Franco Zeffirelli – režisér mojej mladosti

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V sobotu 15. júna t.r. náš svet navždy opustil významný taliansky operný a filmový režisér Franco Zeffirelli, s ktorým odišla jedna veľká éra operného divadla.

Po prvý raz som sa stretol s menom Franca Zeffirelliho v lete 1962, keď v Bratislave hosťovalo slávne londýnske divadlo Old Vick so Shakespearovou tragédiou Romeo a Júlia. Réžiou u nás dovtedy nie príliš známeho Taliana boli všetci nadšení, iba Ján Rozner v Kultúrnom živote napísal, že to bolo príliš naturalistické. Režisér sa v predtým a aj v tom čase viac venoval činohernej scénografii a réžii, najprv po boku svojho „učiteľa“ Luchina Viscontiho, neskôr samostatne. No po prvých operných pokusoch už v roku 1958 režíroval v Teatro alla Scala Verdiho Traviatu.

Franco Zeffirelli a Maria Callas v roku 1958,
zdroj: internet

S Viscontim ho spájal nielen široký rozptyl medzi činoherným a operným divadlom ale aj inklinácia v filmovej réžii. V štýle oboch sa stretal sklon k melodramatizmu (veď v Taliansku operu tradične označovali nielen ako dramma lirico ale aj ako melodramma) s dôslednou prácou s hercami, zmyslom pre výtvarnú krásu a hudobný cit. Vo svojich filmových počiatkoch (skvelých adaptáciách Shakespeara v Skrotení zlej ženy z roku 1967 a spomínanej tragédii veronských milencov z roku 1968) taktiež spolupracoval s Viscontiho a Felliniho obľúbeným skladateľom Ninom Rotom, ktorého melódia sprevádzajúca druhú zo spomínaných adaptácií, sa stala nesmrteľnou. Zato neskôr aj on podľahol čaru filmovej hudby Ennia Morriconeho (spomienkový film Čaj s Mussolinim, 1999).

V jednom sa však Zeffirelli s Viscontim zásadne rozchádzal. Milánsky aristokrat, potom slávneho rodu, bol ako väčšina talianskych intelektuálov v tom čas jasný ľavičiar, kým florentský rodák s ťažkým detstvom sa v dospelosti politicky dostal na opačný politický pól. Ako konzervatívec a katolík reagoval na presilu erotických talianskych filmov nakrúcaním príbehov z Biblie či poetického filmu o sv. Františkovi a dvakrát kandidoval do parlamentu na listine Berlusconiho strany Forza Italia.

Franco Zeffirelli pri filmovačke,
zdroj: internet

Aký však bol Zeffirelli ako operný režisér? Dôsledný realista, pre ktorého bolo alfou a omegou režijnej práce dôsledné rešpektovanie libreta opery. Uvediem to na dvoch príkladoch. Keď v Pucciniho Bohéme Musetta povie: „Niečo na okno dajte, nech svetlo ju tak neruší,“ nie je možné, aby v jeho réžii niektorí z bohémov záclonu nezatiahol. Alebo v prvom dejstve, keď Rudolf spieva, že tvár Mimi sa trbliece v mesačnom svite, Zeffirelli „povinne“ jej tvár osvetlí reflektorom.

Dôsledným realistom bol režisér aj v scénografii. Tie tucty predmetov bežnej potreby, o ktorých sa v Bohéme spieva, nájdeme tak v scénickom riešení bohémskej manzardy ako pred kaviarňou Momus. V treťom dejstve tejto opery (ktorá od roku 1963 v jeho réžii žije dodnes na mnohých svetových javiskách) kombinuje režisér realizmus s poéziou, ako sa môžeme o tom presvedčiť na zázname tejto inscenácie s geniálnou Mirellou Freni a Giannim Raimondim.

G. Puccini: Bohéma, Teatro alla Scala, réžia Franco Zeffirelli,
foto: Teatro alla Scala

Popri Bohéme jeho legendárnou opernou inscenáciou zostáva Tosca z londýnskej Covent Garden z roku 1964. Šťastím bolo, že v nej mohol pracovať s takými spievajúcimi hercami, ako boli Maria Callas a Tito Gobbi. Sopranistka síce vtedy vokálne už bola za svojím zenitom, (ak jej spev porovnáme s nahrávkou de Sabatu z roku 1953 s partnermi Gobbim a di Stefanom) ale hereckým a speváckym výrazom vytvorila geniálnu kreáciu. Je zaujímavé, aké osobité postavenie mala táto diva v živote troch veľkých „minoritných“ umelcov – Viscontiho, Bernsteina a Zeffirelliho.

Vo viedenskej inscenácii Bizetovej Carmen z roku 1978 Zeffirelli zaujal tak vrcholne realisticky prepracovanými masovými scénami i ako spolutvorca detailne prepracovaných a ozaj veristicky poňatých kreácií Placida Dominga a Jeleny Obrazcovej. Ruskú mezzosopranistku obsadil potom v roku 1982 aj do sfilmovanej verzie Cavallerie rusticany. Podarilo sa mu v nej vytvoriť dokonalú podobu sicílskej dedinky s malebným kostolíkom uprostred námestia a dramatickými výkonmi Obrazcovej, Dominga a Brusona (video na konci tohto článku).

F. Zeffirelli, P. Domingo a J. Obrazcová počas skúšky opery Sedliacka česť,
zdroj: internet

Ako sme však nedávno videli v banskobystrickej Štátnej opere, dnes sa réžia od veristického realizmu čoraz viac odkláňa. Tak aj režisérsky rukopis Franca Zeffirelliho sa od polovice osemdesiatych rokov pod vplyvom „režisérskeho divadla“ dostal do polohy menšinového prúdu v oblasti opernej réžie. A hoci som veľkým obdivovateľom tohto režiséra, musím sa priznať, že jeho inscenácia Traviaty, ktorú som videl vo Viedni začiatkom deväťdesiatych rokov (s Gruberovou a Krausom) má mimoriadne neoslovila. Zato som si zgustol na jeho inscenácii Toscy v Teatro Costanzi v Ríme (2008), ktorá sa od jeho starších inscenácií diela azda líšila len v tom, že v prvom dejstve sa v kostole Sant Andrea della Valle objavila v pozadí javiska skupina turistov s bedekrami.

Inscenácia nestratila nič so svojej pôsobivosti a môj zážitok z neho umocnila „klaňačka“ po prvom dejstve, kedy sa pred oponou objavil sám staručký maestro s paličkou v ruke a vyslúžil si dlhé ovácie. Osobitá záľuba režiséra v masových scénach a zmysel pre monumentalitu sa prejavila aj v tom, že bol častým režisérom produkcií vo veronskej Arene. Jeho Carmen, ktorú som tam videl v roku sa1984, sa hrala na festivale do roku 2016. V Arene di Vorona kde pracoval aj na svojej poslednej opernej inscenácii – Verdiho La traviate, ktorej premiéra je ohlásená na 21. júna t.r. Jej premiéry sa Zeffirelli nedožil.

Cecilia Gasdia a Franco Zeffirelli informovali vo februári 2019 o novej La traviate, ktorej premiéra sa má konať 21. júna 2019 vo veronskej Aréne.
foto: adnkronos.com

S Francom Zeffirellim odchádza jedna veľká éra operného divadla, ktorú vytvárali spolu s ním aj tí, čo ho na ceste do večnosti predišli – režiséri Jean Pierre Ponnelle, Giorgio Strehler, dirigenti Herbert von Karajan, Georges Pretre, Giuseppe Sinopoli, speváci Maria Callas, Renata Tebaldi, Giulietta Simionato, Giuseppe di Stefano Franco Corelli, Carlo Bergonzi, Alfredo Kraus, Piero Cappuccilli, Ettore Bastianini, Cornell mac Neil, Boris Christov a ďalší. Bola to krásna éra.

Autor: Vladimír Blaho

Prečítajte si tiež

video

Filmové spracovanie Mascagniho opery Sedliacka česť. V réžii Franca Zeffirelliho účinkujú Plácido Domingo, Jelena Obrazcova, Renato Bruson a ďalší.

Lucia Popp ako Musetta v Pucciniho Bohéme v Teatro alla Scala v réžii Franca Zeffirelliho.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár