Franz Lehár, génius operety v moll

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V predvečer 150. výročia narodenia Ferenca či Franza Lehára, ako obmieňa krstné meno slávneho majstra klasickej „striebornej“ operety hudobná literatúra (*30. apríla 1870 vo vtedajšom rakúsko-uhorskom Komárome, dnešnom Komárne), uviedla ČT ART zo svojho archívu záznam inscenácie slávnej Lehárovej operety Veselá vdova.

V réžii Helmutha Lohnera sme na scéne Opernhaus v Zürichu videli klasicky interpretovanú operetu z rozhrania 19. a 20. storočia, ktorá prezentuje všetky hudobné krásy i lascívnosť tejto stále milovanej hudobno-javiskovej formy. Opereta, napriek modernejšej vlne muzikálu, nezišla z trónu hudobno-zábavného divadla, a je stále vládnucou panovníčkou ľahkých ľúbostných príbehov našej mladosti i príjemných, dušu a rozum nezaťažujúcich melódií staroby.

F. Lehár: Veselá vdova, Opernhaus Zürich, foto zdroj: internet

Orchester, s typickým rakúskym šarmom, interpretoval v spomínanej inscenácii Lehárove sóla, duetá, početné mužské a miešané zbory i kankánom okorenené tanečné čísla z parížskeho kabaretu U Maxima, známy dirigent Franz Welser Möst. Hlavné postavy Hanny Glawari a grófa Danila stvárnili sólisti širokého interpretačného záberu – nemecká sopranistka Dagmar Schellenberger a americký barytonista s javiskovým sexepealom Rodney Gilfry.

Die lustige Witwe – ako znie pôvodný nemecký názov Veselej vdovy, vo svete azda najhranejšej klasickej operety, bola v zürišskej inscenácii ozdobená aj ďalšími vokálnymi (tiež hereckými komediálnymi) hviezdami, medzi ktorými určite exceloval v role francúzskeho aristokrata Camille de Rosillona svetoznámy poľský tenorista Piotr Beczała. Réžisér Helmut Lohner a scénograf Anton Reitzenstein a celé hudobno-tanečné naštudovanie ponúkli divákom na vyše dve hodiny nestarnúce melódie Franza Lehára, zasadené do dobového Paríža a jeho jemne erotických ľúbostných hier.

Klavírny výťah Lehárovej operety Veselá vdova, na fotografii Mizzi Günther (prvá Hanna Glawari) a Louis Treumann (prvý Gróf Danilo), zdroj: wikipédia

Opereta Veselá vdova bola r. 1905 prvým veľkým úspechom 35-ročného Franza Lehára. A hoci premiéra tejto operety na scéne Theater an der Wien spočiatku úspech nenaznačovala, zakrátko, priam zázračne sa vkus a názor publika na dielo mladého Lehára zmenili, a z Veselej vdovy sa stala najhranejšia spomedzi (postupne vyše tridsiatich) operiet maďarsko-rakúskeho skladateľa!

Od detstva hudobne talentovaný Franz Lehár, najstarší syn vojenského kapelníka Franza Lehára st., začínal (po početných rodinných presunoch s posádkovými hudbami otca) pôsobiť v profesionálnej hudbe najprv ako nadaný absolvent husľovej triedy pražského Konzervatória. Po štúdiu husľovej hry a prvých kompozičných pokusoch i odporúčaní samotného Antonína Dvořáka, túžil nadaný muzikant najmä po kompozičnej kariére. Zabránil mu v tom otec, ktorý chcel synovi zaistiť najmä existenčnú istotu. A tú nevidel v povolaní skladateľa. Spočiatku teda vedľa otca, neskôr ako samostatný, čoraz viac uznávaný, navyše fešácky pôsobiaci vojenský kapelník, bol Franz Lehár (dohodnime sa na nemeckej variante jeho krstného mena, hoci sa do smrti hlásil k maďarskému menu i občianstvu), dvanásť rokov v rakúsko-uhorskej armáde s výložkami hudobníka.

Až na prelome 19. a 20. storočia, v ľudskej zrelosti sa zhodou zaujímavých okolností, ktoré by stáli za samostatný námet na jeho operetu, stal Franz Lehár ml. slobodným umelcom, dokonca známejším a uznávanejším než otec, ktorý však, žiaľ, slávu syna ako skladateľa nezažil.

Franz Lehár v roku 1906, zdroj: internet

Meno Franza Lehára sa spočiatku spájalo s jeho úspešnými valčíkmi v duchu viedenského trojštvrťového taktu, ktoré uvádzal jednak na promenádnych alebo plesových produkciách vojenských orchestrov. Najznámejším sa (podnes) stal Lehárov valčík Zlato a striebro (Gold und Silber), údajne skomponovaný pre princeznú Metternichovú na ples v r. 1902. Už v týchto valčíkoch nadväzujúcich na odkaz Johanna Straussa ml., išiel mladý skladateľ oveľa než jeho slávny predchodca, vzor a podnecovateľ valčíkovej eufórie cisárskej Viedne. Bolo to zvlášť vo farebnosti a rafinovanosti inštrumentácie a v celkovo vysokej kompozičnej fantázii.

Lehár našiel v Budapešti, neskôr vo Viedni, kde odštartoval svoju kompozičnú kariéru, náhodou i nevyspytateľnou zákonitosťou (ďalšia téma na jednu z jeho operiet), talentovaných libretistov: zvlášť v tých časoch už známeho Victora Léona, rodáka zo slovenskej Senice (nar. 1858) a neskôr Lea Steina, spolupracovníka Lehára, Kálmána a Oskara Nedbala, ale aj mnohých ďalších z viedenskej, ale aj maďarskej, dokonca talianskej literárnej spoločnosti.

Ruku 1902 skomponoval Franz Lehár na text Ottokara Tan-Berglera a Emila Noríniho operetu Viedenské ženy, ktoré v Theater an der Wien uviedli 69-krát za sebou. O mesiac neskôr (20. decembra 1902) dali na program viedenského Carl Theater operetu Drotár na text Victora Léona. Tento titul sa hral v Carl Theatri a čoskoro po celom Rakúsko-Uhorsku 200-krát za sebou, hoci riaditeľ spomínaného viedenského divadla ho spočiatku komentoval slovami: „Dajte mi pokoj s tým nešťastným vojenským kapelníkom!“. Je zaujímavé, že dej sa odohráva blízo Trenčína, na Slovensku a hlavnými postavami sú – napriek nemeckému textu deja – postavy s menami Zuza, Ján, Miloš a Vojtech. V nemeckom texte dokonca zazneli slovenské repliky… Obecenstvo to prijalo ako zaujímavé exotikum, a Lehár tu zasa nezaprel celoživotné povedomie o pestrých rodových koreňoch.

Libretisti Victor Léon a Leo Stein a skladateľ Franz Lehár (vpravo), autori operety Veselá vdova

Victor Léon a Leo Stein napísali Lehárovi aj libreto Veselej vdovy. Opereta sa zasa nepáčila riaditeľovi Theater an der Wien, ktorý ju komentoval slovami: „Veď to nie je nič – len hudba!“ Za ľahkomyseľné zaradenie do programu sa riaditeľ Wilhelm Karczag dokonca sťažoval cisárovej priateľke (milenke) Kataríne Schrattovej slovami: „To bude asi najväčší krach v mojej riaditeľskej praxi. Našťastie sme investovali do tejto vdovy len staré kostýmy a dekorácie.“

Premiéra Veselej vdovy bola v najhoršom termíne – pred Silvestrom, 30. decembra 1905. Na druhý deň dokonca riaditeľ divadla vypísal dopoludnia skúšky na nový titul. Ale Veselá vdova mala taký úspech, že ju nemohli stiahnuť z repertoáru nielen na Silvestra, ale celé mesiace! Z Viedne sa vydala na úsoešné „turné“ do celého sveta. Autori, po úspechu premiéry, venovali riaditeľovi divadla striebornú plaketu. Na jednej strane bolo niekoľko nôt s piesne „Vilja“ a na druhej strane veta: „Milý Karczag, nevzrušujte sa, to nie je nič, len hudba!“

Valčík „Vilja“ bol takým hitom, že ho Lehár musel hrať na husliach pred oponou ako prídavok po početných európskych premiérach Veselej vdovy (mnohé premiéry aj sám dirigoval). V októbri 1907 nastúpila Veselá vdova v New Yorku na triumfálnu cestu po Spojených štátoch. Od čias prvého viedenského triumfu zaznamenala táto Lehárova opereta státisíce nových inscenácií – spolu s ďalším triumfálnym titulom, ktorým bola Lehárova opereta Zem úsmevov.

Franz Lehár vo svojom apartmáne vo Viedni v roku 1918, foto: Charles Scolik

Veselá vdova, i ďalšie Lehárove javiskové práce, boli svedectvom vodopádov melódií majstra, vystihnutím jeho citu pre tanečné čísla (z nich najmä pretrvávajúce viedenské valčíky), ako aj aktuálne mondénne tance (vo Veselej vdove z parížskeho milieu). Lehár nápadito komponoval do operiet mužské zbory, ktoré mali priam operné vyznenie. Celkovo nadväzoval na mnohonárodné inšpirácie rakúsko-uhorskej ríše, svoje rodinné medzinárodné korene, ale aj na kolorit bezstarostnej spoločnosti z prelomu storočia.

Jeho prvoradým cieľom bolo: ušľachtilo hudobne baviť divákov a poslucháčov, ktorí boli so šľachtickými podpätkami v minulosti, no so špicami topánok v meštiackom víre bezstarostného tanca a života. Škoda, že Lehárove geniálne orchestrálne partitúry (obdivoval ich sám Giacomo Puccini) a spevácke čísla boli často prekryté nadmierou sentimentality, resp. vkusom publika. I pre tieto charakteristiky si Lehár vyslúžil označenie „génius operety v moll“.

Ľudia vždy túžia po rozprávkových príbehoch o láske, ktoré sú väčšinou odozvou ich nesplnených túžob a citov. Veselá vdova, ale aj ďalšie Lehárove diela – pripomeniem najslávnejšie: Gróf z Luxemburgu, Cigánska láska, Ideálna manželka, Konečne sami, Kde škovránok spieva, Modrý mazur, Kráľovná tanga, Frasquita, Žltý kabát, Clo-Clo, Paganini, Cárovič, Frederika, Zem úsmevov, Krásny je svet, Giuditta – boli a zostanú odrazom najskrytejších romantických túžob tých divákov, ktorí zastali stáť na prahu rozporuplnejších emocionálnych túžob a umeleckých obrazov.

Richard Tauber, Franz Lehár, zdroj: richard-tauber.de

Lehár, pri všetkom geniálnom hudobnom talente a ambíciách, podával ľuďom iba pohár zabudnutia v živote, ohraničenom brehmi narodenia a smrti. Je to málo? Určite nie, zvlášť, ak väčšina z jeho diel zostala na operetných javiskách podnes. V nich mnohé sú výzvou pre veľké vokálne osobnosti, ktoré musia byť na Lehárove árie dobre profesionálne pripravené, navyše s podmaňujúcim výrazom a vždy otvoreným srdcom.

Franz Lehár zažil mnoho šťastia, bohatstva, ale aj vnútorných bojov či nenávisti. Mal za ženu Židovku, ktorá až do skončenia vojny nosila pri sebe jed, ak by ju odvliekli do koncentračného tábora. V jeden deň pre ňu skutočne do vily v Bad Ischli prišlo komando. Keby nebol Lehár v tej chvíli doma, odvliekli by ju. Vďaka jeho telefonátu k významnej osobnosti Ríše, sa ju podarilo zachrániť. To však manželov do konca vojny nezbavilo strachu a úzkosti. Lehár v snahe, zachrániť svoju milovanú ženu, dal nacistickému Nemecku všetky autorské tantiémy za diela, predvádzané v zahraničí.

„Svojmu vodcovi“ venoval aj rukopisný exemplár valčíku „Ústa mlčia“. Jeho operety sa tak páčili Hitlerovi, že ho ocenil Goetheho medailou. Pritom rad jeho priateľov a libretistov – Židov – bolo popravených v koncentračných táboroch, medzi nimi aj prvý Danilo vo Veselej vdove Louis Treumenn a libretista Fritz Löhner, ktorý zahynul v koncentračním tábore Auschwitz-III.

F. Lehár: Veselá vdova, Louis Treumann (prvý Gróf Danilo), Mizzi Günther (prvá Hanna Glawari) a Franz Lehár, zdroj: internet

Lehár bol priateľom s veľkým operným lyrickým tenoristom Richardom Tauberom, ktorý spieval v jeho mnohých operetách – počínajúc Frasquitou (1922), v ktorej Lehár znovu objavil svoj povojnový štýl. Richard Tauber bol kvôli svojmu židovskému pôvodu napadnutý „hnedými košeľami“ najprv v Nemecku r. 1933, a tak sa vrátil do rodného Rakúska, kde účinkoval vo viedenskej opere. Pre schopnosť rýchleho štúdia roli HO nazývali: „Tenor SOS“. Počas života údajne nahral vyše 700 platní, bol filmovým hercom i jedinečným operetným interpretom. Medzi rokmi 1925 – 1934 napísal Franz Lehár šesť operiet, určených špeciálne pre Tauberov hlas. V rozmáhajúcom sa fašizme nevedel Lehár svojim priateľom pomôcť. Od polovice tridsiatych rokov aj Tauber emigroval do Anglicka.

Po vojne sa Lehár snažil získať švajčiarske občianstvo (mal rakúske) no nepodarilo sa mu to. Na jar r. 1946 odcestovali manželia Lehárovci do Zürichu, kde koncom augusta 1947 Lehárova manželka Sophia, vyčerpaná vojnovými útrapami, zomrela. Lehár so sestrou Emmi odcestoval v auguste 1948 z Zürichu do Bad Ischlu, kde bola jeho vila – po vojne poškodená a vykradnutá. Franz Lehár zomiera v tomto milovanom dome 24. októbra 1948 – podľa životopiscov – údajne po počúvaní Verdiho Rekviem z rozhlasového vysielania. Pochovaný bol 30. októbra vedľa svojej manželky Sophie a matky Kristíny, za slobodna Neubrandtovej, rodáčky zo starej komárňanskej rodiny, ktorá v Lehárovom životopise pripomínala synovi maďarsko-nemecké korene.

Franz Lehár s manželkou Sophiou v roku 1947, zdroj: internet

Slávny maďarský spisovateľ Mór Jókai, rodák z Komárna, opísal vo svojom románe Zlatý človek aj osudy mnohých Komárňanov – prisťahovalcov z radov švábskych remeselníkov, srbských obchodníkov a maďarských veľkostatkárov, utekajúcich pred Tatarmi do starobylého mesta na Dunaji. Z nemeckých remeselníkov pochádzali korene matky Franca Lehára – Kristíny Neubrandtovej, postupne celkom pomaďarčenej.

Ferenc Lehár st., otec skladateľa, mal zasa starého otca z radu zajatcov Napoleonovej armády, ktorému sa podarilo r. 1799 utiecť z radov francúzskych dôstojníkov, prechádzajúcich cez Moravu do ruského zajatia. Na Morave spojil utečenec – markíz Le Harde svoj osud s mladou Moravankou. Tak sa zrodili potomkovia mena Lehár – v mene vypustením koncovky a pokrvne premiešaním slovanských a francúzskych génov.

Lehárova vila v Bad Ischli, zdroj: villaseilern.at
Pamätná výstava Franza Lehára v rodnom Komárne približuje pomocou fotodokumentov návštevníkovi pôvod, život a najúspešnejšie hudobné diela skladateľa, zdroj: Podunajské múzeum v Komárne

Pri 150. výročí narodenia Ferenca-Franza Lehára (1870 – 1948) pripomíname, že Komárno r. 1980 odhalilo v parku, na mieste zbúraného rodného domu Ferenca Lehára sochu skladateľa od Emila Venkova. Mesto si ctí slávneho rodáka aj každoročným Lehárovým festivalom a od r. 1989 Celoštátnou speváckou súťažou Franza Lehára. V rodnom dome Móra Jókaia je dnes múzeum oboch slávnych umelcov, s pamätnou listinou o Lehárovom čestnom občianstve v Komárne. Tunajším nadšenec pre jeho osobnosť a dielo, už nežijúci patriot Zoltán Szénássy napísal k 120. výročiu narodenia skladateľa mimoriadne zaujímavú, erudovanú, o početné dokumenty z komárňanského archívu  i zahraničné fakty obohatenú knihu o spolurodákovi – slávnom svetovom skladateľovi, najmä však o jeho spätosti s Komárnom. Kniha má prostý názov: Lehár.

Socha Franza Lehára od Emila Venkova, na mieste jeho zbúraného rodného domu. Zdroj: wikimedia.org

Na rodné mesto spomínal dospelý Ferenc Lehár vždy s nostalgiou ako na miesto svojho detstva, kde sa hrával na brehoch Dunaja i v objektoch tunajšej c.-k. vojenskej pevnosti, a kde mal prvých kamarátov. Do bývalého Prešporku – Bratislavy sa rodina kapelníka Ferenca Lehára st. presťahovala z Komárna, pri prvom celoživotnom putovaní otca z jednej posádky do druhej. Lehár tieto „slovenské“ spojivá svojho života pripomenul v operete Drotár…  Ferenc Lehár vo svojom testamente odkázal honosnú vilu v Bad Ischli mestu. Z vďaky za to, že tu napísal väčšinu svojich operiet. Prial si jediné: aby vo vile bolo založené Múzeum Ferenca Lehára, kde sú zhromaždené pamiatky jeho života s manželkou – a hudbou.

Autor: Terézia Ursínyová

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku