Fragmenty z Konvergencií

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie patrí na Slovensku k očakávaným stáliciam koncertného života. Jeho sedemnásty ročník ponúkol v Bratislave 18. – 25. septembra 2016 v rôznych hudobných i spoločenských priestoroch sedem večerov s komornou hudbou.

Samotné slovo „konvergencie“ znamená zbližovanie. Tak to bolo aj na tohtoročnom festivale pod rovnakým názvom – v snahe o priblíženie hudby rôznym záujmovým skupinám (od klasiky po modernu, od hudby pre deti až po štylizované tango, od prezentácie fenomenálnych huslistov po nástrojovú pestrosť i vokálne prekvapenia, od jubilujúcich slovenských skladateľov po Šostakoviča). Osou tohtoročných Konvergencií bol predsa len Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič, ruský hudobný skladateľ (25. 9. 1906 Petrohrad – 9. 8. 1975 Moskva) a pripomenutie 110. výročia jeho narodenia. Bez diskusie je to najvýznamnejší ruský skladateľ svojej generácie a jeden z najväčších svetových symfonikov 20. storočia. Nie náhodou je na prvej strane letáčiku Konvergencií uverejnená jeho myšlienka:

Kto chce počuť, počuje – všetko som vyjadril hudbou“.

Hoci (zvlášť po r. 1989) vyšli mnohé muzikologické a monografické diela o osobnosti, živote a hudbe Šostakoviča, jedinou pravdou o tomto umelcovi a jeho odkaze je zrejme vyššie uvedená myšlienka: „Všetko som vyjadril hudbou“.

Konvergencie 2016, Milan Paľa, Marián Svetlík, Peter Biely, Jozef Lupták, foto: Peter Drežík

Konvergencie 2016,
Milan Paľa, Marián Svetlík, Peter Biely, Jozef Lupták,
foto: Peter Drežík

Symfonická hudba Šostakoviča logicky nezaznela na komornom festivale, akým sú Konvergencie, no niektoré z jeho komorných skladieb, mali na viacerých večeroch výnimočných interpretov. Vybrala som aspoň koncert 24. 9., s interpretáciou Šostakovičových Dvoch skladieb pre sláčikové kvarteto (z r. 1931), ktoré predniesol súbor výnimočne „osvietených“ hráčov: Milan Paľa (1. husle), Marián Svetlík (2. husle), Peter Biely (viola) a Jozef Lupták (violončelo). V dvoch pomerne krátkych skladbách zo Šostakovičovej mladosti zaznela zrelá genialita skladateľa. Prvá skladba: Elégia bola najintímnejším vyznaním duševnej krehkosti, poézie a lyriky, aké možno počuť prostredníctvom hudby. Vyznanie – či modlitba veriaceho (alebo neveriaceho?), každopádne iskrou Božou zapáleného skladateľa. Druhá skladba – Polka – bola zasa pizzicatovou burleskou, chvíľami prechádzajúcou do diabolského tempa. Dve odlišné tváre Šostakoviča, navonok introverta s úzko zovretými perami, no vo vnútri človeka zasiahnutého všetkými škálami emócií doplnilo sarkastické operné dielko:

Antiformalističeskij rajok

Nedávno sme ho videli a počuli v interpretácii Národného divadla Praha (na Medzinárodnom divadelnom festivale Eurokontext.sk). Táto kantáta či komorná operná satira (ako ju kto nazve) zaznela na Konvergenciách ešte raz. Tentokrát v podaní basistu Petra Mikuláša, klaviristu Jevgenija Iršaia a speváckeho zboru Echo pod vedením a v naštudovaní zbormajstra Ondreja Šaraya.

D. Šostakovič: Antiformalističeskij rajok, Konvergencie 2016, Peter Mikuláš, foto: Peter Drežík

D. Šostakovič: Antiformalističeskij rajok, Konvergencie 2016,
Peter Mikuláš,
foto: Peter Drežík

Antiformalističeskíj rajok (voľne preložené ako „Antiformalistický raj“, v ruštine aj vo význame „jarmok“) bol kontrastom dvoch mladistvých skladieb pre kvarteto. ND Praha v Novej budove SND predviedlo túto opernú persifláž výstižne inscenovanú v réžii Slovenky Slávky Daubnerovej. Bratislavské uvedenie na Konvergenciách bolo na malom priestore Moyzesovej sály – iba v jemne štylizovanom, viac koncertnom predvedení. Opera na zastrelenie – tak nazvali dielo priatelia Šostakoviča, ktorým operu v súkromí, tajne prehrával. Písal ju od r. 1948 do zásuvky, pod vplyvom neúprosných kritík, ktoré sa zosypali na z vedenia strany jeho „formalistickú hudbu“. Obsahom diela je školenie skladateľov, hudobných teoretikov a kritikov v moskovskom Paláci kultúry. Hlavným predstaviteľom je Tichon Chrenikov, generálny tajomník Zväzu sovietskych skladateľov, menovaný do funkcie priamo J. V. Stalinom, reálna osoba, ktorú poznáme z dejín sovietskej hudby. Zdanlivo žoviálny, postavou skôr obezný pánko, v reále človek, ktorý tragicky zatriasol mnohými osudmi ruských umelcov. Ten v Šostakovičovom diele vyslovuje (tu vlastne spieva) hlavné antiformalistické formulky, ktoré po ňom poslušne opakujú v hudobne deformovanej forme verní – či vyplašení – súčasníci. Ako súčasť vtedajšej hudby zaznieva dokonca karikovaná, Stalinom obľúbená Suliko i doposiaľ Alexandrovovcami šírená Kalinka… Antiformalistický jarmok (sotva to bol pre umelcov „raj“ na zemi!) je zúfalým výsmechom skladateľa spoločnosti, ktorá r. 1948 opäť spravila v bývalom ZSSR „poriadok vo vede a kultúre“, obviniac najnadanejšie osobnosti hudby – Šostakoviča, Prokofieva a Chačaturiana – z „protiľudového umenia“.

D. Šostakovič: Antiformalističeskij rajok, Konvergencie 2016, Peter Mikuláš, foto: Peter Drežík

D. Šostakovič: Antiformalističeskij rajok, Konvergencie 2016,
Peter Mikuláš,
foto: Peter Drežík

Zbor Echo (ako Hudobní pracovníci a pracovníčky), klavirista J. Iršai (zastupujúci uplašeného skladateľa), mali na sebe pionierske šatky, Peter Mikuláš (ako Predsedajúci – sám veľký Tichon Chrenikov) striedal stalinskú čiapku s vojenskou prilbou… Kormidelníkom deja bol umelecky variabilný, na interpretácii partu Chrenikova sa zabávajúci skvelý basista Peter Mikuláš (možno si aj on niečo pamätá z „oných“ čias reálneho socializmu) – v štvorúlohe: ako Predsedajúci, potom ako hudobný kritik Jedničkin, muzikológ Dvojkin a teoretik Trojkin, vyzývajúci k písaniu hudby á la Glinka, Čajkovskij a Rimskij-Korsakov. Opera sa končí výzvou veľkého vodcu: „Buďte bdelí, nech sa strachom trasú naši nepriatelia, aby sme ich navždy vykorenili“. Peter Mikuláš ide teda z „javiska“ pomedzi obecenstvo odhodlaným krokom a s vojenskou prilbou, ktorú však v istej chvíli zmení na klobúk žobrajúceho umelca. Veď aj u nás sú hudobníci len v takejto pozícii, či nie?

D. Šostakovič: Antiformalističeskij rajok, Konvergencie 2016, Peter Mikuláš, Spevácky zbor ECHO, foto: Peter Drežík

D. Šostakovič: Antiformalističeskij rajok, Konvergencie 2016,
Peter Mikuláš, Spevácky zbor ECHO,
foto: Peter Drežík

Po lyrikovi sa Šostakovič teda predstavil ako satirik, ktorý mal – údajne – doma vždy pripravený kufrík do gulagu. „Rajok“ je nielen operná fraška, ale aj výzva na nezabúdanie. Vďaka interpretom: skladateľovi vo funkcii klaviristu – Jevgenijovi Iršaiovi, ale aj mladému, dobre vyladenému, satiru chápajúcemu zboru Echo a zvlášť Petrovi Mikulášovi.

Slovenský zošit

Popredný sólista Opery SND a koncertný umelec Peter Mikuláš uviedol 24. 9. aj slovenskú (či svetovú…) premiéru nového piesňového cyklu Jevgenija Markoviča Iršaia: Slovenský zošit – s klavírnym sprievodom autora. Paradoxom je, že petrohradský rodák (nar. 1951) J. Iršai, žijúci a tvoriaci na Slovensku, profesor kompozície na VŠMU, je o. i. autorom vokálno-orchestrálneho Proglasu, zhudobnenej najväčšej literárnej pamiatky starých Slovanov či skladieb, v ktorých vyznáva lásku k Slovensku. Tentokrát J. Iršai zhudobnil verše jedného z najväčších básnikov slovenskej moderny – Ivana Krasku, vlastným menom Jána Bottu (12. 7 1876, Lukovištia – 3. 3. 1958, Bratislava). Cyklus desiatich piesní na básne Krasku je predelený štyrmi klavírnymi Interlúdiami – „chorálovými variáciami na jednu tému“ (bulletin), ktoré vyústia v záverečnú, nádhernú Modlitbu. Tá má priam pravoslávny charakter, nehovoriac o hlbokej duchovnosti, ktorú krásne podčiarkol i sólista.

J. Iršai: Slovenský zošit, Konvergencie 2016, Jevgenij Iršai, Peter Mikulás, foto: Peter Drežík

J. Iršai: Slovenský zošit, Konvergencie 2016,
Jevgenij Iršai, Peter Mikulás,
foto: Peter Drežík

Ak Šostakovičova miniopera bola na koncerte poslucháčom k dispozícii v  preklade, texty Kraskových zhudobnených básní, žiaľ, nie. A tak mnohé obsahové zážitky boli odkázané na domýšľanie – alebo kúpu nového CD, ktoré s dielom Iršaia Slovenský zošit a interpretáciou Petra Mikuláša na koncerte aj uviedli do života. Ľudský hlas vo vokálnej produkcii mnohé slová výrazovo tvaruje, čím niektoré hlásky neutralizuje, znejasňuje. Nuž, čiastočným vodidlom obsahu boli názvy básní a často – pri spravodlivosti – i jasné verše.

Celkovo je hudba J. Iršaia v Slovenskom zošite komponovaná v jemne rozšírenej tonalite. Melodika vychádza jednak z deklamácie veršov, ale najmä z obsahu a nálady básní. Spevná línia je poslucháčsky čitateľná, klavírny sprievod dokresľuje náladu – iba niekedy je v kontrapozícii. Zvláštnu funkciu majú štyri klavírne Interludia. Náladovo ústia do záverečnej Modlitby. Sú akoby hudobným pásom, na ktorý skladateľ vešia jednotlivé piesňové perly, ústiace do finálnej, desiatej piesne. Hudba je úchvatná najmä vystihnutím nálady Kraskovho žiaľneho, trochu sentimentálneho, najmä baladického obsahu, ktorý je zrejme blízky aj rozjímavému duchu Iršaia, nehovoriac o hlbokom vnútre Petra Mikuláša. Sympatické na skladateľovi je poznanie speváckych možností sólistu, bez prekračovania jeho tónového rozsahu, hoci niekedy trochu nadužíva farebnosť hĺbok jeho sonórneho basu.

Po l. Interludiu nasleduje do smútku zahalený Chladný dáždik, vzápätí hrdinsky tváriaca sa pieseň Hej, v tej mojej mladej hrudi, ktorá má v podtexte skrytý tragický motív. Po II. Inteludiu nasleduje pieseň s neustále sa opakujúcim slovom Keby, keby – s virtuóznym klavírnym podtextom. Balada už názvom napovedá, že je zahalená do jemnosti a smútku, nakoniec však vygradovaná do vypätej vášne, z ktorej opäť klesá do beznádeje. Vzrušene – s perlivým klavírnym sprievodom zaznela pieseň Srdce moje („Kam sa náhliš, srdce moje?“). Interludium III. otvára skladateľom preferovaný smútok v piesni Iba pripomínať – o liste bez adresy, pričom rovnomerný rytmus sprievodu klavíra akoby podčiarkoval rezignáciu hrdinu. Nepozriem viac v tvoje oči  je vzrušením i urážkou v jednom básnicko-hudobnom napojení. Peter Mikuláš to stvárnil ako skvostné dramatické dielo. IV. klavírne Interludium uvádza poslednú trojicu piesní: Bola jedna mladá pani – hudobnú báseň rozprávačského charakteru, podporenú rytmizovaným sprievodom. Jednu len jedinú – je túžobným spevom horúceho srdca. O Modlitbe s jej introvertným, priam sakrálnym charakterom, som už písala. Akoby sa práve v tejto piesni umocňovali verše z geniálnej Kraskovej básne „Nox et solitudo“: „Ó, Bože úbohých a ponížených/kým príde veľké mlčanie/modlitbu moju smutnú milosrdne príjmi“.

Krst CD J. Iršai: Slovenský zošit, Konvergencie 2016, Jozef Lupták, Peter Mikulás, Jevgenij Iršai, foto: Peter Drežík

Krst CD J. Iršai: Slovenský zošit, Konvergencie 2016,
Jozef Lupták, Peter Mikulás, Jevgenij Iršai,
foto: Peter Drežík

Petrohradský a už aj slovenský poeta hudobnej partitúry Jevgenij Iršai a Peter Mikuláš – basista operných drám i bezkonkurenčný sólista oratoriálnych, omšových opusov a piesňových cyklov, nahliadli v Slovenskom zošite (z r. 2015) do duše veľkého slovenského básnika – až na osobnosť E. Suchoňa – nepovšimnutého našimi skladateľmi… Pritom Kraskove básne znejú stále rovnako silným žiaľom, vášňou, nehou, odmietaním, pokorou bytia i umierania, všednosťou a zázrakmi ľudského života. Slovenský zošit je silné vokálne dielo, prýštiace z večných tém človeka. Právom sa koncert dvoch ruských skladateľov, hoci vzdialených polstoročím, volal MOC A SAMOTA.

Les Années FollesBláznivé roky

To bol názov koncertu pred Šostakovičovým a Iršaiovým večerom. Prosto: dva koncerty za sebouv jeden večer (24. 9.) Bol to recitál rovnako fenomenálneho holandsko-anglického huslistu Daniela Rowlanda a rovnocennej, ba niekedy ešte obdivuhodnejšej ukrajinskej klaviristky, žijúcej v Paríži: Nataši Kudritskej (píše si Kudritskaya). Bláznivé roky si umelci vzali z pomenovania doby z prelomu 20. storočia a nasledujúcich dvoch desaťročí, kedy žil Paríž „drzým životom“ objavovania nových hudobných (maliarskych…. et cetera) smerov. Bol to aj čas Erika Satieho (1866 – 1925), u nás kompozične málo známeho  predchodcu impresionizmu, neoklasicizmu, konceptuálneho umenia a ambientnej (neurčitej, zatienenej) hudby. S D. Milhaudom experimentoval s hudbou, nazývanou „furniture musique“, čím mienil zvuky pozadia či prostredia. Skladal hudbu tak, aby bola počúvaná napríklad z rôznych uhlov a pod. Mnoho jeho skladieb bolo inšpirovaných aj stredovekou architektúrou (!) a mysticizmom. Z diela E. Satieho, tohto mondénneho bohéma Paríža, zazneli tri husľové ukážky v podaní famóznych interpretov, pre ktorých akoby neexistovali prekážky virtuózneho charakteru. Naraša Kudritská zahrala navyše jednu Satieho klavírnu kompozíciu, akoby ponorenú do rozhorúčeného tepla letného dňa, z ktorého sa nedá vymaniť. Zvláštne dielo! Nasledovala Sonáta pre husle a klavír od Maurice Ravela – s tromi časťami: od neobyčajnej hudobnej nehy, cez štylizáciu melodiky i rytmov blues, s ktorými huslista i klaviristka prešli do zložitých rytmických štruktúr, aby dielo ukončili typickým Perpetuum mobile – samozrejme s témou, udanou Ravelom. Huslista sa s klavírnou partnerkou prezentoval aj nekonečne dlhou skladbou Georgesa Enescu (Impressions d´enfance, op. 28), v ktorej bolo počuť jemné hudobné variácie rumunského folklóru, ale aj zvuky prírody  – no prím mali virtuózne krkolomné pasáže huslí. Ku každému autorovi Daniel Rowland hovoril dlhší výklad v angličtine (ktovie, koľko percent poslucháčov ho rozumelo?) – nezapierajúc tak pedagóga na významnej Royal College of Music v Londýne a zvlášť sebavedomého umelca mladej generácie, ktorý už hral azda vo všetkých významných sálach sveta. Ale treba uznať, že už dávno nezaznel v Bratislave taký nádherný, čistý, prierazný, jasný tón huslí, aké vyčaril zo svojho starobylého slávneho nástroja Daniel Rowland (z dielne cremonského majstra Lorenza Stononiho z r. 1776). Majstrovské husle i hráč.

Les années folles, Konvergencie 2016, Daniel Rowland, foto: Peter Drežík

Les années folles, Konvergencie 2016,
Daniel Rowland,
foto: Peter Drežík

Les années folles, Konvergencie 2016, Daniel Rowland, Nataša Kudritskaya, foto: Peter Drežík

Les années folles, Konvergencie 2016,
Daniel Rowland, Nataša Kudritskaya,
foto: Peter Drežík

A predsa najsilnejší dojem z koncertu – vďaka brilantnosti diela a priam mužskému úderu v akordických pasážach zanechala obdivuhodná ukrajinská klaviristka, ktorá spolu s Rowlandom doslova odpálila husľovo-klavírnu verziu suity George Gershwina z Porgy a Bess – ovšem v brilantnom aranžmáne huslistu Jaschu Heifetza. Chvíľami som mala dojem, že nielen huslista, ale zvlášť útla klaviristka vyletia do stropu Mozesovej sály – s takým zanietením a absolútnosťou oddanosťou hrali. Nepoznám ani jedného klaviristu, ktorý by predviedol na našich pódiách tak brutálnu, pritom presvedčivú mužnú silu, ako azda štyridsaťkilová Ukrajinka a naturalizovaná Parížanka, pramálo dbajúca na vzhľad uhladenej dámy. Jej životom je v prvom rade hudba a to, čo povedal Erik Satie:

„S klavírom je to tak, ako s peniazmi: potešenie z nich má len ten, kto sa ich dotýka.“

Les années folles, Konvergencie 2016, Nataša Kudritskaya, foto: Peter Drežík

Les années folles, Konvergencie 2016,
Nataša Kudritskaya,
foto: Peter Drežík

Zjavenie, Konvergencie 2016, foto: Jarmila Uhlíková

Zjavenie, Konvergencie 2016,
foto: Jarmila Uhlíková

Zjavenie?

Nuž, aspoň toľko z Konvergencií, keď ma už nezaujal úvodný koncert pod nadneseným názvom Zjavenie (18. 9.) – s málo výraznou sólistkou (útly, málo prierazný tón) holandskou huslistkou Isabelle van Keulen Schubertovej Husľovej sonáte A dur Op. 162 D 547 (zato s vynikajúcou klaviristkou Norou Škutovou-Skuta!), či následná performatívna, priznám sa, že pózersky pôsobiaca skladba Wolfganga Ríhma: Am Horizont. Ešteže interpretačne štýlovo a interpretačne vybrúsene vyznelo po prestávke Schubertovo Okteto F dur op. 166 D 803, v ktorom opäť hrala – no už majstrovsky 1. husle spomínaná (pre komornú hru ako stvorená) holandská huslistka + ďalší výborní  siedmi slovenskí interpreti.

Autor: Terézia Ursýnová

o programe festivalu Konvergencie sme písali TU…

www.konvergencie.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár