Bratislava – Na tlačovej konferencii k premiére opery Così fan tutte oznámil hudobný riaditeľ Opery SND, rakúsky dirigent Friedrich Haider, že odstupuje zo svojho postu ku koncu aktuálnej sezóny 2015/2016. S Operou SND bude naďalej spolupracovať ako hosťujúci dirigent. Prinášame vám autentický prepis jeho vyjadrenia.
Rakúsky dirigent Friedrich Haider pôsobí v SND od roku 2010. V tomto období hudobne naštudoval Mozartovu operu Čarovná flauta, Verdiho operu Dvaja Foscariovci a v roku 2011 Pucciniho dielo Le Villi. Neskôr, už v pozícii šéfdirigenta Opery SND, sa podpísal pod hudobné naštudovania aj ďalších titulov – Lohengrin (2013), Rigoletto (2013), Bohéma (2014), La clemenza di Tito (2014), Salome (2014), Šperky Madony (2015), Così fan tutte (2016) a dirigoval aj repertoárové predstavenia Doni Giovanni, La traviata, Netopier, Otello či Macbeth.
Friedrich Haider, orchester Opery SND, záber zo skúšky Lohengrina, 2013, foto: Ľudovít Vongrej
Riaditeľskú štafetu prevzal po Petrovi Dvorskom po dohode medzi ním a generálnym riaditeľom SND Mariánom Chudovským. Túto pozíciu zastával od 1. augusta 2012. Po ďalšej dohode došlo opäť k zmene a Marián Chudovský vymenoval Friedricha Haidera za hudobného riaditeľa Opery SND, ktorý túto funkciu oficiálne zastával od začiatku 96. divadelnej sezóny 2015/2016. Administratívne záležitosti Opery SND medzitým prevzal Marián Chudovský a neskôr za nového riaditeľa Opery SND generálny riaditeľ vymenoval vtedajšieho šéfdramaturga a zástupcu riaditeľa operného súboru Slavomíra Jakubeka, ktorý na tomto poste pôsobí od 1. júla 2015. Friedrich Haider sa na základe svojho rozhodnutia rozhodol odstúpiť z funkcie hudobného riaditeľa Opery SND ku koncu aktuálnej divadelnej sezóny z viacerých dôvodov. S Operou SND bude aj naďalej spolupracovať ako hosťujúci dirigent.
Svoje odstúpenie oznámil zástupcom médií na tlačovej konferencii k premiére opery Così fan tutte 20. januára 2016. Našim čitateľom prinášame prepis jeho vyjadrenia a odôvodnenie jeho rozhodnutia o odstúpení. Prítomní generálny riaditeľ Marián Chudovský a riaditeľ Opery SND Slavomír Jakubek sa k tomuto rozhodnutiu Friedricha Haidera bezprostredne po jeho slovách adresovaných novinárom, ani k vzniknutej situácii v Opere SND vecne nevyjadrili.
Prečítajte si doslovný autentický prepis vyjadrenia Friedricha Haidera, ktoré povedal na stretnutí s novinármi:
,,Keby ste zajtra dostali ponuku od ministra, že ako generálny riaditeľ môžete riadiť divadlo a že dostanete určitú sumu, ako by ste reagovali, ako by ste postupovali? Dobre, dostaneme toľko a toľko peňazí ale čo sa za tým skrýva? Aké sú tie očakávania? Aká je kvantita a aká je kvalita? Podľa mojich informácií je Slovenské národné divadlo najväčšou kultúrnou inštitúciou na Slovensku a na základe tohto má divadlo aj najvyšší rozpočet, ale žiaľ, nerieši sa otázka kvality a kvantity priamo v súvislosti s týmto rozpočtom.
Aby som to uviedol konkrétne, keď som pred tromi rokmi začínal, tak som išiel za ministrom kultúry SR (pozn. red.: Marekom Maďaričom) a otázku som položil naopak a opýtal som sa, aké má očakávania odo mňa. On trochu porozmýšľal a povedal, dostaňte to divadlo na medzinárodnú úroveň, aby bolo schopné obstáť v medzinárodnej konkurencii. Na to som úplne spontánne odpovedal, na to potrebujem, okrem iného, hlavne peniaze. Vedel som, že potenciál existuje, ale na takýto posun treba podniknúť radikálne kroky, na čo mi on odpovedal, dobre, tak podniknite. Ale samozrejme medzinárodná úroveň by mala znamenať aj medzinárodný rozpočet. A to SND nedostalo ani pred tými tri a pol rokmi keď som začínal a dnes je to ešte menej.
Mňa najviac zaujala tá výzva udať tomuto veľkému divadlu určitý smer aj z hľadiska kvality. Neurobil som nejaké radikálne kroky, ale z umeleckého hľadiska som bol relatívne nekompromisný a tým som si na začiatku nevyslúžil veľký obdiv u mnohých, ale keď sa potom dostavili úspechy, tak sa začalo hovoriť, že na tom asi niečo je, ale samozrejme, že to nebola práca a výsledky len mňa samého ale na takéto výsledky treba, aby sme sa zjednotili.
Tlačová konferencia k premiére opery Così fan tutte v Opere SND, 2016,
foto: Alena Klenková/SNDMňa sa teraz nemôžete opýtať či je tento operný dom úspešný a bolo by asi trúfalé, ak by som povedal áno, ale tiež nemôžem povedať, že nie. Povedal by som, aké máme kritériá a máme tu napríklad kritérium médií. Teraz som si vyhľadal naše odborné hodnotenia a zistil som, že to boli pozitívne hodnotenia, bola tam aj kritika, ale tak to samozrejme musí byť, ale tieto hodnotenia neboli v duchu, že by boli popísané škandály, alebo nejaké prepadáky, takže to ma tešilo, že aj zo strany medií a odbornej kritiky boli aj pozitívne hodnotenia. Ďalším kritériom je publikum, a jeho potlesk je určitým meradlom, niekedy je silnejší inokedy slabší. Takisto je ďalším meradlom vyťaženosť a v treťom roku pôsobenia nášho tímu sa návštevnosť zvýšila o 20%.
Z hudobného hľadiska musím otvorene povedať, že som dosiahol viacej ako som očakával. Nikdy sme sa nedostali až tam, kde sme sa chceli dostať vzhľadom na kvalitu. Najnebezpečnejšie je, ak niekto povie, že dnešné predstavenie bolo perfektné, to je úplný nezmysel. Pôsobil som v 32 rôznych operných domoch a môžem povedať, že toto divadlo si môže merať sily s excelentnými scénami. Technické detaily sú možno slabšie ako inde, ale je synergia. Všetko sa tak zhmotňuje, sceľuje v procese naštudovania. Vo Viedenskej štátnej opere som dirigoval asi 70 predstavení a môžem povedať, že tento pocit synergie som tam zažil asi len päťkrát. Ani ten najlepší orchester na svete, či tie najväčšie operné hviezdy nie sú zárukou, že synergia vznikne a že dôjde k splynutiu toho úžasného celku.
Povolanie hudobníka je v podstate profesia špecialistu a preto aj celosvetovo sú hudobníci platení lepšie ako povedzme smetiari. Tu majú hudobníci, ale aj iní pracovníci veľmi nízke platy a sú nedocenení. Pritom to nie je vina generálneho riaditeľa, on len rozdeľuje. To že sú v inštitúcii rozdelené platy je logické. Opera je finančne náročná, ale Bratislava si ju chce dovoliť, chce ju mať. Pre mňa ako pre hudobného riaditeľa, alebo dirigenta je veľmi náročné, ak študujeme nejakú operu, mám vždy ten problém, že nedokážem zabezpečiť, aby boli všetci ľudia ktorých potrebujem na skúške, pretože mnohí majú buď vedľajšie zamestnanie, alebo si zabezpečujú príjem rôznymi inými aktivitami.
Šťastie má tých 12 ľudí z orchestra Opery SND, ktorí hrajú zároveň aj v rozhlasovom orchestri, ale to znamená, že im vždy musím dovoliť prísť na skúšku trochu neskôr, pretože sa to časovo prekrýva s ich skúškou v rozhlase. Musím uvoľňovať spevákov, lebo chcú spievať v Prahe, alebo vo filharmónii. Ako mám naštudovať ansámbel, keď sa mi nepodarí dať ľudí dokopy? Je to práve ten základ – ako mám tú svoju prácu potom vykonávať?
Nechcem sa vracať k Veci Makropulos, ale zasa to bolo veľmi zle odkomunikované. Dirigent pán Hanus, ktorý túto scénu veľmi dobre pozná, zo dňa na deň očakával, že bude len jedno obsadenie, to je nemožné, to je škandál. Nechcel som ho stratiť a tak sme povedali dobre, skúsime to, ale vedel som, že to nebude fungovať, veď sú tu matky samoživiteľky, sú tu ľudia, ktorí majú druhé zamestnanie, ľudia ktorí ochorejú… Pán Hanus mi na to povedal, že ak niekto vypadne, tak si zavoláme niekoho z Brna, alebo Prahy, tam to tiež hrali. A potom, ak mi niekto o pol deviatej zavolá, že má horúčku, tak neviem ako niekoho z Prahy zoženiem na druhý deň na skúšku.
Veľa sa o tom napísalo, veľa sa o tom hovorilo, ale mňa sa na môj názor k tejto téme nikto nespýtal. Orchester má 116 členov a všetci musia hrať všetky tituly. Ja by som tiež mal rád len jedno obsadenie, potom by mi vystačila len štvrtina vynaloženej práce, ale to si nemôžem ani ako šéf nárokovať, takže to nemôže fungovať ani v prípade hosťujúceho dirigenta. Pán Hanus študoval Vec Makropulos v Mníchove, kde je orchester ešte väčší a tam vznikol ten istý problém, orchester je tam samozrejme veľmi dobrý a aj tam sa viedla diskusia o jednom obsadení, sám mi to hovoril, ale tam to tiež nebolo zrealizované, lebo prevádzkový poriadok diktuje, že každý hráč musí hrať každý titul.
Teraz vám dám takú kvízovú otázku. Prečo pán Hanus nepovedal v Mníchove, že buď jedno obsadenie, alebo odchádzam a prečo to urobil tu? Pri naštudovaní takého náročného titulu naozaj treba, aby tam bol dirigent od prvého momentu. Chápem, že je veľmi zamestnaný, ale potom sa nesmie diviť, keď príde až po piatich týždňoch skúšania, že nie sú veci také, ako by očakával.
Teraz príde cunami, šoková vlna, ktorá sa rozšíri po Bratislave.
Šok číslo 1: Pre mňa bol šok, absolútny škandál, keď mi pred rokom generálny riaditeľ oznámil, že nám ministerstvo škrtlo asi 600 000 €.
Šokom číslo dva bolo škrtnutie extra rozpočtu na nákup nových hudobných nástrojov a ak mám byť úprimný, tak v tomto bode sa naozaj hanbím za to, že tu pracujem. Hudobníci musia hrať na čiastočne zhrdzavených dychových nástrojoch a keď vypomáhajú vo filharmónii, tak ich kolegovia na nich tak trochu s úsmevom hľadia a hovoria im, že majú tých dierok na nástroji trochu viac. Niektoré nástroje jednoducho nefungujú, pretože ak by ste mali aj úžasného hráča, ak bude mať nekvalitný nástroj, tak z neho nevykúzli nič dobré.
Šokom číslo tri, hotové cunami pre mňa bola informácia, že ministerstvo poskytne Slovenskej filharmónii 1,5 milióna €, navyše len na platy. Predstavte si relatívne malú kultúrnu scénu, ktorú tu máme a ktorá má veľmi vysokú produkciu, vlastne je to až nadprodukcia a v rozmedzí 600 m sú tu tri profesionálne orchestre. Huslistka z môjho orchestra je vydatá za violistu z filharmónie, všetci sa tu navzájom poznajú, vedia koľko zarábajú. Ja som hráčom povedal, že musíme všetkým dokázať, že dokážeme podať vysokú kvalitu, lebo na to máme a potom keď to uvidia, tak ministerstvo povie, že nám zaplatia, lebo prinášame kvalitu. A teraz ako odpoveď na naše úspechy nám boli škrtnuté peniaze a boli poskytnuté filharmónii. Nechápte ma zle, ja to filharmónii prajem, je to vynikajúci orchester, každý by mal zarábať viacej, ale tu ide o tú spravodlivosť, o to rozdelenie. A tento krok ministerstva bola vlastne absolútna deformácia celej kultúrnej scény.
Teraz nasleduje šok č. 4. Všetci sme počuli, že zasa stúpajú platy vo filharmónii a keď sme sa to dozvedeli, tak jedna z mojich najlepších huslistiek dala výpoveď a odišla do filharmónie. O 12 dní neskôr som dostal ďalší oznam, že jeden z najlepších mladých violistov odchádza do filharmónie, asistentka réžie, ktorá z platu v Opere SND nevyžije sa rozhodla, že už bude pracovať pre počítačovú firmu. Samozrejme, že im môžeme zvýšiť plat, ale za nimi stojí celé oddelenie a buď zdvihnete všetko, alebo nič. Ako mám takto pokračovať? Teraz mám vypísaný konkurz na husle, prihlási sa zopár ľudí, lebo nie je o to veľký záujem a my ešte z tých zopár ľudí musíme prijať tých ktorí aspoň aj trošku hrajú, pretože na iných nemáme. Ja môžem intenzívne pracovať s orchestrom, ale to samozrejme nezávisí len odomňa, ale aj ja závisím od kvality tých ľudí, ktorí tam sedia.
Viackrát som v tejto záležitosti požiadal ministerstvo o riešenie tejto záležitosti, ale táto komunikácia mi bola odopretá. Ja sa len tak úprimne pýtam, odkiaľ má pán minister informácie o našom divadle? Na premiérach ho nevidno a ja som vedúcim najväčšej slovenskej kultúrnej inštitúcie a pán minister nechce so mnou hovoriť a tým pádom tu nie je pre mňa žiaden základ na to, aby som tu mohol zastávať vedúcu funkciu. Myslím si, že by bolo práve fér, keby ma zavolal a celé mi to vysvetlil, pretože ja to musím potom vysvetľovať ďalej svojim zamestnancom. Ale je tu aj iná perspektíva, môže sa niečo pánovi ministrovi nepáčiť na mojej osobe, alebo na mojej práci, a potom ma môže taktiež zavolať a môže mi to povedať. Zodpoviem na každú otázku, ktorú mi položí. Ale keď neviem o čo tu ide, a prečo sa takéto veci dejú, môžem len povedať, že odchádzam.
Historická budova SND je najfotografovanejšou budovou v Bratislave a je pekné, že sme hrdí na takúto historickú budovu. Takýchto budov od týchto staviteľov je viac po celej Európe a možno by bol dobrý nápad z hrdosti na slovenskú pamiatku, že by sme ju mohli dať zrenovovať, tá fasáda je pekná, tá sa mi tiež páči, ale tam vzadu sa mi to už nepáči, technika je zničená. Už to tu poznám celkom dobre a už sa blížim k záveru.
Keď som začínal, nevedel som, že som bol riaditeľom Opery SND číslo sedem behom desiatich rokov a keď som sa to dozvedel, bol to pre mňa šok a sále som si hovoril, či mám do toho ísť. Po tri a pol roku som stále tu a je to už rekord, ale ak mám byť úprimný, tak je to taký smutný rekord. Lebo naozaj tá tradícia, meniť riaditeľov každý rok už hraničí, s prepáčením, s perverznosťou. Ak nejaký riaditeľ zle hospodári, alebo spôsobuje nejaké škandály, to je samozrejme jasné, že ho treba odvolať, ale za desať rokov vymeniť sedem riaditeľov môže byť veľmi vážne. Myslím si, že aj politici by si mali uvedomiť, že by to prospelo, a aj pre nich by bolo dobré, že ak chceme, aby nás ľudia brali vážne a ak si zvolíme riaditeľa opery, tak aby tam zostal aj svojich päť rokov. Vo Viedni, alebo inde v Európe by bolo neuveriteľné, aby sa po každej politickej zmene automaticky menili aj všetci riaditelia.
Už dvakrát som chcel skončiť z rôznych dôvodov, ale potom ma prehovorili títo dvaja páni vedľa mňa (poz. red. Marián Chudovský, Slavomír Jakubek). Zoznámil som sa s množstvom riaditeľov operných domov a za tých 30 rokov mojej životnej praxe som mal naozaj veľké možnosti. A čo sa mi tu veľmi páčilo, bola tá absolútna kompetentnosť, čo naozaj málokde nájdete.
Ja by som bol rád, keby tento môj odchod bol taký podnet aj pre politikov, aby si sadli, zamysleli sa a začali sa rozprávať, že ako budeme vyzerať, ako sa to bude vyvíjať ďalej. Uvedomme si, že detská opera je v SND momentálne najúspešnejším formátom a je to povinnosť ministerstva, aby si uvedomilo, ako bude vyzerať opera o desať rokov a k tomu by sa mal vyjadriť aj minister školstva. Kde sú mladí ľudia? Keď to takto pôjde ďalej, tak o desať rokov budú divadlá prázdne.
Môžem vám povedať, že vám ďakujem, že ste nás tak sledovali (pozn. red.: adresované novinárom), že ste otvorene ukázali svoj entuziazmus aj svoju kritiku, boli to všetky vaše úprimné názory a nikdy som nemal pocit, že by som bol nefér napadnutý, nemám pocit, že by ste sa snažili robiť nejakú politiku, alebo manipulovali svoje články.
Ďakujem z celého srdca tej prevažnej väčšine, ktorá išla so mnou a nasledovala ma v mojej práci – orchestru, zboru, sólistom…
A aby som to uzavrel nejakou pozitívnou správou, tak časopis Opernwelt, jeden veľký a veľmi uznávaný nemecký časopis, ktorý mapuje opernú scénu po celom svete, zostavuje hodnotiaci rebríček v rôznych kategóriách a v rámci jednej z nich bola aj nominácia tých cca 15 malých postáv v opere Šperky Madony za svoje výkony. Som rád, že boli nominovaní aj naši zboristi, lebo sú to veľké hlasy.
Prajem vám aj celému divadlu všetko dobré.“
Friedrich Haider,
foto: Ľudovít Vongrej
Friedrich Haider, rakúsky dirigent s talianskymi a bavorskými koreňmi, je jednou z najvýraznejších osobností na poli hudobného diania v Európe. Na scéne debutoval v roku 1984 v Klagenfurte s operetou Viedenská krv od Johanna Straussa. Krátko na to bol vo veku dvadsaťdeväť rokov vymenovaný za jedného z najmladších hudobných riaditeľov Opera National du Rhin v Štrasburgu.
S repertoárom pozostávajúcim z asi šesťdesiatich operných titulov zaujal v operných domoch vo Viedni, v Mníchove, Berlíne, Drážďanoch, Barcelone, v Amsterdame či v Benátkach. V Metropolitnej opere v New Yorku sa po prvýkrát predstavil s Verdiho operou Rigoletto.
V roku 2005 preniesol Friedrich Haider ťažisko svojej práce na koncertnú oblasť. Dirigoval Českú filharmóniu, London Symphony Orchestra, Camerata Salzburg a mnohé ďalšie významné telesá. Od svojej prvej spolupráce na Verdiho Rekviem, ako hosťujúci dirigent účinkoval so zborom a orchestrom Slovenskej filharmónie v Bratislave. Sedem rokov zastával tiež pozíciu vedúceho orchestra Oviedo Filarmonía na severe Španielska, ktorý pod jeho vedením podával už na prvých koncertoch špičkové výkony a hosťoval v Madride, Paríži a Tokiu.
Keď sa Friedrichovi Haiderovi v jednom londýnskom antikvariáte dostala do rúk partitúra od nemecko-talianskeho skladateľa Ermanna Wolf-Ferrariho, jeho hudba ho natoľko zaujala, že od toho momentu sa stal nadšeným priaznivcom a šíriteľom diel tohto dnes už takmer zabudnutého skladateľa a špecializuje sa aj na nahrávanie Ferrariho tvorby. Na svojom konte má nahrávky ako Benátska suita, Koncert pre husle a Orchester D dur op.26, za ktoré v roku 2013 získal aj Cenu nemeckých hudobných kritikov, ale aj Ferrariho opernú jednoaktovku Zuzankino tajomstvo. Vďaka jeho zanieteniu vznikla v roku 2015 v Slovenskom rozhlase úplne prvá štúdiová nahrávka opery Šperky Madony.
Od roku 2010 pôsobí Friedrich Haider v SND, kde hudobne nanovo naštudoval Mozartovu operu Čarovná flauta, Verdiho operu Dvaja Foscariovci, Pucciniho dielo Le Villi a ďalšie tituly. Od roku 2012 zastával post riaditeľa opery a od 96. divadelnej sezóny 2015/2016 sa venoval výhradne umeleckému vedeniu súboru v pozícii hudobného riaditeľa Opery SND.
Jeden komentár
Škoda! Čo pán dirigent popisuje, je situácia vo všetkých operných domoch Slovenska. Ministerstvo kultúry je len obyčajným nekompetentným rozdelovačom a manipulátorom peňazí. Žiadna vízia, alebo nebodaj zmysluplný plán rozvoja týchto štátnych inštitúcií. Jediné čo roky vychádza z ministerstva sú len reštrukturalizácie v zmysle šetrenia financií bez rozmyslu.Keď chceme mať na Slovensku operné a operetné domy tak treba prepočítať čo na ich normálnu prevádzku potrebujeme a nie ich stále tlačiť do provizória !!!! Aby sme mohli byť my ako občania, ale aj ako štátni zamestnanci ktorí v nich pracujú na ne hrdé. V operných domoch a hudobných divadlách (vplyvom ekonomického tlaku) je už jedno koľko má orchester hráčov (viď. Banská Bystrica, Košice), alebo či sú obsadené všetky nástroje a hlasové obory podľa partitúry. Potom logicky príde na to že ľudia ako pán Haider musia odísť, lebo oni chcú robiť kultúru, ale na to má štát a hlavne Ministerstvo kultúry vytvoriť adekvátne podmienky. Nastáva otázka načo nám také ministerstvo čo si nevie vážiť základné štátne kultúrne inštitúcie a nevytvorí za 26 rokov žiadnu koncepciu rozvoja a smerovania týchto divadiel vôbec je. Je im úplne jedno, že čo sa vlastne deje v Slovenskej kultúre!!! Dôležité sú len peniaze, peniaze a peniaze. Voľakedy som bol úplne zhrozený zo správy, že sa má Ministerstvo kultúry zrušiť. Teraz je mi to úplne jedno. Urobili z muzikantov a iných umeleckých pracovníkov obyčajné šlapky ktoré sa musia za peniaze predávať a nie vytvárať hodnoty. Majú rodiny a niektorí až tri mizerne platené zamestnania, len preto aby prežili nejako tú vysnívanú službu štátu!!! Pán Haider na Slovensku sa speváci a muzikanti nepovažujú za žiadnych špecialistov, lebo absolútnu vládu nad nimi majú byrokrati a politickí posluhovači. Neuvedomujú si jednu vec, že hociktorý umelecký pracovník by zvládol ich prácu s papiermi za pár týždňov, ale keby mali oni stáť pred tisíckami ľudí a dostať zo seba niečo hodnotné to sa im bez talentu nemusí podariť ani keby študovali celý život.