Dnes je: nedeľa, 23. 9. 2018, meniny má: Zdenka, zajtra: Ľubor

Francúzsko-ruský večer v Redute

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dvojica abonentných koncertov Slovenskej filharmónie (7. a 8. apríla) ponúkla v rámci Symfonicko-vokálneho cyklu diela francúzskych (Ravel – Berlioz) a jedného ruského skladateľa (Čajkovskij). Konfrontácia dvoch rozdielnych romantických štýlov vyznela síce kompozične odlišne, ale súzvučne v patetickosti dvoch odlišných národných i spoločenských kultúr. Črtu onoho pátosu nevdojak podčiarkol aj dirigent koncertu Leoš Svárovský, ktorý svoj ohnivý temperament nijako nekrotil, ale hudobným naštudovaním (a efektným dirigentským gestom) ešte gradoval.

Na úvod večera (koncert 7. apríla) zaznela skladba Alborada del gracioso (skladba na oslavu nového dňa, brieždenia) od Maurice Ravela (1875 – 1937). Je to piata, zinštrumentovaná časť pôvodne klavírneho cyklu M. Ravela z r. 1904, nazvaného Mirroirs – Zrkadlá.

Ravel, ktorý sa narodil v južnom Francúzsku, mal matku baskického pôvodu, otec bol švajčiarskym vynálezcom a priemyselníkom. Z tohto odlišného genetického základu Ravelových rodičov azda pramení aj dvojdomosť skladateľa: Stravinskij ho nazýval „švajčiarskym hodinárom“, pre precíznosť inštrumentácie a dokonalosti kompozičného majstrovstva v cca 90. Ravelových skladbách. Na druhej strane – väčšina diel tohto francúzskeho majstra (právom i neprávom spájaného s impresionizmom Debussyho), je dokonalou zmesou uchovania formových tradícií francúzskej hudby, podvedome či vedome prepojených so španielskymi rytmami, náladami, temperamentom a inštrumentárom. To nemožno uprieť ani 5 – minútovej úvodnej skladbe koncertu: Alborada del gracioso zo spomínaného cyklu Zrkadlá, v ktorej sa ukrýva aj jemnosť vypracovania detailov, elegancia, francúzsky šarm a španielsky oheň. To adekvátne podčiarkla interpretácia Slovenskej filharmónie pod vedením Leoša Svárovského.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, Leoš Svárovský, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
Leoš Svárovský,
foto: Ján Lukáš

Majstrovská „chuťovka“ vnáša do poslucháčskeho vedomia očakávanie ďalších umeleckých chodov. Bola ním najprv štvorčasťová symfónia pre sólovú violu op. 16 – Harold v Taliansku od Hectora Berlioza (1803 – 1869). Myšlienku, skomponovať dielo pre violu a orchester, vnukol Berliozovi slávny husľový virtuóz Niccolò Paganini, ktorý vlastnil okrem majstrovských huslí aj violu zo Stradivariho dielne. Paganini bol tak očarený Berliozovou Fantastickou symfóniou, že vzápätí skladateľa oslovil, aby pre neho napísal dielo virtuózneho charakteru pre violu. Berlioz v Haroldovi v Taliansku, ako nazval symfóniu pre violu a orchester, začlenil violu integrálne do symfonického celku, čo bolo pre Paganiniho neakceptovateľné. A tak sa premiéra tejto, v poradí druhej Berliozovej symfónie zaobišla v novembri 1834 (v Paríži) bez slávneho virtuóza. V parte violy ho nahradil Chrétien Urhan. Paganini si dielo vypočul až na koncerte o štyri roky neskôr – v roku 1838. Pre zmenu bol dielom unesený, a tak Berliozovi dodatočne hystericky ďakoval.

Centrom Berliozovej inšpirácie bol v „symfónii pre violu a orchester“ romantický hrdina Harold z básne lorda Byrona. Berlioz však štylizuje do postavy Harolda sám seba, spomínajúc na svoje zážitky z cesty v Taliansku. Violové sólo predstavuje pre Berlioza typická “idée fixe”, tu vyjadrujúcu Harolda i skladateľa v jednom. Vo violovom sóle zaznieva centrálna hudobná myšlienka v rôznych variáciách. Viola je v tomto diele však obligátnym nástrojom, ktorý zamatovým tónom nedominuje nad orchestrom, ale skôr zvýrazňuje mäkkosť sláčikov a náladu štyroch poetický ladených častí: Harold na horách, Pochod pútnikov, Serenáda abruzzského pastiera a Orgie lúpežníkov. Neznamená to však, že violový part je nenáročný. V oblasti violovej literatúry je to jedno z najväčších a koncertných diel, ktoré preveruje kvalitu sólistu. Na koncerte hrala sólo česká violistka Jitka Hosprová, v súčasnosti popredná sólistka i členka významných kvartetových ensemblov. Berliozova violová symfónia pôsobí – oproti jeho Fantastickej – menej náladovo hystericky či zvukovo predimenzovane. Sólista poetizujúcu tendenciu ešte podporuje – ba vo štvrtej časti sa stáva priam štatistom orchestrálneho finále (čo vyvoláva až dojem „pokory“ pred hudobným zámerom skladateľa). Dej symfónie, okrem programových názvov, vyjadruje celkovú duševnú prázdnotu romantického hrdinu, jeho zúfalstvo z nedosiahnuteľných, no tušených duševných cieľov. Z hľadiska kompozičného dominuje symfónii silná emocionalita, s výraznými zmenami nálad v hudbe plus vynikajúca „berliozovská“ inštrumentácia. Jitke Hosprovej nemožno uprieť celkovú ušľachtilosť prejavu, tónovú kultúru, istotu v hre. Škoda, že sólový part violy hrala z nôt, čo pôsobilo trochu nezvyčajne. V závislosti od dirigentom nasadeného preexponovaného tempa vo štvrtej časti, pôsobil tu orchester menej kompaktne.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, Jitka Hosprová, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
Jitka Hosprová,
foto: Ján Lukáš

Čajkovskij tak, ako ho nepoznáme… Tak by sa dalo povedať o jeho Slávnostnom korunovačnom pochode, ktorý zaznel po prestávke v „ruskej časti“ koncertu. P. I. Čajkovskij (1840 – 1893) napísal toto krátke oslavné dielo na počesť korunovácie predposledného ruského cára Alexandra III. V tom istom roku 1893 (teda v roku svojho úmrtia!) skomponoval nielen Slávnostný pochod, ktorý nemá nič z ruskej duše a intonácie, iba ak veľkoleposť cárskej oslavy, ale aj Kantátu Moskva. Toto dielo zaznelo na koncerte Slovenskej filharmónie prvý raz, čo je dramaturgicky záslužné – a v prípade šesťčasťovej kantáty aj umelecký prínosné. Skladateľ v inšpirácii objednanej kantáty načrel jednak do nálady korunovačnej slávnosti, v jej rámci do ducha ruskej sakrálnej hudby, ktorá zvlášť silne rezonovala v sóle mezzosopránu a miešaného Slovenského filharmonického zboru. Ten bol pripravený na tradične vysokej úrovni hosťujúcou bieloruskou zborovou dirigentkou Olgou Mikhalevou (Michalevou), rodáčkou z Vitebska, ktorá však trvale pôsobí v Rakúsku (Universität Mozarteum Salzburg a i.), ba hosťuje aj v Paríži. Barytónove sólo malo čiastočne obsah z ruských dejín, preniknutých hudobnými inšpiráciami z pravoslávnej hudby.

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016, L. Svárovský, S. Tolstov, O. Mikhaleva, M. Šebestová, foto: Ján Lukáš

Koncert v Slovenskej filharmónii, 2016,
L. Svárovský, S. Tolstov, O. Mikhaleva, M. Šebestová,
foto: Ján Lukáš

Michal Vincent pripravil preklad textu kantáty v rusko-slovenskej paralelnej verzii, záslužne publikovanej v bulletine. Pôvodný text kantáty Moskvy od A. N. Majkova nie je básnické veľdielo, skôr mixážne poskladaný obraz z ruských dejín, s oslavou ruského „kniežaťa“, ktorý rozdupal chánov i pohanov, čo chceli pokoriť ruský národ. Rôzne prírodno-historické alúzie sa tu prelínajú s prosbou o Božiu milosť a múdrosť panovníka, s výzvou k jednote ruského národa. Zvlášť silné sú sakrálne časti kantáty. Dielo, okrem SFZ a Slovenskej filharmónie, pozdvihli k umeleckému účinku dvaja sólisti: mezzosopranistka Michaela Šebestová a barytonista Sergej Tolstov. Mladá speváčka od svojich začiatkov na opernom javisku v SND, Banskej Bystrici i v Košiciach, kde vytvorila viacero hlavných postáv, po účasti a úspechoch na vokálnych súťažiach, koncertoch (Japonsko, Praha), na festivale Zámocké hry zvolenské či Operalia 2015, vyrástla na zrelú umelkyňu s krásnym, vyrovnaným, mäkkým mezzosopránom, s ktorým bezchybne zaspievala dve sólové ariosa i záverečné oslavné finále so SFZ a SF. Michaelu Šebestovú by bolo treba prizvať aj do ďalších podobných sólových partov koncertného repertoáru. Skúsený Sergej Tolstov sa zasa ujal náročného partu barytónu, kde mal – okrem prirodzene posadených stredov – aj zákerné hlboké a vysoké (hraničné) tóny. Zaspieval ich bezchybne, podobne ako gradáciu nosného, veľkého hlasu v hutnom finále – všetko s jasnou artikuláciou mäkkej ruštiny.

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia písaná z koncertu 7. apríla 2016

www.filharmonia.sk

Ravel, Berlioz, Čajkovskij
koncert

Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Leoš Svárovský, dirigent
Olga Mikhaleva, zbormajsterka
Jitka Hosprová, viola
Michaela Šebestová, mezzosoprán (debut v SF)
Sergej Tolstov, barytón

Maurice Ravel, Alborada del gracioso
Hector Berlioz, Harold v Taliansku
Piotr Iljič Čajkovskij, Slávnostný korunovačný pochod
Kantáta Moskva

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár