František Caban, barytón na trase Banská Bystrica – Brno – Bratislava

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Laikom, ktorí nerozumejú opere sa môže zdať hlas lyrického tenoristu málo mužný. Určite to však nepovedia barytonistovi. Toho si vyberali skladatelia opier buď pre úlohy klamaných manželov, starostlivých otcov alebo zloduchov. To boli aj javiskové podoby barytonistu Františka Cabana, speváka, ktorý sa významným spôsobom zaradil medzi sólistov troch česko-slovenských operných domov. Od jeho predčasnej smrti uplynulo 30. mája 2021 už tridsať rokov, takže mu venujeme zaslúženú spomienku.

Chlapcovi zo Selcov, narodenému 22. marca 1937, ulahodil popri ľudovej piesni aj náročný spev operný. Počas štúdií na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (ktoré ukončil v roku 1964) spieval v Klimovej Lúčnici i v zbore Slovenskej filharmónie a pravidelne navštevoval operné predstavenia Opery Slovenského národného divadla. Z predvedených výkonov sólistov si bral ponaučenie ale aj zážitky, veď vtedy sa na bratislavskom javisku prezentovala celá hŕba kvalitných barytonistov od Bohuša Hanáka, Juraja Wiedermanna, Juraja Martvoňa, po tých starších, ako boli Franjo Hvastija, Emil Schütz a Imrich Gál.

Naučiť sa dalo sediac na galérii divadla aj od v Bratislave hosťujúcich kvalitných umelcov, ako boli Nicola Herlea, Andrzej Hiolski, David Ohanesian, Toscaniniho obľúbenec Giuseppe Valdengo. Caban dobre počúval a ku svojmu budúcemu povolaniu pristupoval so skromnosťou na jednej a zodpovednosťou na druhej strane.

A. P. Borodin: Knieža Igor, Opera SND, 1987, František Caban (Igor Sviatoslavič), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Jeho prvou štáciou bol súbor opery Divadla J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera) v Banskej Bystrici, ktorého členom bol v rokoch 1964 – 1975. Pravda, aj on využil politický odmäk konca 60. rokov a po účasti na Letnej akadémii v Salzburgu v roku 1969 si nakrátko odskočil na nemecké operné javiská (do roku 1971). Na významnom javisku vo Frankfurte na Mohanom spieval skôr menšie úlohy, zato významnejšie v Bielefelde (Verdiho Posa a Germont, Pucciniho Scarpia).

Jeho debutom v Banskej Bystrici bola úloha Valentina v Gounodovom Faustovi. Mladý operný súbor mu umožnil rýchlo si vybudovať solídny repertoár tak v komických (Malatesta v Donovi Pasqualovi, Figaro v Barbierovi zo Sevilly) ako aj vážnych úlohách (Verdiho Luna, Posa, Germont, Cikkerov Uhorčík, Borodinov Galickij a Higgins v muzikále My Fair Lady). V 70. rokoch k nim pridal negatívne charaktery operných hrdinov – Barnabu v slovenskej premiére La Giocondy, Verdiho Jaga a veristického Sebastiana z Nížiny, ako aj perfídneho zvodcu žien Dona Giovanniho.

Už tento sled úloh naznačil, že v tých časoch sa už jasne najlepšie cítil v dramatických partoch. Jeho mužný hlas bol vo farbe skôr svetlejší a v štýle spevu možno bližší nemeckej než talianskej opere, ktorú vzhľadom na repertoár našich divadiel interpretoval najčastejšie. Ku každej úlohe pristupoval však s veľkou zodpovednosťou a spoľahlivo kreoval najrozličnejšie postavy a party. Slabé dni či problémy s úlohou nepoznal.

T. Andrašovan: Hájnikova žena, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera), 1974, Jarmila Vašicová (Hanka), František Caban (Michal), foto: Archív ŠO

Viaceré z postáv naštudovaných v Banskej Bystrici potom v rokoch 1975 – 1982 uplatnil v Janáčkovej opere v Brne, kde patril k oporám súboru. Z nových náročných úloh spomeňme Beethovenovho Pizarra, Mozartovho Papagena, Beckmessera z Majstrov spevákov norimberských, Faminala z Straussovho Gavaliera s ružou, Čajkovského Onegina a Borodinovho Igora, Escamilla z Carmen a titulnú postavu v Pucciniho komickej opere Gianni Schicchi.

Herecké schopnosti mohol dobre využiť aj v moderných operách (Bergov Wozzeck, Prokofievov Denisov, Ščedrinov Čičikov v Mŕtvych dušiach). Predovšetkým si však neobyčajne rozšíril svoj smetanovský repertoár. Bol Tomešom z Hubičky, Přemyslom z Libuše, Vokom z Čertovej steny, Kalinom z Tajomstva a Vladislavom z Dalibora.

Do opery Slovenského národného divadla vstúpil (na rozdiel od spolužiaka Andreja Macháčka či mladšieho Roberta Szücsa) so značným oneskorením až v roku 1983 ako Dido v Kriškovej estétskej inscenácii Purcellovej opery Dido a Aeneas a potom bol až do svojej smrti spolu s Pavlom Maurérym vedúcim barytonistom súboru. Bol rozšafným Belcorem v Nápoji lásky, Prológom a Toniom v Komediantoch, drsným Alfiom v Sedliackej cti, Blúdiacim Holanďanom, Verdiho Simonom Boccanegrom a Renatom a vrátil sa aj k niektorým skôr naštudovaným úlohám.

E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1984, F. Livora (Svätopluk ml.), J. Marvoň (Dragomir), O. Malachovský (Svätopluk), Peter Osvald (Predslav), František Caban (Mojmír), foto: Archív SND

Jeho srdcu aj interpretačnými danosťami mu bol neobyčajne blízky Suchoňov Mojmír II. zo Svätopluka, ktorého meno dal aj svojmu synovi. Spieval ho v roku 1985 ako aj v obnovenej inscenácii v roku 1990.

V úvode článku spomínaní barytonisti, od ktorých sa učil a inšpiroval sa nimi, už dlho nie sú medzi nami. A dlho je aj od smrti chlapca zo Seliec Františka Cabana.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár