Dnes je: sobota, 22. 9. 2018, meniny má: Móric, zajtra: Zdenka

František Balún: Vždy som šiel proti prúdu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Okrúhle sedemdesiatiny oslávi 13. septembra t.r. barytonista František Balún, operný spevák dobre známy najmä v Košiciach, ale nie len v nich. Niekoľko desaťročí bol sólistom košickej opery, istú dobu jej šéfoval a po zmene režimu sa začal angažovať aj v politike. Federálnej, ale neskôr najmä komunálnej. Pár dní pred jubileom sme sa stretli a František Balún v rozhovore okrem iného prezradil, ktorú svoju kariéru považuje za tú najdôležitejšiu.

Aké oslavy chystáte?

Skromné – predovšetkým budem oslavovať s rodinou a dobrými priateľmi. Nejde ani o oslavu, skôr o prejavenie vďaky Bohu a všetkým blízkym, že sa človek dožil istého veku. Prežil som rôzne  peripetie, neraz som bol na hranici života a smrti, no Pán Boh ma zakaždým vrátil. Mám však prečo sláviť a aj za čo ďakovať, za svoju rodinu, za dar hlasu a možnosť umelecky stvárniť množstvo veľkých operných postáv. Zvyknem v posledných rokoch hovoriť, že tú skutočne dôležitú kariéru robím až teraz – kariéru starého otca. Mám deväť vnúčat a sú už vo veku, kedy si ma budú pamätať. A byť správnym starým otcom v tom pravom zmysle slova je pre mňa tá najdôležitejšia výzva i kariéra. Nechcem bagatelizovať to, čo som dosiahol pred tým, no momentálne sa v tejto úlohe doslova vyžívam.

František Balún
foto: Archív ŠDKE

Budete oslavovať aj hudbou? Je stále prítomná vo vašom živote?

Samozrejme. Ale neplánujem ani žiaden ´jubilejný´ koncert, ani predstavenie. Teraz väčšinou spievam už len v kostoloch. Tam som začínal a tam vlastne aj končím. Zhruba päť rokov dozadu som mal to šťastie, že som spieval v Ríme v bazilike Santa Maria Maggiore a vtedy som si povedal – čo keby to bol aj záver ´veľkej´ kariéry…. A znova som bol vyslyšaný.

Aké teda boli vaše spevácke začiatky?

Hlas je božím darom! Hovorí sa tiež, že hlas sa dedí a v mojom prípade to platí. Zdedil som hlas po otcovi, ktorý mal krásny barytón. Ako vojak dostal ponuku ho rozvíjať v moravských dychovkách, no okolnosti mu nedovolili pokračovať. Hudba bola u nás doma prirodzenou súčasťou života a už od útleho detstva som ju mal rád. V Chminianskej Novej Vsi som mal kamaráta, ktorý hral v kostole na organe, ja som chodil spievať. Ďalej ma posunul jeden kňaz, ktorý bol v druhej polovici 60-tych rokov kaplánom v Prešove. Zlanáril ma do prešovského chrámového zboru a tam som dostal možnosť napredovať. Spev začal byť pre mňa skutočne veľmi dôležitý a chcel som v ňom pokračovať a najmä zlepšovať sa. Tak som sa prihlásil do jednej súťaže. Konala sa v Prešove, vo vtedajšej Hviezde a predsedom poroty bol Janko Šilan – vtedajší šéf spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Po súťaži mi ponúkol angažmán v spevohre prešovského divadla.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera ŠD Košice, 1980,
František Balún (Don Giovanni),
foto: Archív ŠDKE

Vyzerá to jednoducho…

Ale nebolo to tak. Celú mladosť ma počas bývalého režimu sprevádzali peripetie kvôli môjmu náboženskému presvedčeniu. Pamätám si však presne na moment, ako mi riaditeľ na základnej škole odmietol podpísať prihlášku na strednú školu. Kvôli náboženskému presvedčeniu… Mama mi vtedy povedala – ak ťa Pán Boh bude chcieť mať na nejakom mieste, dostaneš sa tam. Len treba vytrvať. Ten istý pán riaditeľ ma stretol po čase, keď som už v Košiciach začal žať úspechy ako sólista opery. Začal mi rozprávať, ako je hrdý na svojho žiaka…  Keď som bol angažovaný do prešovskej spevohry DJZ, rozhodol som sa študovať operný spev. Hlásil som sa na košické konzervatórium, no odmietli ma. Hlásil som sa i na konzervatórium v Žiline, no ani tam ma neprijali i napriek tomu, že som získal najviac bodov zo všetkých adeptov. Neprijali ma ani na konzervatórium v Bratislave, hoci paradoxne do zboru SND ma prijali… Dal som si teda prihlášku do Brna. Na konzervatórium a aj na JAMU. Prijali ma na obe školy a mohol som si vybrať. Lenže na JAMU bola povinnosť mať bydlisko v Brne, mne to však už okolnosti neumožňovali, tak som si vybral konzervatórium. Spravil som dobre, pretože tam som mal možnosť pracovať s vynikajúcim profesorom – Richardom Novákom. Šesťročné štúdium som ukončil za štyri roky.

Z prešovského divadla ste šli do zboru Opery SND a potom ste prišli do Košíc…

Keď som ukončil konzervatórium, bol som na konkurze na sólistu v Košiciach aj v Olomouci. Vzali ma aj tam, ale znovu to bola tá istá pesnička… Konkurz vyhral spevák, ktorý sa ho ani nezúčastnil, no nakoniec odmietol nastúpiť. Volali ma, aby som predsa len nastúpil do Olomouca, ale v Košiciach ma akceptovali aj vďaka vtedajšiemu šéfovi opery Zdenkovi Bílkovi, ktorý bol rovnakého presvedčenia ako ja.

G. Verdi: Rigoletto, Opera ŠD Košice, 1985,
František Balún (Rigoletto),
foto: Archív ŠDKE

Do košického divadla ste nastúpili, keď ste ešte nemali tridsať rokov a ostali tu až do odchodu do dôchodku. Bolo vám tu dobre?

Hovorí sa – a je to pravda – že divadlo je droga. Na jednej strane je to ťažká drina, doslova rehoľa. Vyžaduje si veľkú mieru osobnej disciplíny, na druhej strane ponúka pocit, ktorý vám po vydarenom predstavení, keď viete, že ste divákom ponúkli skvelý zážitok, nič nevynahradí. Isteže, nie každý deň je nedeľa a nie vždy sa všetko podarí tak, ako si človek želá, ale nezdary treba brať s pokorou. Mal som veľmi rád ten proces, keď som mohol pracovať na novej postave, dotvárať si jej charakteristiku. Keď sa mi napríklad podarilo do repertoáru presadiť Gershwinovu operu Porgy a Bess, prečítal som si román od Edwina DuBose Heywarda, ktorý bol predlohou pre vznik hry a neskôr opery. Tam ma zaujala jedna veta – Porgyho nikdy nikto nevidel usmiať sa. To mi pomohlo uchopiť vnútornú charakteristiku postavy. Podobne to bolo pri mnohých iných úlohách, ktoré som stvárnil.

Počas mnohých rokov v divadle ste si na javisku prežili rôzne osudy svojich postáv. Čo to s vami urobilo ako človekom?

Vraví sa, že herec do každej postavy vkladá kus seba. Myslím si, že to platí aj obrátene a chtiac-nechtiac vás ovplyvnia rôzne postavy, ktoré stvárňujete. Ani si to nemusíte uvedomovať. Napríklad spomeniem baróna Scarpiu z Pucciniho Toscy. Pamätám si, ako mi Táňa Paľovčíková – ktorá ešte ako študentka chodila na predstavenie opery Tosca – povedala, že sa ma bála, keď som prišiel na scénu v 1. dejstve. A to som pritom mal pocit, že som bol ešte málo agresívny a že postava Scarpiu si vyžaduje viac drsnosti, či prefíkanosti. Potom som nad tým začal uvažovať a snažil som sa zistiť, či som si čosi zo Scarpiu predsa len ´neprivlastnil…´ A pritom som za stvárnenie postavy Scarpiu získal prémiu Literárneho fondu. Ako barytón som stvárnil množstvo negatívnych postáv. Vždy som si dal predsavzatia, že musím minimalizovať vysielanie negatívnych signálov. Isteže – na javisku je to iné. Tam proste musíte negatívnu postavu uchopiť a stvárniť vierohodne. Či sa mi to darilo – nechám na posúdenie divákom… Veľmi rád som stvárňoval postavy, ktoré prechádzali vývojom, konverziou ako napríklad Nabucco, či Mr. Scrooge. Tie dramatické zmeny mi vyhovovali…

L. v. Beethoven: Fidelio,
František Balún (don Pizzaro),
foto: Archív ŠDKE

Splnili ste si na javisku všetky svoje spevácke sny, alebo vám ostali nejaké resty?

Sny sú preto sny, lebo sa všetky nesplnia. Spieval som však toho veľa, určite by mi nejeden spevák mohol závidieť. Mnoho z toho boli postavy, ktoré som mal naozaj rád, ale momentálne mi na um prišla jedna inscenácia, ktorú som spieval nie veľmi rád. Šlo o Čajkovského operu Eugen Onegin. Príčinou bola nekoncepčnosť režisérky i nováčikovská neskúsenosť dirigenta. Rovnako si pamätám na Verdiho Trubadúra, kde chcela režisérka, aby som áriu v druhom dejstve, v ktorej je gróf Luna sám sebou a otvorí si svoje srdce, spieval ako zurvalec. Pritom je to pravý opak – je to ária, v ktorej Luna prejaví svoju slabosť, svoje veľké city. Pýtal som sa režisérky, či je Luna takýmto už v tom momente, alebo až potom, keď zistí, že Leonoru nezíska. Bolo mi povedané, že debatovať budeme pri káve, ale teraz budeme pracovať. To sú chvíle, ktoré spevákovi nepomáhajú pri stvárnení postavy, to nie je tvorivý proces… Napriek tomu, šiel som vlastnou cestou a práve za túto úlohu som dostal prémiovú cenu od Literárneho fondu.

V súčasnosti sa veľa hovorí o takzvanej autorskej réžii, keď v podstate zámery režiséra sú nadradené samotnému libretu opery. Vás často vidieť v košickom divadle v hľadisku. Môžete porovnať, ako to bolo kedysi a ako to vidíte dnes?

Dnes sa veľmi často stretávame s inscenáciami opier, kde režiséri veľmi málo rešpektujú libreto a potom postavia inscenáciu na hlavu. Divák si kladie otázku – čo vlastne vidím, čo chcel režisér povedať? Takzvaná aktualizácia operného diela často inscenácii viac uškodí, než prospeje. Ďalšia vec, v minulosti režiséri podstatne viac pracovali s hercami. Spomeniem jeden príklad, ktorý sa mi stal s Braňom Kriškom, skvelým operným režisérom. Počas skúšky na inscenáciu Cikerovej opery Mr. Scrooge, som mu na scéne povedal, že toto a toto by som si predstavoval inak. Zahriakol ma, no na druhý deň si ma po skúške zavolal a povedal mi, nech mu vysvetlím, čo som tým myslel. Rozobrali sme si to a povedal mi, že to je dobré a že vždy, keď budem mať iný názor, mám mu to povedať. Výsledkom vzájomnej tvorivej spolupráce bola inscenácia, za ktorú mi bola udelená Výročná cena SLF. A najväčším ocenením stvárnenia Mr. Scrooga bolo vyjadrenie samotného skladateľa pána Jána Cikkera, že sa konečne dožil ideálneho stvárnenia Scrooga.

J. Cikker: Mister Scrooge, Opera ŠD Košice, 1984,
František Balún (Mister Scrooge),
foto: Archív ŠDKE

Nie je to tak dávno, čo ste spolupracovali pri tvorbe novej inscenácie Pucciniho Bohémy v Košickom divadle. V čom je rozdiel? Je menej peňazí, menej času, menej ľudí?

Peňazí na kultúru nebolo dosť nikdy! Podľa mňa zásadná vec je prítomnosť dramaturga. Ten musí vedieť, aký má divadlo k dispozícii ansámbel a čo tento ansámbel zvládne a čo nie. Môžeme pozvať pár hostí, to samozrejme. No vychádzať treba vždy v prvom rade z toho, čo máme takpovediac doma. Keď som začal v roku 1992 šéfovať košickej opere, dostal som do rúk súbor v dezolátnom stave. Nebolo ani ľudí, ani peňazí. Bolo treba zháňať sponzorov, no nebolo to jednoduché, pretože bohatí súkromníci prišli na scénu až o niekoľko rokov neskôr. Bol som napríklad kritizovaný za to, že som nešiel po vzore opery v Banskej Bystrici a neangažoval sólistov z Ukrajiny. Viete, aký to bol v tom čase byrokratický problém? Mal som ja vycestovať na konkurz alebo mali prísť sólisti na predspievanie sem? To znamenalo vybaviť množstvo povolení, rôzne víza a podobne. A to celé si vyžadovalo čas. Keď sa mi potom podarilo niekoľko sólistov angažovať, tak som bol kritizovaný za to, že mám v ansámbli cudzincov a nedokážem si poradiť s vlastnými zdrojmi. Pozrite sa, koľko je dnes medzi sólistami v košickom divadle ľudí či už zo zahraničia, alebo ako hostia. Ale veď to je v úplnom poriadku. Ako divák chcem počuť a vidieť kvalitné výkony a môže mi byť jedno, odkiaľ sólisti sú. Nehovoriac o tom, že po tom, ako sa otvorili hranice, je proste trend jasný. Kto bol konkurencieschopný, odišiel na západ. Z Bratislavy odišli muzikanti do zahraničia, z Košíc odišli do Bratislavy. A tu ostalo len torzo. S týmto okliešteným ansámblom pracovať, to bol vtedy skutočný kumšt. Veď ja som mal v tom čase problém dať ako tak dohromady orchester!

G. Puccini: Bohéma, Opera ŠD Košice, 2016,
Jaroslav Dvorský (Rodolfo), František Balún (Benoit), Marián Lukáč (Marcello),
foto: Joseph Marčinský

Deväťdesiate roky mnohí popisujú ako obdobie, kedy veci jednoducho nefungovali. To, čo bolo zabehnuté za minulého režimu, sa zmietlo zo stola, no nové princípy takmer nikto nedokázal uplatniť…

Áno, máte pravdu, ale to bolo tým, že za socializmu sme tu boli akoby vo väzení. Hranice hermeticky uzavreté, žiť ste mohli iba v povolenom uzavretom priestore. Už ani stereotypy nefungovali a nový model sa hľadal. Na nič nebolo peňazí… Mne pomohlo to, že som dva roky predtým, ako som začal šéfovať košickej opere, pôsobil ako poslanec v Slovenskej národnej rade. Mal som rôzne kontakty a tie som dokázal zužitkovať. Bolo to však mimoriadne stresujúce obdobie. Napriek tomu som presvedčený, že to stálo za to. Podarilo sa mi mnoho vecí. Dodnes chodí súbor s úspechom na festival do maďarskej Šoprone – tá spolupráca začala za môjho šéfovania. Ako prvý som vyviezol slovenský súbor do Paríža. Šli sme tam s Verdiho Nabuccom. Predali sme tam celú výpravu. Za tie peniaze sme potom doma urobili novú inscenáciu Nabucca a dve činoherné inscenácie… Podarilo sa mi vyviezť súbor na Festival sakrálneho umenia do Ríma, orchester chodil hrať do Španielska. Nebolo toho málo. Napríklad so súborom sme absolvovali množstvo predstavení v Nemecku a Rakúsku. Myslím, že sa mi podarilo spraviť veľa pozitívneho. Treba však povedať aj to, že v tom čase veľmi negatívne ovplyvnilo atmosféru v divadle spájanie košického a prešovského divadla. To bolo vyslovene nešťastné rozhodnutie, ktoré prišlo z hora a od stola, bez toho, aby ktosi poznal skutočné fungovanie oboch divadiel.

V rokoch 90-92 ste boli poslanom v Slovenskej národnej rade, neskôr ste sa významne angažovali v komunálnej politike. Kde sa vo vás nabrala potreba zapájať sa do verejného života?

Šiel som proti prúdu už v prešovskom divadle, rovnako aj v SND. Vždy som si povedal otvorene svoj názor a to sa nenosilo. Keď som v 90-tom roku nastúpil do SNR ako poslanec, nevedel som si predstaviť, že by som sa venoval naplno len politike a zanechal divadlo ako také. Nakoniec to nebolo treba, situácia priniesla ponuku šéfovať košickej opere. Od ministra kultúry som dostal aj ponuku na šéfa košického divadla, no neprijal som ju…

G. Verdi: Nabucco, Opera ŠD Košice, 1988,
František Balún (Nabucco),
foto: Archív ŠDKE

Nakukli ste teda do zákulisia aj tej najvyššej politiky a neodradilo vás to?

Rezignovať a potom frflať – to je to najjednoduchšie! Vždy ma motivovala otázka – čo som urobil preto, aby sa veci zlepšili? Spravil som niečo navyše, niečo viac než len to, čo som mal za povinnosť? Ak áno, tak potom aj ja môžem požadovať od ostatných, aby aj oni urobili čosi navyše! Bez toho sa vo verejnom živote angažovať nemôžete. Dnes som stále do toho chtiac-nechtiac zaťahovaný naďalej, pretože ma zaujíma čo sa deje v našom meste, v našej republike. Uvedomujem si však svoje možnosti a limity a podľa toho jednám. Zrejme teraz budem pôsobiť ako chválenkár, ale musím povedať, že nebyť mňa, tak mesto Košice nemá žiadny Kulturpark, priestor, o ktorom sa teraz v Košiciach tak veľa hovorí.

Ako to?

Priestory bývalých kasárni boli pripravené na odpredaj. Mala sa toho chopiť súkromná firma, objekty sa mali zbúrať a mali tam vyrásť nové bytové domy. Ja som však veľmi jasne vnímal istú vec – mesto Košice ako také nikdy nemalo napríklad vlastné výstavné priestory, vlastné priestory na rôzne kultúrne podujatia. A objekt bývalých kasární bol na to skvelý. Prečo by sme nemali zachovávať budovy, ktoré vznikli v 20. storočí? Ako sprítomnenie dejín, svedectvo pre ďalšie generácie? V tom čase sa chystala kandidatúra mesta na titul Európskeho hlavného mesta kultúry na rok 2013. Pýtal som sa kolegov poslancov, čím chce mesto prispieť? Akým priestorom? Kde chce, aby sa podujatia konali? Doslova na poslednú chvíľu sa mi podarilo prehovoriť poslancov, aby neodsúhlasili predaj kasární. Zažil som potom rôzne invektívy a vyhrážky, ale bol som presvedčený o tom, že som konal správne.

Boris Velat s umelcami košickej opery po predstavení Pucciniho Madama Butterfly,
L. Pačaj, R. Skřepek, M. Adamcová, B. Velat, hosťujúca sopranistka, F. Balún, J. Konder,
zdroj. súkr. archív rodiny Velatovcov

Máte dlhoročné skúsenosti ako sólista, šéf opery, politik. Vidíte situáciu v súčasnej kultúre optimisticky?

Slovo kultúra má vlastne pôvod v latinskom slove culturale, čo znamená zušľachťovať. Ak bude skultúrnený – zušľachtený – v prvom rade človek a začne každý sám od seba, tak mám nádej byť optimistom.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravila: Dáša Juhanová

František Balún

František Balún sa narodil 13. septembra 1948 v Chminianskej Novej Vsi pri Prešove. V rokoch 1969 – 1972 bol členom spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove, od roku 1972 do roku 1977 bol členom operného zboru SND v Bratislave. V roku 1977 absolvoval Konzervatórium v Brne u profesora Richarda Nováka a nastúpil ako sólista do opery košického divadla, kde od roku 1992 zastával aj pozíciu umeleckého šéfa. V rokoch 1990 – 1992 bol poslancom Slovenskej národnej rady, neskôr sa venoval komunálnej politike v Košiciach.

Medzi jeho profilové postavy možno zaradiť Valentína z opery Faust a Margaréta, Germonta (G. Verdi: Traviata), Rigoletta, Grófa Lunu (G. Verdi: Trubadúr), Amonasra (G. Verdi: Aida), Rodriga (G. Verdi: Sila osudu), Posa (G. Verdi: Don Carlos), Dóža (G. Verdi: Dvaja Foscariovcii), Grófa (W. A. Mozart: Figarova svadba), Porgyho (G. Gershwin: Porgy a Bess), Scarpiu (G. Puccini: Tosca), Tónia a Silvia (R. Leoncavallo: Komedianti), Holanďana R. Wagner: Bludiaci Holanďan), Mr. Scrooga z rovnomennej opery Jána Cikkera.

Venoval sa aj komornej hudbe. Spomenúť môžeme diela: L. Holoubek Tri z puszty – cyklus piesní, Pampulóni, J. L. Bella: Výber z piesní, Jaroslav Křička: Severní noci, A. Dvořák: Biblické písně, M. S. Trnavský: Výber piesní, G. Mahler: Piesne potulného tovariša, Pavol Krška: Požehnaná zem. Počas kariéry hosťoval napríklad v SND Bratislave, Janáčkovej opere Brno, Štátnej opere Ostrava. V zahraničí účinkoval v Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Švajčiarsku, Holandsku, Poľsku, Maďarsku, na Ukrajine i v Kanade. Realizoval rôzne nahrávky v rozhlase a televízii. 

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár