, kde sa z Hydinárskej kolektívnej farmy číslo 69 stal ad hoc Domov skladateľov. Tu zložil svoju 8. symfóniu – na stole, pozostávajúcom z kusa dosky, pripevnenej klincami na časť steny kurníka. Dokázal stále tvoriť, bez ohľadu na zmätok a nepohodlie okolo. Bola to jeho spása. Jediné, čo mu prekážalo, bol hysterický brechot psov, ktorý ho vytŕhal z komponovania“.

Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič (1906 – 1975)

Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič
(1906 – 1975)

Päť častí symfónie, ktorá sa hráva málo, možno preto, že všetko s prívlastkom „stalingradské“ nesie meno diktátora, no určite skôr preto, že 8. symfónia je interpretačne nesmierne náročné, hutné, obrovské orchestrálne dielo, ktoré je aj poslucháčsky ťažké a beznádejné, plné zvukových atakov a v závere tichých pomníkov ľudským obetiam. Podľa vyjadrenia skladateľa sú postavené nielen tým, čo padli pri Stalingrade, ale aj tisíckam bezmenných obetí predvojnového stalinského teroru. Šostakovič o tom napokon vypovedal vo svojich pamätiach, spísaných S. Volkovom:

Väčšina mojich symfónií sú náhrobné kamene. Príliš veľa krajanov zahynulo na neznámych miestach. Nikto nevie, kde sú pochovaní, ani ich rodiny to nevedia. Kde postaviť pomník Mejerchoľdovi? Kde maršalovi Tuchačevskému, popravenému počas diktatúry? Môžu mať však hudobný pomník. Rád by som napísal skladbu za každého, kto zahynul. Preto im venujem celú svoju hudbu.“

1. časť symfónie – Adagio vyjadruje nielen elégiu, ale zakrátko aj neutíchajúci boj v neustálom gradovaní hlavnej témy – až do Allegro non troppo, resp. utíšenie v zrkadlovom návrate k pianissimu. Zato 2. časť – Allegretto – je quasi Totentanz, Dance macabre či Dies irae z rekviem. Hrôzu tejto časti podčiarkujú ostré tóny pikoly. 3. časť – Allegro non troppo je toccatovo spracovaná hudba, zverená najmä sláčikovej sekcii, nad ktorou zaznie kvílenie drevených nástrojov, fanfáry trúbok a zakrátko nástup celej sekcie bicích, s ostrým zvukom činel. Je to pochod smrti, pred ktorou nemožno uniknúť. Zvuková masa bicích a plechov všetko vygraduje do ad absurdum fortissima – aby vzápätí prešla do smútočného náreku. 4. časť – Largo – je passacaglia v ťaživom zvuku kontrabasov, akoby znel zmrazený smútok, ktorý občas naruší ostrý tón dychov a akcent sláčikov. 5. časť nasleduje bez prestávky – attaca. Začína s nástupom fagotov, v ktorých sa odvíja hlavná téma. Symfónia ústi vo finále do tichých dynamických hladín, vnútorného zmieru, do akéhosi zadumania.

Dirigent Jevgenij Mravinský dielo premiéroval ešte počas vojny – 4. novembra 1943 v Moskve. Po vojne bola 8. symfónia, harmonicky novátorská, hutná, plná vnútornej, dopredu sa ženúcej dynamiky a ostrých zvukových atakov, vyhlásená za „formalistické“ dielo a desať rokov ju zakázali hrať.

8. symfóniu, tak ako všetky symfonické diela Dmitrija D. Šostakoviča, realizoval u nás na koncertoch a nahral na LP v bývalom OPUSe bývalý šéfdirigent Slovenskej filharmónie prof. Ladislav Slovák, istý čas žiak šéfa Leningradskej filharmónie, Jevgenija Mravinského, ktorému je 8. symfónia i dedikovaná. Určite by bolo záslužné súbor symfónií v podaní SF a Ladislava Slováka, ako aj ďalších zúčastnených, vydať na CD. Sú totiž nielen svedectvom istej doby a diela veľkého ruského skladateľa, ale aj portrétom významného slovenského dirigenta, na ktorého pomaly zabúdame – ako na všetko, čo tvorí našu históriu. Ale, napokon (nie nakoniec), sú najmä zvukovým obrazom dávnejšej Slovenskej filharmónie.

Ak sa ešte vrátim ku koncertu, treba sa predovšetkým pokloniť umeniu dirigenta Juraja Valčuhu. Dirigoval a naštudoval obe skladby s veľkou vnútornou angažovansťou a bezproblémovým „preladením“ z jedného do druhého štýlu, obdobia či nálady. Stalingradskú symfóniu predniesol s londýnskym orchestrom s takým pátosom a nástrojovými efektmi, že vyvolal doslova búrku v duši, ušiach a všetkých vnemoch poslucháčov. Veľkosť tohto diela bola podčiarknutá vynikajúcim stmelením rozšíreného Philhamonia Orchestra London. Dirigenta nemožno hodnotiť iba jeho fyzickou námahou (hoci tu bola mimoriadna!), alebo gesticko-mimickými efektmi a fyzickým „cvičením“ na dirigentskom pulte, hoci i to dokáže nejedného diváka zburcovať. V prípade Valčuhu je obdivuhodná vnútorná sila, s ktorou vie „nabudiť“ hráčov a nájsť v každej téme a nástupe kontrasty, ktoré následne dokáže uviesť do zvukovej absurdity či kontrastu, v súlade s partitúrou, ktorú má dokonale preštudovanú. Jeho pokyny hráčom sú presné, dynamické, vyrátané na sekundu, pokyny pravou i ľavou rukou vyjadrujú nástupy i dynamické kreovanie každej témy a nástrojov.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Juraj Valčuha, Philharmonia Orchestra London, foto: Ján Lukáš

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Juraj Valčuha, Philharmonia Orchestra London,
foto: Ján Lukáš

Vo vyše hodinovej produkcii tohto Šostakovičovho diela sme takmer nedýchali, tak nás zaujalo hudobné prúdenie a hrozivé obrazy hudobne pretlmočenej vojny či odvrátenej strany človeka. I kontrast dvoch častí koncertu bol dôkazom dirigentovho muzikantského chápania jedného i druhého štýlu, pričom poslucháč cítil, že pred ním riadil obrovský mechanizmus ľudských talentov skutočný vládca – hudobný maliar veľkých plôch. Zážitok z londýnskeho orchestra i celého koncertu patrí k nezabudnuteľným chvíľam Bratislavských hudobných slávností.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu BHS 25. novembra 2016

o programe 52. ročníka BHS sme písali TU…

www.bhsfestival.sk

Bratislavské hudobné slávnosti 2016
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
25. novembra 2016

Philharmonia Orchestra London
Juraj Valčuha – dirigent
Stefan Jackiw – husle

program koncertu

Felix Mendelssohn Bartholdy – Koncert pre husle a orchester e mol, op. 64
Dmitrij Šostakovič – Symfónia č. 8 c mol, op. 65, Stalingrad

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár