František Hájek, jedinečný interpret zemitých a komických charakterových postáv

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 3. júna uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia pôvodom českého tenoristu pôsobiaceho na Slovensku Františka Hájka (narodil sa 30. júna 1897 v Prahe, zomrel 3. júna 1960 v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1931 – 1959.

František Hájek po ukončení obchodnej školy pracoval v banke, ale láska k divadlu ho priviedla na scénu pražskej Arény Smíchov a potom do Lucerny (1921 – 1923). Popritom sa súkromne technicky zdokonaľoval u pedagóga, bývalého barytonistu Emanuela Kroupu. Z Prahy prišiel do Olomouca (1923 – 1931) a príležitostne chodil na súkromné hodiny spevu k profesorovi M. Ulanowskému do Viedne. Počas angažmán v Bratislave bol jeho stálym hlasovým poradcom Arnold Flögl. Sólistom opery Slovenského národného divadla bol Hájek v rokoch 1931 – 1959, s výnimkou sezóny 1945 – 1946, keď spieval v pražskom Národnom divadle.

D´Albert: Nížina, Opera SND, 1942, Arnold Flögl (Tomasso), František Hájek (Pedro), foto: STK/Archív SND

František Hájek disponoval pekným hlasovým materiálom, mal výborný sluch a znamenitú hudobnú pamäť, čo bola veľká výhoda pri širokom repertoári, ktorý naštudoval. V olomouckej opere spieval okrem malých úloh postáv aj náročnejšie postavy, ako napr. Vaška v Smetanovej Predanej neveste, Števu v Janáčkovej Jej pastorkyni, Šťáhlava v Smetanovej Libuši, Jiřího v Dvořákovom Jakobínovi a Jeníka v opere Král a uhlíř, Kozinu v Kovařovicových Psohlavcoch, Cassia vo Verdiho Otellovi, Waltera vo Wagnerovom Tannhäuserovi, Chapeleua v Adamovom Postiliónovi z Lonjumeau, Beppa v Leoncavallových Komediantoch, Jonteka v Moniuszkovej Halke. S olomouckou operou pod vedením šéfa opery a dirigenta Emanuela Bastla sa zúčastnil zájazdu vo viedenskom divadle Raymundtheater (1930), kde mal úspech ako Vašek v Predanej neveste a mladý uhliar Jeník v opere Král a uhlíř.

V pražskom Národnom divadle (1945 – 1946) si zopakoval niektoré postavy zo svojho bratislavského repertoáru (Vaška v Predanej neveste, Václava v opere Šelma sedliak, Adama Ecla v Psohlavcoch), naštudoval aj túlavého mnícha Misaila v Musorgského Borisovi Godunovovi (1945) a Pána Franca v Novákovej Lucerne (1945).

V roku 1931 angažoval Františka Hájka do operného súboru Slovenského národného divadla riaditeľ Antonín Drašar. Od prírody nadaný tenorista získal sympatie bratislavského obecenstva už svojím prvým vystúpením v úlohe Vaška v Smetanovej Predanej neveste v auguste 1931. Postava Vaška bola prvotriednou postavou po stránke speváckej a hereckej, ktorého spieval nespočetne veľakrát aj v ďalších naštudovaniach (1940, 1945). Doštudoval Toníka zo Smetanovej opery Dve vdovy (1931, insc. 1929; 1934, 1943) a jeho krásny hlas ocenila aj viedenská kritika na zájazde opery v septembri 1931.

B. Smetana: Dve vdovy, Opera SND, 1943, Gizela Veclová (Lidka), Zdenko Ruth-Markov (Mumlal, František Hájek (Toník), foto: Anton Illenberger/Archív SND

Spieval od lyricko-hrdinných úloh až po buffózne a vo všetkých sa snažil o precízne stvárnenie každej stvárňovanej postavy. Jeho hlasovému naturelu najviac vyhovovali ľudové postavy českej opernej klasiky. Vynikol najmä v operách Bedřicha Smetanu ako roztomilý a bodrý Michálek v Čertovej stene (1932, 1949), presvedčivý, chlapsky búrlivý Jíra v Braniboroch v Čechách (1933). Herecky vkusne charakterizoval Vítka v Daliborovi (1933), podľa kritiky bol však hlasovo príliš dramatický.

Vytvoril spevácky i herecky výbornú figúrku Skřivánka v Tajomstve (1931, insc. 1930; 1944). Hlasovému naturelu Hájka vyhovovala postava Jirku v Dvořákovej opere Čerta Káča (1931, insc. 1929; 1942; 1947), jeho profilovou postavou bol Hájnik v Rusalke (1931, 1941, 1953). Z Dvořákových postáv stvárnil Toníka v Tvrdých paliciach (1933), tklivého Bendu v Jakobínovi (1934, 1951) a Václava v opere Šelma sedliak (1939). Naštudoval mnohé charakterové, ľudové i komické postavičky, figúrky, napr. čertovho famulusa vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi (1931, insc. 1929), znamenitého Gobba vo Foersterovej Jessike (1934). Spolu s Arnoldom Flöglom vytvorili výbornú dvojicu vodníkov v Novákovom Lampáši (1947).

Výstižne charakterizoval Dona Curzia v Mozartovej Figarovej svadbe (1932, 1942, 1955), vytvoril pôsobivú karikatúru Monostata v Mozartovej Čarovnej flaute (1938), Skvele sa uplatnil ako Tanečný majster v Straussovej Ariadne na Naxe (1931). Naštudoval Laertesa v Thomasovej Mignon (1932), sluhu Hadžiho v Delibesovej Lakmé (1933). Vyrovnaný spevácky a herecký výkon podal v plasticky vypracovanej postave Georga v Halévyho opere Blesk (1933), spieval Guillota v Massenetovej Manon (1935, 1942). Bol presvedčivým a neopakovateľným Pucciniho Gorom v Madame Butterfly (1931, insc, 1931; 1940, 1955), Pongom v Turandot (1931, 1942) a Alcindorom v Bohéme (1932, 1939, 1948). Jednou z jeho najlepších postáv bol výrazovo presvedčivý Dr. Cajus vo Verdiho Falstaffovi (1932).

G. Puccini: Turandot, Opera SND, 1942, Janko Blaho (Pang), Franjo Hvastija (Ping), František Hájek (Pong), foto: Archív SND

Spieval trojúlohu Cochenilla, Franza a Pitichinaccia v Offenbachovej opere Hoffmannove poviedky (1935), Dancaira v Bizetovej Carmen (1932, insc. 1929; 1938, 1941), Beppa v Auberovom Fra Diavolovi (1936), Schmidta v Massenetovom Wertherovi (1938). Hlasovým výrazom dobre vystihol charakter nesympatického Riccarda v opere Wolfa-Ferrariho Štyria grobiani (1934), výborne sa vžil do postavy Frullu v Zandonaiovej Ľúbostnej komédii (1943). Vtipne charakterizoval Afanasija v Musorgského Soročinskom jarmoku (1932, 1948), vytvoril neodolateľným humorom vyšperkovanú postavu Triqueta v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1934, 1945), hudca Jerošku v Borodinovom Kniežati Igorovi (1952). Z Wagnerovej tvorby spoľahlivo naštudoval Pastiera v Tristanovi a Isolde (1934), štandardný výkon podal ako Kormidelník v Blúdiacom Holanďanovi (1932, insc. 1931; 1939). Stvárnil postavu Panica Simpla v Nicolaiových Veselých ženách windsorských (1936, 1943).

I keď hrdinský obor nebol jeho doménou spieval aj Turidda v Sedliackej cti (1931), ktorého naštudoval už v Olomouci. Herecky dobre charakterizoval Pedra v d´Albertovej Nížine (1937, 1942), zvládol i spevácky part aj keď nezodpovedal jeho timbru, naštudoval Luigiho v Pucciniho Plášti (1944). Spieval Adama Ecla v Kovařovicových Psohlavcoch (1939, 1953). Jadrný a zvučný hlas uplatnil v postave Števu v Janáčkovej Jej pastorkyni (1932), dobre vystihol charakter Tichona v Káti Kabanovej (1935, 1949).

L. Janáček: Káťa Kabanová, Opera SND, 1949, Janka Gabčová (Marfa Kabanová), František Hájek (Tichon Ivanyč Kabanov), foto: Spravodajská agentúra Slovenska

Charakterizačné danosti uplatnil František Hájek v modernej opernej tvorbe. Vytvoril skvelú spevácku i herecké kreáciu opitého mužíka Otrhánka v Šostakovičovej Ruskej Lady Macbeth (1935), Borila v Cárovi Kalojanovi Vladigerova (1937) a Prvého batlona v Roccovom Dibukovi (1937). Bol rozšafným obchodníkom v Egkovom Peer Gyntovi (1941), invenčne pôsobivou postavou bol Spendius v Stojanovej opere na historický námet Salambo (1942), stvárnil postavu hrbatého mužíka v Chrennikovovej opere V búrke (1956).

Z pôvodnej tvorby slovenských skladateľov naštudoval úlohy v Rosinského operách, obyvateľa podzemia v Matajovi (1933), rytiera Benedikta v Matúšovi Trenčianskom (1936), vytvoril pozoruhodnú postavu Mustafu Abdurahnana v opere Čalmak (1940). Stvárnil Jana Zvalovie v opere Figuša-Bystrého Detvan (1938), v Holoubkových operách Tomáša v Stelle (1939), Notára vo Svitaní (1941), kritike sa páčil v postave speváka v Túžbe (1944). Hlasovou priebojnosťou a hereckým stvárnením upútal ako maršal Gram v Bellovom Kováčovi Wielandovi (1943). Bol prvým interpretom Krúpu v Suchoňovej Krútňave (1949, 1952), v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1954) stvárnil feudála Cérovského.

V rozhlasových nahrávkach spieval František Hájek part Misaila v Musorgského Borisovi Godunovovi (1954) a grófa Révaya v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1954).

M. P. Musorgskij: Soročinský jarmok, Opera SND, 1948, Janka Gabčová (Chivrija), František Hájek (Afanasij), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Štefan Hoza si na Františka Hájka v nekrológu takto zaspomínal (In. Slovenská hudba, 1960, roč. 4, č. 8, s. 420 – 421.):

„Jeho hlas inklinoval k otvorenejším vokálom, akoby rozjasaným, a z nich mohol poslucháč vycítiť radosť umelcovho vnútra tak, ako mu to diktovalo srdce, naplnené láskou k ľuďom, lebo tých mal Hájek vždy rád. Ťažko znášal rozlúčku s javiskom, na ktorom prežil 40 rokov, z toho skoro 30 v Bratislave, keď ho musel pre chorobu opustiť. Žil spomienkam na prechádzkach okolo Dunaja. Dieťa prírody, človek takmer od detstva s ňou úzko spriahnutý, obľúbil si Dunaj, ktorý ho očaril od prvého vstupu do Bratislavy. Veselý druh, ktorý poznal divadelné historky, a to najmä z pražského Podskalia, vedel rozprávať až s príchuťou Haškovho humoru, škoda, že neboli zapísané. Získal si obľubu všade, kde pôsobil. Za svedomitú prácu v SND patrí mu naša vďaka; živá spomienka ostane medzi mnohými jeho ctiteľmi i z obecenstva.“

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku